Svätá pastierka Germána Couisin z Pibracu

15.6.26

Svätá pastierka Germána Couisin z Pibracu

Germána Couisin, ktorú si v liturgickom pripomíname 15. júna, nebola mučenicou, ani rehoľníčkou, či misionárkou. Nestarala sa ani o chorých a dokonca ani nebola mystičkou. Táto svätica sa venovala paseniu oviec, modlila sa a chodila na svätú omšu. 

Hoci jej životopisec napísal, že vo svojom živote nevykonala nič mimoriadne, predsa len... znášala nespočetné príkoria a takisto aj telesné postihnutie. Germána sa celkom oddala Bohu a zotrvala v jeho náručí, vedela, že hoci ňou opovrhujú aj najbližší, Boh ju miluje.

O životnom príbehu svätice, narodenej v roku 1579 vo francúzskom mestečku Pibrac, by sa dalo povedať, že je to moderný príbeh o Popoluške. Lenže rozprávka je rozprávka a život neraz horší. U Germány sa všetko začalo príchodom macochy, ktorú si otec priviedol do domu zakrátko po manželkinej smrti. 

Pre Germánu tak skončili dni prežité v prítomnosti láskavej matky, macocha Armanda de Rajols ju od prvého okamihu bytostne neznášala. Už len obyčajná prítomnosť dievčaťa v jej blízkosti vyvolávala v nej alergiu. Neznášala pohľad na útlu dievčinu s podlomeným zdravím a nehybnou pravou rukou, ktorá bola už azda od narodenia deformovaná a krkom, posiatym vystupujúcimi uzlinami, pretože dievčina trpela druhom tuberkulózneho ochorenia, prejavujúcim sa navonok zápalovým zdurením podkožných lymfatických uzlín. Namiesto toho, aby macocha svoju nevlastnú dcéru poľutovala, uchýlila sa k posmechu a hlbokému opovrhnutiu.

V macochinom správaní sa voči Germáne bolo niečo perverzné, čosi diabolské, dačo, čo zdravý rozum nedokázal prijať. Pri každej príležitosti ju sekírovala, nechávala ju spať na zemi pod schodmi, raz ju v návale hnevu obarila vriacou vodou, či ju zmlátila do bezvedomia.

Nechala úbohú dievčinu o hlade a pobavene pozorovala, ako sa kolenačky posúva k psej miske a vyjedá z nej trasúcimi sa vyziabnutými rúčkami. Pri tomto macochinom šikanovaní boli výdatnými pomocníkmi aj jej vlastné deti, ktoré svojej chorej sestre s typickou detskou krutosťou a na matkinu radosť, škodili kde len mohli. Lenže Germána si nemohla ani poplakať, ani sa posťažovať, bitka by na seba nedala dlho čakať.

Netreba asi ani pripomínať, že macocha si nevšímala Germánino zdravotné postihnutie, nútila ju pracovať. Síce len drobnejšie práce, ktoré by zvládala zdravou rukou, ale musela ich vykonať bez toho, aby sa jej dostala aká-taká úľava. A čo na to otec? Bol priveľký slaboch, aby zasiahol a malej dcérky sa zastal. Dievčino zdravie sa pre kruté zaobchádzanie zhoršilo, uzliny sa zväčšili, telo sa pokrylo škaredými vredmi, čo v macoche vyvolávalo ešte žlčovitejšie výlevy. 

Armanda ju napokon vyhnala spať do ovčinca, aby súrodencov nenakazila. Germána nocovala v prítomnosti oviec a živila sa zbytkami, ktoré macocha vyhodila hydine na dvor, alebo kúskom chleba, ktorý jej macocha "v návale lásky" hodila pod nohy. Dostala zákaz vstupu do domu a aby si tie zvyšky vôbec zaslúžila, už ako 9-ročná musela pásť ovce.

Germána nemala nič, čo by jej mamička zanechala. Vlastnila iba pokrčený ruženček, vlastnoručne vyrobený z motúza a slamy, ktorý mala stále pri sebe a na ktorom sa modlila. Vo svojej samote sa prihovárala Bohu a volala ho k sebe aj v lone prírody, ktorej krásy kontemplovala. A v tomto osamotení, kde neustále rozjímala o početných milostiach zhora, vyplnil Boh jej prázdnotu sám sebou. Dodával jej sily na znášanie neznesiteľnej horkosti a tíšil jej plač. Aby sme dokázali popísať, ako Germána silne priľnula k Bohu, niet dostatok slov. Našla v ňom spoľahlivé útočisko, zdroj pokoja, lásky a útechy, stal sa a bol pre ňu všetkým.   

Germána mu venovala každú chvíľku svojho neradostného života. Z dvoch paličiek si zhotovila kríž, zapichla ho do zeme a pred ním velebila Pána a spolu s ním aj Pannu Máriu modlitbami, ktoré ju síce nikto neučil, ale zato úprimne vyvierali z najtajnejších zákutí jej srdca.

„Daj, Pane, aby som dnes nemala hlad ani smäd. Pomôž mi nejako potešiť moju macochu a daj, aby som potešila aj Teba.“ 

Pri zvonení na kľakanie padala na ubolené kolienka a modlila sa Anjel Pána práve tam, kde sa v danú chvíľu nachádzala. Lenže čoskoro sa pre praktiky stala terčom posmechu. Germána si však z toho nerobila ťažkú hlavu, naopak sa za posmievačov modlila, tiež aj za macochu, voči ktorej nemala žiadnu nenávisť. 

Navonok handicapované a vredovité dievča bolo vo vnútri priezračné a krásne a neustále prehlbovala vzťah s Pánom, vzťah plný dôvery a lásky. Každý deň prichádzala na svätú omšu, aby mohla zotrvať pred oltárom, ktorý tak veľmi milovala. Sotva sa ozvali zvony zvolávajúce na omšu, všetko zanechala a utekala do kostola. A ak sa dalo, zostala v ňom aj po omši. Vtedy sa dial jeden z mnohých zázrakov, ktoré sa počas života malej pastierky z Pibracu stali, ani jedna ovca sa totiž nestratila, dokonca ani jednu nezadlávil vlk, aj keď sa nimi okolité lesy hemžili. Chránila ich Božia prozreteľnosť. Dedinčania nerozumeli, ako je to možné, že ovce neprejdú za čiaru, ktorú im Germána robila na tráve z kúskov vlny.  

Jeden dedinčan bol zasa svedkom, ako sa pred ňou rozstúpil rozvodnený potok, ako sa za čias Mojžiša rozstúpilo Červené more, keď sa Germána ponáhľala na omšu. A navyše, do kostola došla celkom suchá napriek tomu, že lialo ako z krhly.

To, čo dostávala od Boha, posúvala ďalej. Nechodila z domu do domu, aby hlásala Božiu slávu, zostávala medzi ostatnými pastiermi, pochádzajúcich z veľmi chudobných rodín, a učila ich láske k nebeskému Otcovi a láskyhodnej Matke. Možno ani sama nevedela, že svojimi skutkami získava pre Dobrého pastiera ďalšie ovečky, ktoré za ňou prichádzali v čoraz hojnejšom počte na pahorok, kde sa Germána pred svojím prostým krížom modlila. Posadili sa okolo nej a počúvali jej slová o Bohu.

Germána bola veľmi dobrosrdečná a dokázala si odrieknuť aj z toho mála, čo si smela so sebou vziať na pastvu ako pokrm, a často sa s biednou stravou podelila so žobrákmi. Dráždila tým macochu, ktorá jej konanie nechápala a rovnako ju rozčuľovali šepoty o neobyčajných vlastnostiach nenávidenej pastorkyne. 

Raz - keď už bola Germána dospelá - macocha vyhnala z dvora žobráka, ktorého kvôli chladnému počasiu Germána prichýlila pod svoju strechu, teda do ovčinca. Armanda vzápätí videla, ako Germána čosi nesie v zástere. Okamžite vybehla von, bola si istá, že ju prichytila pri krádeži, že si nevlastná dcéra vzala bez dovolenia čosi zo špajzky a nesie to vyhodenému žobrákovi. Vrhla sa s krikom na ňu a pred zrakom susedov, ktorí vybehli na jej vresk, začala s Germánou lomcovať, aby jej "lup" vytrhla. 

Germána na jej príkaz roztvorila zásteru, v ktorej boli nádherné kvety takého druhu, aký v tomto ročnom období vôbec nekvitol. „Vezmite si, matka, tieto kvety, prosím. Posiela vám ich Boh na znamenie svojho odpustenia,“ povedala Armande.

Udalosť videlo na vlastné oči hneď niekoľko svedkov, nejde o jednu z mnohých legiend známych aj u iných svätíc. Susedia si celý výjav nenechali pre seba a čoskoro začali takmer všetci v Pibracu pociťovať k handicapovanému dievčaťu nestrojený obdiv. Vnímali, že je omilostená, čo im potvrdzoval nebeský spev, ktorý sa v noci ozýval z Germáninho ovčinca, či nadzemské svetlo, v ktorom bola ponorená celá stavba. 

Napokon sa spamätal aj Laurent Cousin a s prosbou o odpustenie pozýval svoju dcérku späť do rodného domu. Germána odmietla, dobrovoľne zostávala na slamníku v ovčinci, aby tak prinášala obeť za hriechy sveta, najmä za svoju nevlastnú matku. Asi práve len macocha zotrvávala voči Germáne zatvrdnutá, ale po usilovných Germániných modlitbách nakoniec pukla aj tvrdá škrupina jej srdca a Armanda sa zmenila na nepoznanie. V snahe vynahradiť roky príkorí, ktoré jej spôsobovala, ale aj preto, že ju ťažilo svedomie, pozvala ju späť do domu, ale Germána - hoci sa z macochinej zázračnej premeny radovala - s vďakou odmietla a zostala na svojom slamníku v ovčinci. Aj naďalej totiž chcela doterajším spôsobom robiť pokánie za hriechy ľudí.

Počas jednej jarnej noci roku 1601 prichádzal k Pribracu jeden kňaz, putujúci do Toulouse. V tej čiernej tme zrazu zbadal zástup svätých panien, ako v nebeskej žiare zostupujú na zem. Tento výjav videli aj iní dvaja kňazi, ktorí prichádzali do Pribracu z opačnej strany. A práve v tomto čase sa ovce v Cousinovom ovčinci žalostne rozbľačali. Hospodár ich nedokázal utíšiť. 

Na druhý deň ráno traja kňazi, nezávisle na sebe, rozprávali dedinčanom o svojich nočných videniach, ktoré neskončili iba zostúpením panien z neba na zem. Kňazi totiž ďalej videli, ako zástup panien odvádza do neba v obklopení anjelov slávnostne odetú pannu, ktorú predtým nevideli. Pibračania v nej podľa popisu spoznali Germánu. Došlo im, že asi zomrela a rýchlo utekali do jej ovčinca. Tam ju našli ležať na slamníku. Mŕtvu, ale neuveriteľne krásnu.

Zvesť o smrti svätej pastierky obletela v okamihu celý Pibrac. Deti, ktoré denne hltali Germánino rozprávanie o Pánu Bohu, vyrobili pre svoju milovanú katechétku veniec z klinčekov a ražných klasov. A macocha obliekla Germáne do rakvy najkrajšie šaty, aké mala. Počas pohrebu bol kostol naplnený do prasknutia a svätá pastierka našla miesto svojho odpočinku pod podlahou kostola, do ktorého tak rada chodila.

Boh, ktorý rád svojich verných odmeňuje sa postaral, aby sa pohrebom sa na Germánu nezabudlo. V roku 1644 zomrela jedna zámožná žena z Pibracu, ktorá v závete uviedla, že by chcela byť pochovaná pod podlahou tamojšieho kostola. Keď hrobári odsúvali kamenné dosky, uzreli telo mladej ženy, krvácajúcej z nosa po tom, čo do neho udrela lopata jedného hrobára. Behom niekoľkých minút sa okolo tela zoskupili dedinčania, medzi ktorými boli aj dvaja členovia Cousinovej rodiny a tí v nej hneď spoznali Germánu. 

Ani táto správa nezostala nemá, rozniesla sa do ďaleka a ľudia zo všetkých strán sa doslova valili k hrobu svätice, ako boli o nej skrze tento jav presvedčení. Neporušené telo bolo vystavené v predsieni kostola v sklenenej rakve, aby ho mohli všetci vidieť. Lenže toto sa nepáčilo jednému mladému zámožnému páru, ktorý farára napokon prinútil, aby truhlu ukryl v sakristii.  

Ešte v tú noc ochorela žena aj jej malé dieťa záhadnou chorobou, zdalo sa, že obaja zomrú. Zdrvený manžel sa vrhol na kolená a prosil pastierku z Pibracu o príhovor a zároveň sa ospravedlňoval za nedostatočnú úctu k jej telesnej schránke. Potom sa začal modliť novénu a na konci tejto modlitby sa umierajúcej žene zjavila Germána, položila dlaň na postihnuté miesto a ráno boli obaja - žena aj dieťa, celkom zdraví.

 

Germána bola potom uložená do prekrásne zdobenej truhly a opätovne pochovaná. Ďalšie zázraky nenechali na seba dlho čakať a obyvatelia Pibracu začali nahlas hovoriť o tom, aby svätosť kedysi opovrhovanej pastierky oviec potvrdila aj Cirkev. Lenže k tomu došlo až o dve storočia neskôr.

Medzitým však došlo k nepeknej udalosti. Zberba, vyčíňajúca počas francúzskej revolúcie vyhodila Germánino neporušené telo z rakvy, ktorú obratom predali na podpaľovanie. Telo vhodili do jamy a zasypali nehaseným vápnom. Páchateľov hanebného činu čoskoro postihol trest v podobe ťažkej choroby. Dvaja z nich sa za to kajali a na Germánin príhovor sa uzdravili, najmladší z nich však pokáním opovrhol a zomrel v krutých bolestiach. 

Kult pastierky z Pibracu sa však revolucionárom nepodarilo odstrániť. Veriaci sa neskôr snažili nájsť telesné pozostatky Germány a aj sa im to podarilo. Mäkké tkanivá boli síce vápnom celkom rozpustené, no kostra zostala v bezchybnom stave a tak ju uložili do novej rakvy. K jej hrobu opäť prichádzalo množstvo ľudí a dochádzalo aj k mnohým zázrakom, ako napríklad k rozmnoženiu pokrmov vo farnosti Dobrého pastiera v Bourges v roku 1845, ale aj k početným uzdraveniam.

Pápež Pius IX. tak mohol v roku 1854 vyhlásiť Gemánu Cousinovú za blahoslavenú a v roku 1867 za svätú. Opovrhovaná a vysmievaná telesne postihnutá pastierka oviec, ku ktorej hrobu sa svojho času prichádzali pokloniť králi i kardináli, tak bola postavená na rovnaké miesto ako svätí vyznávači a učitelia Cirkvi a vo Francúzsku sa stala jednou z najobľúbenejších svätíc. Neskôr nad jej hrobom bola postavená bazilika, ktorú dodnes navštevujú tisícky veriacich.

Ó, svätá Germaina, zhliadni z neba a oroduj za mnohé zneužívané deti v našom svete. Pomôž im posvätiť toto utrpenie v spojení s Ježišom. Posilňuj deti, ktoré trpia následkami života v rozvrátených rodinách. Chráň deti, ktoré boli opustené rodičmi a ktoré žijú na ulici. Pros Boha o milosť pre rodičov, ktorí zneužívajú svoje deti. Prihováraj sa za postihnuté deti a ich rodičov. Svätá Germaina, ty, ktorá si tak trpezlivo trpela zanedbávanie a zneužívanie, oroduj za nás. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Propagátorka úcty k Najsvätejšiemu Srdcu, svätá Lutgarda z Aywières

15.6.26

Propagátorka úcty k Najsvätejšiemu Srdcu, svätá Lutgarda z Aywières

Celý mesiac Jún je venovaný úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. 16. júna si spomíname na jednu z prvých propagátoriek tejto úcty, svätú Lutgardu z Aywières, ktorá sa narodila v roku 1182 v belgickom meste Tongres.

Ako dievčatko s jasnými a živými očami rástlo, a vyvíjala sa jej osobnosť, prejavovala pozoruhodnú chuť do nadprirodzeného života a takmer zážitkový pocit Božej prítomnosti, ktorý ale miešala s túžbou po pôžitkoch svetskej márnivosti a ľudských priateľstvách. 

Jej otec obchodník, si predstavoval svoju dcéru v sľubnej svetskej budúcnosti, Lutgarda nemala ani dvanásť rokov, keď pre ňu dohodol finančne dobre zabezpečené manželstvo a preto vybral bohaté veno, ktoré starostlivo zhromažďoval. Lenže to sa stratilo na dne mora, keď sa loď, ktorá ho prevážala, potopila a bolo potrebné zhromaždiť nové veno.  

V tejto nepríjemnej situácii sa obrátil na svoju manželku, ktorá mala samostatný majetok s prosbou, aby zachránila výnosné manželstvo ich dcéry. Zbožná žena to však odmietla, čiastočne totiž rozpoznala nadprirodzený zámer, visiaci nad dievčaťom. Bola ochotná vzdať sa svojho dedičstva jedine vtedy, ak by bolo potrebné na vstup do kláštora. "Ak chceš vstúpiť do kláštora a chceš sa stať Kristovou nevestou, budeš mať veno. Inak si budeš musieť vziať pastiera kráv," povedala svojej malej dcére.

A tak dvanásťročná Lutgarda vstúpila do benediktínskeho kláštora svätej Kataríny v Saint-Trond ako postulantka. Vzdelávala sa, zúčastňovala sa na dennom režime komunity, no chýbalo jej väčšie nadšenie pre náboženský život. Komunita v tej dobe sa vzdialila od svojej pôvodnej horlivosti a dodržiavania pravidiel. Túto situáciu využil mladý muž, ktorého očarila Lutgardina krása a začal ju v kláštore často navštevovať. Dlhé hodiny trávili v salóne svetskými rozhovormi, a namiesto výčitiek ich v tom začali niekoľkí ďalší v kláštore napodobňovať.

Nevhodnosť Lutgardinho správania však bol signálom, na ktorý čakala Prozreteľnosť, aby definitívne zasiahla do jej života, keď sa jej počas jedného takého stretnutia zjavil sám Ježiš Kristus, upriamil jej užasnutý pohľad na svoj kopijou prebodnutý bol a povedal: "Nehľadaj viac rozkoš z tejto náklonnosti; hľa, tu, navždy, je to, čo by si mala milovať a ako by si mala milovať. Tu, v tejto rane, ti sľubujem najčistejšiu radosť." 

Lutgardu zachvátili strach aj láska zároveň. Jej pohľad sa upieral na ranu v Kristovom srdci, prestala vnímať okolie. Preniknutá do hĺbky duše nadprirodzeným svetlom Ježiša cítila, ako sa zrazu túžba po svetskej náklonnosti celkom rozplynula a obrátila sa k svojmu návštevníkovi so slovami: "Choď odo mňa, lebo patrím inej láske."

Jej láska k Ježišovi nabrala úprimnosť. Podstúpila mnoho pokání, veľmi prísne sa postila a väčšinu noci trávila modlitbou. Toto jej konanie však vyvolalo v niektorých sestrách žiarlivosť, takže ju začali špehovať, aby našli dôkazy, že Lutgardu nevedie Boh, ale diabol.

Boh jej prejavil zázračnú priazeň a raz ju uprostred noci mníšky našli naplnenú živým žiarením, vyžarujúcim z jej tela. Zostali celkom ohromené. Inokedy, na sviatok Turíc bola pri speve Veni Creator Spiritus zdvihnutá nad zem, akoby sa vznášala na krídlach neviditeľnej duchovnej sily. Takto jej telo na chvíľu získalo účasť na privilégiách jej ducha, lebo jej duša už dosiahla vysoký stupeň čistoty a spojenia s Bohom.

Lutgarda bola v tom čase schopná aj uzdravovať. Stačilo, že sa len dotkla toho, kto k nej prišiel a drobná choroba sa hneď vytratila. Čoskoro sa chýr o jej uzdravovaní rozšíril a Lutgardu naplno zamestnávala nová práca - liečiť tých, ktorí sa na ňu obracali s prosbou o uzdravenie z drobných neduhov. Rozptyľovalo ju to v jej modlitebnom živote a sťažovala sa Bohu: "Pane, prečo si mi dal takú milosť? Teraz takmer nemám čas byť s tebou sama," a prosila ho, aby jej tú milosť vzal. Potom ho však vzápätí požiadala, aby jej dal inú milosť, niečo lepšie. "Akú milosť teda namiesto nej chceš?" spýtal sa jej Ježiš.

Lutgarda, ako mníška v zbore si myslela, že by bolo vhodné, keby zázračne pochopila latinčinu, aby mohla oddanejšie recitovať žalmy. Momentálne nemala ani potuchy, o čom vlastne modlitba je, hoci sa sa žalm modlila s veľkou vrúcnosťou, nerozumela ani slovo. Boh jej udelil túto priazeň s osvietením, aby si uvedomila, že to nie je to, čo potrebuje a zanedlho sa k nemu opäť obrátila s priznaním, že všetky tieto vznešené intuície jej oddanosti len prekážali.

Ježiš využil túto chvíľu a spýtal sa jej: "Čo teda chceš?" A Lutgarda odvetila: "Pane, chcem tvoje srdce."

"Chceš moje srdce?" spýtal sa jej Pán: "To ja chcem tvoje srdce."

Na čo Lutgarda odpovedala: "Prijmi to, môj milovaný Pane; ale prijmi to tak, aby som skrze lásku tvojho Srdca, úzko spojeného s mojím, mohla vlastniť svoje srdce iba v tebe, aby mohlo navždy zostať v bezpečí pod tvojou ochranou."

Svätica potom prijala od Pána nový život. Ukázal jej svoje prebodnuté Srdce, zdroj všetkej milosti, lásky a rozkoší; a spojil ju so sebou darujúc jej svoje Srdce výmenou za jej. V tej chvíli sa jej božská Láska, ktorá začala priťahovať Lutgardu už od jej detstva, úplne odovzdala. Lutgardino srdce, navždy potvrdené v istote o Ježišovej nekonečnej láske k nej, sa stalo živým plameňom lásky.

Ešte viac zintenzívnila svoj modlitebný život, pokánie a horlivosť v dodržiavaní pravidiel, čo bolo pre ostatné sestry nepochopiteľné, ale po deviatich rokoch jej cnosti premohli zlomyseľnosť mnohých duchov a mníšky si vybrali dvadsaťtriročnú Lutgardu za svoju priorku.

Ona tento úrad považovala za skutočnú katastrofu. Cítila, že ako predstavená nebude schopná naplniť svoje povolanie v kontemplatívnom živote. Preto, keď na seba vzala úlohu predstavenej, jej myšlienky sa obrátili k prísnym cisterciánskym kláštorom, ktoré sa v tom čase hojne vyskytovali v Holandsku.

Obrátila sa so žiadosťou o radu na kazateľa z Liege, Jeana de Lierre, a ten ju nabádal, aby sa vzdala svojho úradu priorky, a benediktínsky kláštor vymenila za nedávno založený kláštor cisteriánov v Aywières, ktorý bol síce založený neďaleko Liege, ale bo premiestnený do Brabantu. Lutgarda to prijala s veľkou neochotou, v Brabante sa rozprávalo po francúzsky a ona tomuto jazyku nerozumela. Ako sa dohovorí s predstavenými a duchovnými vodcami?

Pán však medzitým do toho zasiahol, keď jej povedal: "Je mojou vôľou, aby si išla do Aywières, ak nepôjdeš, nebudem s tebou mať viac nič spoločné." 

Lutgarda potom poslušne do svojho nového pôsobiska bez toho, aby sa poradila so svojou komunitou a za múrmi cisterciánskeho kláštora našla to, po čom tak vrúcne túžila. 

Svätá Lutgarda prijala počas svojho rehoľného života mnoho mystických milostí. Prostredníctvom Panny Márie jej bolo oznámené zvláštne povolanie obete za heretikov, keď sa jej raz zjavila s veľkým zármutkom, ktorý prenikol Lutgardu tak hlboko, že zvolala: "Ó moja najdrahšia Pani, čo ťa trápi, že máš takú bledú a zarmútenú tvár?" 

A Panna Mária jej odpovedala: "Hľa, môj Syn je opäť ukrižovaný heretikmi a zlými kresťanmi. Znovu mu pľujú do tváre. Preto, ak to prijmeš, žiadam ťa, aby si konala pokánie a postila sa sedem rokov, aby si utíšila hnev môjho Syna, ktorý teraz ťažko visí nad celou zemou!" Vízia potom zmizla a Lutgarda, horiaca v srdci túžbou pokánia za svet plný hriechu, začala prvý zo svojich troch sedemročných pôstov.

Počas týchto rokov žila len z chleba a slabého piva, bežného kláštorného nápoja. Hoci jej bolo viackrát prikázané, aby z poslušnosti zjedla aj čosi iné okrem chleba, nedokázala nič iné prehltnúť, pričom tieto pôsty namiesto toho, aby oslabovali jej zdravie, zvyšovali jej silu a odolnosť.

Po prvom sedemročnom pôste nasledoval druhý aj tretí. Druhý pôst bol konaný za hriešnikov vo všeobecnosti a vtedy okrem chleba zaradila do svojho jedálnička aj zeleninu.

Počas pôstu mala takmer denne víziu, ktorá sa odohrávala počas svätej omše. Videla stáť Ježiša pred tvárou svojho nebeského Otca, ako mu ukazuje svoje rany, ktoré vyzerali ako čerstvo otvorené a boli plné krvi. Náš Pán sa k nej obrátil a povedal: "Nevidíš, ako sa celkom obetujem svojmu Otcovi za svojich hriešnikov? Rovnako chcem, aby si sa mi aj ty úplne obetovala za mojich hriešnikov a odvrátila hnev, ktorý proti nim vzplanul, ako odplatu za hriech."

Tretí sedemročný pôst ju priviedol ku koncu jej života. Zámer tohto pôstu bol konkrétnejší a naliehavejší. V roku 1239 alebo 1240 sa jej opäť zjavil náš Pán a varoval ju, že je jeho Cirkev vystavená útoku mocného nepriateľa, ktorý vy viedol k strašnej ujme duší, pokiaľ sa niekto nezaviaže trpieť a získať milosť od Boha.   

Lutgarda takto začala svoj tretí a posledný pôst. Na jeho konci mala svätica zomrieť pokojnou smrťou s dôverou vo víťazstvo. Svätica povedala svojmu životopiscovi, že muž, ktorý si tajne želá zvrhnutie Cirkvi, bude buď pokorený modlitbami veriacich, alebo čoskoro zomrie a Cirkev zanechá v pokoji. 

Týmto mužom bol pravdepodobne Fridrich II., ktorý neskrýval svoje pohŕdanie Cirkvou a kresťanským náboženstvom. Bolo ho počuť hovoriť, "že traja podvodníci, Kristus, Mojžiš a Mohamed, priviedli svet k záhube". Tiež sa o ňom vravelo, že keď raz videl kňaza, nesúceho Najsvätejšiu sviatosť chorému, zvolal: "Ako dlho ešte potrvá táto komédia?"  

Svätica mala zvláštnu úctu k svätej Agnese a keď sa k nej raz modlila, praskla jej žila blízko srdca a cez širokú otvorenú ranu v boku začala vytekať krv, ktoré jej premočila rúcho. Jazva jej zostala do konca života a svedkami tejto udalosti boli dve mníšky, ktoré neskôr prali sväticino oblečenie. 

Svätá cisterciánka veľakrát upadla počas rozjímania o Kristovom umučení do extázy a potila sa krvou. Kňaz, ktorý sa o tom dopočul, sa o tom chcel na vlastné oči presvedčiť. Jedného dňa našiel Lutgardu v extáze. Bola opretá o stenu a tvár aj ruky mala zaliate krvou. Pohľadal nožnice a odstrihol jej prameň vlasov, mokrý od krvi v domnienke, že bude mať dôkaz o udalosti a prameň vlasov ako relikviu. Keď sa potom svätica prebrala, krv z jej tváre, rúk a aj prameňa vlasov okamžite zmizla a takisto aj krv, ktorú mal na svojich rukách.  

Lutgarda svojimi modlitbami pomohla dušiam v očistci a tiež mala dar liečiť. Päť rokov pred svojou smrťou, mala v roku 1241 zjavenie, že v tretiu nedeľu po Turícach vstúpi do neba. Medzitým bola od roku 1235 celkom slepá.

Jej túžba po nebi bola viac než len zbožným želaním, po nebi túžila celou svojou dušou. V roku 1244 sa zdalo, že sa jej túžba splní. Lutgarda ťažko ochorela a páter Bernard, ktorý ju navštívil, zistil, že jej boli udelené posledné sviatosti. Svätica bola preto vo veľkej radosti a nadšení, ale páter nevidel žiadne dôkazy o tom, že by mala opustiť tento svet a povedal jej to. 

"Nehovor tak, drahý otče," zvolala svätica, "lebo naozaj veľmi túžim vidieť Krista tvárou v tvár."

"Matka, naozaj Ho teraz neuvidíš," povedal jej kňaz.

"Nuž, ak ho teraz neuvidím, nech sa aspoň zajtra stane jeho vôľa. Dovoľ mi vstať a aspoň Ho prijmem v prijímaní."

Hoci skutočne veľmi túžila po nebi, nezostala ľahostajná k tomu, čo sa dialo v jej okolí. Všimla si, že mníšky v nemocnici recitujú ofícium nedbalo a povedala im, že plnenie tejto ich povinnosti by sa dalo výrazne zlepšiť. Neváhala ich ani varovať, že ak nezlepšia svoje správanie, celý kláštor bude mať vážny dôvod ľutovať svoje zanedbanie.  

V sobotu 9. júna, deň pred druhou nedeľou po Turícach, vstúpila Lutgarda do posledného štádia svojej choroby. Čoskoro bolo všetkým jasné, že zomiera. Ale jej odchod nadišiel až 16. júna 1246 okolo 16-tej hodiny. V ten istý deň, ale v roku 1675 mala svätá Margita Mária svoje slávne videnie Najsvätejšieho Srdca.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Divotvorca svätý Anton Paduánsky

12.6.26

Divotvorca svätý Anton Paduánsky

Svätý Anton Paduánsky, ktorého sviatok sa slávi 13. júna, je známy najmä ako patrón stratených vecí, a dodnes je jedným z najobľúbenejších svätých Katolíckej cirkvi. 

Jednoduchý a pokorný rehoľník s láskou a nebojácnou odvahou kázal dobrú zvesť. A hoci ho spolubratia považovali za nevzdelaného, stal sa jedným z veľkých kazateľov a teológov svojej doby. Mužom veľkého pokánia a apoštolskej horlivosti, ktorého účinky kázní pri volaní ľudu späť k viere, boli rovnako dôležité ako jeho mierotvornosť a volanie po spravodlivosti.

Fernando Martin de Bulhões, neskôr známy ako Anton Paduánsky či svätý Anton z Padovy, nepochádza z Talianska, a už vôbec nie z Padovy, kde strávil až posledné dva roky krátkeho života. Portugalský šľachtic sa narodil 15. augusta 1195 v Lisabone ako najstarší syn rytiera v službách portugalského kráľa Alfonza I., Martina a jeho manželky Márie.

Pätnásťročný Fernando možno sklamal nádeje svojho otca. Dovtedy navštevoval katedrálnu školu a potom sa vydal v otcových šľapajach rytierstva. On sa však v roku 1210 rozhodol vstúpiť do noviciátu augustiniánov, na ktorého opátstvo, vypínajúce sa nad mestom, tak často hľadel.

Tam ho však navštevovali príbuzní a priatelia, ktorých návštevy neboli iba zdvorilostné, ale často mali za cieľ odhovoriť mladíka od jeho novozačatej cesty. Po dvoch rokoch "mal toho dosť" a požiadal o preloženie. Jeho žiadosti bolo vyhovené a Anton sa vybral na cestu do opátstva svätého Kríža v Coimbre, vyhláseného kultúrneho centra v Portugalsku.

Anton tam strávil osem rokov "zahrabaný v knihách", študoval Sväté písmo, teológiu a iné predmety. Mal neuveriteľnú pamäť, takže sa čoskoro stal vynikajúcim študentom. Keď dovŕšil dvadsaťštyri rokov, bol vysvätený za kňaza a zdalo sa, že má pred sebou veľkú cirkevnú kariéru. 

Vtedy však prišli do Coimbry prví bratia svätého Františka z Assisi, ktorého svätosť sa už šírila po celom kontinente. Medzi nimi boli aj niekoľkí misionári, ktorí mali namierené do Maroka. Anton sa s nimi stretával pri udeľovaní almužny a nostalgicky zatúžil po podobnom živote. 

Neprešlo veľa dní a mesto sa rozsmútilo. Otrasení obyvatelia so slzami pozerali na mŕtve telá prvých piatich františkánskych mučeníkov z Maroka, ktorých telá pochovali v kráľovskom kostole pri kláštore svätého Kríža. Pri pohľade na ich hrob v mladom kňazovi Fernandezovi celkom dozrela túžba pridať sa k tomuto spoločenstvu. Svoje želanie vyjadril s podmienkou odísť do Maroka a tam kázať o Ježišovi. Hneď na druhý deň si v prítomnosti zarazených augustiniánov obliekol chudobný františkánsky habit a prijal nové meno Anton, podľa slávneho svätého pustovníka.

Niekoľko mesiacov strávil v noviciáte v pustovni Olivais a v jeseni 1220 odcestoval loďou do Maroka. Anton sa týmto chcel bezvýhradne darovať Bohu, ale Prozreteľnosť mala svoje plány. Len čo loď zakotvila pri pobreží Afriky, Anton ochorel na maláriu a celú zimu zápasil v horúčkach o život. Počas tohto "boja" pochopil, že si v mene služby Bohu presadzuje svoju vlastnú vôľu a najlepšie bude, ak sa vráti domov a znovu začne pokorne hľadať, čo má robiť. Loď, na ktorej sa vracal späť však búrka zaniesla k brehu Sicílie. Anton vtedy ešte netušil, že svoj domov už nikdy neuvidí...   

Na Sicílii sa od bratov dozvedel, že svätý František zvolal na Turíce v roku 1221 do Assisi kapitulu všetkých menších bratov. Zúčastnil sa jej aj Anton, celkom neznámy brat, ktorého si však v závere všimol provinciál zo severu Talianska a pozval ho, aby slúžil ako kňaz malej skupine pustovníkov na Montepaolo. 

Anton si myslel, že v tomto kútiku zostane v hlbokej modlitbe až do smrti, no Prozreteľnosť opäť zapracovala. Počas kňazskej vysviacky jedného brata vo Forli z nejakej príčiny chýbal kazateľ. Nepríjemnú situáciu vyriešili tým, že vyzvali ku kázaniu kňaza Antona. Hoci nebol pripravený, jeho slová ohromili bratov a objavili v ňom učenca a obdarovaného kazateľa, a hneď ho vybrali medzi putujúcich kazateľov. O čosi neskôr mu dokonca napísal sám svätý František, keď ho ustanovil za učiteľa menších bratov: "Súhlasím, aby si prednášal bratom posvätnú teológiu, len keď pri tejto činnosti nepotlačíš ducha svätej modlitby a zbožnosti, ako to stojí v reholi."

Nasledujúce roky trávil Anton na cestách. Ako kazateľ prešiel celé Taliansko a časť Francúzska, ktoré bolo zmietané náboženskými spormi a bratovražednými vojnami. Kázal chudobným i bohatým, jednoduchým ľuďom aj šľachticom, či prelátom. Raz ho oslavovali, inokedy sa mu vysmiali. Božie slovo hlásal vhod i nevhod, a Pán, podobne ako u apoštolov, potvrdzoval jeho slová zázrakmi a znameniami. 

Veľmi známy je jeho zázrak kázania rybám v Rimini. Mešťania sa jeho kázni vysmievali a Anton sa vtedy obrátil k rybám: "Ryby, načúvajte slovu Pána!" Ryby sa zhromaždili pri brehu, vystrčili z vody hlavy a zostali na mieste až kým Anton neukončil svoju kázeň.

Na jeho príhovor uzdravil Boh mnohých chorých, ale najväčšie zázraky sa diali pod vplyvom jeho kázania v ľudských srdciach a potom aj v spovednici. Jeho slová mali taký účinok, že raz sa prišla vyspovedať celá banda lupičov. Mnohí z nich sa potom obrátili na dobrú cestu, o čom jeden z nich neskôr vydal svedectvo.

Po smrti svätého Františka bol Anton v roku 1226 menovaný za provinciála severného Talianska. tridsaťdvaročný kňaz s chatrným zdravím bol v jednom kuse na nohách. Navštevoval komunity bratov, aby ich povzbudil, ale tiež zakladal nové spoločenstvá. Počas pôstu v roku 1228 sa ocitol v Padove, významnom meste plným remesiel a obchodu, s vlastnou univerzitou a armádou, bohatou miestnou šľachtou. Žil sa tam biznis a slávnosti, ale aj strasti. 

Anton sa tam rozhodol každý deň kázať a spovedať. O tom, že "nevravel do vetra" svedčí to, že už po prvých kázňach ho počúvalo tridsaťtisíc ľudí. Oduševnený kňaz kázal na námestiach a lúkach, pretože kostoly boli pre také návaly ľudí nedostačujúce. Všetci sa zbiehali vypočuť si Božie slovo a tiež aj preto, aby videli živého svätca.

Jeho kázne boli také populárne, že mnohí vstávali už v noci, aby si zabezpečili miesto. Dokonca sa ich zúčastňoval aj biskup s celým duchovenstvom mesta a podľa historických prameňov jeho pôstne kázne znamenali "znovunastolenie kresťanstva v Padove".

Po vyčerpávajúcej misii sa vážne chorý Anton utiahol do pustovne Camposampiero, kde si v rázsoche starého orecha nechal postaviť úkryt. Tam sa celé dni modlil, čítal Písmo a do svojej cely sa vracal iba preto, aby sa vyspal. Raz ho tam pristihli vo vytržení. Antona obklopila nadprirodzená žiara a v náručí držal Dieťa Ježiša.  

Vyčerpanie malo za následok ťažkú chorobu, Anton chcel zomrieť v kláštore v Padove, ale bratia ho napriek jeho protestu previezli do hospicu pri kláštore klarisiek v neďalekom Arcello, kde 13. júna 1231 skonal tridsaťšesťročný so slovami: "Vidím svojho Pána." Jeho telo pochovali v Padove a už o rok neskôr, na Turíce 1232 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.

Tradícia úcty k svätému Antonovi sa začala písať hneď po jeho smrti, keď si davy ľudí prišli pozrieť jeho telo a zúčastniť sa jeho pohrebu. Jeho hrob sa okamžite stal miestom mimoriadnej úcty a mnohých zázrakov. 

K Tebe sa utiekame, svätý Anton, a prosíme Ťa, vypros nám splnenie nami predkladaných prosieb, pokiaľ to nebude na ujmu alebo zatratenie našej duše. Buď našim Patrónom a ochraňuj nás v tomto pozemskom živote i po našej smrti. Vypros nám čistotu srdca, rozvážnu myseľ, lásku k jednoduchosti a milosť úplnej odovzdanosti do Božej vôle. Pomáhaj nám, aby sme žili zjednotení vo viere, nádeji a láske a všetko vo svojom živote činili na väčšiu česť a slávu Boha podľa tvojho príkladu. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Manželka, matka a mystička Anna Mária Taigi

8.6.26

Manželka, matka a mystička Anna Mária Taigi

V 19. storočí sa hovorilo, že vláda pápežov sa skončila, že Kristov zákon a samotný Kristus pominú, že veda čoskoro odsunie tohto takzvaného Božieho Syna medzi duchov a že už nebude konať zázraky. A tak Boh vzkriesil Annu Máriu Taigi, ktorá uzdravovala chorých. Dal jej poznanie minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Bola Božou odpoveďou!

Táto talianska mystička, ale zároveň aj manželka a matka, dodnes ukazuje príklad toho, čo znamená žiť život úplného odovzdania sa. Jej sviatok si pripomíname 9. júna.  

Anna Mária Gianetti sa narodila v roku 1769 v Siene, rodisku veľkej učiteľky svätej Cirkvi, Kataríny Sienskej, ktoré sa nachádza v samom srdci Talianska. Bola jediným dieťaťom v chudobnej obchodníckej rodine. Pri hľadaní prostriedkov na živobytie sa rodina presťahovala do Ríma, ktorý navštívila už predtým pri príležitosti jubilejného roka 1775.

Gianettiovi boli hlboko veriaci katolíci a ich dcéra vyrastala pod ich vedením v pracovité a zbožné dievča. Pretože ani v Ríme sa otcovi nedarilo zlepšiť životnú situáciu rodiny, lebo aj v hlavnom meste panovala hospodárska kríza, rozhodli sa, že svoju trinásťročnú dcéru zveria jednej bohatej aristokratke, Márii Serra Marini.

Anna Mária si svojim milým správaním a schopnosťami rýchlo získala priazeň tejto rodiny a zostala v nej až do svojho sobáša v roku 1790, kedy už dosiahla vek dvadsiatich rokov. Jej manželom sa stal o osem rokov starší Dominik Taigi. Bol to muž vysokej a silnej postavy, žoviálny a sympatický, ale trochu tvrdohlavý a vznetlivý. Bol úplným opakom citlivej a krehkej manželky Anny, ale zasa dobrý katolík a pracovitý muž. Negatívne vlastnosti jeho povahy a náladovosti vyrovnávala Anna Mária svojou miernosťou a vľúdnosťou. Dominikov chlebodarca knieža Chigi si svojho zamestnanca veľmi vážil a daroval jeho rodine neveľký byt. Tam sa narodili ich deti a tam začali zázračné rozhovory medzi Annou Máriou a Bohom.

Život mladomanželov bo spočiatku bezstarostný, Anna sa venovala starostlivosti o domácnosť, bola hlboko veriaca, ale tiež márnivá - milovala pekné šaty, zábavu a zbožňovala promenády. Keď však v januári 1791 navštívili s manželom baziliku svätého Petra, uvidela neznáma kňaza. Len čo sa ich pohľady stretli, Anna zrazu pocítila túžbu zmeniť svoj život a úplne sa zasvätiť Bohu. Netušila, že v rovnakej chvíli počul kňaz vo svoj srdci hlas, ktorý mu vravel, aby si všimol túto mladú ženu, lebo jedného dňa ho osloví a povedie ju k obráteniu, pretože "som si ju vybral, aby sa stala svätou". Tým kňazom bol páter Angelo Verardi, kaplán vo farnosti svätého Marcela, kde sa sobášili Anna s Dominikom.

V nasledujúcich mesiacoch sa túžba po novom živote v Anne stále prehlbovala, až sa napokon rozhodla k spovedi. V kostole svätého Marcela stretla otca Angela, ktorý ju privítal slovami: "Konečne si tu!" Takto začalo ich duchovné priateľstvo. Anna mu často otvárala svoje srdce a vďaka jeho pomoci začala lepšie rozumieť svojmu poslaniu a miestu v Božom pláne. Jej obrátenie bolo okamžité a radikálne, vzdala sa drahých šiat a šperkov, prestala chodiť do divadla a na zábavy. Začala sa skromne obliekať a odlúčila sa od veľkého sveta. Každodenne chodila na sväté prijímanie, čítala Evanjelium a modlila sa.

Takto začal jej neobvyklý mystický život a rozhovory s Ježišom, ktoré trvali až do jej smrti. Raz jej náš Pán povedal: "Povolal som ťa k tomu, aby si obracala a tešila duše." Popritom nikdy nezanedbávala domácnosť a rodinu a keď dostala manželov súhlas na zmenu spôsobu života, považovala to za znamenie Božieho pôsobenia. Povinnosti manželky a matky početnej rodiny spájala s posväcovaním ľudí. 

Keď sa jeden večer začiatkom roku 1791 modlila vo svojej izbe, uvidela pred sebou čosi ako žiarivé slnko, pokryté ľahkými obláčikmi. Tajomné slnko, vzdialené od nej asi dvanásť stôp a akoby zavesené nad jej hlavou vo výške asi troch stôp, ju malo naďalej sprevádzať vo dne v noci až do konca jej života.  Žiariaci kotúč bol pre ňu viac ako štyridsaťsedem rokov nadprirodzeným prameňom poznania o budúcnosti, prítomnosti i minulosti. "Ukazujem ti zrkadlo, vďaka ktorému porozumieš čo je dobré a čo je zlé," povedal jej Pán.

Anna prijala toto nadprirodzené znamenie s veľkou pokorou a posluhovala si ním k dobru blížnych. V ňom videla takmer pol storočia tiež priebeh európskych sociálnych a politických udalostí, najmä ak sa týkali dejín Cirkvi.

Obrazy, ktoré Anna videla, neboli preludy ani výtvory fantázie. S najväčšou presnosťou popisovala miesta v Taliansku aj v zahraničí, na ktorých nikdy nebola, osoby, s ktorými sa nikdy nestretla, a podrobne predpovedala udalosti, ktoré sa uskutočnili v neskoršej dobe, ako napr. porážku Napoleonovej armády v Rusku, vstup Francúzska do Alžíru, revolúciu v Paríži v roku 1830, zrušenie otroctva v Amerike, osudy mnohých európskych monarchií, zánik niektorých národov, živelnej pohromy a epidémie.

 

Tiež predpovedala pontifikát Giovanniho Mastaie Ferrettiho (pápeža Pia IX.), ktorý v čase jej smrti ešte nebol ani kardinálom. Predpovedala nielen to, že bude pápežom, ktorým sa stal deväť rokov po jej smrti, ale opísala hlavné teologické záležitosti a udalosti jeho pontifikátu v čase, keď bolo ťažké si to vôbec predstaviť. Patrí k nim konflikt medzi talianskou vládou a cirkevným štátom, ktorý viedol k jeho zrušeniu po 32 rokoch zápasov, vzťahy vlád v Európe a zmeny, ktoré tu nastanú. Predpovedala nepriateľský postoj politických síl voči Cirkvi, reformy Pia IX., sympatie, s akými sa stretne u veriaceho ľudu, a jeho pokojnú smrť na vlastnom lôžku.

Hoci nepoznala rôzne udalosti z Napoleonovho života, predpovedala jeho smrť na ostrove Svätej Heleny a opísala jeho pohreb tak presne, ako by sa ho osobne zúčastnila. Tiež predpovedala nečakanú smrť 48-ročného ruského cára Alexandra I. na Kryme 1. decembra 1825. Túto predpoveď odovzdal generál Alessandro Micheaud biskupovi v Acqui, Modest Contratto, ktorý ju potvrdil pod prísahou.

Takisto predpovedala dramatickú udalosť vraždy generála rádu Najsvätejšej Trojice a jeho sekretára počas ich pobytu v Kastílii v Španielsku, ktorú vtedy okupovali Francúzi. Mystička ju opísala podrobne svojmu spovedníkovi, otcovi Ferdinandovi, ktorý ju odovzdal členom rádu. Trinitári aj Rím k nej chovali veľkú úctu a nikto nepochyboval v najmenšom o jej proroctvách. Tie sa vyplnili mesiac po predpovedi a potvrdil ich list zo Španielska, ktorý líčil udalosť rovnakými výrazmi ako mystička.

Mnohí, ktorým chýbalo svetlo a útecha, vyhľadávali jej pomoc. "Slnko" jej tiež ukazovalo vnútro ľudských sŕdc a ich najväčšie tajomstvá. Tento dar využívala k tomu, aby priviedla danú osobu k Bohu. 

Ďalším znakom jej duchovného života bol dôverný rozhovor s Ježišom, ku ktorým ju Pán neraz pozval v najneočakávanejších chvíľach. Často sa stalo, že bola vytrhnutá z materiálneho sveta. Podľa jej spovedníka boli tieto extázy také časté, že sa s vedomím svojich povinností ženy a matky pokúšala odporovať vôli svojho Božského obľúbenca: "Pane, nechaj ma v pokoji, som matkou rodiny!"

Počas týchto "svätých výletov" videla tajomstvo Cirkvi a intencie, v ktorých sa modlila. Na konci každej extázy dostala odpovede na otázky, ktoré predložila a tak mala Anna Mária znalosti, ktoré nemohla získať prirodzeným spôsobom. 

Získala tiež schopnosť zlúčenia intenzívneho mystického života s domácimi povinnosťami. Mala sedem detí a kvôli skromným príjmom musela stále pracovať. Veľmi náročný manžel požadoval všetku obsluhu a neznášal čo len najmenšie oneskorenie alebo zanedbanie: "Nikdy sa nezdržiavala, dosvedčujem to k Božej sláve ja, ktorý som s blahoslavenou dušou strávil štyridsaťosem rokov. Žili sme v nerušenom pokoji ako v raji," povedal jej manžel Dominik v procese blahorečenia.

Blahoslavená vštepovala svojim deťom vieru a náboženské hodnoty, zdôrazňovala význam práce a lenivosť pokladala za hlavný zdroj všetkých hriechov. Často brala deti so sebou na návštevy chudobných a chorých. Poznala veľa vplyvných a bohatých osôb, ktoré sa na ňu obracali so žiadosťou o radu alebo modlitbu. Mohla získať výhody pre svoje deti, ale nikdy o to neprosila. Nepokúšala sa pomáhať svojim deťom k vzostupu v spoločenskom postavení, chcela len, aby boli ušľachtilými kresťanmi a poctivými pracovitými ľuďmi.

Nebola ušetrená ani starostí a utrpenia - meniaca sa politická a sociálna situácia im spôsobila veľa biedy, nechýbali ani choroby, tri z jej detí vzápätí zomreli. Všetky kríže prijímala bez smútku, aby uľahčila ich prijatie aj svojim najbližším. Samozrejme, neobišlo ju ani ohováranie. Niektorí o nej vraveli, že robí čary. Keď jej muž počul také reči, prepadal zlosti a svoj hnev dával najavo prinajmenšom slovami. Musela ho upokojovať a raz sa postarala, aby bola z väzenia prepustená susedka, ktorú Dominik obžaloval na súde z očierňovania svojej ženy.

Keď bola v roku 1798 vyhlásená Rímska republika, pápež musel odísť do vyhnanstva. Bol to počiatok veľmi smutného obdobia a cirkevný štát zakúsil mnoho hladu. Anna Mária stála denne vo fronte s chudobou, aby zabezpečila pre rodinu chlieb. Pracovala ešte viac ako obvykle, zhotovovala obuv a šila dámske oblečenie, ale nikto z jej úst nepočul slová sťažnosti.

Skrze svoju prácu sa zoznámila s kráľovnou Etrúrie, Máriou Luisou, ktorá sa vďaka jej modlitbám uzdravila z epilepsie. Kráľovná ju obdivovala a naliehala na ňu, aby sa s celou rodinou presťahovala do jej paláca. Anna Mária to kategoricky odmietla, rovnako ako v iných podobných prípadoch.

Odmietla tiež návrh kardinála Carla Mariu Pedicini, ktorý bol jej priateľom a dôverníkom vyše dvadsať rokov. Namiesto toho jej mnohokrát pomohla Božia prozreteľnosť, ktorej bezmedzne dôverovala a ktorej sa zverovala s najväčším duchovným pokojom aj v najťažších okamihoch svojho života. Všetci, ktorým preukázala dobro, cítili povinnosť pomáhať materiálne rodine v ťažkých chvíľach, aj keď o to nikdy neprosila. Nechala si pre seba len to, čo bolo najnutnejšie, a ostatné prostriedky poskytla tým, ktorí boli ešte chudobnejší.

Anne Márii sa dostávalo každého dňa milosti, že sa mohla rozprávať s Ježišom, s Bohom Otcom, Pannou Máriou, svätcami, anjelmi a dušami v očistci. Tak sa dozvedala o závažných udalostiach v živote tých, ktorí za ňou v zástupoch prichádzali a prosili o radu, pomoc, útechu a príhovor. Informácie, ktoré získavala, boli vždy úplne presné a to ju uschopňovalo, aby mohla poučovať, povzbudzovať, viesť a v prípade potreby tiež varovať.

Na sviatok svätého Štefana v roku 1808 ju Pán po svätom prijímaní požiadal, aby vstúpila do tretieho rádu rehole Najsvätejšej Trojice: "To, čo ti hovorím, je také pravdivé, ako to, že Francúzi, ktorí sa ubytovali v kláštore tvojho duchovného vodcu, ihneď odídu a už sa sem nikdy nevrátia. Rovnako ako to, že tvoja na smrť chorá dcérka sa uzdraví."

Všetko sa naozaj splnilo. Francúzski vojaci opustili kláštor otca Verardiho a keď sa Anna Mária vrátila domov, našla svoju dcérku, ktorá pred odchodom do chrámu bola blízko smrti, v dobrom zdravotnom stave. Ježišova žiadosť bola odpoveďou na zvláštnu pobožnosť, ktorú mystička konala ku úcte Najsvätejšej Trojice.

Okrem "daru slnka" dostala aj veľa iných nadprirodzených darov. Takmer denne počula slová Ježiša, Márie a svätých. Ale potom veľmi vážne ochorela a jej dni pokladali príbuzní za spočítané. Po ťažkom zápase s chorobou sa jej zjavil náš Pán, chytil ju za ruku a dlho sa rozprávali: "Si mojou obľúbenkyňou a svojím stlačením ti odovzdávam dar uzdravovania", povedal, pričom držal jej ruku dlho vo svojej dlani.

Božia služobnica vyzdravela a dar uzdravovania ju potom sprevádzal po celý život. Nikdy neodmietla navštíviť chorého, chytila ho za ruku, urobila znamenie kríža a modlila sa za neho. Keď nemohla opustiť svoj dom, posielala chorým olej z lampičky, ktorá horela pod obrazom Panny Márie v jej dome, aby sa ním chorý pomazal a získal tak úľavu v utrpení.  

Akty procesu blahorečenia sú plné svedectiev o náhlych a úplných uzdraveniach osôb, ktoré trpeli nevyliečiteľnými chorobami. Tu je jedno z nich: Pri návšteve siedmich kostolov ju prekvapil prudký lejak. Požiadala o prístrešie v jednom dome. Našla tam ťažko chorú ženu, ktorá prijala pomazanie chorých a umierala obklopená svojimi príbuznými. Anna Mária k nej podišla, položila na jej čelo svoju dlaň, urobila znamenie kríža a povedala: "Prosím, nebojte sa, dostala ste milosť od Boha." Žena otvorila oči, začala hovoriť a počas jednej hodiny získala plné zdravie.

Anna Maria zachránila mnoho osôb pred smrťou. V Ríme ju spájalo duchovné priateľstvo s anglickým kňazom Hugom Cliffordom: "Jedného dňa ma služobnica Božia zavolala, pretože mala veľkú starosť o osobu, nad ktorou zvláštnym spôsobom bdela a videla ju vo svojom tajomnom slnku. Prosila ma, aby som za týmto človekom ihneď zašiel, pretože je zdrvený náhlym nepriaznivým zvratom vo svojom živote. Načúva našepkávaniu zlého ducha a chystá sa spáchať samovraždu ranou z pištole. Ihneď som sa tam ponáhľal. Našiel som ho v jeho izbe veľmi vzrušeného, ​​vybavil som mu odkaz od služobnice Božej a podarilo sa mi ho úplne upokojiť. Priznal sa, že keby som sa bol trochu oneskoril, našiel by som ho zastreleného." 

Ďalším jej charakteristickým znakom bola pokora. Počet jej pôstov, umŕtvovaní a modlitieb za obrátenie hriešnikov a bludárov sa dajú ťažko spočítať. A hoci sa tešila úcte a uznaniu u mocných sveta, nepodnecovalo ju to k pýche, ale naopak, zarmucovalo ju to, pretože chcela žiť v skrytosti.

Rovnako, ako si Panna Mária uchovávala v srdci Ježišove slová, aj Anna Mária uchovávala všetko vo svojom srdci, ako dosvedčila jej dcéra Sofia: "Je veľa vecí, o ktorých som sa nič nedozvedela. Bolo zbytočné klásť jej otázky a ona sa sama o ničom nezmieňovala. My doma, sme mohli spozorovať len to, čo jej cnosti a jej rozvážnosť nedokázali ukryť. Mnoho sme sa dozvedeli až neskôr od tých, ktorí lepšie spoznali jej dušu ... Hlavné vlastností mojej matky boli utajovanie a zamlčovanie všetkého dobra, ktoré konala, aj všetkých jej čností. Všetko, čo bolo neskôr objasnené, celá jej svätosť a množstvo Božích darov nám boli dlho neznáme. Obdivovali sme ju jedine pre jej neobyčajnú prostotu, s akou dokázala všetko ukrývať."

"Pokiaľ ide o významné osobnosti, nikdy nehovorila o ich návštevách a stretnutiach s nimi a nikdy sme nepočuli, že by hovorila o návštevách kardinála, biskupa alebo šľachticov alebo o tom, že k nim bola pozvaná. Keby sme ich nevideli na vlastné oči, ako prichádzajú, a keby sme ju niekedy nesprevádzali na návštevu v mnohých významných domoch, nikdy by sme sa o tom od nej samej nedozvedeli."

Anna Mária sa tešila úcte a obdivu aj u pápežov. Hovorila s nimi bezprostredne a často. Bola k dispozícii vždy a pre každého. Obracali sa na ňu bohatí aj chudobní, zdraví aj chorí, príbuzní aj cudzí ľudia. Nikdy nikoho neprepustila s prázdnymi rukami, nikomu neodriekla radu ani útechu.

Z jej rád čerpali vládcovia, kardináli, preláti, zahraniční biskupi, kňazi, rehoľníci, kniežatá, ministri, úradníci, obyčajní ľudia, remeselníci a dedinčania, gazdiná v domácnosti i žobráci. Všetkých udivovala neobyčajná bystrosť nevzdelanej ženy, s akou riešila najzávažnejšie otázky štátnikov aj to, čo ich spája. Poznala vzťahy medzi jednotlivými spoločenskými triedami, vyznala sa v záležitostiach i povinnostiach všetkých spoločenských, politických i náboženských skupín. 

Anna Mária Taigi mala niekoľko rozhovorov s Piom VII., z ktorých sa najslávnejší konal v dome Márie Luisy Bourbonskej, 17. júna 1814. Napísala mu krásny list a posielala mu postupne, skrze prelátov a kardinálov požadované a prijímané napomenutia a povzbudenia. Napoleonova búrka, ktorá urobila z pápeža väzňa, nachádzala v jej modlitbách a mimoriadnych skutkoch pokánia najviac skrytú, ale najúčinnejšiu prekážku. Za jasotu Večného mesta a celého sveta, 24. mája 1814, kedy sa pápež vrátil do Ríma, Anna Maria zvolala: "Ježiš Kristus vstúpil do Jeruzalema."

Niet svätého, ktorý by ušiel pozornosti zlých duchov, a neušla im Anna Mária. Obťažovali ju, napádali s násilím za veľkého buchotu najmä v noci. Všetko to prijímala s trpezlivosťou a dôverou v Boha. Jej choroby sa počas rokov zhoršovali a kardinál Pedicini videl v jej utrpení znamenie a pamiatku Kristových múk, neviditeľné stigmy, ktorých bolesti sa každý piatok zväčšovali. Okrem toho, že mala problémy so zdravím, zdvíhala neúnavne svoj kríž a vydávala zo seba všetko, aby blížnym svedčila o Božom milosrdenstve. Nikdy sa nesťažovala na utrpenie a ťažkosti, aké ju stretávali, ale vždy hovorila: "Prijímam to z lásky k Bohu."

Mnoho rokov pred svojou smrťou vedela aj dátum svojho odchodu zo sveta, aj to, že sa tak stane v piatok. Vnútorný hlas jej oznámil, že v posledných chvíľach života bude osamotená a opustená podobne ako Ježiš na kríži. Všetko sa splnilo presne tak, ako to predpovedala. Po dlhej chorobe zomrela 9. júna 1837 vo veku 68 rokov.

Ó, blahoslavená Anna-Mária Taigi, ktorá si vo svojom skromnom dome a uprostred svetských prác praktizovala všetky kresťanské cnosti až do hrdinstva, vypros nám od Boha milosť, aby sme prispôsobili naše životy príkladom, ktoré si nám zanechala, aby sme sa jedného dňa mohli podieľať na tvojom šťastí v nebi. Amen. 

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»

Božia Rodička mu ukázala miesto, kde má postaviť kláštor, svätý Norbert

5.6.26

Božia Rodička mu ukázala miesto, kde má postaviť kláštor, svätý Norbert

Svätý Norbert, ktorého si Cirkev pripomína 6. júna, sa narodil v nemeckom meste Xanten pri hraniciach s Holandskom. Patril do šľachtického rodu pánov z Gennep. Rodičia Herbert a Hedviga mali preňho pripravenú duchovnú dráhu, pretože rodové dedičstvo bolo predurčené jeho staršiemu bratovi.

Jeho otec Heribert sa uvádza ako správca xantenského hradu, kraja a majetku kolínskeho arcibiskupstva a tiež bol činorodý v službách arcibiskupa. O jeho matke Hedvige sa vie, že pochádzala z rodu Lotrinských vojvodov.  

Norbert bol bystrý chlapec, preto mu rodičia dopriali vyššie vzdelanie a čo možno najvšestrannejšie. Učenie mu vždy išlo dobre, ale popritom sa cvičil aj v jazde na koni a narábaní so zbraňou, ako sa na grófskeho syna v tej dobre patrilo.

V tom čase panoval zvláštny zvyk, mladší potomkovia šľachticov vstupovali do duchovného stavu, aby si tak zaobstarali výnosné cirkevné miesto, spojené s určitou duchovnou službou a majetkom, alebo financiami, ktoré sa danému úradu prideľovali na zaistenie obživy. A tak aj Norbert, keďže bol v poradí druhý syn, sa stal kanonikom v Xantene. 

Norbert sa pre svoju mravnosť a pôvab všade tešil zvláštnej obľube. Bohaté príjmy ho zvádzali k ľahkomyseľnosti, radovánkam a rozkošníctvu. Bol tým taký zaujatý, že dobre mienené dohovory púšťal uchom von. 

V lete v roku 1115 sa v sprievode sluhu vybral na koni do dediny Vreden, kde mali šľachtickí svetáci stretnutie. Norbert, rovnako ako ostatní, sa tešil na "žúrku". Po ceste sa však slnečná obloha zatiahla hustými mrakmi a spustil sa prudký lejak. Norbert popchol koňa, aby sa ešte viac rozbehol a čo najskôr ho doviedol do suchého domu.

Vtom zaburácal hrom a blesk udrel tesne vedľa neho. Norbert sa veľmi preľakol a prudko spadol z koňa na zem a zostal v bezvedomí. Po hodine, keď precitol, sa namiesto pokračovania cesty za zábavou, otočil a vrátil sa domov. Pochopil, že blesk mu mohol spôsobiť smrť a svoju záchranu považoval za veľkú Božiu milosť.

Táto príhoda ho hlboko zasiahla, prinútila ho vážne sa zamyslieť nad životom, aký viedol dosiaľ a napokon sa rozhodol vstúpiť k benediktínom, obývajúcim kláštor v Siegburgu pri Kolíne nad Rýnom. Tam dlhšiu dobu konal úprimné pokánie a neskôr bol vysvätený za kňaza.  

Keď sa už ako kňaz vrátil do Xantenu, horlivo sa začal starať o obnovenie značne poklesnutej disciplíny kanonickej kapituly. Narazil však na silný odpor. Mladší kanonici proti nemu rebelovali a robili z Norberta posmech, že zrazu chodí bosý a v obyčajnom odeve, ako nejaký pustovník. Našiel sa aj taký, ktorý ho hanebne potupil. Norbert videl, že u nich "neprerazí", vzdal sa svojho duchovného úradu a odcestoval za pápežom Gelasiom II., ktorý sa v tom čase zdržiaval v južnom Francúzsku. 

Po vzájomnom rozhovore sa pápež presvedčil, že Norbert je skutočne kňaz zbožného a apoštolského ducha a dal mu plnú moc rozvinúť misiu všade, kde to uzná za vhodné. 

Norbert chodil ako pravý apoštol po Nemecku a Francúzsku, všade hlásal evanjelium a prebúdzal letargický ľud k životu v kresťanskej pravde. Jeho neúnavnosť prinášala dobré ovocie, na mnohých miestach urovnal dokonca aj stará spory medzi obcami, mestami, šľachticmi aj jednoduchými ľuďmi, a časom mu boli za to všetci vďační. 

V tejto misii mu často bolo pri pomyslení na predošlý život smiešne. Kedysi vyparádený bohatý syn, cválajúci na koni, teraz chodí bosý, v chatrných šatách, bol bez prístrešku a žil z almužien, ktoré mu dávali súcitní ľudia s prosbou, aby sa za nich modlil.

Na svojej misionárskej ceste sa raz stretol s niekdajším priateľom Burkardom, ktorý bol v tej dobe biskupom. Keď sa stretli, biskup sa veľmi začudoval, ako sa Norbert zmenil a súhlasil, aby ho jeho kaplán Hugo sprevádzal na cestách. Neskôr sa k Norbertovi pridali aj ďalší muž, ktorí sa stali jeho žiakmi a vernými druhmi. 

V roku 1119 sa konal v Remeši cirkevný snem, na ktorom bol prítomný aj Norbert. Vtedajší pápež Kalist II. bol veľmi potešený Norbertovými úspechmi a vyzval ho, aby pokračoval vo svojej misii na záchranu duší a k upevneniu Cirkvi.

Keď sa o tom dopočul biskup z Laonu Bartolomej, ihneď sa chopil príležitosti a prinútil Norberta, aby odišiel do jeho diecézy. Norbert mu s radosťou vyhovel. V Laone mal za úlohu povzbudiť kanonikov k takému životu, aký vyžadovali cirkevné predpisy. Kanonici však dávali prednosť svetáckemu životu a Norbertove slová nepadli na úrodnú pôdu. 

Biskup Bartolomej si ho však veľmi vážil a navrhol mu, aby si vyhľadal v jeho diecéze miesto, kde by mohol trvalo pôsobiť k Božej úcte a chvále. Nečakal, že si Norbert za svoje útočisko vyberie divoké a bahnité údolie Vois, vzdialené od Laonu dve hodiny cesty.  

Traduje sa, že sa mu v sne zjavila Božia Rodička a ukázala mu toto miesto. Norbert ho teda začal nazývať "pratum praemonstratum" - z ktorého je odvedené slovo premonštráti. Tento názov sa dosiaľ používa pre rehoľný rád, ktorý Norbert založil a pápež Honorius II. ho v roku 1126 potvrdil.

Netrvalo dlho a v údolí Vois bol postavený kláštor a chrám, do ktorého previezol ostatky svätého Gedeona a svätých bratov Ewaldov. Chrám zasvätil Panne Márii, ktorú Norbert vždy nežne uctieval a tiež si ju zvolil za zvláštnu ochrankyňu rádu, ktorý tam založil. 

Hneď spočiatku sa k nemu nahrnulo mnoho nadšených mladých mužov, túžiacich po rehoľnom živote a misionárstve. Norbert im dal rehoľné pravidlá svätého Augustína, zvlášť im však prízvukoval, aby zachovávali príkaz úplnej chudoby, pokory a mlčanlivosti, usilovne sa vzdelávali, viedli ľud k Bohu, starali sa o čistotu a výzdobu chrámu a tiež o chudobných a pocestných.

Norbertovým pričinením sa najmä vo Francúzsku a v Belgicku rád premonštrátov rýchlo rozširoval. Premonštráti, ktorých umŕtvenie a neúnavná misionárska činnosť boli všade uznávané, požívali u prostých ľudí veľkú vážnosť, ale aj šľachta ich veľmi rada podporovala.

Svätec sa na svojich misiách dostal až na hrad Kapfenberg, kde si získal rytiera Ota, jeho brata, švagrinú a sestru, ktorí vstúpili do jeho rádu.  

V tej dobe pôsobil v Holandsku, najmä však v Antverpách bludár Tanchelm, ktorý brojil proti katolíckej bohoslužbe a najmä proti Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Hlásal, že je rovný Kristovi, prebýva v ňom plnosť Ducha Svätého a že sa čo najskôr zasnúbi s Pannou Máriou. Svojou výrečnosťou tak zmiatol ľud, že sa za ním hrnuli v zástupoch a zasypávali ho darmi. Antverpy svojim bludárstvom premenil na hotové Ninive a s troma tisíckami ozbrojencov ohrozoval pravoverných katolíkov. 

Hoci tam prichádzali kňazi, aby zvedenému ľudu očistili zrak, hanebné učenie sa aj tak čoraz viac rozmáhalo. Napokon proti Tanchelmovi vystúpil svätý Norbert a vďaka nemu sa kacírstvo zakrátko rozpadlo a zahanbený Tanchelm musel utiecť z Antverp. 

V roku 1126 bol Norbert v Speyere zvolený za magdeburského arcibiskupa. Do svojho nového pôsobiska sa vybral pešky, odetý v chatrnom rúchu. Vrátnik pri bráne arcibiskupského paláca ho považoval za žobráka a nechcel ho vpustiť dnu. Keď sa potom dozvedel, že "tento žobrák" je nový arcibiskup, zľakol sa a chcel utiecť. "Neboj sa, lebo si ma prehliadol lepšie než všetci, ktorí ma nehodného prinútili, aby som prijal arcibiskupskú dôstojnosť," utešoval ho svätec.

Keď zasadol na arcibiskupský stolec, videl, že diecéza je veľmi zanedbaná. Pretože prísne dodržiaval rehoľnú chudobu, rázne začal obhajovať arcibiskupské práva, so zápalom pravej apoštolskej horlivosti sa zasadzoval o nápravu mravov a povznesenie náboženského života. Svojou horlivosťou a rozhodnosťou však proti sebe popudil niektorých šľachticov a cirkevných hodnostárov, ktorí sa niekoľkokrát pokúsili siahnuť mu na život. 

Norbert však na nich dokázal pôsobiť takou láskou a zmierlivosťou, že sa mu nakoniec všetci podrobili a stali sa jeho úprimnými ctiteľmi. Odvtedy mal svätý kňaz vo svojej diecéze pokoj a poriadok. Lenže ani vtedy vo svojom apoštoláte neustával. Všade šíril úctu k Najsvätejšej sviatosti a k Panne Márii, svoj záujem obracal aj k Slovanom, ktorí boli pod jeho právomocou, k Bordcom a Luticom poslal kňaza Vicelína a ďalších misionárov, ktorí si tam viedli s úspechom.

Svätého Norberta si veľmi vážil nemecký cisár Lothar II., ktorý sa vypravil do Talianska, aby urobil rázny koniec roztržke v Cirkvi a svätého kňaza vzal so sebou. Norbert mal nemalé zásluhy na tom, že bol na Petrovu stolicu uvedený pápež Inocent II. a potom bol menovaný za nemeckého prímasa. 

Z tejto dôstojnosti sa ale dlho netešil. Keď sa vrátil z Talianska do Magdeburgu, tvrdý život a nadmerné úsilie si vyžiadalo svoju daň a ochorel. Na Zelený štvrtok v roku 1134 s veľkou vrúcnosťou odslúžil svätú omšu, po ktorej sa jeho choroba ešte zhoršila a 6. júna 1134 zomrel. Jeho telo pochovali v magdeburskom kostole Panny Márie.  

V roku 1582 ho pápež Gregor XIII. svätorečil, ale po severnej Európe sa už rozširoval protestantizmus a jeho nasledovníci obsadili premonštrátsky kostol. Katolícke kláštory preto usilovali o svätcove pozostatky. Po zložitých vyjednávaniach sa napokon začiatkom roka 1627 podarilo opátovi Questembergovi získať vzácne relikvie aj pre Strahovský kláštor v Prahe.

Svätý Norbert je známy ako mocný orodovník za bezdetných manželov, tehotné ženy a za šťastný pôrod. Je vzývaný ako ochranca nenarodeného života a pomocník pri pôrode. Prosba k nemu sa zameriava na dar zdravého donosenia a pôrodu dieťaťa, ako aj na jeho duchovnú ochranu.

Svätý Norbert, veľký a verný služobník Boží, zvláštnym spôsobom si uctieval sväté a podivuhodné narodenie nášho Spasiteľa, ktorého najčistejšia Panna Mária, jeho Matka, počala bez poškvrny a porušenia svojho panenstva a porodila bez bolesti. Preto si aj vznik svojho premonštrátskeho rádu spojil s dňom narodenia Ježiša Krista. V pokore ťa teda prosím, svätý Norbert, ako zvláštneho ochrancu, aby mi Boh dal na tvoj príhovor milosť donosiť a porodiť tento plod života. Nech tiež dá svoju milosť, aby toto počaté dieťa bolo krstom prijaté do Kristovej Cirkvi a jemu, nášmu Pánovi, celý život verne slúžilo, aby sme nakoniec spolu dosiahli večnej spásy. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.

Svätý Norbert, pomocník neplodných manželstiev a nastávajúcich matiek, oroduj za nás! 

Masima - Svätí Boží služobníci

Najnovšie»