Po rušnej varšavskej ulici vážne kráča kňaz v jednoduchom rehoľnom odeve. Jeho bledá tvár sa usmieva a z očí s iskričkami mu hľadí vľúdnosť. Mnohí, ktorí ho stretávajú, mu zdvorilo zdravia, ale niektorí sa zrazu pozastavia, keď ho vidia vchádzať do kaviarne, ktorá sa neteší dobrej povesti.
Kňaz však nehľadí na súdenie ľudí, smelo vojde dnu a prejde k stolu, kde niekoľko mužov hrá karty. "Prosím o almužnu pre opustené sirôtky," povie skrúšene. Vtom jeden z hráčov sa k nemu nevrlo obráti a jeho pľuvanec pristane na kňazovej tvári. "To ste dal mne a teraz dajte, prosím, niečo mojim sirotám," povie pokojne kňaz a vreckovkou si čistí tvár. Grobian sa zahanbí a hneď mu dáva štedrú sumu s prosbou, aby mu odpustil jeho unáhlenosť.
Týmto pokojným kňazom bol Klement Mária Hofbauer, syn Petra Dvořáka a zbožnej Márii, rodenej Steerovej. Slobodný mäsiar sa kvôli práci presťahoval do nemeckých Tasvic a odvtedy si podľa vtedajšieho zvyku zmenil priezvisko na Hofbauer. Boh obdaril manželov dvanástimi deťmi, z toho si sedem povolal k sebe. Klement, ktorého si Cirkev pripomína 15. marca, bol najmladší z preživších piatich detí.
Narodil sa na sviatok svätého Štefana, 26. decembra 1751 a ešte v ten deň bol pokrstený na Jána. Klementom sa stal až ako rehoľník. Jeho zbožná matka vychovávala svoje deti pridržiavajúc sa dvoch zásad: dieťa patrí na prvom mieste Bohu a v prvom rade musí byť vychované pre neho. Druhá jej zásada bola viesť dieťa odmalička k sebazapieraniu a potláčaniu svojvôli a zlých náklonností. Dbala o to, aby si jej deti čo najviac zošklivili hriech a neprivykli k hnevu, neposlušnosti, klamstvu, a iným chybám. Aj vďaka tomu začal Klement prospievať v cnostiach už ako dieťa.
Keď mal sedem rokov, zomrel mu otec a vdova mala čo robiť, aby uživila svoje deti. "Tu je tvoj otec," povedala Klementovi ukazujúc na kríž po pohrebe, "pričiň sa, aby si chodil vždy po ceste, ktorá sa Jemu páči," a možno si ani neuvedomila, že svojmu synovi naznačila cestu do budúcnosti.
Hoci Klement odvtedy túžil stať sa kňazom, matka nemala peňazí nazvyš a dala ho vyučiť sa za pekára. Usilovného, vnímavého učňa si ostatní zamilovali najmä pre jeho prívetivosť a úslužnosť. Sotva sa však stal tovarišom, zavolali ho do kláštora premonštrátov v Louce pri Znojme, aby tam pracoval ako pekársky pomocník. Opát ho však čoskoro vymenoval za komorníka a sluhu v jedálni.
Po smrti opáta kláštora v roku 1775 odišiel z kláštora a pracoval na rôznych miestach, až napokon v roku 1778 odišiel do Viedne, kde pracoval oproti kláštoru Uršulínok. O sedem rokov neskôr prišiel v roku 1782 do Viedne pápež Pius VI., aby "napravil" cisára Jozefa II., ktorý, oddaný jansenickému smeru, chcel sám riadiť cirkev. Pápežova snaha bola nadarmo, ale nie celkom. Klementa utvrdil v láske k Cirkvi a k pápežovi. Začal sa vrúcne modliť za pápeža, a bol veľmi hlboko zasiahnutý, keď videl pápežov nezdar vo Viedni, aj preto zahorel ohňom proti nevercom a zatúžil čo najviac slúžiť "skale" proti jej nepriateľom, čím jeho túžba stať sa kňazom ešte viac narástla.
Aj preto odišiel v roku 1783 so svojím druhom Kuncmannom do Ríma, kde sa v ňom prejavila túžba po pustovníckom živote. Cestou domov sa zastavili v Tivoli, a malebnosť zátišia ich tak očarila, že sa rozhodli zostať pridať k pustovníkom v neďalekej pustovni, pri ktorej stál kostolík Panny Márie. Vtedy dostal Ján meno Klement a jeho druh Emanuel. V Tivoli dlho nevydržal, necítil sa tam "doma" a vrátil sa do Viedne do pekárne, kde predtým pracoval.
Chodil na sväté omše do kostola svätého Štefana, kde aj miništroval a prišiel čas, keď mali byť vypočuté jeho prosby. Zvláštnym Božím riadením sa v kostole stretol s tromi šľachtičnami, sestrami, keď sa raz kvôli lejaku nemohli dostať domov. Klement im ochotne dobehol pre kočiar a sestry, ktorým sa jeho skutok veľmi páčil, sa ho vypytovali, kto je. A dozvedeli sa, že mladý miništrant sa veľmi túži stať kňazom, no pre chudobu nemôže študovať. Zbožné sestry mu sľúbili podporu a vyzvali ho, aby zanechal remeslo a začal sa učiť.
Bola jeseň a začiatok školského roku, Klement hneď dal výpoveď v pekárni a zapísal sa na vyššie viedenské gymnázium. Tam mu Boh poslal nového, o desať rokov mladšieho Tadeáša Hůbla, rovnako chudobného študenta. Kvôli hladu prilepil na dvere svätoštefanského kostola lístok s prosbou o nejakú prácu. Klement si lístok všimol, vyhľadal Tadeáša a vyprosil mu u svojich dobrodiniek podporu. Odvtedy sa stali nerozlučnými priateľmi.
Ale ani na gymnáziu dlho nevydržal. Filozofia a bohoslovectvo sa totiž niesli nekatolíckym duchom, ako vlastne aj na iných rakúskych školách. Niektorí profesori boli síce zbožní a cnostní, iní zasa boli nevercami a kazili študentov. Klementovi "to nerezalo" a rozhodol sa pokračovať v štúdiu v Ríme. Prehovoril aj Tadeáša a spolu potom odišli počas prázdnin 1784 do Ríma.
Vo Večnom meste navštevovali kostoly a vysielali k nebu svoje najvrúcnejšie prosby, aby ich Boh osvietil, dal im poznať čo majú robiť a viedol ich tam, kde ich chce podľa svojej vôle mať. Takto sa zvlášť modlil Klement, pretože už dlhší čas mal myšlienku stať sa nielen kňazom, ale tiež rehoľníkom. Akurát nevedel, do ktorého kláštora by mal vstúpiť.
Jeden večer si Klement s Tadeášom povedali, že ráno zájdu do toho kostola, ktorého zvony započujú ráno ako prvé. Bol to zvuk zvonu kostola svätého Juliána, ktorý ich hneď zrána prilákal. V kostole konali rehoľníci svoje ranné modlitby a ich zbožnosť veľmi zapôsobila na Klementa. Cestou domov sa pýtal jedného chlapca, akí sú to rehoľníci. "Sú to kňazi Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa a ty budeš jedným z nich." Posledné "prorocké" slová zvlášť prenikli do jeho duše. Mal pocit, akoby vtedy počul vnútorný hlas: "Budeš jedným z nich, to je tvoje povolanie, tam ťa Boh chce mať."
Hneď sa rozhodol. Tadeáša poslal domov a sám sa vrátil do kostola, kde sa porozprával s otcom Landim, rektorom kláštora. Po rozhovore bol presvedčený, že toto je Božia vôľa a požiadal o prijatie do rehole. Generálny predstavený František de Paul ho prijal. A hoci sa kvôli jeho rozhodnutiu večer s Tadeášom nepohodli, ráno bolo všetko inak a obaja zaklopali na kláštornú bránu.
A hneď začali noviciát u otca Landiho, ktorý ich 24. októbra 1784 priviedol k obliečke, o päť mesiacov neskôr zložili na sviatok svätého Jozefa 19. marca 1785 rehoľné sľuby a boli poslaní do Frossione, aby sa tam pripravovali na kňazstvo. O rok neskôr boli 29. marca 1786 obaja vysvätení za kňaza vo Veroli. So zakladateľom rehole, svätým Alfonzom Liguori sa síce nestretli, pretože bol v Pagani, ale on sa o nich dopočul, keď vstúpili do kongregácie a obom predpovedal, že rozšíria kongregáciu v krajinách za Alpami a vykonajú mnoho dobrého, čo sa aj stalo.
Klement sa začal zaoberať myšlienkou konať misie v Rakúsku, aby sa kongregácia rozšírila a dostal súhlas nielen od predstavených, ale aj od svätého Alfonza Liguori a tak sa vybrali na cestu. Do Viedne došli začiatkom septembra 1786, ale neviedlo sa im tam dobre. Cirkev tam bola v tej dobe utláčaná a prenasledovaná, a kláštory sa rušili. Ale 9. októbra 1786 dostali správu, že Varšava nutne potrebuje misionárov a tak neváhali a hneď sa tam vybrali.
Hneď za Viedňou sa na moste cez Dunaj stretli s Emanuelom. Pustovník s palicou v ruke, kapucňou a biednom habite im rozprával sa vydal do
Kolína nad Rýnom k hrobu Troch kráľov, ale Klement ho prehovoril, aby vstúpil do kongregácie. A pretože mal plnú moc, potrebnú k zavedeniu novej vetvy kongregácie, hneď ho aj prijal a v ceste už pokračovali traja. Do Varšavy došli okolo Vianoc 1786.
Nuncius Saluzzo ich vrelo privítal a Klement strávil v meste dvadsaťjeden rokov. Do správcovstva dostal kostol svätého Bennona, v ktorom vyše sto rokov pôsobili jezuiti, no teraz bol celkom opustený a zanedbaný. Jeho dôvera v Boha však nemala medze a vždy si vyprosil všetko, čo potreboval. Takto bol zakrátko obnovený aj kostol, do ktorého sa Klement rôznymi pastoračnými aktivitami snažil prilákať čo najviac veriacich.
Svojimi ohnivými a nadšenými kázňami dokázal pohnúť ľudí k pokániu, polepšeniu a k láske k Bohu. Duch Svätý pracoval s ním a sprevádzalo ho Božie požehnanie, lebo nával kajúcnikov neustále rástol. Svedčí o tom to, že sa pre nával mnohí ani nemohli dostať do spovednice. Medzi kajúcnikmi bolo množstvo najzarytejších hriešnikov, ktorí sa Klementovým vplyvom potom obrátili, ale tiež veľmi veľa inovercov, zvlášť protestantov, ako aj nevercov, ktorí prijali katolícku vieru. Kostol svätého Bennona sa skutočne stal útočiskom hriešnikov, prichádzajúcim aj zo vzdialeného okolia, aby sa zmierili s Bohom.
Už bolo spomenuté, že svätec mal plnú moc kongregácie, a medzi to patrilo aj prijímať novicov, vychovávať študentov a klerikov, zakladať kláštory a všeobecne sa starať o zavedenie a rozkvet kongregácie. Preto bol v roku 1793 menovaný za generálneho vikára pre severné kraje. Túto plnú moc používal najplnšou mierou. O rozmnoženie členov svojho kláštora sa staral s takým úspechom, že už po dvanástich rokoch pracovalo v kostole svätého Bennona 25 kňazov redemptoristov.
Klement však pamätal aj na to, že dobrý pastier nemá starosť len o ovečky na pastve, ale tiež vychádza na púšť, aby tam hľadal stratenú ovečku a priniesol ju na svojich pleciach k stádu. Toto "motto" ho pohlo k tomu, aby nečakal na hriešnikov, ktorí prichádzali sami, ale sám vyšiel do ulíc, do dielní, chatrčí a polí, aby hľadal zablúdených a opustených, chorých a chudobných, malých i veľkých a priviedol ich do Kristovho stáda.
Pre opustenú mládež zriadil štyri ústavy. Siroty doňho privádzal odvšadiaľ, sám ich umýval, čistil od hmyzu, ošatil, vyučoval a pripravoval k sviatostiam a navádzal na kresťanský život. Aby ich mohol uživiť, chodil žobrať almužny. Okrem toho zriadil školu pre zanedbaných chlapcov, ďalšiu pre opustené dievčatá a zveril ju kongregácii panien, ktorú založil a viedol. Ujal sa tiež študentov, ktorí boli od rozpustenia rádu jezuitov veľmi zanedbávaní a založil pre nich gymnázium a internát. Vyšlo z neho mnoho kňazov i laikov, ktorí sa neskôr preslávili zbožným životom a vedomosťami.
Rovnakú starostlivosť venoval dospelým. Všetkých tulákov a žobrákov, ktorých našiel na ulici, či na vidieku, brával so sebou do kostola svätého Bennona, kde bola pre nich pripravená útulňa. Svätý kňaz rehoľník ich očistil, ošatil, nasýtil, poučil o náboženstve a vycvičil k prijatiu sviatostí. Ešte horlivejšie hľadal opustených ľudí v domoch a rodinách a bolo ich nesmierne veľa.
Podobne sa ujímal aj chorých. Rozumel im, cítil s nimi, a veľmi ich miloval. Títo chorí ho zasa na oplátku radostne vítali a volali ho k sebe. A on im slúžil so skutočne anjelskou dobrotou a trpezlivosťou. Prichádzal k nim aj v tom najhoršom počasí, často aj v noci a neraz pri nich zostal až do rána, aby ich utešoval. Kvôli návštevám chorých nehľadel na únavu, či vlastnú chorobu, dlhú cestu, alebo nebezpečenstvo nákazy. A aby týmto návštevám Boh viac žehnal, neustále sa modlil za chorých. Takto sa mu podarilo veľmi veľa hriešnikov zmieriť s Bohom na smrteľnej posteli a zachrániť pre večnosť.
Tých, ktorí neboli chudobní ani chorí, ale zato zanedbaní v náboženstve, sa snažil privádzať na pravú cestu aj pomocou tlače. A nemenej sa staral o založenie nových kláštorov nielen v Poľsku, ale aj v okolitých krajinách.
Hoci všetko zatiaľ vyzerá ako ružová záhrada, nebolo to tak. Poľsko sa v roku 1795 ocitlo v ťažkej situácii. Rozorvanosť krajiny bola taká veľká, že si ho okolité štáty rozdelili. Kráľ Poniatowski odišiel do Ruska a tým sa skončilo kráľovstvo. Varšava s okolitými krajmi boli pridelené k protestantskému Prusku, čo bolo pre katolíkov veľké nešťastie, nastalo ich prenasledovanie a utláčanie. Samozrejme, touto situáciou veľmi trpel aj svätý Klement, ale čím viac bol utláčaný, tým mužnejšie sa bránil. Veľkého pomocníka v tomto krutom boji našiel v pátrovi Jestersheimovi, a s touto múdrou a neohrozenou obranou sa Klementovi podarili aspoň nateraz zachrániť svoje kláštory v Poľsku.
V roku 1807 však nastali ešte horšie časy. Tylžským mierom bolo varšavské vojvodstvo oddelené a dostalo sa pod zvrchovanosť saského kráľa Fridricha Augusta. To však bolo iba na papieri, pretože pánom vo Varšave bol Napoleon, ktorý vo varšavskom vojvodstve dosadil svojich úradníkov a sám vydával rozkazy na základe toho, čo sa od svojich úradníkov nevercov a bezbožníkov dozvedel a čo mu radili.
Kráľ Fridrich August bol síce dobrý katolík a veľmi si ctil Klementa, ale nemal žiadnu moc, a tiež bol veľmi slabý na to, aby sa dokázal brániť proti nespravodlivým Napoleonovým rozkazom. Preto, hoci nerád, vypovedal Klementa z Varšavy. A možno ani netušil, že tento Klementov pád veľmi precízne pripravili francúzski neverci. Predovšetkým sa snažili pripraviť Bennonitov o vážnosť a dobré meno u ľudí. Skladali o nich hanlivé piesne, písali utŕhačské, ohovárajúce a klamlivé spisy, ktoré rozširovali medzi ľudom.
V divadlách vystupovali herci v rúchu Bennonitov a hrali úlohy ničomníkov a zvodníkov. Nadávalo sa na nich v krčmách aj v dielňach, ako na najhorších vyvrheľov a trúsili sa o nich tie najhoršie reči. Na uliciach boli tupení a hanobení, bití polenami a päsťami tak, že niekedy sotva vyviazli živí. Toto všetko malo slúžiť k tomu, aby bol svätý Klement vo Varšave znemožnený.
Tieto praktiky bezbožníkov dosiahli vrchol 16. apríla 1808 na Bielu sobotu pri slávnosti Vzkriesenia Pána. Dvaja francúzski dôstojníci vyvolali svojím drzým správaním také rozhorčenie ľudu, že z toho vzišla veľká bitka. A hoci Klement nemal na tom svoj podiel ani vinu, zlomyseľníkom to stačilo na zámienku, že Bennoniti sú nepokojní a nebezpeční ľudia a vymohli si u cisára Napoleona ich vypovedanie. Kráľ Fridrich August následne dostal príkaz vypovedať rehoľníkov a tak s veľkou ľútosťou napísal 9. júna 1808 dekrét na zrušenie redemptoristov. Takto bolo dielo svätého Klementa, na ktorom pracoval vyše dvadsať rokov celkom zničené.
V októbri 1808 sa svätý kňaz vrátil do Viedne, kde žil v ústraní v byte, pri talianskom kostole Virginio. Koncom roku 1809 zomrel administrátor tohto kostola a za nového správcu bol ustanovený staručký otec Caselli. Klement bol jeho pomocným kňazom, pričom sa staral aj o správu kostola a poväčšine sám viedol bohoslužby. Popritom dochádzal tiež do kostola k mecharistom, aby aj tam vypomáhal, najmä však spovedal chudobných ľudí.
Jeho blahodarná činnosť sa veľmi zapáčila viedenskému arcibiskupovi, ktorý bol síce veľmi zbožný a dobročinný, ale pre svoj vysoký vek sa nedokázal brániť proti nevereckej záplave. Keď sa potom uprázdnilo miesto spovedníka u Uršulínok, vymenoval do tohto úradu 31. mája 1813 svätého Klementa, ktorý sa zároveň stal aj správcom kláštorného kostola. Ten sa pod jeho dohľadom a starostlivosťou čoskoro stal najnavštevovanejším kostolom vo Viedni.
Uršulínky však mali značne uvoľnenú rehoľnú morálku, ale Klement svojou múdrosťou, láskou a rozhodnosťou prekonal všetky prekážky a odpor a rehoľníčky ho čoskoro začali nazývať ich najlepším duchovným vodcom, radcom a starostlivým otcom.
Nezabúdal ani na mládež, hoci sa pre nepriaznivé pomery nemohol o nich starať tak, ako v Poľsku. Ale aspoň pôsobil na dobrú výchovu detí najmä v rodinách a tiež u rehoľníčok, ktoré mládež vyučovali. V roku 1818 založil ústav pre chlapcov zo šľachtických rodín, z ktorého vyšli mnohí budúci diplomati a úradníci na vysokých postoch.
Jeho apoštolská činnosť dosiahla vrchol na viedenskom kongrese, ktorý začal 1. novembra 1814. Na ňom sa zišli zástupcovia Nemecka a Rakúska, aby jednali o cirkevných záležitostiach. Nemecký prímas Dalberg a generálny vikár Wessenberg boli slobodomyseľní a chceli, aby katolíci v nemeckých krajoch sa celkom odtrhli od Ríma a zriadili si svoju nemeckú národnú cirkev. Cirkvi teda hrozil rozkol.
Klement, ktorý udržiaval korešpondenciu s pápežom a kardinálmi a udeľoval im rady, mal príležitosť zabrániť tomuto zlu. Jeho pomoc vyhľadali kardinál Konsalayi a nuncius Severoli a zrazu sa v jeho byte pracovalo na pamätných spisoch, ktoré mali byť podané na kongrese. Veľkým obhajcom Cirkvi bol vtedy aj Ľudovít I., ktorý mal veľký vplyv na svojho otca Maximiliána I. A nemálo k tomu prispeli svojimi článkami aj žurnalisti. S takouto nazhromaždenou zbraňou obhájili Cirkev a pretože bolo najmä vďaka svätému Klementovi, začali ho odvtedy nazývať "apoštolom Viedne".
Svätec potichu pracoval aj na prebudení katolíckeho života vo Viedni. Zhromažďoval okolo seba žiakov, ktorých si najprv vychoval a potom ich pripúšťal k sľubom a prijímal za členov kongregácie. Pri kostole Panny Márie na Nábreží zamýšľal zriadiť prvý kláštor Redemptoristov v Rakúsku, ale neopatrnosťou jedného pátra sa vláda dozvedela, že Klement je členom kongregácie, ktorá dosiaľ nie je v Rakúsku uznaná. A toto bola voda na mlyn nevercov, ktorí sa všemožne snažili vypudiť viedenského apoštola z krajiny.
Ihneď sa dali do práce a podrobili svätého kňaza výsluchu, až ho napokon donútili podpísať listinu, že opúšťa Viedeň aj Rakúsko. Pre arcibiskupa to "bola silná káva", preto zašiel za cisárom Františkom I. a prosil o ochranu otca Hofbauera. Bolo mu vyhovené a Klement zatiaľ mohol zostať v meste. Cisár vzápätí odcestoval do Ríma, kde sa u pápeža Pia VII. prihovoril za kňaza Hofbauera. Františkovi I. bolo ľúto svätého kňaza kvôli vytrpeným príkoriam a sľúbil mu hojnú náhradu. Od svojho spovedníka Vincenta Darnauta sa dozvedel, že najväčším prianím Klementa je, aby bola v Rakúsku prijatá jeho kongregácia. Ihneď mu napísal, aby podal svoju žiadosť o prijatie kongregácie.
Svätý Klement nelenil, okamžite vyhotovil žiadosť a zároveň so spisom o účele kongregácie ju 19. októbra 1819 osobne priniesol cisárovi. Uskutočnenia svojej túžby sa však nedočkal, pretože 15. marca 1820 zomrel a cisár potvrdil dekrét až 22. apríla 1820. Ale i tak to bol práve svätec, ktorý sa stal jej druhým zakladateľom, pretože od vystavenia dekrétu sa kongregácia šírila po Európe a do celého sveta.
Správa o jeho smrti rýchlo zaplavila celú Viedeň. K jeho vystavenému telu už v prvý deň prichádzali zástupy, presvedčení, že otec Hofbauer bol veľkým svätcom. Pochovali ho 16. marca a veľkolepý sprievod ho sprevádzal až do svätoštefanského chrámu. Po bohoslužbe previezli rakvu neďaleko Viedne do Maria Enzersdorfu, kde ho slávnostne uložili na cintoríne. Jeho telo tam ležalo 42 rokov.
4. novembra 1862 boli jeho ostatky slávnostne prenesené do Viedne a uložené v kostole Panny Márie na Nábreží. Odo dňa jeho pohrebu sa čoraz viac vzmáhala úcta k otcovi Hofbauerovi a tiež rástla dôvera ľudu v jeho príhovor a pomoc. A nie nadarmo, mnoho prosieb bolo vypočutých tým najobdivuhodnejším spôsobom.
