21.7.26
Premenená láskou, svätá Mária Magdaléna
Svätú Máriu Magdalénu si Cirkev pripomína 22. júla. Podľa zjavení, ktoré prijala blahoslavená Anna Katarína Emmerichová, Mária Magdaléna pochádzala z bohatej rodiny, ktorá mala veľa majetkov v Judei. Jeden z nich bol vedľa jeruzalemského chrámu, hlavného pútnického miesta židovského ľudu.
Mária bola už ako dievčatko veľmi krásna a matka ju rozmaznávala, chválila sa ňou tak, že ju obliekla do pekných šiat a sediacu na vankúšoch ju dávala do okna, aby ju okoloidúci videli a obdivovali ju. Táto chvála v nej začala podporovať márnivosť, ktorá v dievčenskej duši prerástla do pýchy.
Keď mala jedenásť rokov, zomreli jej rodičia. Súrodenci Lazár, Marta, ich ďalšia sestra a Mária, si rozdelili dedičstvo a Magdaléna dostala hrad v dedine Magdala v Galilei, kde sa usadila v sprievode svojich sluhov. Tam bez nejakej autority, ktorá by viedla jej rozhodnutia a s malým sklonom dať na radu iných, ktorí sa ju snažili viesť k dobru, upadla do najhorších nerestí a neustále sa snažila uspokojiť hlúposti svojej sebalásky.
Kým Magdaléna trávila čas svetskými zábavami, jej brat Lazár a sestra Marta sa čoraz viac zbližovali s Ježišom. Bývajúci vo veľkom hrade v Betánii neďaleko Jeruzalema, preukázali Majstrovi pohostinnosť počas jeho cesty k Jánovi Krstiteľovi. Vtedy sa Marta prvýkrát zmienila Ježišovi o svojej sestre Márii, o ktorú mala obavy. Náš Pán ju povzbudil, aby zotrvala v modlitbách za svoju sestru a posilnil ju v nádeji, že sa Magdaléna napokon napraví.
Marte sa po nejakom čase podarilo presvedčiť Máriu, aby išla za Ježišom, ktorý bol vtedy v Jezreeli v Galilei, no pretože sa tam náš Pán zdržal len niekoľko hodín, k stretnutiu nedošlo.
Za krátky čas, opäť na Martino naliehanie, Mária súhlasila, že ju bude sprevádzať na miesto, kde sa Ježiš zastavil so svojimi učeníkmi, aby tam kázal a konal zázraky. Vo chvíli, keď sa Mária postavila k oknu v hostinci, aby pozorovala dianie dole, zbadala prechádzať Majstra so svojimi učeníkmi. On sa na ňu pozrel vážnym pohľadom, ktorý prenikol jej dušu. Mária videla v jeho očiach výčitku, ale aj nesmierny súcit a jej život sa pre ňu stal neznesiteľným.
Mária na naliehanie svojej sestry po uplynutí nejakého času znovu odišla na miesto, kde mal kázať Ježiš. Bola vnútorne zmätená, odohrával sa v nej boj, ale bola to milosť, ktorá ju volala. Ako vravela Emmerichová - "Keď sa Ježiš zjavil a začal hovoriť, jej oči a duša boli upreté len na neho." Počúvanie Pánových slov a svedectvo o uzdraveniach, ktoré vykonal, zmäkčilo jej tvrdé srdce, ktoré sa odvtedy, nevediac presne prečo, snažilo priblížiť k Majstrovi.
Vhodná chvíľa sa naskytla, keď bol Ježiš pozvaný na hostinu do domu farizeja. Mystička rozprávala, že Mária si všimla, že sa Ježišovi nedostalo ani pred jedlo, ani počas neho žiadnemu prejavu úcty či zvláštnej pozornosti, ako sa bežne prejavuje hosťom. Toto ju viedlo k tomu, aby priniesla alabastrovú nádobku s olejom a plačúc mu zmáčala nohy slzami, utierala ich svojimi vlasmi, bozkávala mu nohy a mazala ich olejom. Takto chcela vyjadriť svoju ľútosť a prosiť o odpustenie, no pre slzy nedokázala povedať ani slovo.
Vtedy, so sklonenou hlavou počula, ako sa Pán pýta farizeja: "Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov; jeden dlhoval päťsto denárov a druhý päťdesiat. Keďže nemohli zaplatiť, odpustil im obom. Ktorý z nich ho bude viac milovať?" Určite tieto slová zarezonovali v jej duši. A potom, keď sa odvážila zdvihnúť oči, uvidela pohľad, ktorý ju kedysi karhal, teraz bol však premenený na oceán nežnosti a dobroty. A počula jeho hlas, ktorý jej vravel, že sa jej odpúšťajú mnohé hriechy.
Odvtedy sa pre ňu stal Ježiš všetkým - všade ho nasledovala, čakala naňho, myslela na neho a napokon ho sprevádzala až do poslednej minúty jeho umučenia a pomáhala Panne Márii pri jeho pochovávaní. Keby nebola noc, asi by od hrobu ani neodišla.
Horiaca láskou k Pánovi a s túžbou byť blízko jeho Najsvätejšieho Tela sa ho rozhodla ešte pomazať. No keď prišla v nedeľu pred úsvitom k hrobu, rozčarovane zistila, že Telo bolo "ukradnuté". Bol to taký silný pocit, že sa ani nepozastavila nad tým, že sa jej prihovorili anjeli, nebeskí duchovia, ktorým povedala, že vzali jej Pána a nevie, kam ho položili.
Jej láska jej dodala odvahu prekonať každú ťažkosť. Nespoznala Majstra, ktorý sa jej pýtal prečo plače a povedala mu: "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil, a ja ho vezmem" (Jn 20, 15). Až keď ju oslovil menom Mária, rozbreskli sa jej v pamäti dojmy, milosti a radosti a nostalgia, keď počula svoje meno.
Najradšej by sa v tej chvíli opäť vrhla k jeho nohám, alebo ho objala. Spasiteľ videl jej silnú vieru - nemusel jej, na rozdiel od učeníkov, ukázať ruky a bok, aby dokázal, že nie je duch. Síce jej nedovolil dotknúť sa Ho, ale poslal ju za apoštolmi, aby im povedala, že "vystupuje k svojmu Otcovi a nášmu Otcovi, k svojmu bohu a nášmu Bohu" (porov. Jn 20,17).
Po zmŕtvychvstaní sa už evanjelisti o Márii Magdaléne nezmieňujú. Traduje sa však, že počas prenasledovania, ktoré nastalo po Pánovom nanebovstúpení, sa svojimi súrodencami nalodila na loď, ktorá bola ponechaná napospas otvorenému moru, stroskotala a vlny ju pochovali. Boh sa však rozhodol, že majú pristať vo Francúzsku, kde v Mária horlivo hlásala v Marseille meno Ježiš. Potom, čo mnohých obrátila, usadila sa na púšti, kde zostala v tajnosti tridsať rokov.
Svätá Mária Magdaléna, ktorej láska Krista oslobodila z temnôt. Ty si s vytrvalou láskou hľadala Pána a ako prvá si ho uvidela v sláve zmŕtvychvstania. Vypros nám milosť obrátenia, odvahu svedčiť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou a neochvejnú vieru v Jeho milosrdenstvo. Amen.
Žiadne komentáre: