Katolícka cirkev si každý rok pripomína 27. februára sviatok svätého Gabriela Possenti, o ktorom pápež svätý Ján XXIII. povedal: "Ak v domácom prostredí prekvitá zbožnosť, prekvitá integrita života a prevláda autorita kresťanského zákona, tam sa pôsobením Božej milosti ľahko zasieva semeno povolania ku kňazskému a rehoľnému životu a kladú sa základy svätosti."
František, jedno z trinástich detí právnika Santeho Possenti, sa narodil 1. marca 1838, ale už ako štvorročný prišiel o svoju mamu. Jeho otec, zbožný katolík, sa však postaral o to, aby dostal dôkladné vzdelanie, prostredníctvom ktorého si postupne osvojil svoju silnú povahu, náchylnú k výbuchom hnevu a zúrivosti. Najprv sa vzdelával doma - pod dohľadom svojho tútora Philipa Fabi a Pacificy, ktorá po smrti jeho matky prevzala vedenie domácnosti a výchovu detí, neskôr s bratom pokračovali v štúdiu na kresťanských školách, až jeho vzdelanie dokončili jezuitskí otcovia v Spolete.
V škole sa stal veľmi obľúbeným. Bol nielen dobrým spolužiakom a talentovaným žiakom, ale dokázal súcitiť s trpiacimi a zastať sa slabých a prenasledovaných. Ale tiež sa rád pekne obliekal do kúskov podľa vtedajšej najnovšej módy, chodieval na večierky, do divadla, bol dobrým tanečníkom a zbožňoval čítanie románov. Pri čítaní zažíval niečo podobné ako kedysi svätý Ignác - v danom okamihu cítil vzrušenie, potešenie, ale potom zostal v jeho duši smútok, únava a skľúčenosť. Asi najlepšie pochopíme jeho pocity z listu, ktorý napísal svojmu priateľovi, keď už vstúpil do rehoľného života:
"Drahý Filip, ak skutočne miluješ svoju dušu, vyhýbaj sa zlým spoločníkom, vyhýbaj sa divadlu. Z vlastnej skúsenosti viem, aké ťažké je, keď vstúpiš na také miesta v stave milosti, odísť bez toho, aby si ju stratil, alebo ju aspoň nevystavil veľkému nebezpečenstvu. Vyhýbaj sa zábavám a vyhýbaj sa zlým knihám. Uisťujem ťa, že keby som zostal na svete, zdá sa mi isté, že by som si svoju dušu nezachránil. Povedz mi, mohol by sa niekto oddávať väčším zábavám ako ja? Nuž, a aký je výsledok? Nič iné ako horkosť a strach."
Keď František skončil strednú školu a chystal sa pokračovať v štúdiu na univerzite, Boh ho cez ťažkú chorobu povolal k obráteniu a vydesený chlapec sľúbil, že keď sa uzdraví, stane sa rehoľníkom. Lenže sľuby sa ľahko sľubujú, horšie sa napĺňajú a aj František len čo vyzdravel, na svoj sľub ľahko zabudol a pokračoval v predošlom "hýrivom" živote.
O rok neskôr ochorel oveľa vážnejšie. Nepríjemná laryngitída ho takmer pripravila o život. A hoci bol František "svetský pôžitkár", rovnakou mierou, ba aj väčšou bol zbožný. A tak naplnený vierou v chorobe vzýval jezuitského svätca, umučeného v misiách. A opäť sľúbil, že keď sa uzdraví, stane sa rehoľníkom. Položil si na hruď relikviu tohto mučeníka a zaspal. Keď sa prebudil, bol zázračne uzdravený. Ale opäť v ňom zvíťazila túžba po večierkoch a lákadlách sveta, i keď je pravda, že požiadal o vstup medzi jezuitov a bol prijatý, no František mal stále akési nutkanie, že pre svoj život potrebuje prísnu komunitu, aj preto odkladal svoj vstup do rádu.
Keď v Taliansku vypukla epidémia cholery, ktorá brala so sebou denne tisícky životov, Františkovi zomrela nečakane jeho sestra. Uveril, že je to vážne Božie volanie, aby sa stal rehoľníkov a zdôveril sa so svojimi pocitmi otcovi. Ten bol však toho názoru, že jeho syn, "lev večierkov" nevydrží v kláštore ani niekoľko mesiacov.
V roku 1856 sa v Spolete náhle zastavilo strašné pustošenie cholery na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie. Z verejnej vďačnosti za túto zázračnú milosť bola jej socha nesená v procesii ulicami mesta. František sledoval procesiu skôr zo zvedavosti než zo zbožnosti. Keď niesli sochu okolo, zdvihol oči a vtedy Mária vrhla naňho pohľad, ktorý prenikol jeho najhlbšie srdce ako ohnivý šíp. Zároveň hlboko v duši začul slová: "Prečo! Nie si stvorený pre svet! Čo robíš vo svete? Rýchlo sa staň rehoľníkom!"
Procesia pokračovala ďalej, ale František zostal kľačať v modlitbe pri ceste. Nikto okrem neho nevidel ani nepočul nič mimoriadne. Naplnený vďačnosťou za veľkú milosť, ktorá mu bola udelená, neustále ďakoval Panne Márii za jej láskyplné varovanie. Od tej chvíle v ňom nastal obrat. Jeho myseľ napĺňali myšlienky na jeho povolanie, až sa napokon rozhodol stať pasionistom. Toto pevné rozhodnutie urobil necelý mesiac pred ukončením vysokej školy a svoje odhodlanie prezradil najskôr svojmu duchovnému otcovi a potom aj svojmu otcovi. Sante Possenti po rozhovore so synovým spovedníkom súhlasil s Františkovým vstupom do prísnej komunity pasionistov.
V roku 1856 vstúpil do noviciátu v Morovalle a po desaťdňových duchovných cvičeniach prijal meno Gabriel s titulom Sedembolestná Panna Mária, pretože jeho veľmi vzácna mariánska úcta spočívala v rozjímaní o bolestiach, ktoré Matka Božia pretrpela. Odvtedy sa stal celkom premeneným človekom. Tento list napísal svojmu otcovi, keď sa prvýkrát obliekol ako pasionista:
"Môj drahý Otče: Konečne prišiel ten deň. Všemohúci ma už dlho volal, zatiaľ čo ja som nevďačný odvracal uši od Jeho hlasu tým, že som si užíval svet a znepáčil sa Mu; ale Jeho nekonečné milosrdenstvo sladko zariadilo všetko a dnes, na sviatok Panny Márie Sedembolestnej, našej Matky a Ochrankyne, som bol odetý do svätého rúcha a prijal som meno brat Gabriel, Panny Márie Sedembolestnej. Doteraz, môj drahý otec, som nezažil nič iné ako radosť, či už ide o túto rehoľnú kongregáciu, alebo o moje povolanie k nej. Ó! Buďte si istý, že každý, kto je povolaný do rehoľného stavu, dostane milosť, ktorú nikdy nebude môcť úplne pochopiť. Môj vynikajúci otec-majster a vicemajster posielajú svoje srdečné pozdravy spolu s mojimi. Pozdravujem jezuitov a oratoriánov, ako aj všetkých zvedavých priateľov. Prosím ťa o požehnanie, najdrahší otec, zostávam tvojím milovaným synom."
Ale predsa v ňom zostalo čosi z Františka. Vo svete sa úplne venoval svetským pôžitkom a táto vlastnosť mu zostala aj v rehoľnom živote - tiež sa celým srdcom venoval plneniu pravidiel svojej komunity. 22. septembra 1857 zložil rehoľné sľuby a hneď v nedeľu po zložení sľubov napísal otcovi: "S Božou milosťou a ochranou Panny Márie Sedembolestnej a k mojej nevýslovnej radosti sa moje túžby splnili a ja som zložil sväté sľuby. Takáto milosť sa nikdy nedá primerane oceniť, a preto, keďže ma Všemohúci Boh obdaril takouto výsadou, cítim sa viazaný stále rastúcou povinnosťou odpovedať na ňu. Preto nechávam na vašom vlastnom úsudku, či potrebujem vaše modlitby a modlitby ostatných, alebo nie."
Gabrielov rehoľný život trval sotva šesť rokov a nebol to vždy len príjemný čas. Jeho povaha sa vzpierala, pretože náboženský život bol prísny a strnulý, ale nikto si uňho navonok nevšimol jeho tichý boj s takmer neprekonateľným odporom tela voči askéze a pokániu. Jeho duchovný vodca si to však uvedomoval.
Počas štúdia na vyššom seminári, kde sa pripravoval na kňazstvo, ho upútali slová svätého Vincenta Mária Strambi, ktoré neskôr slúžili ako motto pre jeho štúdium: "Tí, ktorí sa pripravujú stať sa kazateľmi alebo katechétmi, nech si pri štúdiu pamätajú, že obrovské množstvo úbohých hriešnikov ich prosí a hovorí: ‚Prosím, dobre sa pripravte, aby ste nás mohli viesť k večnej spáse.‘" Táto veľmi prospešná rada ho podnietila, aby sa s nadšením svojho ducha venoval štúdiu náboženstva.
Tesne pred ukončením štúdia ochorel na tuberkulózu. Hneď ako si jeho predstavený všimol tieto známky slabosti, zakázal mu vstávať na polnočné ofícium a modlitbu a zbavil ho pôstu pravidiel a všetkých jeho kajúcich prísností. Tieto dišpenzy sa Gabrielovi nepáčili a nič iné ako cnosť poslušnosti by ho neprinútilo ich prijať.
Napriek týmto opatreniam a starostlivosti lekára smrteľná choroba rýchlo postupovala a Gabriel sa ocitol v žalostnom stave slabosti. Mesiace trpel na lôžku bolesťami, sprevádzanými aj silným krvácaním. Všetko to znášal trpezlivo, poslušne, s pokorou a najmä neklesal na mysli. Bol taký veselý, že jeho spolužiaci považovali za privilégium, keď mohli bdieť pri jeho posteli. A keď mu bolo povedané, že sa blíži jeho koniec, s radosťou sa odovzdal Božej vôli.
V posledných chvíľach, po tom, čo dostal od predstaveného rozhrešenie, vypýtal si svoj starý obraz, značne opotrebovaný častým používaním. Zbožne pobozkal tento obraz Ukrižovania s Pannou Máriou stojacom pri päte kríža a potom si ho položil na hruď. Zložil naňho ruky, začal sa modliť a potom s neopísateľnou láskou nahlas volal: "Ó Matka moja, ponáhľaj sa, ponáhľaj sa!"
Keď zveroval svoju dušu Bohu, opakoval známe zvolanie: "Ježiš, Mária, Jozef, obetujem vám svoje srdce a dušu. Ježiš, Mária, Jozef, pomôžte mi v mojej poslednej agónii. Ježiš, Mária, Jozef, nech s vami v pokoji vydýchnem svoju dušu."
Gabriel tak zbožne a sladko vyslovoval sväté mená Ježiša, Márie a Jozefa, tak nežne volal Máriu, aby sa ponáhľala a tak láskyplne prosil Ježiša, že všetkých prítomných v jeho izbe naplnila úcta a od dojatia plakali. Zrazu obrátil oči doľava a nad seba. Hľadel na akýsi nebeský obraz, jeho oči žiarili radosťou, zo srdca mu vychádzali dlhé, láskyplné vzdychy a potom so sladkým úsmevom na perách sa odobral do večnosti.
Svätý Gabriel Possenti zomrel 27. februára 1862 o 6,30 vo veku dvadsaťštyri rokov, počas šiesteho roku svojho rehoľného života. Jeho telo pochovali v kláštore na talianskom ostrove Isola di Gran Sasso.
Bože, ty si naučil svätého Gabriela premýšľať o bolestiach tvojej najsladšej Matky a pozdvihol si ho k sláve svätosti a zázrakov. Daj, aby sme aj my mohli zdieľať bolesti Panny Márie a boli spasení jej ochranou a príhovorom. Amen.
.jpg)
