Všetko k väčšej Božej sláve, svätý Ignác z Loyoly

30.7.26

Všetko k väčšej Božej sláve, svätý Ignác z Loyoly

Žiadny cirkevný rád nekonal toľko pre Boha a spásu duší, ani žiadna z reholí nebola tak posudzovaná, nenávidená a prenasledovaná, ako rád jezuitov, ktorý založil svätý Ignác z Loyoly, ktorého Cirkev slávi 31. júla. 

Dvadsaťšesťročný šarmantný vojak znepokojene pozrel na svojich vojakov. "Azda to tým Francúzom nedáme zadarmo!" povedal nahlas, aby prekričal svišť guliek. Veliteľ, ktorý len veľmi tienisto pomýšľal, že sa so svojimi vojakmi v tomto boji vzdá, vzdychol. Jeho armáda rytierov je oveľa slabšia ako skupina Francúzov, dobýjajúcich sa do pevnosti. Stále odvážny Inniga rýchlo zahlušil myšlienku a vydal rozkaz: "Strieľajte! Bráňte pevnosť!" Z okien hneď vyletúvali nábojnice, namierené na nepriateľa.

"Au," zasyčal Innigo, keď sa mu po nohách prešla ťažká rana z dela a telo mu oťaželo bolesťou. "Ste zranený," ťahal ho z bojiska vojak a nespokojne pozeral na roztrieštenú nohu svojho odvážneho veliteľa. Zatiahol ho do kúta, kde si myslel, že by mal byť krytý pred útokmi nenásytných zbraní. "Obe nohy máte zranené," zamrmlal, keď mu roztrhal kus látky zo zakrvavenej nohavice. "Zdá sa, že som už dobojoval," chripel Innigo, ktorého začala objímať horúčka. 

Pevnosť je drahá, ale životy mojich rytierov oveľa vzácnejší, rozdumoval Innigo, keď si zotiral z čela kropaje potu. "Prestaňte!" skričal, aby ho vojaci počuli a prikázal vytiahnuť zástavu, aby Francúzom dal najavo, že sa jeho malé vojsko vzdáva. Bol to dobrý krok, nepriateľ si nestačil vybudovať úplnú nenávisť a k svojim zajatcom sa chovali priateľsky.

Najmä voči ťažko zranenému Innigovi, ktorého pomohli naložiť rytierom na provizórne nosidlá, aby ho zaviezli do Pamplony na ošetrenie. "Viac pre teba neviem urobiť, pošlem ťa domov," povedal mu lekár, s ktorým sa spriatelil. Vedel, že robí čo je v jeho silách. Po pätnástich dňoch pobytu v Pamplone ho opäť naložili na nosidlá a zaviezli do rodinného zámku Loyola.    

"Dobré nebo!" zvolala dona Marianna, keď uvidela svojho zraneného syna. "Vždy som vravela, že každá vojna je nezmyselná," zagánila na manžela Bertranda, pána z Ozosu a Loyoly. To on má na svedomí, že sa jej najmladšie dieťa obulo po vzore otca do topánok bojovníka. "Zaneste ho do jeho izby a postarajte sa, aby mal všetko pohodlie," presmerovala svoj pohľad na zbehnutých sluhov a slúžky a odišla do salónu. 

Posadila sa na otoman a po tvári sa jej rozkotúľali slané slzy. Takto dochrámaného miláčika ešte nezažila. Bude žiť? Nezomrie? Zostane už navždy mrzák? pýtala sa vo vnútri sama seba. Medzitým don Bertrand nezaháľal, okamžite vyslal poslov po lekárov a ránhojičov, nenechá predsa svojho syna trpieť!  

Vysoké dvere Innigovej komnaty sa otvoril, dnu vkĺzol sluha a podišiel k posteli. "Mladý pán, prebuďte sa, máte návštevu," šepkal mu do ucha. Práve vo chvíli, keď si Innigo pošúchal oči, izba sa začala zapĺňať privolanou lekárskou posilou. "Urobte všetko, čo dokážete," hovoril hrmotným hlasom pán z Loyoly. "Môj syn sa musí vyliečiť!" Čoskoro padol verdikt. Noha sa musí ešte raz zlomiť a kosti sa musia nanovo uložiť na svoje miesto.  

Prešlo päť dní, keď Innigo so zaťatými päsťami prežíval nové mučenie. Telo mu spaľovala prudká horúčka, mal pocit, že je celý ponorený v ohni. "Nevyzerá to dobre, je malá nádej, že sa uzdraví," vyriekol lekár, ktorý sa prišiel pozrieť na pacienta. "Zomrie?" prehltla slzy dona Mariana. "Radšej nech sa vyspovedá," vzdychol lekár so smútkom, že mu už viac nevie pomôcť. "Ak sa mu do polnoci pohorší, pripravte sa na najhoršie." Ešte v ten deň sa ctiteľ svätého Petra vyspovedal privolanému kňazovi, prijal sviatosti a s búšiacim srdcom čakal na smrť. 

Hodiny odbili polnoc a začala prvá minúta sviatku svätého Petra. Innigo sa pomrvil v posteli a natešene zistil, že sa cíti oveľa lepšie. Bolesti každou hodiny ustávali. Ráno si nakázal bohaté raňajky a rodinným sídlom sa šírila správa - mladý pán má znovu chuť do jedla! "Ďakujem dobrý Bože," šepkala dona Mariana. Bola si istá, že jej syn sa vylieči.

Aj don Bertrand zajasal, vyzerá to tak, že Innigo si znovu bude môcť obliecť vojenskú výstroj. Netušil však, že dlhé hodiny strávené v posteli, naviedli Inniga na myšlienku dať sa znovu operovať. Kosti sa mu znovu zle spojili a jednu nohu mal kratšiu. Fičúr, pri pohľade ktorého sa zapýrila každá mladá dáma, nebude predsa krívať!    

Znovu podstúpil nové mučenie, nové bolesti pre naťahovanie nohy, ale očakávaný výsledok sa nedostavil. Hoci bol telesne celkom zdravý, predsa nemohol dobre stúpať na nohu a jeho svetom sa opäť stala posteľ. Aby si krátil vlečúci čas, dal si priniesť z rodinnej knižnice rytierske romány. "Innigo, žiadne romány nemáme, ale prečítaj si tieto knihy," položila mu matka na stolík pri posteli Život Ježiša Krista a Životy svätých.   

Mladík zagúľal očami, ale nuda ho čoskoro prikvačila, aby sa začítal. Ani nevie ako sa mu do srdca dostala dáma, ktorej zatúžil byť služobníkom. Na chvíľu privrel viečka a sníval o miestach, kde krásna pani žila. V duchu si pripravoval slová, ktoré jej povie, až sa stretnú. "Urobím všetko, aby som bol jej dobrým služobníkom," zašepkal. Tá dáma nebola grófka, ani vojvodkyňa, ale Kráľovná neba i zeme.   

Svätý Ignác sa narodil na španielskom zámku Loyola v roku 1491 ako najmladší z trinástich detí. Mal sedem bratov a päť sestier. Keď ho rodičia, najvzácnejší šľachtici v krajine, niesli ku krstu, dali mu meno Innigo. Len čo dieťa trochu podrástlo, don Bertrand a dona Mariana ho zverili do výchovy príbuznej Márii de Guevara, od ktorej dostal nábožnú výchovu. Napriek zbožnosti, ktorú "mu denne vtĺkala do hlavy", mal príťažlivý Innigo ohnivého ducha, bol prchký a ctižiadostivý, všetky atribúty hodné sveta. Ale tiež bol dobromyseľný, vľúdny a šľachetný. Veľmi sa mu páčila poézia, až do takej miery, že napísal báseň k úcte svätého Petra, ktorého bol veľkým ctiteľom.   

Neskôr, už ako mladík, sa stal panošom na dvore kráľa Ferdinanda V., kde sa pod vedením ďalšieho príbuzného zdokonalil v šľachtickej výchove. Ale hoci bol pre svoju telesnú i duševnú krásu na dvore veľmi obľúbený, nebol s takým životom spokojný. Jeho temperament túžil po inom, než koriť sa pred veľmožmi a zabávať nádherné dvorné dámy. 

Len čo dovŕšil dvadsaťšesť rokov, opustil dvor a stal sa vojakom. V krátkom čase sa svojou smelosťou a udatnosťou stal veliteľom pevnosti Pampelona, no v roku 1521 sa rozpútala vojna medzi Karolom V., španielskym kráľom Ferdinandom V., a francúzskym kráľom Františkom I. Každý z nich totiž zatúžil byť novým cisárom. Práve v tejto vojne prišiel mladý veliteľ, brániaci pevnosť Pampelona k zraneniu pravej nohy. Polomŕtvemu Innigovi, zasiahnutému na pravej nohe delovou guľou v tom zhluku navyše odtrhnutý kameň z hradby zranil aj ľavú nohu. Keď vojaci videli svojho veliteľa v tomto žalostnom stave, stratili bojovnosť a vzdali sa Francúzom.

Inniga doniesli domov, kde sa mal vystrábiť zo svojich zranení, ktoré boli také vážne, že ho kňaz radšej zaopatril sviatosťami zomierajúcich. Božia prozreteľnosť mala s týmto rytierom svoj plán a na sviatok svätého Petra, ktorého Innigo bol veľkým ctiteľom, sa nebezpečenstvo smrti pominulo, ale i tak musel zostať veľa dní na lôžku, čo nebolo pre svetáka, túžiaceho po sláve, extra príjemné. Aby sa celkom neunudil, začal čítať. Svetské romány prečítal raz-dva, ale keď mu ošetrovateľ priniesol knihu Život Ježiša Krista a svätých od Ludolfa Saxa, znechutil sa. Neostávalo mu však iné, ako po knihe siahnuť a zistil, že jej obsah je celkom fajn. Dokonca taký dobrý, že sa do nej časom celkom pohrúžil.   

Čím dlhšie knihu čítal, tým viac sa v ňom ozývalo svedomie. Začal sa zamýšľať nad svojím konaním a v duchu ich porovnával so skutkami svätých. Vďaka tejto knihe nastalo jeho obrátenie a odvtedy sa modlil: "Vezmi si, ó Pane, celú moju slobodu. Všetko ti vraciam späť a ponechávam tvojej vôli, aby si ňou vládol. Dopraj mi len lásku k tebe, nič iné okrem toho nežiadam."

Najviac ho dojali kajúcnosť a umŕtvovanie zbožných pustovníkov, pochádzajúcich - rovnako ako on - zo vznešeného rodu. "Aj ja sa chcem stať pustovníkom!" rozhodol sa, no vzápätí si pomyslel na kastílsku šľachtičnú, ku ktorej zahorel láskou. "Čo mám robiť?" pýtal sa, keď sa v noci prebudil. A len čo sa zranenia vystrábili natoľko, že si mohol kľaknúť, vďačne tak spravil pred obrazom Preblahoslavenej a zo srdca ju prosil o príhovor u Boha, aby mu odpustil všetky hriechy a dostal milosť.

Keď sa raz takto modlil, hrad Loyola sa zatriasol, sklo na oknách sa roztrieštilo a na jednej stene vznikla puklina. Druhý raz sa mu pri tejto modlitbe zjavila Panna Mária s malým Ježiškom v náručí, ožiarená veľkým jasom. Toto zjavenie tak zapôsobila na Inniga, že sa jeho srdce očistilo od všetkých zemských pocitov a do predtým nepokojného srdca zavítali útecha a nebeský pokoj.  

Innigo napokon vyzdravel a zamýšľal opustiť svet, preto sa rozhodol oklamať brata, ktorý pobadal jeho úmysel, že ide navštíviť vojvodu z Navarry, no v skutočnosti sa vybral smerom do Montferrato. Cestou sa pevne rozhodol, že "všetko bude konať na väčšiu Božiu česť a slávu" a spravil si súkromný sľub čistoty. V dedinke pod Montferrato si kúpil dlhé rúcho z plátna, pás, sandále, zaobstaral si pútnickú palicu a čutoru a takto vybavený prišiel do kláštora. Vykonal generálnu spoveď a o tri dni zložil pred benediktínom Juanom Chanonesom slávnostné sľuby. 

Vo sviatok Zvestovania Panny Márie v roku 1522 prijal sväté prijímanie, svoj meč zavesil na chrámový stĺp pri oltári, rozdal svoje bohaté odevy chudobným a v kajúcom rúchu sa vydal na púť do Jeruzalemu. Aby sa nasýtil, po ceste si vyžobral jedlo. Takto došiel do nemocnice svätého Lukáša v Manrese, kde sa staral o chorých a viedol taký asketický život, že si poškodil zdravie. Ale obyvatelia mestečka ho aj tak začali zvelebovať pre jeho prísny a zbožný život a začali pátrať, odkiaľ Innigo pochádza.

Keď sa to dozvedel, tajne odišiel z nemocnice a ukryl sa v blízkom pohorí, kde sa bičoval a každý deň sa sedem hodín v kuse modlil. Napriek tomu sa nevyhol trápeniu ducha. Úzkostlivosť mu vzala chuť k modlitbe a kajúcnosti, mal pocit, že každý jeho krok je hriešny a jeho spoveď neplatná. Ale nevzdal sa. pokračoval v modlitbe a čím viac sa zdalo, že je opustenejší, tým viac sa vinul k Bohu. 

Pokušenie napokon kapitulovalo, ale jeho veľká kajúcnosť mu podryla zdravie. Jedného dňa ho našli polomŕtveho ležať pred jaskyňou, zaniesli ho blízkeho dominikánskeho kláštora, kde sa vyliečil. V kláštore počas zotavovania napísal slávnu knihu o duchovných cvičeniach, ktorá bola vytlačená v roku 1548 a 31. júla potvrdená pápežom Pavlom III. Traduje sa, že mu ju diktoval Duch Svätý. 

V roku 1523 sa konečne dostal do Jeruzalemu, kde navštívil všetky sväté miesta a začiatkom roku 1524 sa vrátil do Benátok, odkiaľ sa presunul do Španielska, kde sa usadil v Barcelone a vo veku tridsať rokov sa stal študentom latinčiny. V tom čase čítal okrem spisov svätého Erazma aj Nasledovanie Krista, päť hodín denne sa modlil, každý ôsmy deň prijímal sviatosti, postil sa a rozdával hojné almužny.

O tri roky neskôr odišiel do Alkaly, kde študoval, živil sa almužnou a býval v nemocnici. V tomto meste žil jeden vysokopostavený muž, ktorý viedol nemravný život a tak sa ho Ignác rozhodol navštíviť, aby mu dohovoril. Len čo prekročil prah domu, prehovoril: "Privádza ma k vám veľmi vážna záležitosť, ide o spásu vašej duše. Myslíte si, že preto ste na svete, aby ste žili akoby nebolo ani nebo ani peklo?" A vyčítal mu, že privádza do záhuby veľa duší. Nemravník ho však okríkol, nadával mu do bláznov a privolal sluhov, aby Ignáca vyhodili. Lenže svätý sa nedal, karhal ho aj pred sluhami a nakoniec horlivými slovami premohol hodnostára, ktorý vstúpil do seba a konal pokánie. Toto obrátenie veľkého hriešnika narobil v celej krajine veľký hluk. 

Keď potom vyučoval deti a mládež, bol vyhlásený za kacíra a začalo sa jeho vyšetrovanie. Inkvizícia ho síce oslobodila od žaloby, ale zároveň bol odsúdený na 42 dní do väzenia, pretože sa ako svetský človek opovážil vyučovať deti katechizmus a chorých v nemocnici.

Raz prišiel do Alkaly Martin Sanz, žijúci neďaleko zámku Loyola a v meste sa dopočul o svätom živote Ignáca. Keď ho uvidel niesť pokrm chudobnej vdove do nemocnice, zašiel za ňou a pýtal sa jej, kto bol ten muž, ktorý od nej práve odišiel. "Kto to je, neviem, ale každý deň nosí jedlo, inak by som zahynula od hladu," odpovedala mu. Muž sa jej potom ponúkol, že k Ignácovým dobrým skutkom jej vypomôže finančne. Keď to potom vdova povedala svätému, riekol: "Sestra, dosiaľ som vás podporoval, ako som mohol. Božia prozreteľnosť vám teraz pomôže iným spôsobom," a viac už k nej nechodil.

V živote Ignáca nebolo všetko iba príjemné. Dve ženy mu počas pobytu v Alkale spôsobili veľkú nepríjemnosť. Obe boli vdovy a žili svetským životom. Jedna z nich bola matka, ktorá sa volala Mária Rado a tá druhá bola jej dcéra, veľmi krásna Velasquez. Svätý ich obrátil na cestu cnosti a ženy si zaumienili, že pôjdu na púť. Obliekli si žobrácke rúcha, aby žobrali po celom Španielsku, opatrovali chorých a navštevovali sväté miesta. A hoci im to Ignác vyhováral, vybrali sa na púť. Alkalčania si medzi sebou hovorili, že ich na to naviedol Ignác. To nahnevalo učiteľa na vysokej škole, doktora Tireta, ktorý mal predtým s mladou vdovou Velasquez dôverný vzťah a sťažoval sa generálnemu vikárovi v Alkale, že sa Ignác - svetský človek - mieša do duchovnej správy. 

Generálny vikár dal preto Ignáca uväzniť. Keď ho viedli do žalára, po ulici kráčal František z Borgie, ktorý keď videl svätca, ako pokorne kráča, sa tak dojal, že sa rozhodol viesť zbožný život. Keď potom 1. júna 1527 prepustili Ignáca po sedemnástich dňoch z väzenia, odišiel do Toleda, kde sa venoval mládeži. Aj tu ho pre jeho výuku katechizmu uväznili, pokým ho po 22 dňoch nevyslobodil vikár zo Salamanky. A tak sa Ignác rozhodol v roku 1528 odísť do Paríža, aby študoval na vysokej škole.

Tam okolo seba zoskupil zbožných mladíkov, spoločne sa modlili a konali skutky milosrdenstva. Ale aj tu sa našla "dobrá duša", ktorá ho u riaditeľa vysokej školy obžalovala, že zvádza mládež od učenia. Riaditeľ si predvolal Ignáca "na koberček" a ten mu s pokorou povedal, prečo koná tak, ako koná. Riaditeľ potom vyriekol pred profesorským zborom, ktorý mal odsúdiť študenta Ignáca, tieto slová: "Tento je svätý, ktorý má pred očami len spásu duší a je pripravený pretrpieť i najpotupnejší trest."

V tom čase učil na parížskej škole aj mladý František Xaverský, ktorého študenti obdivovali. Ignác sa s ním spriatelil a povzbudil ho, aby sa oduševnil pre vyšší, nebeský cieľ. Zanedlho sa k nim pridali aj iní zbožní mladíci, ako napr. Pierre le Févre, Jakub Lainés, Alfonz Salmeron, či lekár Bobadilla, alebo Šimon Rodriguez.

Po dokončení štúdia sa Ignác rozhodol s nimi a im podobnými inými mladíkmi založiť spoločnosť. v deň nanebovzatia Panny Márie sa zišli v podzemnej kaplnke na vrchu Montmart. Omšu slúžil čerstvo vysvätený kňaz Pierre le Févre. Po svätom prijímaní spoločne zložili sľub, že opustia svet a svoj život budú venovať obráteniu neveriacich. Zaumienili si, že pôjdu do Svätej zeme, aby tam hlásali Božie slovo, keby im to však nevyšlo, mali náhradný plán - cestovať do Ríma, aby ponúkli pápežovi svoje služby k spáse duší. To bol počiatok založenia Jezuitského rádu. 

Svätý Ignác však ochorel a lekári mu radili odísť do Španielska, aby sa v rodnom zámku uzdravil. Aj tam sa denne venoval výuke mladých aj starých v náboženstve. Každým dňom za ním prichádzalo čoraz viac ľudí, až sa to jeho pyšný brat Garcia rozhodol "stopnúť". Jedného dňa povedal Ignácovi, že nikto na katechizmus nepríde. "Keby prišlo len jedno dieťa, bude to pre mňa dostatočné," odvetil mu Ignác. 

Raz mal kázeň, v ktorej poslucháčom povedal: "Vrátil som sa do rodného kraja, aby som utíšil svoje svedomie pre jeden priestupok mladosti a zadosťučinil nevinnému mužovi za jeho utrpenie." Rozprával, že jedného dňa išiel do záhrady spolu s inými, jemu podobnými ľahkomyseľnými mladíkmi, odkiaľ vzal mnoho ovocia a spôsobil veľkú škodu, z ktorej bol obvinený jeden chudobný človek a za trest musel ísť do väzenia. "Chcem, aby ste všetci vedeli, že mu na zadosťučinenie darujem dva statky, ktoré mi patria." Potom verejne povedal meno toho človeka a prosil ho o odpustenie.

A keď sa mu podarilo napraviť mnohých hriešnikov na cestu spásy, rozdal svoj majetok chudobným a odišiel v roku 1536 z Loyoly do Benátok, kde ho už netrpezlivo čakali. Benátska republika totiž vtedy viedla vojnu s Turkami a preto sa Ignác so spoločníkmi nemohli vybrať do Svätej zeme. Zvolili teda druhý plán, odišli do Ríma, kde svätec prosil pápeža Pavla III., aby mohli byť s jeho dovolením vysvätení za kňazov. Nuncius Veralli ich teda v Benátkach vysvätil a prijal od nich sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. mladí kňazi sa spočiatku venovali opatrovaniu chorých v dvoch tamojších nemocniciach, neskôr sa rozišli po okolí, aby hlásali pokánie.   

Aby ich práca prinášala trvalý osoh, Ignác sa v roku 1540 rozhodol založiť nový rád Tovarišstvo Ježišovo a predložil pápežovi pravidlá nového rádu, ktorý ich potvrdil. Potom zvolal Ignác svojich spoločníkov do Ríma, kde v chráme svätého Pavla zložili slávnostné sľuby, ku ktorým bol pridaný štvrtý sľub - úplnú poslušnosť pápežovi. Hneď nato sa v Ríme založilo prvé jezuitské kolégium a bratia rádu si zvolili Ignáca - hoci protestoval - za generálneho rádu.   

Svätec sa dožil potešenia, že sa jeho rád čoskoro rozšíril po kútoch celej zeme. A hoci im vladári ponúkali biskupstvá, svätec to nedovolil prijať, pretože bratov zaviazal, že nikto z nich nebude túžiť po cirkevnej hodnosti. Mali sa venovať výchove mládeže a ich heslom malo byť - Všetko k väčšej Božej sláve! Riaditeľom škôl v celej Európe odporúčal viesť žiakov k zbožnosti, tichosti a pokore, denne navštevovali svätú omšu, každý mesiac sa spovedali a vyučovanie začínali modlitbou.  

Svätý Ignác po pätnástich rokoch riadenia jezuitov ako generálny predstavený, pocítil, že mu pribúdajú telesné slabosti a prosil Boha, aby ho oslobodil od pozemských zväzkov. Napadla ho ľahká zimnica a hoci ju lekári nepovažovali za nebezpečnú chorobu, Ignác sa dal zaopatriť sviatosťami zomierajúcich.

30. júla 1556 zavolal k sebe svojho tajomníka, otca Polonkosa. "Prišla moja hodina, choď za pápežom a popros ho o požehnanie pre mňa a o odpustky pre moje hriechy, aby moja duša pri tomto strašnom odchode mala viac dôvery. Povedz Svätému Otcovi, že ak prídem na miesto, kde moje modlitby niečo zmôžu, ako to dúfam od Božieho milosrdenstva, budem sa zaňho modliť, ako som to robil, keď som sa mal viac modliť za seba." Udivený Polonkos nechcel veriť, že by mohli stratiť otca Ignáca, ale ten ho znovu prosil, aby sa vydal za pápežom.

Celú noc prebdel v modlitbách a ráno ho bratia našli zomierať. Vtedy sa Polonkos rozbehol za pápežom s prosbou o požehnanie. Keď sa vrátil, práve vychádzalo slnko. Šesťdesiatpäťročný Ignác vzdychol "Ježiš a Mária" a 31. júla 1556 tíško zaspal. 

Jeho telo pochovali v jezuitskom chráme v Ríme, kde ho Boh oslávil mnohými zázrakmi. V roku 1609 ho pápež Pavol V. vyhlásil za blahoslaveného a Gregor XV. v roku 1622 za svätého. 

Svätý Ignác, verný služobník Krista, ktorý si sa z rytiera sveta stal rytierom Kríža, vypros nám milosť obrátenia srdca a odvahu hľadať Božiu vôľu vo všetkom. Ty, ktorý si vo chvíľach bolesti našiel Boha, nauč nás v tichu rozjímania vnímať Jeho hlas, a v každom rozhodnutí hľadať Jeho slávu.

Zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, duchovný otec nespočetných duší, pomáhaj nám žiť podľa slov: "Všetko na väčšiu slávu Božiu!" Nauč nás rozlišovať pravdu od klamu, pokoj od pýchy, Boží hlas od vlastných túžob. Daj, nech sú naše skutky pretkané láskou, a naše modlitby premieňané službou.

Svätý Ignác, oroduj za učiteľov, študentov, misionárov, za všetkých, ktorí hľadajú pravdu s úprimným srdcom. Nech nás tvoja horlivosť pre Krista inšpiruje v každodennom živote, aby sme všetko, čo robíme, činili s láskou a pokorou pred Bohom. Skrze Krista, nášho Pána, ktorého si miloval a nasledoval až do konca. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Skrze zázrak obrátil svojho otca a potom aj iných, svätý Pantaleón

26.7.26

Skrze zázrak obrátil svojho otca a potom aj iných, svätý Pantaleón

Svätého Pantaleóna, jedného zo štrnástich svätých pomocníkov, si Cirkev pripomína 27. júla. Pantaleóna, alebo aj Pantaleimóna si mnohí veriaci uctievajú ako zázračného lekára, či patróna lekárov, pôrodných asistentiek a dojčiacich.

Malý chlapček potiahol nosom a ukradomky si utrel z tváre veľkú kotúľajúcu slzu. Mamička moja, modli sa za mňa v nebi, vysielal k nej zo srdca prosby. Na malú chvíľu privrel viečka a zaraz mal pred nimi obraz svojej nežnej matky Eubuly.

Sedeli v útulnej kuchyni priestranného domu v Nikomédii, v mestečku Bythinia. "Takto zopneš rúčky," zaúčala Eubula svojho dvojročného synčeka zbožnému životu. "A teraz po mne opakuj, Otče náš..." predriekala mu modlitbu Pána. S úľubou pozerala na synčeka, ako po nej opakuje slová. Len, keby bol pokrstený, vzdychla v duši. 

Ale dúfala, že bude verný nasledovník svojho mena, ktoré znamená silný ako lev a nedá sa zlomiť. Koľkým trápeniam a ústrkov som si musela prejsť pre svoju vieru, spomenula si na príkoria od manžela, verného pohana, ktorý sa snažil udusiť v nej každý plamienok kresťanstva. 

"Oh, synček," pritúlila si Pantaleóna k sebe, "musíš zostať verný nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi," pobozkala ho na čelo a začala mu rozprávať ďalší príbeh Ježišovho pôsobenia na zemi. 

"Pantaleon, čo stojíš ako prikovaný!" otcov prísny hlas ho vrátil do súčasnosti. "Tvoja matka sa ti už neprihovorí, nechaj ju odpočívať. Bež na dvor!" strkal ho otec Eustorgius z dverí izby. Je najvyšší čas odovzdať manželkino mŕtve telo zemi.

Zbožná matka mala dobrú predtuchu, keď sa bála, že manželov vplyv na syna bude veľký. Pohan Eustorgius vynaložil všetko úsilie, aby zadusil v srdci Pantaleóna aj ten najmenší kresťanský cit a myšlienku. Zaobstaral mu najvzdelanejších učiteľov tej doby, a Pantaleón, príťažlivý mladík, rozvíjal svoj talent. Najskôr to boli všeobecné vedy, neskôr ho pohltilo všetko, čo sa týkalo medicíny. Svojimi vedomosťami si získal nielen úctu nižších vrstiev, ale chýr o jeho nadaní zaletel až na cisársky dvor. 

Toho času panoval na Východe cisár Galerius Maximinián, ktorý si nechal predvolať chýrneho mladíka Pantaleóna. Po rozhovore s ním bol uistený, že povesť o ňom neklame, ani nie je prifarbená. Dobre stavaný Pantaleón si získal jeho priazeň.

"Odteraz sa budeš učiť na trovy cisárskeho dvora a máš voľný prístup na celý dvor," rozlúčil sa s ním. Pantaleón sa potešil, o to viac by sa starostila jeho matka, keby žila. Nemravný Maximiánov dvor zadusil aj najmenšiu iskričku svätej viery. Odteraz, kade chodil, tade sníval o svojej skvelej budúcnosti.

Jeho cesta do školy viedla popri malom domčeku staručkého kňaza Hermolausa, ktorý kvôli prenasledovaniu tajne poučoval kresťanov a povzbudzoval ich, aby zostali verní Kristovi. Poznal aj Pantaleóna a smútil nad poblúdením krásneho a duchaplného mládenca. Vedel, že ho zbožná matka vychovávala ako kresťana, aj to, že teraz mu hrozí nebezpečenstvo. "Vynaložím všetky sily, aby som ho znovu získal pre Boha a cirkev," zaumienil si.

Zakaždým, keď Pantaleón prechádzal popri tomto zbožnom kňazovi, milo sa k mládencovi prihovoril. Neskôr sa dali do reči a mladík našiel v ich rozhovoroch záľubu.

"Zájdi ku mne na návštevu," pozýval jedného dňa kňaz Hermolaus Pantaleóna. Neodoprel starcovu žiadosť a nasledoval ho do jeho domca. Hermolaus sa ho vypytoval na jeho rodné mesto, na rodičov a výchovu. Dobrosrdečný Pantaleón mu rozpovedal, že jeho dobrá matka bola kresťankou, ale už zomrela a otec sa klania bôžikom.

"A ty budeš koho nasledovať vo viere, otca či matku?" spýtal sa horlivý kňaz.

"Kým žila mamička, napomínala ma, aby som žil v jej viere aj v nej aj zomrel. Mne sa tá viera páčila a bol som odhodlaný pokračovať v tom, čo si želala matka... no keď zomrela, otec ma nútil držať sa jeho viery, aby som sa mohol stať veľkým pánom na cisárskom dvore," odpovedal úprimný mladík. 

Hermolaus sa ho potom spýtal, akú vedu študuje a chlapec odpovedal: "Vedu Esculapa, Hippokrata a Galena, ako to mňa žiada otec. Môj učiteľ hovorí, že keď si osvojím medicínu, budem liečiť chorých."

Tento názor však kňaz nezdieľal, vravel, že veda Esculapa, Hippokrata a Galena je veľmi malá oproti veľkému Lekárovi. "Bohovia, ktorých uctieva Maximinián, sú iba obyčajné bájky, mámenie a klamstvo pre tých, čo majú slabého ducha. Jediný pravý Boh je Kristus. Ak budeš veriť v neho, a vzývať jeho meno, ako Pána života a smrti, choroby sa dajú liečiť oveľa lepšie ako ľudskými prostriedkami. Aj mŕtvi môžu byť vzkriesení k životu, ak sa to Pánovi zapáči, a keď sa k nemu niekto obráti s veľkou dôverou."

"Ako to?" pýtal sa začudovane Pantaleón. "Nuž, jednoducho," usmial sa kňaz, "slepým vrátil zrak, mŕtvym život a malomocným zdravie. Dokonca jedného dňa len slabé dotknutie jeho rúcha uzdravilo ženu, ktorá trpela dvanásť rokov. Ale načo ti mám vyratúvať všetky jeho divy? Bola by to taká práca, ako keby som ti chcel zrátať morský piesok, nebeské hviezdy alebo kvapky všetkých vôd. Či nevieš, že aj teraz pomáha tým, čo v neho veria? Utešuje ich v ich trápeniach a povznáša v zármutkoch." A dodal, že náš Pán nečaká na naše prosby, ale sám nám prispieva svojou pomocou. "Tým, ktorí ho milujú, dáva moc, aby mohli konať zázraky a večný život."

Pantaleón ho dychtivo počúval. Napokon riekol: "To isté som počul od svojej drahej matky. Často som ju videl, ako sa modlí a vzýva Boha, o ktorom mi rozprávaš." A odvtedy nebolo dňa, aby nenavštívil kňaza, ktorý ho s láskou učil poznávať pravú vieru.  

Časom však v jeho srdci boj pravdy s bludom. Čo povie otec, keď sa stanem kresťanom? kládol si otázku. Ako sa budem môcť ukázať na cisárskom dvore? Kto sa už len bude radiť s lekárom, ktorý je kresťan? 

Všetky tieto myšlienky ho odrádzali od toho, aby sa stal verejným nasledovníkom Krista. Vnútorný hlas mu však hovoril, aby sa nestaral o svet a jeho márnosti. Pantaleón ešte stále nebol pripravený urobiť "rázny krok".

Jedného dňa cestou zo školy uvidel na ceste dieťa, okolo ktorého tela sa obtáčal had. Pantaleón zhrozene pozeral na dieťa, ktoré had už zadusil. Vtedy mu napadlo skúsiť moc Ježiša Krista, ktorú kňaz Hermolaus tak zvelebuje. Pomodlil sa a potom povedal: "V mene Ježiša Krista vstaň!" A preklial hada: "Nech sa ti stane, čo si urobil dieťaťu!" Had sa odkrútil z mŕtveho dieťaťa, kŕčovito sa odhodil a potom sa rozpučil. 

Dieťa otvorilo očká a usmialo sa. Pantaleón ho vzal do náručia a zaniesol k Hermolausovi a porozprával mu, aký div urobil na jeho prosbu. Keď hovoril, srdce sa mu naplnilo nebeskou radosťou. Potom spolu s kňazom zveleboval Boha a prosil ho, aby ho dokonal vyučil vo viere a pokrstil. 

Pantaleóna tento zážitok hlboko ovplyvnil a prebudil v ňom veľkú túžbu priviesť ku Kristovmu učeniu aj svojho pohanského otca. Ten sa, samozrejme, bránil a Pantaleón sa spočiatku nezmohol na nič. Hoci sa vo svojom vnútri vyhrážal, že všetkých bôžikov, čo má vo svojej izbe porozbíja, úcta k otcovi mu v tom bránila. 

Spomenul si na nekonečnú trpezlivosť nášho Pána a zaumienil si, že sa bude horlivo usilovať, aby presvedčil otca o učení Spasiteľa a o ničomnosti pohanských modiel. Začal sa vypytovať otca na rôzne otázky o náboženstve, na ktoré mu však otec nevedel odpovedať, čím "prihral synovi do kariet". Začal mu najskôr šetrne opisovať modloslužbu s tým, že je nedôstojná rozumného človeka. Potom nechal otca, aby nad tým popremýšľal a o niekoľko dní neskôr ukázal prstom na bôžikov, položených doma na polici.   

"Otec, títo bôžikovia tu vždy stoja, nikdy si nesadnú. Tieto zasa len sedia a nikdy nevstanú," povedal a opäť sa odmlčal, aby nechal priestor otcovi na premýšľanie. Vtedy priviedli k Pantaleónovi slepého, aby ho uzdravil. Ten hneď privolal svojho otca a potom sa pýtal slepého muža, čo od neho žiada.

"Minul som skoro celý svoj majetok, aby ma lekári uzdravili," rozprával slepec, "a vzali mi ešte aj toho trochu svetla, ktorým som ako-tak videl. Prosím ťa, vráť mi zrak, ten najdrahší nebeský dar."

"Keď si, ako hovoríš, rozdal skoro celý majetok lekárom, ktorí ťa neuzdravili, čo mi potom dáš, keď ti navrátim zrak?" pýtal sa Pantaleón.

"Dám ti všetko, čo mi ešte zostalo!" zvolal slepý muž.

Pantaleón sa usmial: "Otec svetla ti vráti zrak skrze mňa. Čo mi teda sľubuješ, rozdaj chudobným."

Do rozhovoru sa zamiešal jeho otec Estorgius: "Aj tvoj slávny učiteľ Eufrosinus ho liečil a nemohol mu pomôcť, ako chceš ty, jeho žiak, urobiť? Syn môj, nevystavuj sa posmechu iných lekárov."

Pantaleón však dôveroval Bohu, preto odpovedal: "Žiadny z lekárov neliečil tohto slepého tak, ako ho budem liečiť ja. Otec, buď trpezlivý a presvedčíš sa." 

Potom sa vrúcne modlil k Bohu, a prosil, aby skrze toto uzdravenie slepého muža otvoril oči jeho otcovi, aby tak spoznal pravú vieru a vyznával kresťanstvo. Po modlitbe sa dotkol slepcových očí a zvolal: "V mene Ježiša Krista, otvorte sa!" 

Slepý muž skutočne začal vidieť a zveleboval Boha. 

Zázrak so slepým mužom zaúčinkoval aj na Eustorgia, stal sa katechumenom a neskôr prijal svätý krst. Keď nadišla jeho posledná hodina, zomrel ako zbožný kresťan a Pantaleónovi zanechal veľký majetok. Ako prvé spravil to, že prepustil otrokov, časť majetku predal a utŕžené peniaze rozdal chudobným.

Jeho lekárske umenie sa stalo vyhľadávaným medzi ľuďmi každej, aj tej veľmi vysokej vrstvy. Ktorého chorého Panteleón navštívil, k tomu už nebolo treba volať iného lekára. Zo svojich výnosov pomáhal chudobným vdovám, živil siroty a občerstvoval núdznych. Neobišiel žiadny dom bez toho, aby komusi v ňom nepomohol na tele i na duši a vďaka tomu začala prekvitať kresťanská obec, ktorej obyvateľom bol aj slávny lekár Pantaleón. 

Chýr o Pantaleónových skutkoch vyľakal pohanských lekárov a kňazov. Báli sa, že prídu o výnosné živobytie a usporadúvali dlhé porady, ako sa zbaviť nenávideného Pantaleóna. Raz ich počas jednej diskusie napadlo, že tento chýrny lekár pred rokmi zázračne uzdravil slepého, ktorý verejne vyznal, že ho Pantaleón uzdravil vzývaním mena Ježiš. Radostne si pošúchali ruky a uzhodli sa, že obžalujú Pantaleóna z kresťanstva u cisára Maximiniána. 

Hneď sa aj rozbehli na cisársky dvor. Pred vladára predstúpili so slovami: "Náš mocný vládca, dal si na svoje trovy vyučiť za lekára mladíka, ktorý však teraz tebou opovrhuje a lieči tých, ktorí sa zriekli našich bohov a klaňajú sa Ježišovi Nazaretskému, dokonca tvrdia, že ich uzdravil nie náš boh Esculap, ale Kristus. My sme ho zajali a priviedli so sebou, stojí vonku."

Cisár pokynul, aby priviedli spútaného muža. Keď sa postavil pred panovníka, spýtal sa ho: "Ako vyliečil Pantaleón tvoje oči?"

"Vzýval meno Ježiš a hneď som videl," odpovedal pravdivo niekdajší slepý muž.

Potom si vzali slovo pohanskí lekári a kňazi: "Čo myslíš, kto ťa uzdravil, naši bohovia alebo Ježiš?"

"Slávny cisár," rozprával uzdravený muž, "týmto lekárom som dal celý svoj majetok a neuzdravili ma. Pantaleón ma uzdravil vzývaním mena Ježiš. Ty rozsúď, kto ma vyliečil, či Esculap, či Ježiš."

Cisár sa pomrvil na tróne: "Nebuď blázon a nespomínaj to meno, lebo ja jasné, že ťa vyliečili bohovia."

"Nie som blázon. Blázni sú tí, ktorí si myslia, že mŕtve modly, ktoré nevedia dať sebe zrak, iných uzdravujú."

Jeho odpoveď rozzúrila cisára, ktorý okamžite vydal rozkaz, aby kat sťal hlavu odvážneho kresťana.   

Potom si cisár Galerius Maximinián predvolal Pantaleóna. "To, čo som o tebe počul, nie je dobré," rozprával cisár. "Opovrhuješ mocným Esculapom a inými bohmi a za jediného pravého Boha vyhlasuješ ukrižovaného Ježiša. Azda si zabudol, akú milosť som ti preukázal? Ľudia toho veľa natárajú, preto som ťa zavolal, aby som z tvojich úst počul, ako sa veci majú. Obetuj bohom, ako sa sluší na vlastenca."

Pantaleón odpovedal: "Slávny cisár, skutky sú vierohodnejšie ako slová. Potrebné sú viera a pravda. Klaniam sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, vzkriesil mŕtvych, vrátil zrak slepým, narovnal chromých, očistil prašivých a to sa stalo na jeho slovo. Bohovia, ktorým sa klaniate, sú mŕtvi a bezvládni. Prikáž, láskavý cisár, nech kňazi a lekári vzývajú bohov, ja budem vzývať pravého Boha. A ten, ktorý vypočuje vzývanie a uzdraví chorého, nech je jediným Bohom."

Jeho nápad sa cisárovi zapáčil a prikázal, aby doviedli ťažko chorého muža trpiaceho na reumu. Pohanskí kňazi - či sa im chcelo, či nie - museli vzývať bohov. Jeden vzýval Jupitera, druhý Esculapa, tretí Dianu, no chorý len ťažko vzdychal od bolesti. Námaha pohanských kňazov bola márna.

Potom podišiel k chorému Pantaleón a nahlas sa modlil: "Ó Bože, vyslyš moju modlitbu a moje volanie k tebe. Neodvracaj odo mňa svoju tvár, keď ťa dnes vzývam; ukáž tým, ktorí ťa nepoznajú a klaňajú sa ničomným modlám, že ty môžeš všetko svojou mocou!" Potom chytil chorého za ruku: "V mene Pána Ježiša Krista, ktorý povyšuje ponížených, buď zdravý!" Chorý muž okamžite prestal mať bolesti a uzdravený zveleboval Boha.

Pohania sa divili mocou mena Ježiš, ale pýcha a závisť kňazov a lekárov im nedovoľovali, aby uverili v Ježiša Krista. Aj cisár radšej počúval svojich kňazov, ako by mal uveriť Pantaleónovi a nechať sa presvedčiť zázrakmi. Znovu povedal Pantaleónovi: "Obetuj bohom a ver mne! Alebo zabúdaš, že každý, kto pohŕda bohmi, je mučený a poslaný na smrť?" Pantaleón sa nedal zastrašiť a neobetoval bohom, ale zveleboval živého Boha.

Cisára jeho konanie rozzúrilo a vyniesol nad ním rozsudok: "Priviažte ho o stĺp, zbičujte ho do krvi a telo má páľte horiacimi fakľami!" Len čo priviazali Pantaleóna k stĺpu, povedal: "Nebojím sa mučenia, chcem zomrieť za Božieho Syna, Ježiša Krista!" Počas mučenia sa nahlas modlil k Bohu a velebil jeho milosrdenstvo, že mu dal trpieť pre jeho slávu. Ukrutné muky znášal "silou leva" a keď cisár videl, že ho mučenie neprivedie k pohanstvu, nechal ho hodiť do vody. Pantaleón sa však neutopil a tak prikázal, aby ho predhodili divej zveri, no ani oni sa ho nedotkli. Vďaka tomu sa mnoho obrátilo a nechali sa pokrstiť.  

Zdalo sa, že cisár prijal svoju porážku, lebo začal lichotiť Pantaleónovi a s hraným záujmom sa ho vypytoval, kto ho vyučil vo viere, že je ochotný znášať pre ňu toľké muky. Pantaleón povedal, že ho sväté učenie naučil dokonale poznať zbožný kňaz Hermolaus. Stále zlostný pohan hneď nakázal vojakom, aby starca vyhľadali a priviedli na dvor.

"Čože tu robíš, syn môj?" pýtal sa zbožný starec Pantaleóna, keď bol predvedený pred cisára. "Cisár vydal rozkaz," odvetil. "Poznal som, že nadišiel čas, aby sme trpeli a zomreli pre Krista, dnes v noci mi to bolo zjavené," povedal kňaz.

Cisár sa potom pýtal úctyhodného kňaza, či má okrem Pantaleóna aj iných učeníkov. Svätý muž povedal, že Hermippa a Hermokrata a ukrutný cisár odsúdil všetkých na smrť. 27. júla 305 hodili Pantaleóna do vriaceho oleja a keď mu to neublížilo, bol spolu s Hermolausom, Hermippom a Hermokratom sťatý. Pohanskí vojaci, ktorí sa pozerali na ich smrť, potom uverili v Krista, verejne velebili Boha a podstúpili mučenícku smrť.

Telá svätých mučeníkov pochovali zbožní kresťania. Cisár Konštantín Veľký nechal preniesť telo svätého Panteleóna do Carihradu a postavil k jeho úcte veľkolepý chrám. V roku 802 sa dostala svätcova hlava do Lyonu vo Francúzsku a ostatné ostatky sú uložené v chráme svätého Dionýza.

Všemohúci Bože, na príhovor svojho blaženého mučeníka Pantaleóna nás chráň a osloboď nás od všetkých neduhov tela, od hriešnych myšlienok a ich nečistého vplyvu na našu dušu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Rodičia Panny Márie, svätý Joachim a svätá Anna

24.7.26

Rodičia Panny Márie, svätý Joachim a svätá Anna

Sviatok vzácnych rodičov ešte vzácnejšej dcéry Márie, svätých Joachima a Annu slávi Cirkev každoročne 26. júla. O ich živote mala blahoslavená Anna Katarína Emmerichová nasledujúce videnie.

Annini predkovia boli veľmi nábožní a zdržanliví. Patrili k tým, ktorí nosili archu zmluvy, a videla som, že žiara tohto svätého predmetu ich prenikla a rozšírila sa na ich potomkov, na Annu a Pannu Máriu.

Annini rodičia boli bohatí, ich hospodárstvo bolo veľké a mali veľa dobytka. Svoj majetok si však nenechávali len pre seba, ale boli štedrí k chudobným. Videla som Annu ako dievčatko ‒ nebola taká pekná ako Mária, ale bola pôvabná a detsky nábožná. Videla som, ako rastie ‒ najprv bola dievčatko, potom matka, neskôr stará babička. Vždy, keď som potom videla nejakú starú, detsky pôsobiacu a veľmi nábožnú roľníčku, zišlo mi na um, ako veľmi sa podobá Anne.

Anna mala bratov a sestry, ktorí sa poženili a povydávali. Lenže ona sa ešte nechcela vydať. Jej rodičia ju obzvlášť milovali. Mala šesť nápadníkov, ale všetkých odmietla. Keď žiadala duchovného vodcu esénov o radu, dozvedela sa, že sa má vydať za Joachima, ktorého vtedy ešte nepoznala. Keď sa však jej otec Eliud presťahoval do údolia Zabulon, kde žil Mattat, Joachimov otec, hneď ho požiadali o jej ruku.

Joachim nebol pekný. Svätý Jozef, hoci už nebol mladý, bol v porovnaní s ním veľmi pekný. Joachim bol nízky, silný, a napriek tomu chudý. Bol však úžasne nábožný a svätý. Joachim bol aj chudobný a bol príbuzný svätého Jozefa. Jozefov starý otec pochádzal z Dávidovho rodu cez Šalamúna a volal sa Matan. On mal synov Jakuba a Jozesa. Jakub bol otcom Jozefa. Keď Matan zomrel, jeho vdova sa vydala za Léviho, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu, a z tohto manželstva sa narodil Mattat.

Dvorenie malo v tých časoch veľmi jednoduchý priebeh. Mládenec sa predstavil dievčaťu, a ak ona povedala áno, aj rodičia boli spokojní, ak povedala nie a mala na to pádny dôvod, rodičia s ňou súhlasili. Keď sa všetci dohodli, v miestnej synagóge sa uskutočnili zásnuby. Kňaz sa za dvojicu pomodlil na svätom mieste, tam, kde sa uchovávali zvitky zákonov. Rodičia stáli zvyčajne tam, kde stával ľud. Snúbenci zas vošli do miestnosti, v ktorej sa porozprávali o svojom poslaní a cieľoch. Keď sa dohodli, povedali o tom svojim rodičom a oni to povedali kňazovi, ktorý vtedy k nim pristúpil a prijal žiadosť snúbencov. V nasledujúci deň boli verejne zosobášení, čo sprevádzali všakovaké zvyky.

Anna a Joachim sa zosobášili v malej dedinke, v ktorej bola len malá škola. Bol tam len jeden kňaz. Anna mala devätnásť rokov. Bývali spolu u Eliuda, Anninho otca. Dom patril k mestu Sefori, ale bol od neho dosť vzdialený. Bol najväčší spomedzi skupiny domov. Tu žili niekoľko rokov.

Obaja, Anna a Joachim, boli trochu zvláštni. Boli Židia, ale mali v sebe čosi, čo im samým bolo neznáme, akúsi zvláštnu vážnosť. Málokedy som ich videla smiať sa, aj keď v prvých rokoch svojho manželstva neboli vôbec smutní. Mali pokojné, tiché povahy a napriek tomu, že boli mladí, správali sa takmer ako starí.

Annini rodičia mali veľké stáda, pekné koberce a riady a veľa sluhov a slúžok. Nikdy som nevidela, že by Anna a Joachim obrábali pôdu, no videla som, ako pasú dobytok. Boli veľmi nábožní, duchovní, vľúdni a spravodliví. Tretinu svojho dobytka odovzdávali chrámu a oni sami ho tam vodili. Druhú tretinu dávali chudobným alebo nemajetným príbuzným a to, čo zostalo, si nechali pre seba. Žili veľmi skromne. Preto som si od detstva hovorila: „Štedro dávajte. Ten, kto dáva, dostane dvojnásobok,“ a videla som, že ich tretina sa násobí a čoskoro mali toľko dobytka, že ho mohli znovu rozdeliť na tri časti.

Počas sviatkov sa k nim schádzalo množstvo príbuzných. Často som videla ako dávajú jedlo chudobným, ale nikdy som nevidela, že by poriadali hostiny. Keď boli spolu, líhali si do kruhu na zem a hovorili o Bohu vo veľkom očakávaní. Medzi ich príbuznými boli aj zlí ľudia, ktorí hľadeli na nich s nevôľou, keď sa modlili s očami upretými k nebu. Oni mali radi aj týchto zlých príbuzných, nikdy ich nezabudli pozvať do svojich príbytkov a dávali im dvojnásobok toho, čo iným. V ich rodine boli aj chudobní ľudia a často som vídala, ako im darujú jednu a niekedy aj viac oviec.

Prvé dieťa, ktoré Anna porodila v dome svojho otca, bola dcéra, ale nebola tým prisľúbeným stvorením. Jej narodenie nesprevádzali znaky, o ktorých hovorili predpovede, ale rušivé okolnosti. Annu totiž znepokojovalo služobníctvo. Jedna z jej slúžok sa previnila s istým Joachimovým príbuzným. Annu veľmi mrzelo, že prísne zvyky jej domu boli takto pošliapané, prísne svoju slúžku pokarhala a tá sa tak vyľakala, že predčasne porodila mŕtve dieťa. Anna kvôli tomu nesmierne trpela, domnievala sa, že to ona je na vine, a tak aj ona porodila predčasne. Jej dcérka prežila, ale nemala na sebe znaky prisľúbenia. Anna to považovala za Boží trest a veľmi to ňou otriaslo, lebo si myslela, že to ona sa dopustila hriechu. Všetci ostatní sa však z novorodenej veľmi tešili. Nazvali ju Mária Héliho. Bolo to láskavé, poslušné a zlaté dievčatko. Rástla a mocnela a bola trochu bacuľatá. Rodičia ju mali veľmi radi, ale zostal v nich akýsi nepokoj a neistota, pretože pochopili, že nie je svätým plodom ich zväzku, ktorý očakávali.

Dlho sa preto kajali a žili v odlúčení od seba. Anna sa však stala neplodnou, čo pripisovala svojmu previneniu. Obaja, ona i Joachim, preto konali ešte viac dobrých skutkov. Často som ich videla modliť sa, rozdávať almužnu a posielať obetu do chrámu.

Anna a Joachim žili u jej otca Eliuda sedem rokov (čo som usúdila podľa veku prvého dievčatka) a potom sa rozhodli odísť od neho a začali žiť na hospodárstve v blízkosti Nazareta, ktoré dostal Joachim od svojich rodičov. Chceli tam v samote začať žiť odznovu manželským životom a týmto novým životom chceli Boha prosiť o požehnanie ich zväzku. Videla som, ako sa takto rozhodli v rodine, a videla som aj Anninho otca, ako pripravuje ich odchod. Rozdelili sa stáda a pre novú rodinu vybrali voly, osly a ovce. Na voly a osly naložili zásoby, riad a všakovaké oblečenie.

Keď bolo všetko pripravené, sluhovia a slúžky viedli ovce a dobytok k novému domovu, ktorý bol vzdialený približne päť ‒ šesť hodín chôdze. Vtedy sa aj Anna a Joachim s veľkým dojatím rozlúčili so svojimi blízkymi. Annina matka už nežila, ale ja som videla oboch rodičov, ako ju odprevádzajú k novému bydlisku. Možno sa Eliud znovu oženil, alebo to prišli Joachimovi rodičia. Mária Héliho, prvá Annina dcérka, ktorá mala vtedy šesť alebo sedem rokov, bola s nimi.

Nový domov sa nachádzal v kopcovitom kraji, obkolesený bol lúkami a stromami, vzdialený niečo vyše pol hodiny chôdze od Nazareta, smerom na západ, na vyvýšenine medzi údolím pri Nazarete a údolím Zabulon. Úžľabina, v ktorej bola vysadená terebintová alej, viedla od domu až do Nazareta. Pred domom bol uzavretý dvor vydláždený kameňmi. Na jednej strane dvora stáli malé budovy určené pre služobníctvo, sklady náradia a rôzneho tovaru a boli tu aj maštale. Naokolo sa rozprestierali záhrady. V jednej z nich, ktorá bola blízko domu, bol zvláštny strom. Jeho konáre siahali až po zem, zakoreňovali sa a znovu vyháňali, takže vytvárali súvislý okruh lístia.

Brána v strede veľkého domu bola zavesená na pántoch. Dom mal zvnútra rozmery dedinského stredne veľkého kostola a pevnými i pohyblivými stenami bol rozdelený na viacero miestností. Bránou sa vchádzalo do prvej časti budovy, sály, v ktorej sa cez sviatky podával obed. V prípade potreby, ak mali veľa hostí, túto sálu rozdelili závesmi na mnoho malých spálni. Z tejto sály sa prechádzalo do chodby, z ktorej sa vchádzalo do štyroch spálni po pravej a štyroch po ľavej strane. Potom chodba viedla ďalej do tretej časti domu, ktorá nebola štvorhranná ako zvyšok domu, ale oblá, ako chór v kostole. Tu bol umiestnený kozub. Dym bol odvádzaný nahor a vychádzal von otvorom v strope. Priestor po stranách kozuba a za ním bol rozdelený na niekoľko väčších miestností. Za kozubom boli rodinná jedáleň, pracovňa a modlitebňa. Vedľa domu bola pekná ovocná záhrada, potom polia, les a za ním vrch.

Keď pocestní dorazili do domu, našli všetko v poriadku, pretože rodičia tam vopred poslali sluhov a oni všetko čo najlepšie prichystali ‒ boli skutočne šikovní a úslužní a všetky práce vykonávali veľmi dôkladne, takže im nebolo treba nič pripomínať, ako sa to musí dnes. Tak bolo čoskoro všetko na svojom mieste, a keď rodičia skontrolovali, že je v novom domove všetko v poriadku, rozlúčili sa s Annou a Joachimom, vyobjímali ich a požehnali a vrátili sa domov. Malá Mária Héliho išla s nimi.

Svätí manželia začali nový život. Chceli obetovať Bohu celú svoju minulosť a správať sa, akoby sa práve zosobášili. Snažili sa teda žiť podľa Božej vôle, aby dosiahli požehnanie, po ktorom tak túžili. Videla som ich pásť stáda. Rozdelili ich na tri časti, ako to vždy robievali ich rodičia, a jednu tretinu dali chrámu, druhú chudobným a tretiu si nechali pre seba. Ich tretina bola vždy najhoršia. Veľa sa modlili a dávali veľké almužny. Keď rozdelili svoj dobytok a majetok, zakrátko sa im rozmnožil. Žili veľmi jednoducho.

Tak žili devätnásť rokov po narodení svojej prvej dcéry, v neustálej túžbe po tom, aby ich Boh požehnal plodnosťou, a ich bolesť bola stále väčšia. Videla som k nim prichádzať aj miestnych zlých ľudí, ktorí ich urážali a hovorili, že nemajú deti preto, lebo sú zlí, a dievčatko, ktoré žije s Anninými rodičmi, nie je ich, že Anna je neplodná a podobne. Tieto reči Annu a Joachima nesmierne zarmucovali.

Anna pevne verila, že príchod Mesiáša je blízko, veľa sa modlila za splnenie prísľubu a spolu s Joachimom robili všetko, čo bolo v ich silách, pre to, aby žili v čistote. Hrozili sa hanby neplodnosti. Vždy, keď Anna išla do synagógy, vypočula si množstvo urážok.

Hoci bol Joachim malý a chudý, bol silný. Často som ho videla, ako vedie do Jeruzalema dobytok určený pre chrám. Aj Anna bola malá a pôsobila veľmi krehko.

Po rokoch márneho čakania na božské požehnanie ich manželstva som znovu videla Joachima, ako sa pred úsvitom chystá odniesť obetu do chrámu. Anna s ním nešla. Hneď po jeho odchode som videla, že Anna za ním poslala sluhov s košíkmi a klietkami, v ktorých boli holuby a iné vtáctvo, ktoré chcela obetovať v chráme. Joachim so sluhami a s naloženými zvieratami prechádzali popri krásnych poliach medzi Betániou a Jeruzalemom. Keď prišli ku chrámu, sluhovia odviedli osly do stajní a potom odovzdali obetu. Joachim vošiel do chrámu, kde sa mu s pohŕdaním prihovoril kňaz. Bolo to pre jeho neplodnosť. Zamračený a zarmútený Joachim odišiel z chrámu a pobral sa do Betánie, do domu, v ktorom sa schádzali eséni, aby ho potešili a poradili mu. Potom išiel ku svojmu najvzdialenejšiemu stádu na vrch Hermon a odtiaľ do púšte Gaddi za Jordánom. Vrch Hermon je dlhý a úzky, na južnej strane je zelený a rastie na ňom veľa ovocných stromov a na severnej strane ho pokrýva sneh.

Joachim bol taký smutný a zahanbený pohŕdaním, ktorému bol vystavený v chráme, že nedal Anne vedieť, kam ide. Iní ľudia, ktorí boli svedkami tejto urážky, jej však povedali o tom, čo sa stalo. Annu to veľmi rozrušilo. Často som ju videla plakať s tvárou na zemi, pretože nevedela, kde Joachim môže byť ‒ on sa naozaj skrýval po dobu piatich mesiacov pri svojom stáde na vrchu Hermon.

V tom období Anna trpela aj pre nevľúdnosť jednej zo svojich slúžok, ktorá jej často vyhadzovala na oči jej trápenie. Raz, keď sa začínal sviatok Stánkov, žiadala táto dievčina, aby sa mohla zúčastniť na tejto slávnosti. Anna však mala na pamäti, čo sa stalo tej druhej slúžke, a ako dobrá matka rodiny jej tam nedovolila ísť. Dievča jej nato vyhodilo na oči jej neplodnosť a vykričalo jej, že Joachim ju opustil, že všetko je to Boží trest za jej tvrdosť, až ju Anna ďalej nebola schopná znášať pod svojou strechou. V sprievode dvoch slúžok ju poslala naspäť k jej rodičom s množstvom darov a s odkazom, aby si prevzali dcéru, že ona už nemôže za ňu zodpovedať vo svojom dome.

Keď Anna poslala svoju slúžku preč, utiahla sa so srdcom plným smútku do svojej izby a modlila sa. Večer sa celá zahalila do širokého závoja, ktorý ju celú zakryl, a išla k veľkému stromu na dvore, ktorý svojím lístím vytváral prístrešok. Tu zapálila lampu, ktorá bola vždy zavesená na strome a modlila sa čítajúc modlitbu zo zvitku.

Tento strom bol veľmi veľký a dotýkal sa zeme konármi, ktoré zapustili korene, takže sa tu vytvorili skutočné chodby z lístia. Podobal sa tomu stromu, čo rodil v raji zakázané ovocie. Plody viseli po piatich z koncov konárov. Tieto plody mali hruškovitý tvar, vo vnútri boli jemné, s krvavočervenými žilkami a uprostred mali dutinu s jadrami. Listy boli veľké. Takými listami sa prikryli Adam a Eva. Hebreji ich používali pri sviatku Stánkov, ozdobovali nimi steny.

Anjel zvestuje počatie Márie

Pod týmto stromom Anna dlho plakala a úpenlivo prosila Boha. Hovorila mu, že ak už urobil jej telo neplodným, nech jej aspoň vráti jej manžela Joachima. Tu sa jej zrazu zjavil anjel. Vyzeralo to, akoby zostúpil z vrcholca stromu. Predstúpil pred ňu a povedal jej, nech sa upokojí, lebo Pán vypočul jej modlitbu. V nasledujúci deň má ísť s dvomi slúžkami do chrámu a so sebou má priniesť ako obetný dar holubice. Aj Joachimova modlitba bola vypočutá a aj on má ísť do chrámu so svojou obetou a majú sa stretnúť pod zlatou bránou. Boh prijme Joachimovu obetu, oboch ich požehná a čoskoro sa dozvedia meno ich dieťaťa. Anjel tiež povedal, že aj jej manžel dostal túto správu, a zmizol.

Anna sa s veľkou radosťou poďakovala milosrdnému Bohu. Vošla naspäť do domu a so slúžkami prichystala všetko potrebné na rannú cestu do chrámu. Potom sa pomodlila a zaspala. Jej lôžko sa skladalo z úzkej prikrývky a vankúšika. Vždy ráno Anna prikrývku stočila a uložila bokom. Vyzliekla sa a od hlavy po päty sa zavinula do širokej plachty a ľahla si na pravý bok, čelom ku stene svojej izbietky, pri ktorej bolo jej lôžko.

Keď si trochu pospala, videla som, ako na ňu zostupuje záblesk svetla ako žiariaci mladík. Bol to Pánov anjel, ktorý jej povedal, že počne sväté dieťa. Potom vystrel nad ňu ruku a písal na stenu veľké písmená. Bolo to meno Mária. Nato anjel zmizol vo svetle. Anna celá šťastná vstala a s hlbokým pohnutím sa modlila a potom, bez toho, že by si to uvedomila, znovu zaspala. Po polnoci sa však zobudila a so strachom i radosťou hľadela na písmená na stene. Boli to veľké svetielkujúce písmená červenej a zlatej farby. Anna zotrvala v kontemplácii plná neopísateľnej radosti až do svitania, keď písmená zmizli. Anna bola taká šťastná, že keď vstala, akoby bola omladnutá.

Vo chvíli, keď na Annu zostúpilo svetlo anjela, uvidela som pod jej srdcom žiaru a spoznala som v nej vyvolenú Matku, nádobu určenú prijať milosť, ktorá sa približovala. To, čo som pochopila, dokážem vysvetliť len takto: rozpoznala som v nej požehnanú Matku, pre ktorú bola vyzdobená kolíska, pripravená postieľka, otvorený svätostánok, aby hodne prijala a chránila niečo sväté. Videla som, ako sa Anna skrze Božiu milosť otvorila takémuto požehnaniu. Mala vtedy štyridsaťtri rokov.

Nie som schopná opísať radosť, ktorú som pocítila, keď som v Anne rozoznala kolísku spásy celého ľudstva. Anna vstala, zapálila lampu, pomodlila sa a pobrala sa do Jeruzalema so svojimi obetnými darmi. Všetkých obyvateľov jej domu prenikla v ten deň veľká radosť, hoci len ona vedela o zjavení anjela.

V tom istom čase som videla Joachima pri stáde na vrchu Hermon za Jordánom pohrúženého do modlitby. Keď videl jahniatka šťastne poskakovať okolo ich mamy, bolo mu ľúto, že on nemôže mať deti. Pastierom sa však so svojou bolesťou nezveril.

Na sviatok Stánkov postavil Joachim so svojimi pastiermi chyže z konárov. Nechcel však ísť do chrámu v Jeruzaleme, ako bolo zvykom, lebo spomienka na urážku, ktorej sa mu tam dostalo, bola ešte veľmi živá. Zostal sám a modlil sa. Vtedy sa mu zjavil anjel. Prikázal mu, aby spokojne išiel do chrámu, lebo Boh prijal jeho obetu a vypočul jeho modlitby. Pod zlatou bránou stretne svoju manželku.

Rozradostený Joachim rozdelil svoje stádo ‒ mal toľko dobytka a takého pekného ‒ na tri časti. Najmenšiu čiastku si ponechal, lepšiu poslal esénom a najkrajšiu odviedol so svojimi sluhami do chrámu. Do Jeruzalema prišiel na štvrtý deň sviatkov a hneď zamieril do chrámu, ako to mal vo zvyku. Aj Anna došla na štvrtý deň sviatkov a ubytovala sa u príbuzných neďaleko trhu s rybami. S Joachimom sa stretla až na koniec sviatkov.

Aj keď predtým kňaz Joachimovu obetu neprijal, teraz, upozornený vyššou mocou, prikázal sluhom, aby išli Joachimovi naproti a prijali jeho dary. Dobytok, ktorý prinášal do chrámu ako dar, nebol jeho pravou a vlastnou obetou. Jeho obeta určená na zabitie pozostávala z dvoch baránkov a troch veselých zvieratiek, myslím, že to boli kozliatka. Videla som, ako mu mnohí ľudia, ktorí ho poznali, želali, aby bola jeho obeta prijatá.

V chráme bolo kvôli sviatkom všetko otvorené a vyzdobené ovocím a vetvičkami stromov. Joachim išiel tou istou cestou ako minule. Zvieratá, ktoré priniesol ako obetu, zarezali zvyčajným spôsobom a dali ich na oheň. Časť z nich spálili na inom mieste, napravo od predsiene, kde sa nachádzala veľká katedra. Videla som kňazov, ktorí prinášali vo Svätyni svätých kadidlovú obetu. Lampy boli zapálené a bol zapálený aj sedemramenný svietnik. Nezapálili však sviečky na všetkých siedmych ramenách. Pri rôznych príležitostiach zapaľovali sviece na rôznych ramenách svietnika.

Keď kadidlová obeta vystupovala nahor, videla som zostupovať na kňazov, ktorí obetovali vo Svätyni svätých, lúč svetla. A v tej chvíli aj na Joachima, ktorý bol v predsieni. Všetci sa zastavili, akoby od údivu a vyššieho poznania.

Potom som videla, ako dvaja kňazi, akoby riadení Božím príkazom, vyšli a kráčali ku Joachimovi do predsiene a odviedli ho bočnými miestnosťami ku zlatému oltáru kadidlovej obety. Vtedy položil kňaz na oltár čosi, čo som nerozoznala, ale horelo to s veľkým dymom a silnou vôňou na zlatom oltári pred závesom Svätyne svätých. Potom kňaz nechal Joachima osamote.

Kým sa spaľovala kadidlová obeta, Joachim sa modlil na kolenách s rozpätými rukami. Priblížila sa k nemu žiarivá postava, anjel, práve tak, ako keď bol neskôr prisľúbený Zachariášovi Ján Krstiteľ. Anjel sa mu prihovoril a podal mu list, na ktorom boli napísané žiarivými písmenami tri mená ‒ Eliáš, Anna, Mirjam. Vedľa posledného mena som videla malý obrázok archy zmluvy a svätostánku. Joachim si vložil list pod rúcho, na prsia. Anjel mu povedal, že jeho neplodnosť nebola na hanbu, ale na slávu, pretože to, čo jeho žena počala, má byť nepoškvrneným plodom Božieho požehnania skrze neho, zavŕšením požehnania Abraháma.

Keďže Joachim to nevedel pochopiť, anjel ho priviedol za záves, ktorý bol blízo mreže Svätyne svätých, a vzal niečo z archy zmluvy. Zdalo sa mi, že ukazuje Joachimovi žiarivý kruh alebo kruh svetla, a prikázal mu, aby dýchol doň a aby sa pozeral.

Z Joachimovho dychu sa vytvorili vo svetelnom kruhu rôzne obrazy a on sa na ne pozeral a jeho dych tento svetelný kruh vôbec nenarušil. Anjel mu povedal, že tak, ako ostalo toto svetlo čisté aj potom, čo naň dýchol, tak počne Anna svoje dieťa.

Potom anjel koncom palca a ukazováka poznačil Joachimovo čelo a dal mu zjesť žiarivé sústo a piť ľahký nápoj z malého ligotavého kalicha, ktorý držal medzi dvomi prstami. Mal formu kalicha, ale bez stopky. To, čo dal anjel Joachimovi, sa mi zjavilo aj vo forme klasu a žiarivého strapca hrozna a ja som pochopila, že sa stratila každá Joachimova hriešna túžba a každá nečistota.

Potom anjel zmizol. Joachim padol na zem v extáze. Tak ho našli kňazi, žiariaceho radosťou. S úctou ho zdvihli a posadili na sedadlo, na ktorom obvykle sedávali kňazi. Umyli mu tvár, dali mu privoňať k voňavke, ktorá dokázala prinavrátiť energiu, a dali mu čosi piť. Keď sa Joachim prebral, akoby svietil a omladol.

Kňazi vedení Pánom ho odviedli do chodby, ktorá sa nachádzala pod zlatou bránou. Bola som upovedomená o dôležitosti a o význame tejto chodby v chráme a o jej účele, ale na podrobnosti si už nespomínam. Myslím, že mala rituálny význam pri požehnaní tých, čo boli neplodní. Do tejto chodby privádzali aj ľudí, aby sa očistili a zmierili sa s Pánom. Kňazi tam doviedli Joachima a odišli.

Medzičasom prišla do chrámu aj Anna so svojou slúžkou, ktorá niesla klietku s holubicami určenými na obetovanie. Odovzdala svoju obetu a vyrozprávala jednému z kňazov, že sa jej zjavil anjel a prikázal jej, aby sa stretla so svojím manželom pod zlatou bránou. Nato ju kňazi sprevádzaní váženými paniami (myslím, že tam bola aj prorokyňa Anna) odviedli do svätej chodby a nechali ju osamote.

Joachim vošiel do chodby malou bránou. Táto chodba bola na začiatku úzka a postupne sa rozširovala. Steny zelenej a zlatej farby sa ligotali a zhora ich osvetľovalo ružovkasté svetlo. Boli tu pekné stĺpy, ktoré mali tvar stromov a viniča. Keď Joachim prešiel treťou časťou chodby, dostal sa na miesto, v strede ktorého bol stĺp podobný palme s listami a ovocím, a tu sa stretol s Annou žiariacou šťastím.

Objali sa so svätou radosťou a rozprávali sa o svojom šťastí. Boli ako vo vytržení a zahalil ich svetelný oblak. Toto svetlo vyžarovalo z veľkého zástupu anjelov, ktorý sa vznášal nad Annou a Joachimom. Vtedy som pochopila, že v dôsledku tu udelenej milosti Mária bola počatá bez dedičného hriechu. Otvorilo sa nad nimi nebo a videla som radosť Svätej Trojice a anjelov a ich účasť na tajomnom požehnaní, ktoré bolo dopriate Máriiným rodičom.

So vzdávaním chvály Pánovi sa Anna a Joachim pobrali smerom k východu pod zlatou bránou. Prešli cez akúsi kaplnku, kde sa jagalo mnoho svetiel, a vyšli z chrámu sprevádzaní kňazmi. Následne Joachima a Annu prijal vo svojom dome jeden kňaz a napokon sa vrátili so svojimi sluhami domov. Keď prišli do Nazareta, Joachim usporiadal veselú oslavu, rozdali jedlo mnohým chudobným a dali veľa almužien. Videla som radosť a vďaku manželov voči Bohu, ktorý ich takto požehnal. Často sa spolu s plačom modlili.

Pri tejto príležitosti mi bolo vysvetlené, že Panna Mária bola splodená v úplnej čistote a poslušnosti svojich rodičov, ktorí odvtedy žili v zdržanlivosti a v bázni voči Bohu. Taktiež sa mi dostalo vysvetlenia, že čistota rodičov a ich boj proti všetkému nečistému mimoriadne ovplyvňuje deti, ktoré splodia, a že zdržanlivosť po počatí odďaľuje dozrievanie mnohých zárodkov hriechu. Pochopila som, že najmä nemiernosť a nestriedmosť sú koreňmi hriechu.

Svätý Joachim a svätá Anna, verní služobníci Boha Najvyššieho, ktorým bolo zverené priviesť na svet a vychovať tú, ktorá sa stala Matkou Spasiteľa, orodujte za nás. Vy, ktorí ste v tichosti a vytrvalosti znášali roky bezdetnosti, naučte nás dôverovať Bohu aj v čase čakania, trpezlivo niesť bolesť a veriť v Jeho prisľúbenia.

Svätá Anna, nežná matka Márie, nauč nás odovzdanosti, vernosti v každodenných skutkoch lásky, a vnímavosti na Boží hlas v rodinnom živote.

Svätý Joachim, muž modlitby a tichej sily, buď vzorom otcom a starým otcom, uč ich múdro sprevádzať svoje deti i vnúčatá vo viere, nádeji a milosrdenstve.

Spolu ste zasvätili Máriu Bohu, naučte aj nás zasväcovať naše rodiny, naše deti a celý náš život do Božích rúk s dôverou a láskou.

Svätí Joachim a Anna, patróni rodín, orodujte za rodičov, manželov, starých rodičov a za všetkých, ktorí túžia po dieťati. Nech vaše príhovory prinesú nádej, uzdravenie a nové požehnania. Skrze Ježiša Krista, ktorý z vašej dcéry prijal telo, a s ktorým žijete vo večnej sláve. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Premenená láskou, svätá Mária Magdaléna

21.7.26

Premenená láskou, svätá Mária Magdaléna

Svätú Máriu Magdalénu si Cirkev pripomína 22. júla. Podľa zjavení, ktoré prijala blahoslavená Anna Katarína Emmerichová, Mária Magdaléna pochádzala z bohatej rodiny, ktorá mala veľa majetkov v Judei. Jeden z nich bol vedľa jeruzalemského chrámu, hlavného pútnického miesta židovského ľudu.

Mária bola už ako dievčatko veľmi krásna a matka ju rozmaznávala, chválila sa ňou tak, že ju obliekla do pekných šiat a sediacu na vankúšoch ju dávala do okna, aby ju okoloidúci videli a obdivovali ju. Táto chvála v nej začala podporovať márnivosť, ktorá v dievčenskej duši prerástla do pýchy.

Keď mala jedenásť rokov, zomreli jej rodičia. Súrodenci Lazár, Marta, ich ďalšia sestra a Mária, si rozdelili dedičstvo a Magdaléna dostala hrad v dedine Magdala v Galilei, kde sa usadila v sprievode svojich sluhov. Tam bez nejakej autority, ktorá by viedla jej rozhodnutia a s malým sklonom dať na radu iných, ktorí sa ju snažili viesť k dobru, upadla do najhorších nerestí a neustále sa snažila uspokojiť hlúposti svojej sebalásky.  

Kým Magdaléna trávila čas svetskými zábavami, jej brat Lazár a sestra Marta sa čoraz viac zbližovali s Ježišom. Bývajúci vo veľkom hrade v Betánii neďaleko Jeruzalema, preukázali Majstrovi pohostinnosť počas jeho cesty k Jánovi Krstiteľovi. Vtedy sa Marta prvýkrát zmienila Ježišovi o svojej sestre Márii, o ktorú mala obavy. Náš Pán ju povzbudil, aby zotrvala v modlitbách za svoju sestru a posilnil ju v nádeji, že sa Magdaléna napokon napraví.

Marte sa po nejakom čase podarilo presvedčiť Máriu, aby išla za Ježišom, ktorý bol vtedy v Jezreeli v Galilei, no pretože sa tam náš Pán zdržal len niekoľko hodín, k stretnutiu nedošlo.

Za krátky čas, opäť na Martino naliehanie, Mária súhlasila, že ju bude sprevádzať na miesto, kde sa Ježiš zastavil so svojimi učeníkmi, aby tam kázal a konal zázraky. Vo chvíli, keď sa Mária postavila k oknu v hostinci, aby pozorovala dianie dole, zbadala prechádzať Majstra so svojimi učeníkmi. On sa na ňu pozrel vážnym pohľadom, ktorý prenikol jej dušu. Mária videla v jeho očiach výčitku, ale aj nesmierny súcit a jej život sa pre ňu stal neznesiteľným.

Mária na naliehanie svojej sestry po uplynutí nejakého času znovu odišla na miesto, kde mal kázať Ježiš. Bola vnútorne zmätená, odohrával sa v nej boj, ale bola to milosť, ktorá ju volala. Ako vravela Emmerichová - "Keď sa Ježiš zjavil a začal hovoriť, jej oči a duša boli upreté len na neho." Počúvanie Pánových slov a svedectvo o uzdraveniach, ktoré vykonal, zmäkčilo jej tvrdé srdce, ktoré sa odvtedy, nevediac presne prečo, snažilo priblížiť k Majstrovi.   

Vhodná chvíľa sa naskytla, keď bol Ježiš pozvaný na hostinu do domu farizeja. Mystička rozprávala, že Mária si všimla, že sa Ježišovi nedostalo ani pred jedlo, ani počas neho žiadnemu prejavu úcty či zvláštnej pozornosti, ako sa bežne prejavuje hosťom. Toto ju viedlo k tomu, aby priniesla alabastrovú nádobku s olejom a plačúc mu zmáčala nohy slzami, utierala ich svojimi vlasmi, bozkávala mu nohy a mazala ich olejom. Takto chcela vyjadriť svoju ľútosť a prosiť o odpustenie, no pre slzy nedokázala povedať ani slovo. 

Vtedy, so sklonenou hlavou počula, ako sa Pán pýta farizeja: "Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov; jeden dlhoval päťsto denárov a druhý päťdesiat. Keďže nemohli zaplatiť, odpustil im obom. Ktorý z nich ho bude viac milovať?" Určite tieto slová zarezonovali v jej duši. A potom, keď sa odvážila zdvihnúť oči, uvidela pohľad, ktorý ju kedysi karhal, teraz bol však premenený na oceán nežnosti a dobroty. A počula jeho hlas, ktorý jej vravel, že sa jej odpúšťajú mnohé hriechy.

Odvtedy sa pre ňu stal Ježiš všetkým - všade ho nasledovala, čakala naňho, myslela na neho a napokon ho sprevádzala až do poslednej minúty jeho umučenia a pomáhala Panne Márii pri jeho pochovávaní. Keby nebola noc, asi by od hrobu ani neodišla.

Horiaca láskou k Pánovi a s túžbou byť blízko jeho Najsvätejšieho Tela sa ho rozhodla ešte pomazať. No keď prišla v nedeľu pred úsvitom k hrobu, rozčarovane zistila, že Telo bolo "ukradnuté". Bol to taký silný pocit, že sa ani nepozastavila nad tým, že sa jej prihovorili anjeli, nebeskí duchovia, ktorým povedala, že vzali jej Pána a nevie, kam ho položili. 

Jej láska jej dodala odvahu prekonať každú ťažkosť. Nespoznala Majstra, ktorý sa jej pýtal prečo plače a povedala mu: "Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil, a ja ho vezmem" (Jn 20, 15). Až keď ju oslovil menom Mária, rozbreskli sa jej v pamäti dojmy, milosti a radosti a nostalgia, keď počula svoje meno.

Najradšej by sa v tej chvíli opäť vrhla k jeho nohám, alebo ho objala. Spasiteľ videl jej silnú vieru - nemusel jej, na rozdiel od učeníkov, ukázať ruky a bok, aby dokázal, že nie je duch. Síce jej nedovolil dotknúť sa Ho, ale poslal ju za apoštolmi, aby im povedala, že "vystupuje k svojmu Otcovi a nášmu Otcovi, k svojmu bohu a nášmu Bohu" (porov. Jn 20,17).

Po zmŕtvychvstaní sa už evanjelisti o Márii Magdaléne nezmieňujú. Traduje sa však, že počas prenasledovania, ktoré nastalo po Pánovom nanebovstúpení, sa svojimi súrodencami nalodila na loď, ktorá bola ponechaná napospas otvorenému moru, stroskotala a vlny ju pochovali. Boh sa však rozhodol, že majú pristať vo Francúzsku, kde v Mária horlivo hlásala v Marseille meno Ježiš. Potom, čo mnohých obrátila, usadila sa na púšti, kde zostala v tajnosti tridsať rokov.

Svätá Mária Magdaléna, ktorej láska Krista oslobodila z temnôt. Ty si s vytrvalou láskou hľadala Pána a ako prvá si ho uvidela v sláve zmŕtvychvstania. Vypros nám milosť obrátenia, odvahu svedčiť o Kristovom víťazstve nad hriechom a smrťou a neochvejnú vieru v Jeho milosrdenstvo. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Do boja vbehol iba ozbrojený krížom, svätý Vavrinec z Brindisi

20.7.26

Do boja vbehol iba ozbrojený krížom, svätý Vavrinec z Brindisi

Kapucínsky rád dosiahol so svätým Vavrincom z Brindisi jeden zo svojich najvyšších vrcholov. Apoštolského učiteľa, silného rečníka, misionára, spisovateľa, ale tiež predstaveného rádu, diplomata a mystika si Cirkev pripomína 21. júla. 

Svätec sa narodil 22. júla 1559 v Brindisi v Apúlii ako syn Guillerma Russso a Isabel Masella a na druhý deň dostal pri krste meno Julius Caesar. Ako dieťa prišiel o otca a o Juliusa sa starali menšie sestry z kláštora oblátov. Tamojšiu školu zvládal s výborným prospechom. Keď mu potom o niekoľko rokov neskôr zomrela aj matka, mladík sa presťahoval do Benátok k svojmu strýkovi kňazovi, ktorý veľmi dobre chápal Juliusovu hlbokú túžbu po dokonalosti a svätosti. 

V Benátkach sa stretol s kapucínmi, žijúcimi v skromnom kláštore blízko kostola Santa Maria degli Angeli na ostrove Giudecca a ich prísny život v utiahnutosti ho priťahoval, aj preto sa rozhodol požiadať o vstup do rádu. To sa uskutočnilo 19. februára 1575, keď si vo Verone obliekol rehoľný habit a prijal meno Vavrinec. Pretože mal krehké zdravie, sprevádzali ho isté ťažkosti, no svoj rok noviciátu napriek týmto ťažkostiam dokončil a 24. marca 1576 zložil rehoľné sľuby.

Hneď po sľuboch začal štúdium logiky v Padove a neskôr absolvoval v Benátkach seminár filozofie a teológie. Jeho nezvyčajná bystrosť mysle a neutíchajúci smäd po vedomostiach ho podnietili k zaoberaniu sa problémom ľudského myslenia a teológie. Zamilovaný do Svätého písma ho nepretržite študoval a rozjímal o ňom, až sa ho naučil naspamäť. Pri tomto však nezostalo, naučil sa aj biblické jazyky tak dokonale, že žasli aj rabíni, s ktorými sa neskôr stretol. 

Nemenej horlivý bol aj v oddanosti získavať cnosti. Jeho spolužiaci boli tej mienky, že sám Vavrinec nevedel, kde končí štúdium a začína modlitba - zdalo sa, že sa viac modlil ako študoval. Okrem toho veľa denných i nočných hodín venoval rozjímaniu. Neraz sa stalo, že po večernej modlitbe zostával v kostole až do úsvitu, najmä v dňoch, keď išiel prijímať sväté prijímanie. Jeho modlitbu sprevádzali aj pokánie a umŕtvovanie a hoci sa v ráde viedol prísny život, sám si ho ešte viac sťažoval nehľadiac na zdravotné ťažkosti. Takto mimoriadne odhodlane sa intelektuálne aj duchovne pripravoval na kňazstvo. Benátsky patriarcha Trevisan ho vysvätil za kňaza 18. decembra 1582. 

Vavrinec sa celkom nadchol pre kázanie, ktoré mal vo vysokej mienke a definoval ho ako "veľké poslanie, viac než ľudské, anjelské, skôr božské", pretože jeho cieľom je hlásať Božie slovo, ktoré je "pokladom, ktorý zahŕňa všetko dobro". Kázať začal v Brindisi a v roku 1582 kázal (ešte ako diakon) celé pôstne obdobie v kostole San Giovanni Nuovo v Benátkach, neďaleko slávneho námestia Piazza San Marco a medzi obyvateľmi mesta vzbudil veľký obdiv pre hĺbku tém. K poslucháčom hovoril "s takou horlivosťou, energiou a zápalom, až sa zdalo, že je mimo seba a plačúc dojal k slzám aj ľudí". Aj preto ho zavolali do toho istého kostola aj na ďalší pôst. 

 

Vavrinec mal aj intelektuálne dary: výbornú pamäť, obratnosť a jasnosť mysle a reči a jeho zjavná svätosť k tomu všetkému ešte pridávala dôraz hlbokého presvedčenia a jedinečného pomazania. Kázal "s takou láskou k Bohu, že sa zdalo, akoby sa roztápal; s takou vášňou proti hriechu, že to pohlo aj najvnútornejšími vláknami srdca". A jeho slová boli často sprevádzané slzami, ako povedal jeden svedok: "Všetkých nás rozplakal a aj sám veľmi plakal." 

Niet divu, svätý sa na každú kázeň pripravoval dlhými modlitbami a pokáním "tri nepretržité hodiny modlitby s plačom a vzdychmi, takže premočil až tri vreckovky". Rozjímal nad evanjeliom dňa, kedy mal kázať. Svedok hovoril, že Vavrinec "nikdy neštudoval žiadnu inú knihu ako Sväté písmo, vždy kľačal pred obrazom Panny Márie so slzami, vzlykmi a stonmi a keď ho Boh inšpiroval, na kolenách si zapisoval myšlienky, ktoré neskôr kázal bez toho, aby nakukol do inej knihy." Keď potom vstal a odovzdal hlbokú adoráciu Svätej Panne, zajedol si pôstne jedlo, zložené z varených byliniek, či šalátu alebo občas z trochy ryby.   

K Matke Božej prechovával hlbokú a vrúcnu lásku. Takmer vždy slúžil omšu za Pannu Máriu a všetky svoje dary a milosti pripisoval jej. Hovoril o nej ako o serafínovi a len pri pomyslení na ňu ho napĺňala radosť. Počas svojich ciest "spieval chválospevy Panne Márii, a najmä Petrarcovu Vergine bella, alebo Stabat Mater, alebo litánie z Loreta, s takým citom, že bol často bez seba. Je zbytočné pripomínať si umŕtvovania a iné dary, ktoré jej ponúkal, najmä v soboty a v predvečer jej sviatkov. Keď mal príležitosť navštíviť svätyňu, vždy ju využil. Zvlášť zbožne v sebe choval svätyňu v Lorete". Zázračné požehnania, ktoré udeľoval všetkým, najmä chorým, boli vždy udeľované v mene Panny Márie; a na jej počesť napísal jedno zo svojich najkrajších diel: Mariale. 

Okrem oslovovania kresťanov mal osobitý záujem venovať sa Židom a to bol charakteristický aspekt jeho apoštolskej činnosti aj vďaka znalostiam Biblie, biblických jazykov a talmudských a rabínskych spisov. Z pápežského poverenia kázal Židom v Ríme v rokoch 1592 až 1594. Bol voči všetkým svojim poslucháčom trpezlivý a láskavý, hoci oni neboli voči nemu vždy priazniví. Jeho kázne ho spravili známym aj za hranicami benátskeho regiónu. Ešte pred Rímom bol v roku 1589 bol povolaný kázať o pôste do Consenzy v Kalábrii, kde bol potom koncom roka zvolený za provinčného vikára Toskánska.

Vtedy začala cesta, ktorú - hoci sa zdráhal - musel doviesť až do konca. V rokoch 1594 až 1597 bol provinciálom Benátok a v roku 1598 ho zvolili za provinciála Španielska. Ale ešte predtým bol v roku 1593 na žiadosť arcivojvodu Ferdinanda Rakúskeho a jeho manželky Anny Kataríny Gonzaga založený v Innsbrucku kapucínsky kláštor. Bol to prvý krok rádu smerom do strednej Európy. Druhý krok spravil Vavrinec, keď v roku 1596 prijal pozvanie kniežaťa arcibiskupa Wolfganga Theodorica von Raitenau v Salzburgu. Oba rehoľné domy záviseli od provincie Benátok a bolo pravdepodobné, že zanedlho vzniknú ďalšie domy, reťazec kláštorov, ktoré by spojili Benátky s Tirolskom. Bol to práve Vavrinec, ktorý s tým začal.

Krajiny strednej Európy definitívne vstúpili do sféry pôsobenia Rádu v roku 1599, keď bol svätý Vavrinec poverený vedením skupiny dvanástich misionárov a čoraz častejšie prichádzali naliehavé žiadosti o kapucínskych misionárov. Sužovaný hroznými nábožnými podmienkami svojej diecézy a veriacich, opätovným výskytom herézy a opustený nedbanlivým a škandalóznym duchovenstvom nevidel inú spásu, než príkladný život a apoštolskú horlivosť kapucínov.

Vavrinec, poverený viesť bratov v rôznych provinciách, sa na príkaz Klementa VII. vydal pešo na cestu začiatkom júla 1599 a 28. augusta dorazil do Viedne. Počas svojej cesty ochorel a tiež jeho spoločníci. V tom období sa krajinou šíril mor a vzniklo podozrenie, že sa tiež nakazili. Prešli mučeníctvom lásky  ku Kristovi v extrémnej chudobe, keď ich iní opustili, či odmietli, ale neodradili. Vyliečení sa začiatkom novembra vydali do Prahy,  kde ich namiesto ovácií vítali urážky, nadávky a kamene. 

Takéto prijatie ich nezaskočilo, očakávali, že prevažne kacírsky a vášnivo protikatolícky ľud, ktorý sa pre neprítomnosť cisára a takmer všetkých predstaviteľov moci, bude cítiť ešte odvážnejšie a drzejšie. Mor sa však viac rozťahoval a preto sa uchýlili do Plzne. Tam ich vrelo privítal arcibiskup a ubytoval ich v diecéznej nemocnici s kostolom. Vavrinec sa tu nedal zastrašiť ľuďmi, ani nákazou či mrazom, "ktorý bol v tomto roku mimoriadne silný" a začal intenzívne kázať a priťahoval k sebe čoraz viac ľudí. Vchádzal aj do domov katolíkov, kde vedel, že by mohol nájsť nejakých heretikov a v otvorenom, dôvernom dialógu im objasňoval pravdu a rozptyľoval pochybnosti, čím im uľahčoval návrat ku katolíckej viere. 

Ale nebol každý deň pokojný, nepriateľstvo protivníkov sa zintenzívnilo. Jeden z bratov vravel: "Každý deň, keď Vavrinec vyšiel von, vrátil sa domov s ranami po kameňoch, čo po ňom hádzali a neraz aj s rozbitou hlavou." Heretici ho často aj zbili a zhodili na zem, ale to ešte nebolo mučeníctvo. Toto prišlo, keď sa heretikom podarilo vštepiť cisárovi do mysle vážne podozrenia voči rehoľníkom. Už to vyzeralo, že ich vyženú z Čiech, ale vďaka Bohu sa nakoniec všetko obrátilo a kapucíni si mohli zriadiť blízko cisárskeho paláca kláštor a vykonávať svoje pastoračné poslanie. 

Zásah svätého Vavrinca sa prejavil aj v októbri 1601 pri víťazstve cisárskeho vojska proti Turkom v Uhorsku, čím si kapucíni vyslúžili nové sympatie. Tento boj, ktorý bol napokon úspešný, mohol byť katastrofou. Keď však prišiel Vavrinec do tábora, neprestával pôsobiť na vojakov zapálenými slovami, hoci ho poniektorí spočiatku vítali s posmeškom. Keď potom nastal čas, smelo sprevádzal bojovníkov aj v najväčších nebezpečenstvách, občas išiel smelo vpred s krížom v ruke, žehnal vojakov a vzýval mená Ježiš a Mária. Neskôr napísal cisársky vojnový poradca Jéronimo Dentico v oficiálnej správe pápežskému nunciovi: "Tento dobrý otec ako by bol najlepší a najskúsenejší vojak na svete. Víťazstvo malo v sebe čosi zázračné, celé to treba pripísať modlitbám dobrých ľudí a modlitbám tohto dobrého otca, Božieho služobníka, ktorý je s nami, ako už hovorí celá táto armáda, vrátane najdôležitejších heretikov".

Po návrate do Talianska bol Vavrinec 24. mája 1602 zvolený za generála rádu. S touto úctou dostal zároveň aj ťažkú úlohu - navštíviť všetky provincie, roztrúsené po Európe. Vavrinec ich musel navštíviť počas jediného trojročného obdobia, pričom vždy cestoval pešo. Bola to náročná úloha aj pre neho, hoci mal iba štyridsaťtri rokov. Precestoval severné Taliansko, navštívil Švajčiarsko, Lotrinsko, Holandsko, bol v Bruseli a Antverpách. Počas tuhej zimy navštívil Paríž, Marseille a Touluse, na jar 1603 bol v Španielsku a na spiatočnej ceste sa zastavil v Janove, odkiaľ odišiel na Sicíliu. 

Začiatkom roku 1605 si našiel čas ísť do Neapola a denne kázať počas pôstu v kostole Ducha Svätého. Nezostalo však iba pri jednej kázni denne, kázal aj popoludní a tiež aj na Anjel Pána, aby ďalej šíril úctu k Panne Márii. Svoj úrad generála skončil 27. mája 1605. Heretici ale nezaháľali a pre katolicizmus nastali znovu krušné časy. Vavrinec sa znovu vybral do Prahy a horlivo kázal. Potom bol povolaný do Mníchova a po dosiahnutí dohody s vojvodom odišiel do Janova, kde sa nalodil na loď smerujúcej do Španielska, kde potom v Madride založil kapucínsky kláštor. 

Začiatkom februára 1610 sa v Ríme stretol s vyslancami nemeckých kniežat a spolu s nimi získal od pápeža prísľub pomoci Katolíckej lige. Vzájomnou spoluprácou sa Liga stabilizovala a kniežatá s arcivojvodom Maximiliánom nadobudli istotu, že sa vytvorila pevná obrana proti klamstvám heretikov a úpadku katolicizmu v ríši. 

V roku 1613 bol poslaný ako vizitátor do Ligúrie a Piemontu, aby urovnal nepokoj v tamojších kláštoroch a v auguste 1616 sa vrátil do svojej provincie Benátky. Utiahol sa do Bassane, ale pokoj a ticho netrvalo dlho. Začiatkom roku 1618 musel ísť do Milána, aby vyrokoval mier medzi španielskym guvernérom Donom Pedrom de Toledo a Karolom Emanuelom I. 

Po zdarnom rokovaní bol 1. júna 1618 znovu povolaný do Neapola, ktorému vládol miestokráľ don Pedro Téllez de Girón, impulzívny, žiadostivý, prehnane ambiciózny, arogantný a nespútaný chvastúň, ktorého správanie bolo namierené aj proti Benátkam a štval obyvateľov proti sebe. Hrozby a zneužívanie, svojvoľné konanie a nespravodlivosť boli na dennom poriadku. Neboli tam žiadne domy, žiadne posvätné miesta, ba ani kláštory mníšok, ktoré by boli v bezpečí pred žiadostivými vykorisťovaniami miestokráľa a jeho vojakov. 

Keď tam prišiel Vavrinec, napätie hraničilo so zúfalstvom. Obyvatelia, poznajúc Vavrincovu diplomaciu a tiež jeho priateľstvo s Filipom III. ho presvedčili, aby išiel na španielsky súd a preložil tam sťažnosti. Hoci sa tam vybral inkognito, predsa sa musel vyhnúť nebezpečenstvám, a pascám, ktoré mu miestokráľ nastražil. Keď dorazil do Lisabonu, kde sa panovník zúčastnil na korunovácii svojho syna Filipa IV. za portugalského kráľa, o všetkom ho podrobne informoval.

Veci sa v polovici júna už vyvíjali priaznivo, no Vavrinec už medzitým ochorel a napriek opatere kráľovských lekárov, 60-ročný Boží služobník, zodratý únavou a utrpením, 22. júla 1619 zomrel po tom, čo s dojímavou oddanosťou prijal posledné pomazanie.  

Jeho telo bolo prevezené do Villafranca del Bierzo, kde bolo pochované v kostole kláštora bosých františkánskych sestier. Len štyri roky po jeho smrti generál rádu Klement da Noto zaviedol Vavrincov proces kanonizácie. Proces prešiel dlhými obdobiami nečinnosti, jednak kvôli dekrétu Urbana VIII., ale aj v dôsledku kritických politicko-náboženských udalostí. Jeho blahorečenie sa uskutočnilo vďaka Piovi VI. 23. mája 1783. Asi o sto rokov neskôr ho 8. decembra 1881 kanonizoval Lev XIII a po preskúmaní jeho diel, ktoré boli definované ako "skutočné poklady múdrosti", ho Ján XXIII. vyhlásil za "učiteľa Cirkvi".

Svätý Vavrinec Brindiský, kapucínsky mních, kazateľ evanjelia a učiteľ Cirkvi, bol si požehnaný darom múdrosti, chápania Písma a učenia právd viery s jasnosťou a mocou. Neúnavne si slúžil Cirkvi, vždy si sa spoliehal na modlitbu a oddanosť Panne Márii. Oroduj za nás, aby sme rástli v láske k Božiemu slovu, zostali verní jeho Cirkvi a odvážne hlásali evanjelium vo vlastných životoch. Pomôž nám napodobňovať tvoju pokoru, tvoju horlivosť a tvoju dôveru v moc Ducha Svätého. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»