Blahoslavená Emília Bicchieri

2.5.26

Blahoslavená Emília Bicchieri

Pre taliansku dominikánsku mníšku, blahoslavenú Emíliu Bicchieriovú, má Cirkev vo svojom kalendári vyhradený deň 3. máj. 

Jej matka mala pred jej narodením živý sen - videla nádherný kostol, aký predtým nikdy nevidela a krásne mladé dievča v bielom rúchu a závoju s vencom bielych ruží. Okolo dievčiny boli zhromaždené ďalšie rovnako oblečené dievčatá, a kým jej matka bola uchvátená krásou scenérie, dievčatá sa zoskupili do procesie a za spevu sa prechádzali okolo kostola. Keď potom jej matka vyrozprávala svoj sen starému dominikánovi, vyložil jej slovami, že sa týka dieťaťa, ktoré očakáva a že toto dieťa, jej dcéra, bude svätá.   

Blahoslavená Emília Bicchieri sa narodila okolo roku 1238 vo Vercelli ako štvrtá dcéra zo siedmich dievčat Pietrovi Bicchieri. Emília spolu so sestrami dostala najlepšie vzdelanie, aké vtedajšia doba ponúkala. Všetky sestry vedeli čítať a učili sa vyšívať. Emília si svoju prácu spríjemňovala spievaním žalmov a často využívala príležitosť byť osamote vo svojej izbe, kde sa venovala duchovným zamysleniam. 

Vo veľmi mladom veku sa v nej rozvinul súcit s chudobnými a núdznymi a snažila sa zmierňovať ich biedu. Aj preto rozdávala s nežnou láskou bohatú almužnu. Vždy, keď dostala od otca nejakú mincu, hneď ju "posunula ďalej", takže sa neraz stalo, že sa peniaz nestačil v jej dlani ani ohriať. Bola však otcovou obľúbenkyňou a on jej zakaždým rád prispel. 

Jej tri staršie sestry mali celkom iné starosti - zaoberali sa výhodnými sobášmi, zatiaľ čo Emília videla svoju budúcnosť v mníšskom habite, akurát nevedela, ktorého rehoľného rádu. 

Keď mala sedemnásť rokov, zažila prvý a najväčší smútok vo svojom živote. Emília bola otcovou stálou spoločníčkou a keď mu oznámila, že chce vstúpiť do kláštora, najskôr sa tejto perspektíve svojho miláčika zhrozil, no nakoniec, obmäkčený podľahol jej tlaku a rozhodol sa dohliadať na stavbu kláštora, v ktorom by jeho dcéra trávila zvyšok života. Počas stavby však v roku 1255 zomrel. Pre Emíliu bol jej skon obrovská rana. 

Napriek smútku však pokračovala v plnení svojej túžby založiť kláštor pre dominikánske sestry tretieho rádu. V roku 1256 bol jej plán odobrený listom od pápeža Alexandra IV. a tak vznikol kláštor svätej Margaréty. O čosi neskôr, 28. septembra 1257 sa Emília a jej spoločníčky, ktorých bolo vyše tridsať, obliekli do bielych šiat so závojmi a vencami z bielych ruží. Keď túto scénu videla jej matka, ktorá sa na zúčastnila tejto slávnosti, ohromene pozerala, ako sa skutočne splnili detaily z jej sna.  

Mladé novicky automaticky považovali Emíliu za svoju predstavenú. Mala vodcovské schopnosti a navyše zakladateľkou kláštora, preto si ju v roku 1258 zvolili za abatišu. Emília, ktorá túto funkciu prijala proti svojej vôli, aj naďalej vykonávala tie najpodradnejšie práce v službe svojim spolusestrám a Matku Emíliu si zvolili za predstavenú aj v roku 1273.  

Matka Emília zaviedla v kláštore pravidlá - rozvrh hodín, v ktorom bol určený čas na modlitbu, prácu, štúdium, odpočinok a komunitný život. Bohaté dary, ktoré kláštor dostával od priateľov či príbuzných, boli hneď rozdané tým, ktorí hľadali pomoc pri bráne almužny.

Ale hoci Emília zastávala vysoký úrad, nevyhla sa duchovným mukám. Snažila sa často prijímať Eucharistiu, i keď v tej dobe bolo zvykom pristúpiť k oltáru len zriedka. Bola veľmi svedomitá kvôli svojim malým chybám a bičovaná názormi menej horlivých ľudí, ako bola ona sama a tak vstúpila do dlhého obdobia starostí. Vtedy k nej prišiel náš Pán v extáze, aby ju od nich zbavil a uistil ju, že je mu oveľa príjemnejšie, keď ho prijíma z lásky, ako keď od neho zdržiava zo strachu z nehodnosti.

Veľmi si však užívala úlohu ošetrovateľky. Pomoc chorým a jej umŕtvovanie jej prinášali dvojitú radosť. Raz sa pred ňu postavilo ťažké rozhodnutie. Boli práve Vianoce a Emília celým srdcom túžila prijať sväté prijímanie. V ošetrovni však boli tri choré sestry, z ktorých jedna nemohla zostať sama. Emília musela pri nej byť aj počas slávenia svätej omše, takže len rýchlo vybehla z ošetrovne, aby prijala Pána a utekala späť bez toho, aby mohla vzdať náležitú vďaku, akú si táto príležitosť vyžadovala. 

Len čo však vstúpila do ošetrovne a pozrela sa na tri choré sestry, inšpirovaná božským vnuknutím povedala: "Nie som sama, sestry moje, pozrite, prinášam vám Ježiša, aby vás požehnal." A náš Pán si skutočne vybral túto chvíľu, aby choré rehoľníčky uzdravil. Tie hneď vstali a pripojili sa k oslave sviatku. 

Inokedy sa stalo, že Emília prišla do kaplnky príliš neskoro na sväté prijímanie. "Pane, meškala som na svätú omšu, nemala som čas prijať ťa do svojho srdca. Vieš, že to nebola moja chyba. Starala som sa o svoju chorú sestru," šepkala smutná v modlitbe, keď zrazu uvidela oslnivú žiaru. Anjel, Boží posol, jej dal sväté prijímanie, čím splnil jej túžbu pripútať sa k Ježišovi.

Blahoslavená Emília mala zvláštnu úctu aj k tŕňovej korune. Túto svätú relikviu priniesli zo Svätej zeme v roku, keď sa narodila a hoci ju sotva videla, veľa o nej počula. Často o nej rozjímala a premýšľala o hroznej bolesti, ktorú spôsobovala Ježišovi Kristovi.

Raz požiadala nášho Pána, aby jej dovolil zdieľať túto bolesť a bolo jej vyhovené. Do hlavy jej boli na tri dni vtlačené stigmy tŕňovej koruny, počas ktorých prežívala neznesiteľné utrpenie. Vtedy ju v mystickom videní navštívilo niekoľko svätých, spojených s Pánovým umučením. Bolesť po troch dňoch síce zmizla, ale Emília si svoju úctu k tŕňovej korune zachovala po celý život.

Ako predstavená bola prísna, ale milovaná Matka. Mnohokrát zachránila svoje sestry pred zármutkom, ktorý jej spôsobovali rodičia v ich mene, a jej napomenutia boli síce jemné, ale veľmi účinné.  

Hovorí sa, že Emíliu prišla dvakrát navštíviť Panna Mária a počas týchto návštev ju naučila modlitbe. Blahoslavená potom svojimi modlitbami konala zázraky pri katastrofálnej povodni a tiež vtedy, keď kláštor uchvátil požiar. A hoci nimi uzdravila aj mnoho chorých, vždy sa hanbila, akoby sa čímsi previnila. 

Okrem týchto zázrakov mala aj dar čítania v srdciach, vďaka ktorému s vynikajúcou výchovou viedla zverené rehoľníčky a posilňovala ich duchom umŕtvovania. Terciárky sa zdržiavali akéhokoľvek pitia medzi jedlom a túto malú obetu prinášali za duše v očistci. V jeden veľmi horúci deň prišla za matkou Emíliou sestra Cecília so žiadosťou o zbavenie sa tejto povinnosti.

"Sestra, nevieš, že nám pravidlo zakazuje piť v túto hodinu?" spýtala sa predstavená a uprene sa pozrela na spotenú mníšku. "Viem, matka, ale taká som smädná. Prosím aspoň o pohár vody," zastonala Cecília, horúčava si vyberala svoju daň. Ale na radu priorky sa rozhodla dať túžobne očakávaný pohár vody svojmu anjelovi strážcovi.

Keď potom o niekoľko týždňov neskôr sestra Cecília zomrela, zjavila sa matke Emílii a poďakovala jej za lekciu odriekania. Jej anjel strážny prišiel k nej s pohárom v ruke, a uhasil jej muky v očistci.

Blahoslavená Emília Bicchieri zomrela v roku 1314 a jej pozostatky uložili do skromného hrobu, odkiaľ boli v roku 1537 premiestnené do jej materského kláštora a napokon v roku 1811 prevezené do katedrály vo Vercelli.

Pápež Klement XIV. ju pre ľudovú a trvalú oddanosť, ktorá vznikla hneď po jej skone, 19. júla 1769 blahorečil.

Milosrdný Bože, ty si blahoslavenú Emíliu naučil hľadať a pred všetkým pozemským uprednostňovať jedine teba; pre jej zásluhy a podľa jej príkladu nám daj, aby sme sa zapierali a s vďačným srdcom ťa milovali. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Masima - Príbehy svätých

Najnovšie»

Svätý Peregrín Laziosi

30.4.26

Svätý Peregrín Laziosi

Svätý Peregrín Laziosi, ktorého si Cirkev každoročne pripomína 1. mája, je najmä chorými ľuďmi vzývaný ako mocný príhovorca u Boha. Tento taliansky svätý z rádu servitov je patrónom ľudí trpiacich rakovinou a iných, životne ohrozujúcimi chorobami. 

Taliansko sa v druhej polovici trinásteho storočia stalo javiskom divokých rozbrojov. Šľachtická a občianska strana zápasili o vládu, čo neraz prebiehalo aj za cenu krvi. Aj mesto Forli, ležiace medzi Bolognou a Rimini sa nechalo uniesť zúrivými vášňami zápasiacich strán. Preto tam bol okolo roku 1280 vyslaný ako sprostredkovateľ mieru generálny predstaviteľ servitov svätý Filip Benicius.

Hlásaním Božieho slova sa snažil uzmieriť rozvadené strany a udusiť plameň ich bojových vášní, no jeho slová prehlušili rinčanie zbraní, hluk, výkriky, zvady. Navyše sa mu od vodcov buričov dostalo potupovanie. Raz tohto hlásateľa mieru napadol mladý šľachtic, päsťou zaútočil na tvár svätého Filipa a ohavne mu nadával.

Svätý servita znášal toto príkorie mlčky. Namiesto toho, aby mu to vrátil, modlil sa zaňho a pokojne odišiel z mesta, kde jeho slová padali "ako hrach na stenu". Ale mladého šľachtica jeho miernosť a tichosť tak hlboko dojala, že pociťujúc náhlu ľútosť utekal za generálnym servitov. Keď ho dobehol, kľakol pred ním a s plačom prosil o odpustenie a požehnanie.   

Tým šľachticom bol Peregrín Laziosi, syn zo zámožnej rodiny vo Forli, ktorý sa narodil okolo roku 1260. Jeho mladosť prebiehala vo víre občianskych rozbrojov a pretože bol ohnivej povahy, horlivo sa zúčastňoval všetkých "búrok". Táto bojovnosť v ňom udusila zmysel pre vznešenejšie veci.   

Božia milosť, ktorá nemá nikdy privreté oči, ani nespí, ho však hľadala, až ho našla a stretnutie mladého búrliváka so svätým Filipom ho zasiahlo. Peregrín odvtedy nemohol zabudnúť na svätca. Neustále bol v jeho myšlienkach a jeho obraz a konanie sa mu vrylo nielen do srdca, ale i do duše a začal premýšľať o svojom doterajšom búrlivom a neužitočnom živote. Porovnával ho so svätým životom tých, ktorí opustili svet a v kláštornom zátiší v pokoji a mieri slúžia Bohu a pracujú na svojej spáse. 

"Skrotený" Peregrín sa potom častejšie uťahoval do chrámu k modlitbe. Keď sa raz modlil pred obrazom Božej Rodičky, započul jej hlas: "Choď do Sieny, tam nájdeš mojich služobníkov, pridaj sa k nim." Peregrín, osvietený Božou milosťou poslúchol túto radu, rozlúčil sa so všetkým, čo ho pútalo k svetu a plný pokory a pokánia zaklopal v roku 1292 na kláštornú bránu sienských servitov. 

Z veľkých hriešnikov sa zvyčajne stávajú ešte väčší horlitelia a ani v Peregrínovom prípade to nebolo inak. Veľmi rýchlo napredoval v kresťanskom vzdelávaní a čoskoro si vyslúžil obdiv ostatných rehoľníkov, ktorí ho neraz nazvali "ozdobou kláštora". 

Serviti už dlhšie zamýšľali založiť kláštor vo Forli, preto sa v roku 1295 rozhodli poslať tam Peregrína dúfajúc, že sa mu podarí získať dobrodincov pre nový rehoľný dom. Bola to naozaj dobrá voľba, šľachtický rehoľník našiel vo svojom rodisku mnoho priaznivcov, vďaka ktorým čoskoro vznikol nový kláštor a Peregrín si svojou nábožnosťou, vľúdnosťou a činorodou láskou vyslúžil v meste veľkú úctu. 

Hoci Peregrín nebol kňaz, predsa mnohých obyvateľov mesta poúčal a napomínal, dohováral im a utešoval ich a využil každú príležitosť, aby šíril vieru a v ľuďoch tak utvrdzoval Božiu bázeň. A ľudia ho pre jeho múdre rady, ktoré im ochotne dával, začali z vďačnosti čoskoro nazývať "Anjelom dobrej rady".

Sám im išiel príkladom. aby v sebe zaprel všetky nezriadené žiadosti, žil nadmieru prísnym životom. Jedným prvkom z jeho špeciálneho pokánia bolo aj to, že sa vyše tridsať rokov neposadil, dokonca aj počas spánku kľačal, či sa opieral o skalu. Dlho do noci sa modlil, predlžoval čas rozjímania, denne si spytoval svedomie a často prijímal sväté sviatosti. 

Pre svoju príkladnú trpezlivosť si vyslúžil od ľudí aj ďalší titul - "druhý Jób", keď mu Božím dopustením šesťdesiatročnému opuchla noha a vytvoril sa na nej rakovinový nádor, z ktorého vychádzal nepekný zápach, kvôli ktorému nikto pri ňom dlho nevydržal. 

Neraz teda ležal úbožiak osamotený v hrozných bolestiach, pričom mu rana hnila až na kosť. Ale aj v tomto nepríjemnom súžení zostal príkladne trpezlivý; nikdy sa nesťažoval a z jeho pier neustále vychádzala modlitba. Napokon sa jeho stav tak zhoršil, že lekári vyhlásili, že mu boľavú nohu musia amputovať. Peregrín sa po ich slovách odovzdal do Božej vôle a bol prichystaný na všetko.  

V noci pred zamýšľanou operáciou sa v najväčších bolestiach doplazil do chrámu k svojmu obľúbenému obrazu ukrižovaného Spasiteľa, pred ktorým sa vrúcne modlil. Prosil o zmiernenie bolesti a o dar sily, aby ich mohol zniesť, a tiež o uzdravenie, ak je to Božia vôľa. Potom, vyčerpaný bolesťami, po modlitbe zaspal.

A kým Peregrín spal, jeho modlitba bola v nebesiach vypočutá. Keď sa prebudil, cítil, že je celkom zdravý a keď prišli lekári, aby vykonali operáciu, povedal im: "Dobrotivý Boh vám ušetril robotu. Moja noha je celkom zdravá; vyliečil ju mocnejší lekár!"

Užasnutí lekári videli, že Peregrín neklame. Bol skutočne celkom vyliečený a jeho noha bola čistučká, bez jediného vredu. Chýr o tomto zázračnom uzdravení sa bleskovo rozšíril po meste i jeho okolí a ľudia k nemu pocítili ešte väčšiu úctu. 

Svätý Peregrín potom pomáhal slovami, skutkami a radami obyvateľom mesta, pokým ho vo veku osemdesiatštyri rokov "neobjala" vysoká horúčka a 1. mája 1345 odovzdal svoju dušu Pánovi. 

Forličania a ľudia z celého okolia si prišlo uctiť jeho smrť. Niektorí chorí, ktorí tiež prišli, boli uzdravení, čo sa pripisovalo jeho príhovoru. Odvtedy sa naňho obracajú chorí na rakovinu a bolesti nôh.

Veľká úcta k svätému Peregrínovi, ktorá prepukla po jeho smrti, viedla k jeho blahorečeniu pápežom Pavlom V. v roku 1609, pápež Benedikt XIII. ho v roku 1726 blahorečil. 

Svätý Peregrín, teba nazývajú Mocný Divotvorca, pretože si sa pričinil u Boha o mnoho zázrakov pre tých, ktorí sa v núdzi na teba obrátili. Mnohé roky si na sebe znášal utrpenie chorého na rakovinu, ktorá nás tak ohrozuje. Ty si sa obrátil na Boha, keď už ľudské schopnosti nemohli nič urobiť, a bol si obdarený víziou – videl si Ježiša, ktorý sa sklonil z kríža, aby tvoje utrpenie vyliečil. Prosíme teraz Boha, aby vyliečil chorých, ktorých ti zverujeme. S pomocou tvojho príhovoru, nechaj nás spolu s Pannou Máriou spievať Bohu ďakovnú pieseň, za jeho dobrotu a milosrdenstvo. Amen.

Masima - Príbehy svätých

Najnovšie»

Svätá Katarína Sienská

29.4.26

Svätá Katarína Sienská

Cirkev si každoročne uctieva 29. apríla svätú mystičku, zbožnú laičku a diplomatku Katarínu di Jacopo di Benincasa, ktorú poznáme pod menom Katarína Sienská, ktorej svojím životom, preniknutým vzťahom s nadprirodzenom, poznačil beh dejín a zavŕšil sa vo vznešenom pute lásky k Bohu skrze jej obety za očistenie Cirkvi.  

Katarína sa narodila v roku 1347 na Kvetnú nedeľu ako dvadsiate tretie dieťa váženého mešťana a farbiara Jacopa Benincasa a Lapy Piaganti. Už od jej od útleho detstva bolo viditeľné, že Boh má s ňou veľké plány. Keď sa šesťročná vracala z prechádzky so svojím bratom Stefanom, uvidela nášho Pána oblečeného v pápežskom rúchu, sediaceho na tróne na vrchole dominikánskeho kostola spolu so svätým Petrom, svätým Pavlom a svätým Jánom Evanjelistom. Pán Ježiš ju požehnal zvláštnou láskou, naplnil ju úžasom a takto sa začal dôverný vzťah s nadprirodzenom, ktorý ju sprevádzal po celý jej život. 

Jej detstvo bolo poznačené túžbou nasledovať veľkých Božích svätých a slúžiť nášmu Pánovi. Už vtedy sa zriekala sveta a zaumienila si, že bude slúžiť Ježišovi Kristovi v ustavičnom panenstve. V siedmich rokoch však nechápala celkom túto cnosť a tak sa obrátila na Pannu Máriu jednoduchou detskou modlitbou, prosiacou o poučenie a radu a hneď potom zložila sľub panenstva. 

O čosi neskôr sa v prítomnosti Božej Matky, svätého Pavla, svätého Jána Evanjelistu, svätého Dominika a kráľa Dávida mysticky zosobášila s naším Pánom Ježišom Kristom.

Keď dovŕšila dvanásť rokov, jej rodina sa - ako bolo vtedy zvykom - rozhodla pripraviť ju na vydaj. Matka jej preto radila, aby sa vkusne obliekala a ukazovala sa verejnosti, no Katarína sa aj naďalej vyhýbala svetu v jednoduchých šatách. Matka sa obrátila na dcéru Bonaventuru, aby svojej sestre dohovorila, presvedčila ju, aby si obliekla skvostné šaty a vodila ju do spoločnosti, čo sa jej na krátky čas aj podarilo. Keď však Bonaventura zakrátko zomrela v pôrodných bolestiach, Kataríny sa jej smrť hlboko dotkla, nadobro sa odvrátila od sveta a jeho márností, zdvojnásobila svoje modlitby a pôsty, a na znak toho, že odteraz bude slúžiť Pánovi, si ostrihala vlasy.   

Keď ju matka zbadala, zhrozila sa a bratia jej nadávali. Aby ju "odstavili" od jej plánu, naložili na jej plecia toľko domácej práce, že sa takmer nezastavila, vždy mala nad sebou dozor a pre istotu jej vzali aj izbičku, aby sa v jej samote nemohla modliť. Katarína toto všetko prijala bez reptania, a s veselou mysľou usilovne pracovala. 

Túžba po službe Bohu ju ani popri takom vyťažení neopúšťala, rozhodla sa prijať dominikánske rúcho, čo aj oznámila celej rodine a na počudovanie, ich odpor zlomila. Bolo jej povedané, aby si robila, ako sa jej páči. Katarína sa zriekla mäsa, víno si riedila vodou a neskôr už nejedla nič varené, iba zeleninu, ovocie a pila vodu. Opásala sa reťazou, jej posteľou sa stala tvrdá doska a denne sa bičovala. 

Táto prísna životospráva docielila, že Katarína začala chradnúť. A hoci jej matka dohovárala, Katarína nepopustila. V tomto sebazapieraní totiž našla sladkú útechu. Matke stav jej dcéry nebol ľahostajný, rozhodla sa ju vziať do kúpeľov, ktoré mali Kataríne nielen pomôcť nadobudnúť zdravie, ale aj preto, aby ju uviedla do spoločnosti. Ale ani tento pokus nevyšiel, Katarína sa stránila sveta a matka Lapa sa nadobro uistila, že proti dcérinej túžbe nič nezmôže. Dokonca sa sama vybrala k sestrám tretieho rádu svätého Dominika s prosbou, aby prijali medzi seba Katarínu. 

Tieto sestry však nežili v kláštore, ale vo svete, a do svojho zboru neprijímali mladé dievčatá, iba vdovy. Zanedlho Katarína ochorela na kiahne a horekujúcu matku upokojovala slovami, že až vstúpi do rehole, uzdraví sa. Lapa sa znovu vybrala za sestrami. Pretože Kataríne zostali jazvy po kiahňach, sestry jej odkázali, že až sa uzdraví, prijmú ju medzi seba. 

Pätnásťročná dievčina si tak roku 1362 obliekla vysnívané rehoľné rúcho a neskôr sa stala nielen ozdobou rádu, ale mocným božím riadením zasahovala aj do verejných vecí, ktoré hýbali Cirkvou a spoločnosťou.

Katarína bola "konečne doma". Prísne dodržiavala pravidlá rádu, rozdávala bohatú almužnu a svoje modlitby a rozjímania predlžovala až do neskorej noci. Jej duša sa ponárala do Božích tajomstiev a jej zrak, zbystrený neustálym rozjímaním o nadprirodzených veciach jasne videl časné problémy a núdzu Cirkvi.  

Vo svojich modlitbách a rozjímaniach mávala časté videnia a zjavenia. Spočiatku sa ich zľakla a neverila im, no keď sa zjavenia opakovali, uverila, ale ani rehoľný habit ju neochránil od duševných bojov. Aby v týchto zápasoch nepodľahla, prosila Boha o dar statočnosti a sily. Pokušiteľ na ňu dorážal nečistými myšlienkami a necudnými predstavami, vzbudzoval v nej myšlienky, že umŕtvovaním svojho tela koná pochabo a že by spravila múdrejšie, keby sa radšej vydala. 

Tieto pokušenia sa snažila premáhať modlitbami a pôstom, ale pokušiteľ ju ani tak nenechal na pokoji a znovu a znovu v nej vzbudzoval hriešne predstavy a útočil na ňu úzkostlivosťou a smútkom. Keď všetky tieto útoky napokon premohla, zjavil sa jej Spasiteľ a povedal jej, že zvíťazila nad zlým duchom, takže určite pre ňu nebude ťažké trpieť z lásky k Nemu, ak bude rozjímať, čo z lásky k nej vytrpel On. Keď sa potom pýtala Pána, kde bol, keď na ňu dorážal pokušiteľ, odvetil: "Uprostred tvojho srdca." a oznámil jej, že bude povolaná k verejnému poslaniu v prospech Cirkvi, pre časné i večné blaho ľudí a napomenul ju, aby sa na toto poslanie dobre pripravila. 

Aby sa na to skutočne pripravila, cvičila sa okrem iného aj v pokore a milosrdnej láske k blížnemu. Začala navštevovať chudobné rodiny, ktorým okrem stravy prinášala aj vlastnoručne zhotovené odevy. Tiež navštevovala chorých, nakazených odpornými chorobami a od týchto služieb ju neodstrašili ani nevďačnosti poniektorých pacientov. Poniektorí mali nákazlivé choroby a hoci ju matka Lapa varovala, aby sa nenakazila od nich aj ona, Katarína sa nedala od svojej služby odradiť.

Táto služba ju neraz stála zdravie, keď sa od chorých nakazila, ale skutočným zázrakom ju to nikdy tak nezlomilo, aby napriek extrémnej slabosti stratila potrebnú energiu na to, aby čelila ťažkostiam, ktoré jej boli poslané do cesty.

Katarína prežila svoj život ponorená do neustálych mystických zjavení, ktoré sprevádzali utrpenia. Bola obdarovaná stigmami a vymenila svoju vôľu za vôľu Pána Ježiša Krista. Táto milosť na nej zanechala fyzické stopy - po tom, čo jej Vykupiteľ vybral srdce, aby na jeho miesto vložil svoje, zostala jej na hrudi jazva.

Celé toto priame Božie pôsobenie na sväticu ju zdokonalilo a pozdvihlo jej dušu a už počas jej pozemského života sa vytvoril nadprirodzený vzťah, presiaknutý nebeskou intimitou. Tieto mystické stretnutia boli veľmi intenzívne a plodné, veľká časť učení, ktoré prijala počas rozhovorov s Najvyšším, sú prepísané v knihe Dialóg, ktorú Katarína poväčšine diktovala počas svojich extáz.

Boh jej okrem iného umožnil vykonávať apoštolát s pápežmi, kardinálmi, mníchmi a kráľmi, ale tiež s jednoduchými obchodníkmi. Jej živá viera a hlboká múdrosť, ako spôsob zaobchádzania s blížnym mali obrovskú hodnotu pre obranu Cirkvi v ťažkej situácii, v akej sa v tom čase nachádzala. Jej zachované listy dokazujú, do akej miery ju Boh použil ako nástroj, aby svojimi radami pomáhala najrôznejším ľuďom.

Keď počas moru v roku 1374 posluhovala nakazeným, vykonala množstvo uzdravení a s pomocou daru zázrakov vyliečila aj duchovne chorých, inšpirovaným slovom mnohých hriešnikov obrátila.

Sila jej osobnosti, posilnená pôsobením milosti, ju robila čoraz horlivejšou pre nebeské veci a účinky, ktoré v nej vyvolala Božia láska, boli mimoriadne. Dokonca bola aj exorcistkou - jediným znamením kríža oslobodila dušu, sužovanú diabolskými útokmi. Jej sväté gestá vyvolávali v pekle hrôzu a boli nástrojom k spáse veriacich. 

Počas jedného videnia jej náš Pán ponúkol dve koruny - jednu z ruží a druhú z tŕnia. Ona si bez váhania vybrala korunu z tŕnia, ktorú považovala za znamenie cesty utrpenia na Kalvárii, ktorú jej vyznačil.

Niet divu, že jej život v spojení s Bohom prilákal mnohých učeníkov, ktorí ju potom sprevádzali na jej apoštolských cestách a mohli pozorovať jej extázy. Našli sa však aj takí, ktorí v zlomyseľnosti odmietali jej zbožnosť a kritizovali jej videnia, ktoré považovali za obyčajné sny. Jej svedomie ale bolo čisté a naďalej pokračovala v konaní dobra v súlade s vnuknutiami z neba.

Zdá sa, že jej doterajšia práca bola len "drobným poslaním", akousi prípravou na veľké poslanie, ktoré jej bolo vyhradené v kríze, ktorá trápila Cirkev a spôsobovala veľké súženie ako v duchovnej, tak i vo svetskej spoločnosti.

Štyridsať rokov pred narodením Kataríny vytlačili z Ríma Petrov stolec a takmer sedemdesiat rokov vládlo Cirkvi niekoľko pápežov z Avignonu vo Francúzsku. Až posledný z nich, Gregor XI., obnovil pápežskú stolicu v Ríme a to práve vďaka vplyvu neúnavnej Kataríny, ktorá, aby dosiahla jeho návrat do Večného mesta, napísala listy politikom a duchovným.

V nich ostro kritizovala adresátov za vzniknutú situáciu. Potom osobne odcestovala do Avignonu, aby oznámila Gregorovi XI. vôľu Najvyššieho, ktorá pozostávala z plánu reformy Cirkvi s cieľom obnoviť jej vnútorný pokoj. Preto bolo nevyhnutné, aby sa pápež vrátil do Ríma.

Zároveň pracovala v svetskej spoločnosti a snažila sa upokojiť spory, ktoré rozdeľovali mestá, hoci si za to vyslúžila nespravodlivosť a prenasledovanie. 

Pápež Gregor XI. sa po nespočetných bojoch vrátil do Ríma až v roku 1377 a v nasledujúcom roku zomrel, čo spôsobilo novú vlnu v dejinách Cirkvi. Aby bol vymenovaný nový pápež, sporné konkláve dosadilo na pápežský trón Urbana VI., ktorého však krátko na to skupina kardinálov vyhlásila za neplatného pápeža a zvolili si Róberta Ženevského, ktorý už ako Klement VII. ustanovil svoj trón v Avignone. 

Veľká západná schizma bola tak zavŕšená, Cirkev bola pre ambície a politické záujmy rozdelená a snažili sa ju poškvrniť. Niektorí veriaci boli poslušní Rímu, iní poslúchali Avignon. Katolíci si boli neistí svojou vierou. Katarína však sebavedome obhajovala legitimitu pápeža Urbana VI. a hoci sa snažila upokojiť jeho vrtkavú a cholerickú povahu, varovala ho pred vážnosťou situácie, ktorá otriasala Cirkvou.  

Nemohla však zabrániť takejto katastrofe a keď videla hrozný stav mystickej Kristovej nevesty, obetovala sa Pánovi ako obeť. Tak bol obetovaný jej život, poznačený dobrými skutkami a pokáním. Telo jej síce postupne ovládali únava a slabosť, ale duch neustále silnel. 

Katarína sa neustále modlila za Cirkev a zverovala ju do starostlivosti Panny Márie, predvídala totiž, že protivenstvá, ktorými v tom čase prechádzala, boli ničím v porovnaní s tragickými udalosťami, ktoré zažije v budúcnosti.

Prorocky ale videla aj to, že Cirkev bude po toľkých zlých stretoch oslávená a jej duchovní obnovení. "Keď pominú všetky tieto súženia a ťažkosti, Boh očistí Svätú cirkev spôsobom, ktorému ľudia nemôžu rozumieť, a prebudí ducha vyvolených. Čoskoro bude nasledovať taký veľký pokrok v Božej cirkvi a taká obnova svätých pastierov, že už len pri pomyslení na to, sa moja duša raduje v Pánovi," povedala svojmu spovedníkovi.

V týchto budúcich časoch sa udeje radikálna zmena: "Nevesta, dnes znetvorená a odetá v handrách, sa stane veľmi krásnou. Bude ozdobená drahými kameňmi a korunovaná diadémom všetkých cností. Všetci veriaci sa budú radovať z vedomia, že ich ctia takíto pastieri, a dokonca aj neveriaci, priťahovaní dobrou vôňou Ježiša Krista, sa vrátia do katolíckeho ovčinca a obrátia sa k pravému Pastierovi a biskupovi svojich duší. Vzdávajte vďaky Pánovi, lebo po tejto búrke dá svojej cirkvi veľký a krásny pokoj." 

A Katarína Sienská svojím apoštolátom, napomenutiami cirkevným a občianskym autoritám, no predovšetkým obetovaním svojich nespočetných utrpení prispievala k tomu, aby Kristove ovce opäť zjednotila do jedného stáda pod záštitou jediného pastiera.

Nebolo to ľahké, bol to neúprosný boj, ktorý viedla počas celého svojho života a ktorý postupne narastal na intenzite, ale túžila po dni, keď bude Cirkev "korunovaná diadémom všetkých cností" a Božie kráľovstvo sa rozšíri po celom svete.

26. februára 1380 bola už veľmi slabá, a prinútená zotrvať na lôžku, ku ktorému si zvolala svoje duchovné sestry i bratov a rozlúčila sa s nimi posledným napomenutím a poučením. 29. apríla prijala posledné sviatosti, získala plnomocné odpustky, prítomným sa vyznala zo všetkých hriechov svojho celého života a nechala sa požehnať od svojej plačúcej matky Lapy. 

Potom zanietene vyriekla: "Konečne ma voláš, môj Bože! S radosťou sa k tebe ponáhľam. Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha," a vo veku tridsaťtri rokov vydýchla.

Jej telo pochovali v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme, kde jej telesné pozostatky dodnes odpočívajú pod hlavným oltárom. Pápež Pius II. ju v roku 1461 kanonizoval a pápež Pavol VI. ju tituloval za Učiteľku Cirkvi. Tiež bola vyhlásená za patrónku Talianska a Európy.

Svätá Katarína, nevesta Kristova, ty, ktorá si už v detstve uvidela žiaru Jeho tváre, nauč aj nás hľadieť na Boha s čistým srdcom. Tvoja láska k trpiacim, tvoja horlivosť pre pravdu a odvaha pred mocnými sveta sú svetlom pre našu vieru aj dnes. Ty, ktorá si v tichu modlitby počula hlas Božej vôle, vypros nám milosť načúvať Bohu v každom dni. Vlej do našich duší túžbu po svätosti, po pokore, ktorá premieňa srdce, a po horlivosti, ktorá premieňa svet.

Svätá Katarína, patrónka Európy, oroduj za jednotu Cirkvi, za mier medzi národmi a za obrátenie zatvrdnutých sŕdc. Pomôž nám byť vernými svedkami Evanjelia, nebojácnymi v láske, pevnými v nádeji a neochvejnými v službe Božiemu kráľovstvu. Oroduj za nás u nášho Pána Ježiša Krista, ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

Masima - Príbehy svätých

obrázok sanctifiedsouls

Najnovšie»

Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort

28.4.26

Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort

Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort, čistý ako anjel, horlivý ako apoštol a trpezlivý ako kajúcnik bol neúnavným misionárom Ježišovej lásky skrze Máriu a predpovedal množstvo ohnivých duší, ktoré prídu v budúcich časoch. Cirkev si ho pripomína 28. apríla.

Písal sa rok 1716 a začiatkom apríla sa začala misia v Saint-Laurent-sur-Sèvre, ktorá mala byť posledná. Oddaný kazateľ, vyčerpaný prácou ochorel na akútny zápal pohrudnice, napriek tomu 22. apríla nezrušil kázeň, sľúbenú na popoludnie návštevy biskupa z La Rochelle Étienna de Champfloura. Hovoril o Ježišovej nežnosti a bol stiahnutý z kazateľnice na pokraji smrti.

Niekoľko dní predtým, keď predvídal, že v tomto roku zomrie, požiadal, aby pri uložení do rakvy zostali na jeho tele reťaze, ktoré nosil okolo krku, rúk a nôh ako symbol otroctva lásky k Panne Márii. 27. apríla chorý nadiktoval svoj závet a svoju misionársku prácu odkázal otcovi Renému Mulotovi. 

Nasledujúce ráno viditeľne ukazovalo, že sa blíži posledná chvíľa. V pravej ruke držal kríž s odpustkami od pápeža Klementa XI. a v ľavej malú sošku Panny Márie, ktorá ho vždy sprevádzala. Obe cennosti pobozkal a s hlbokou zbožnosťou o nich premýšľal. 

Popoludní sa zdalo, že umierajúci zvádza svoj posledný boj: "Márne na mňa útočíte. Som medzi Ježišom a Máriou. Deo gratias et Mariæ. Dosiahol som koniec svojej cesty, konečne už nebudem viac hrešiť!" A keď nastala noc, odovzdal svoju dušu Bohu vo veku štyridsaťtri rokov. 

Tisíce ľudí si prišli uctiť telesné pozostatky svojho apoštola a biskup Champflour sa vyjadril, že stratil "najlepšieho kňaza diecézy". Takým bol svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort, kňaz, ktorý žil s čistotou anjela, pracoval s horlivosťou apoštola a trpel s prísnosťou kajúcnika.

Ľudovít Grignion sa narodil 31. januára 1673 v bretónskom Montfort-sur-Meu do rodiny s osemnástimi deťmi. Na druhý deň po jeho narodení ho otec Jean-Baptiste Grignion a matka Jeanne Robert priniesli do kostola Saint-Jean, aby ho pokrstili. Neskôr sa stal starý kostol poslucháčom jeho prvých modlitieb a stal sa kolískou jeho vrúcnej úcty k Najsvätejšej sviatosti. Tu prijal prvé sväté prijímanie s hodiny rozjímal a pri birmovke prijal meno Mária. 

Od útleho veku sa akoby inštinktívne obracal k Najsvätejšej Panne, ktorú nazýval svojou "Dobrou Matkou", a ktorú s detskou jednoduchosťou prosil o všetko, čo potreboval. K jej úcte viedol aj svojich súrodencov. Keď jeho malá sestra Lujza, ktorú si obzvlášť vážil, váhala, či má opustiť svoje hry a ísť sa s ním pomodliť ruženec, presvedčivo jej povedal: "Moja drahá sestrička, budeš veľmi krásna a všetci ťa budú milovať, ak budeš naozaj milovať Boha." Jeho slová mali účinok, Lujza sa jedného dňa pod jeho vedením stala mníškou v Benediktínskej sviatosti.

Ale v skutočnosti bola Panna Mária prvá, ktorá si ho vybrala a zvolila za jedného zo svojich veľkých obľúbencov. Do jeho mladej duše vryla mimoriadnu náklonnosť, ktorú k nej vždy prechovával.

Dvanásťročný Ľudovít vstúpil do jezuitskej školy v Rennes, kde bolo vzdelanie bezplatné a tak malo množstvo študentov, pre ktorých však chýbalo ubytovanie. Ľudovít preto býval u svojho strýka, opáta Alaina Roberta de la Vizuele.

Pod vedením zbožného kňaza chodil spolu s ostatnými študentmi navštevovať chorých a prinášal im to najlepšie, čo mu jeho srdce mohlo ponúknuť. Čítal im úryvok z evanjelia a komentoval ho, potom sa s nimi rozprával o Panne Márii. V škole v Rennes si našiel dvoch dobrých priateľov, Jeana-Baptista Blaina, ktorý neskôr napísal jeho životopis, a Clauda Poullarda des Places, budúceho zakladateľa Kongregácie Otcov Ducha Svätého.

Okrem toho vypĺňal voľný čas návštevami kostolov v meste, kde sa uctievali podmanivé sochy Panny Márie. Táto jeho láskyplná a úprimná oddanosť bola nepochybne ochranou jeho čistoty a útočiskom pred lákadlami sveta.

Bol členom školskej Mariánskej kongregácie a spolu s Poullartom des Places založil združenie na počesť Preblahoslavenej Panny Márie, aby zvýšili jej oddanosť a podnietili svojich spolužiakov k väčšej horlivosti. A hoci mal veľa povinností, našiel si čas aj na rozvíjanie svojho umeleckého talentu - modeloval sochy Panny Márie, maľoval a skladal hudbu aj básne.

V Rennes pocítil aj volanie do klerického stavu. Stalo sa to, keď bol v kostole karmelitánov a tam, pri nohách Panny Márie Pokoja si uvedomil, že sa chce stať kňazom. Preto sa v roku 1693 vydal do Paríža a štúdium začal v seminári otca Clauda de la Barmondière, založeného na prijímanie chudobných seminaristov. 

Počas voľna sa živo zapájal do rozhovorov zo spolubratmi, ktorých sa vždy snažil rozveseliť. So súhlasom svojho predstaveného sa venoval všetkým druhom pokánia, ktoré však jeho zdravie nezvládlo a ťažko ochorel. Jeho stav bol taký vážny, že si mysleli, že zomrie. Ale on nepochyboval o svojom uzdravení, pretože cítil, že jeho čas ešte neprišiel. 

Keď sa skutočne uzdravil, dokončil štúdium v ​​seminári Saint-Sulpice, ktorého riaditeľ si bol vedomý Ľudovítovej povesti o svätosti a vstup tohto mladíka do seminára videl ako veľkú Božiu milosť. Preto na znak vďaky nariadil modliť sa Te Deum. Aby preveril cnosti mladého seminaristu, zaobchádzal s ním prísne a to podnietilo v Ľudovítovi poníženosť, cestu, ktorou potom kráčal po celý život.

Dvadsaťsedemročný Ľudovít Mária bol 5. júna 1700, na sviatok Zoslania Ducha Svätého vysvätený za kňaza a svoju prvú omšu slúžil pri oltári Panny Márie v kostole Saint-Sulpice. Potom odišiel s kňazom z Nantes, ktorý zhromaždil niekoľko spolubratov, kázať misie z dediny do dediny. Neskôr sa dal k dispozícii biskupovi z Potiers a prijali ho do nemocnice, aby tam slúžil chudobným, ktorých ohromil hlbokou zbožnosťou. Vidiac jeho lásku k nim, požiadali biskupa, aby vymenoval ich dobrodinca za nemocničného kaplána.

"Nemocnica, do ktorej som pridelený, je domom zmätku, v ktorom nikdy nevládne pokoj, a domom chudoby, v ktorom chýbajú statky, duchovné aj svetské," napísal svätec. Za niekoľko mesiacov oddanosti, napriek nepriaznivej situácii a odporu vplyvných jedincov a poniektorých chudobných v nemocnici, ktorí nechceli žiadne reformy, nastolil poriadok a svoju činnosť rozšíril na materiálne potreby svojich zverencov organizovaním zbierok v meste a nezabúdal ani na ich dušu. 

"Odkedy som tu, som na nepretržitej misii. Spovedám takmer každý deň od rána do večera a dávam rady nekonečnému počtu ľudí... Dobrý Pán, môj Otec, ktorému slúžim – hoci niekedy neverne – mi dal dary, ktoré som predtým nemal, veľkú ľahkosť vo vyjadrovaní sa a hovorení okamžite bez prípravy, dokonalé zdravie a veľkú otvorenosť srdca voči všetkým."

Zhromaždil niekoľko chorých žien dobrej vôle, ktorým dal životné pravidlo kladúce dôraz na pokoru a pokánie a zveril ich Božiemu Synovi, Večnej Múdrosti. Zanedlho za ním prišla na spoveď mladá žena Maria Lujza Trichetová, ktorá sa chcela stať mníškou. Priviedol ju do novozaloženej skupiny chudobných žien a 2. februára 1703 jej dal rehoľný habit, kvôli ktorému sa jej ostatní posmievali. Ona ho však desať rokov nosila s odvahou, kým sa stala prvou predstavenou kongregácie Dcér Múdrosti, venujúcej sa starostlivosti o chorých, chudobných a deti.

Krátko pred Veľkou nocou v roku 1703 odišiel svätý Ľudovít do Paríža, kde sa niekoľko mesiacov staral o pacientov v nemocnici La Salpêtrière. Keď ho potom vedenie nemocnice prepustilo, využil samotu v meste na prehĺbenie svojho spojenia s Bohom a svoje srdce si vylial na vrúcnych stránkach, ktoré poznáme pod názvom Láska večnej Múdrosti.

V roku 1704 prišiel z Poitiers list predstavenému seminára Saint-Sulpice v Paríži, začínajúci slovami: "My, štyristo chudobných, vás veľmi pokorne prosíme, skrze väčšiu lásku a slávu Božiu, aby ste nám priviedli späť nášho ctihodného pastora, ktorý tak vrúcne miluje chudobných, otca Grignona..." Neostávalo iné, ako si Ľudovíta predvolať a presvedčiť ho, aby sa vrátil do Poitiers a nanovo sa zhostil povinností nemocničného kaplána.

Lenže jeho horlivosť a poriadok, ktorý opäť nastolil, sa nepáčil všetkým a tak po roku odišiel z nemocnice a ponúkol svoju službu biskupovi v evanjelizácii Poitiers a okolia. Takto sa Ľudovít Mária stal všetkým pre všetkých. Túlal sa uličkami predmestia Montbernage, vchádzal do domov, pýtal sa zdravie obyvateľov a žehnal deťom.

Jeho jemnosť, chudoba a pokora mu otvorili srdcia mnohých, čo mu umožnilo začať misiu. Premenil stodolu na kaplnku, uprostred ktorej bol umiestnený veľký kríž. Steny zdobilo pätnásť transparentov predstavujúcich tajomstvá ruženca. Procesie, hymny, ktoré sám zložil, a verejné recitovanie ruženca postupne premieňali srdcia. Po skončení misie dokončil svoje dielo zasadením kríža. Potom v stodole, ktorá sa stala kaplnkou Panny Márie Srdcovej, umiestnil sochu Najsvätejšej Panny Márie a požiadal niekoho, kto by sa zaviazal, že sa bude každú nedeľu a sviatok chodiť pred ňou modliť ruženec. Okamžite sa o to prihlásil robotník zo susedstva. Svoj sľub dodržal štyridsať rokov.

Keď jedného dňa spovedal, uvidel mladého muža, ktorý sa dlho modlil. Pohnutý inšpiráciou ho pozval, aby mu pomohol v jeho apoštolskej práci a tak tento mladý muž pod menom brat Mathurin zasvätil svoj život výuke detí katechizmu a vyučovaniu hymnov, ktoré zložil svätý de Montford počas misií. Jeho misijná činnosť však bola tŕňom v niektorých očiach, pričom to zašlo tak ďaleko, že sa stal podozrivým aj v biskupovom zraku, ktorý nakoniec zrušil jeho poverenie kazateľa.

Pre Ľudovíta bola veľká rana, ale prijal ju s pokorou a videl v nej plán Prozreteľnosti. Pravosť jeho slov a jeho príklad sa stretli s toľkými nesprávnymi interpretáciami a ohováraním, že sa misionár rozhodol podniknúť pešo púť do Ríma, aby od pápeža získal osvietenie o tom, akým smerom by sa mal v živote uberať. Pápež Klement XI. ho prijal na audiencii na jar v roku 1706 a povedal mu: "Vo Francúzsku máte dostatočne široké pole pre apoštolát, aby ste v ňom prejavili svoju horlivosť. Vo svojich misiách dôrazne učte náuku ľuďom a deťom. Nech si obnovia krstné sľuby." Potom mu Svätý Otec udelil titul "Apoštolský misionár". Ľudovít Mária si na palicu položil kríž požehnaný pápežom a odišiel do opátstva Saint-Martin de Ligugé v diecéze Poitiers, kde si myslel, že si tam môže chvíľu oddýchnuť. 

Jeho bývalí nepriatelia ho však sledovali a on tam nemohol zostať, preto sa koncom roku 1706 pridal ku kňazovi Leudugerovi, ktorý organizoval farské misie v Bretónsku. De Montfort vynikal vo vyučovaní katechizmu, ktorý oživil krátkymi príbehmi, aby si viac získal pozornosť detí a aby sa lepšie naučili kresťanskú náuku, zveršoval ju a nechal ju spievať deti podľa známych melódií. Ruženec však zostal jeho obľúbenou modlitbou. 

Vo svojich kázňach učil veľké pravdy viery - smrť, súd, nebo, peklo, odsudzoval neresti a hriech a veriacich nabádal k ľútosti a dôvere v Božie milosrdenstvo. S otcom Leudugerom však mali rozdielne názory, preto sa Montfort presťahoval do malej pustovne neďaleko jeho rodného mesta.

O dva roky neskôr bol opäť misionárom v diecéze v Nantes, kde ho zavolal generálny vikár otec Barrin. Svätec tam kázal na mnohých miestach a bol na pomoci chudobným, ktorých utešoval a povzbudzoval k svätému životu a tvrdej práci. Bol presvedčený o hodnote utrpenia, ktoré rodí duše, a raz sa spolubratovi vyjadril: "Cítime sa tu príliš pohodlne. Sme veľmi zlí a naša misia bude márna, pretože nebola založená na kríži ani ním nepodporovaná. Sme tu príliš milovaní. Takže toto ma núti trpieť - žiadny kríž! Aká to je moja bolesť!"

Jeho viera v tajomstvo kríža ho inšpirovala v pláne postaviť Kalváriu neďaleko Pont-Château, kopci, na ktorom by boli umiestnené tri kríže, presne ako na Golgote. Niekoľko dobrovoľníkov sa hneď dalo do práce a otec Ľudovít pre nich zbieral potraviny z okolitých fariem. Keď však bola stavba Kalvárie dokončená, nantský biskup zakázal jej požehnanie. Skutočnosť bola taká, že pod zámienkou, že by sa tento kopec mohol stať nebezpečnou pevnosťou v rukách útočiacich nepriateľov, zle informovaný kráľ Ľudovít XIV. nariadil jej zbúranie.

V roku 1712 napísal "Traktát o pravej úcte k Panne Márii", aby - ako sa sám vyjadril - "som zapísal to, čo som plodne učil na verejnosti a najmä na svojich misiách v priebehu mnohých rokov." Jansenistický odpor mu však zabránil v publikovaní tohto traktátu, ktorý uzrel svetlo sveta až v roku 1843, viac ako storočie po jeho smrti.

Svätcovmu srdcu boli veľmi drahé deti, o ktorých výchovu sa mimoriadne staral a v dedinách zakladal malé bezplatné školy. V roku 1715 dokončil Regulu pre kongregáciu Dcéry Múdrosti a v misiách mu pomáhali štyria bratia, pričom žiadny kňaz sa k nim nepridal. Raz stretol čiastočne ochrnutého kňaza Reného Mulota a vyzval ho, aby ho nasledoval. 

On sa najprv odmietol k nemu pripojiť v jeho misionárskej práci. "Nemôžem sa stať misionárom, pretože som už roky ochrnutý na jednej strane; mám ochorenie pľúc, ktoré mi sotva dovoľuje dýchať, a som taký chorý, že nemám pokoj vo dne ani v noci," povedal. Ale svätý muž mu odpovedal: "Hneď ako začneš kázať, budeš úplne uzdravený." Jeho predpoveď sa potvrdila a neskôr sa po smrti otca de Monfort stal prvým generálnym predstaveným rehoľnej rodiny.

Veľký apoštol a syn Panny Márie, svätý Ľudovít Mária de Montfort, tvojou jedinou túžbou bolo zapáliť svet Ježišovou láskou skrze Máriu. Úpenlivo ťa prosíme, vypros nám dokonalú a stálu oddanosť Márii, aby sme sa mohli podieľať na viere, nádeji a láske Panny Márie a aby sme mohli dostať milosť, o ktorú ťa prosíme (vymenovať).

Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Bohu

Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort... oroduj za nás (3x)

Masima - Príbehy svätých

obrázok: maryvalepress

Najnovšie»

Svätá slúžka Zita

27.4.26

Svätá slúžka Zita

Zbožný život svätej Zity, ktorú si Cirkev každoročne pripomína 27. apríla, je príkladom toho, ako môžu byť naše každodenné povinnosti cestou k nebeskej sláve. Pokorná a trpezlivá služba Bohu ju urobila patrónkou slúžok a domácich pracovníkov. 

Za oknom paláca panuje treskúci mráz. Na oblohe sa trbliecu hviezdy a príroda je zahalená posvätným tichom. Zrazu sa po Lucce rozspievajú zvony tak dojímavo, akoby by to bol spev anjelov chváliacich Boha, nadšene hlásajúc po celom svete: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!" 

Už zvonia na polnočnú, potešila sa Zita a šikovne sa obliekala. "Dnes do kostola nesmieš ísť bez plášťa, ešte by si ochorela," pokrútila hlavou pani Fatinelliová, keď videla jej nadšenie. "Tu máš plášť, požičiam ti ho, aspoň sa v ňom zahreješ," podávala jej teplý kabátec. Zita ho s ostýchavosťou, ale vďačne prijala a chvatne sa lúčila. Ponáhľa sa, hoci má do kostola blízko. Tam sa utieka vždy, keď ju postretnú rôzne nepríjemnosti. Svätyňa je jej najmilším útočiskom. 

 

Na ulici jej fúka ostrý vietor do tváre, ale ona na drobné pichliačiky nedbá, radšej pridáva do kroku a čoskoro vstupuje do chrámovej predsiene, kde zbadá starca, trasúceho sa od zimy. Vyzerá poľutovaniahodne a v Zite sa hneď prebudí súcit. Dala sa s ním do reči a dozvedela sa, že chcel byť prítomný na svätej omši, vybral sa do kostola, no zrazu ho prepadla hrozná zima. 

"Požičiam ti plášť, ale po omši mi ho musíš vrátiť," ponúkla mu pomoc a starec si už obliekal plášť. V okamihu, keď prešla do svojho obľúbeného kútika, ponorila sa do zbožnej modlitby. Zita má na sebe ľahké šaty, tiež sa začína triasť zimou, ale utešuje sa radosťou, že vykonala dobrý skutok, o ktorom verí, že je Bohu ešte milší, lebo ho spravila pred samotnou polnočnou omšou.

Štedrý večer sa prehupol do sviatku Božieho narodenia, a Zita vychádza z kostola celkom skrehnutá. Zrazu strnie, bola si istá, že starec na ňu čaká niekde pri kostole, no hoci sa obzerá na všetky strany, nikde ho nevidí. Neostáva jej iné, ako sa pobrať domov. 

"Bola si priveľmi dôverčivá. Neznámy človek len využil tvoj súcit," zahrnula ju ráno výčitkami pani Fatinelliová a dohovára jej tak dôrazne, až sa Zita sama na seba hnevá a zaumieňuje si nahradiť škodu, ktorú spôsobila svojej pani. Jej zármutok sa však čoskoro obrátil na radosť.

Na presné poludnie, keď sa panstvo posadilo k stolu so slávnostným obedom, prichádza starec s plášťom a ospravedlňuje sa, že zabudol čakať na Zitu. Tá sa hneď rozbehne do jedálne a radostne hlási pani Fatinelliovej, že starec jej prišiel vrátiť plášť. Ale keď obe prišli na chodbu, kde Zita zanechala starca, ten tam už nebol.

To je jeden z mnohých obrazov zo života svätej Zity, ktorá sa narodila v roku 1218 v talianskej dedinke Bozzanello neďaleko mesta Lucca. Jej rodičia, otec Giovanni Lombardi a matka Buonissima sa živili prácou na poli. Majetkami boli chudobní, zato "nebeskými statkami" bohatí. Boh bol v tejto rodine vždy na prvom mieste. Zitin strýko sa stal pustovníkom a už počas života bol pre svoje cnosti považovaný za svätého. Jej staršia sestra Margaréta vstúpila do cisteriánskeho rádu, kde slúžila Pánovi až do svojej smrti. 

Aj Zita bola odmala vychovávaná v Božej bázni a poslušnosti. Aby ju matka navádzala k dobrému, stále ju upozornila na všetko, čo sa Bohu páči a čo sa mu prieči. A poslušná Zita sa vždy stránila od všetkého zlého.

Keď v roku 1230 dovŕšila dvanásť rokov, ocitla sa v Lucce, kde sa stala slúžkou v bohatej rodine obchodníka s hodvábom, Pagana di Fatinelli. Zita bola zapriahnutá do práce od skorého rána až do noci, ale veľmi skoro si na palác zvykla. Najviac sa jej páčilo, že sa každý deň mohla zúčastniť na svätej omši v neďalekom kostole svätého Frigidiána a tiež byť na pobožnosti aj popoludní. 

Počas nedieľ a sviatkov mávala voľno, a čas využila na návštevu aj iných chrámov, ktorých je v Lucce vyše štyridsať. A vždy, keď prekročila prah kostola, jej tvár sa zmenila. Vyžarovala z nej taká zbožnosť, že ju ľudia nielen obdivovali, ale sa aj s úžasom pozastavovali nad tým, že Zita - obyčajná slúžka - prijíma veľmi často sväté prijímanie. 

Na mesto Lucca a celý kraj bola v roku 1230 uvrhnutá cirkevná kliatba, ale Zita ani vtedy nezostala bez svätej omše a sviatostí. Svojou láskavosťou a šikovne vykonanou prácou si získala priazeň domácej pani a tak mala dovolené chodiť na svätú omšu do najbližších farností v pisanskom kraji, kde pristupovala aj k svätým sviatostiam.

Keď v roku 1234 bolo mesto zbavené tejto kliatby, Zita, navyknutá vyhľadávať pútnické chrámy, si od svojej pani vyprosila dovolenie putovať každú sobotu do kostola svätých Anjelov strážnych, ktorý stál obďaleč mesta na kopci.

Zitine motto bolo, že slúžka nie je pobožná, ak nie je pracovitá a týmto heslom sa aj riadila. Pani Fatinelliová sa presvedčila, že Zita je do práce "ako oheň" a o celú domácnosť sa stará viac než o svoje pohodlie, preto jej rada dopriala účasti na pobožnosti. "Naša Zita nie je do sveta," vravievala svojmu manželovi. "Všetko má v poriadku, nech ide do kostola a my buďme radi, že sa nenaháňa za radovánkami, ktoré mnoho mladých ľudí priviedli na zlú cestu."

Dôveru, ktorú vložili do Zity sa im odmeňovala. Mali v nej skutočnú pravú ruku, pretože Zita vždy konala tak, aby boli spokojní. Okrem vedenia domácnosti jej zverili aj výchovu detí. O tom, že spravili dobre, keď prijali mladučkú dievčinku za slúžku, sa neraz presvedčili, keď mali vzácnych hostí. Stôl sa vždy prehýbal chutnými jedlami, za ktoré sa Zita nemusela hanbiť. A zakaždým bolo jej kuchárske umenie odmenené chválou, ktorú Zita prijímala s ostýchavým úsmevom.

Hoci pánom ponúkala chutné a bohaté menu, sama bola v jedle skromná. Zvyčajne si vystačila s chlebom a vodou a pokrmy, ktoré si odtrhávala od úst, dávala chudobným. Tiež sa v prospech chudákov zriekala vína, ktoré sa v Taliansku bežne pije pri jedle. Na žobrákov pamätala aj obnoseným šatstvom a rozdávala im takmer celú svoju výplatu. 

Pritom sama sa obliekala do jednoduchých šiat a napriek tomu vyzerala ušľachtilo, takže neraz na seba obrátila pozornosť mladých mužov, ktorých však od seba zakaždým odohnala, keď sa pokúsili zaútočiť na jej panenskú nevinnosť, na ktorej si veľmi zakladala.

Ale to by nebol svet, keby všetko išlo hladko. "Zita je mladá, pekná a veselá a predsa pohŕda svetom. To nebude len tak, určite je za tým pýcha a pokrytecká pretvárka! Určite jej ide o to, aby za každú cenu zalichotila pánom svojou úlisnosťou nám na škodu!" rozhorčovali sa ostatní sluhovia nielen v paláci Fatinelliovcov, ale aj v susedstve.

S touto domnienkou sa potom nerozpakovali osočovať Zitu pred pani Fatinelliovou, dokonca aj pred jej manželom a zlomyseľne im nahovárali, že Zita je panovačná a privlastňuje si zvrchovanú moc v celom dome na úkor svojich pánov, lebo ich podceňuje.

Olej bol priliaty, i keď bol klamlivý. Výsledok bol ten, že Zita si to - na radosť zlomyseľníkov - odniesla. Pani Fatinelliová s manželom boli zrazu voči nej zdržanlivejší a od domácich čeľadníkov si vyslúžila nenávisť a krutosť. Všetky tieto ústrky znášala odovzdávajúc sa do Božej vôle. Ďalej si riadne plnila svoje povinnosti, zlé odplácala dobrým, nestrácala na mysli, až napokon vyšlo skutočne najavo, že sa jej krivdí. 

Postarali sa o to najmä manželia Fatinelliovci, ktorí Zitu naschvál podrobovali všelijakým skúškam, až sa presvedčili, že jej bolo ublížené. Po tomto si Zitu tak vážili, že ju považovali za člena rodiny. Dobrácka Zita rýchlo zabudla na všetko a všetkých, ktorí sa proti nej previnili. Ku každému bola ako vždy - spravodlivá a nadmieru vľúdna, prosto, ako keby sa nikdy nič zlého nestalo. Svojou láskavosťou a neúnavnou horlivosťou si vydobyla nielen u svojich pánov, ale aj u čeľadníkov také uznanie, že jej potom všetci preukazovali úctu a skutočnú vážnosť. 

Dokazujú to aj slová pána Fatinelli, ktorý bol popudlivej povahy, ale zakaždým, keď vybuchol od hnevu sa hneď upokojil, keď zbadal Zitu. "Zita je naším anjelom strážnym," hovoril a dával ju za príklad svojim deťom.

Zita slúžila svojim pánom poctivo a verne celých štyridsaťosem rokov. Keď jej tiahlo na šesťdesiat rokov, začala chradnúť. Síce sa neustále nútila pracovať, ale sily ju čoskoro opustili a tak či chcela, alebo nechcela, musela zaľahnúť do postele, kde prijatím sviatostí 27. apríla 1272 ticho zaspala v Pánovi. 

Mnohí obyvatelia ju považovali za svätú a začali hľadať jej príhovor, ktorému sa pripisovalo veľké množstvo zázrakov. Niektorí autori dokonca začali na jej počesť nazývať mesto Lucca „Santa Zita“.

Rodina Fatinelliovcov, ktorá kedysi spôsobila svätej Zite také extrémne utrpenie, nakoniec prispela k jej kanonizácii. Najstaršia správa o jej živote sa našla v rukopise patriacom rodine a bola publikovaná v roku 1688.

Liturgická úcta k svätej Zite v Cirkvi bola zavedená začiatkom 16. storočia a potvrdená pápežom Inocentom XII. v roku 1696. V roku 1580 bolo jej telo exhumované a bolo považované za zázračne neporušené, no odvtedy bolo mumifikované. Dnes je uctievané v Bazilike svätého Frediana, kde sa počas svojho života zúčastňovala omší.

Slávna svätá Zita, príklad kresťanských cností, oroduj za mňa v tejto mojej potrebe (pomenujte ju). Dopraj mi aj usilovnosť vo všetkých mojich povinnostiach a trpezlivosť vo všetkých mojich skúškach, podľa tvojho príkladu, a aby mi pomohol tvoj príhovor v biedach tohto života, aby som mohol byť s tebou zjednotený v budúcom živote, kde už viac nebude plač a smútok, ale radosť a veselosť a večné šťastie. Amen.

Svätá Zita, oroduj za nás!

Masima - Príbehy svätých

Najnovšie»