Hoci je tento neskorý príchod len jednou z mnohých legiend o svätom Václavovi, určite patrí do pokladu katolíckej zbožnosti. Národ si totiž okrem samotného Václava vždy uctieval aj ďalšiu jedinečnú postavu kresťanstva - jeho starú mamu, svätú Ľudmilu, "prvú perlu a zároveň prvý kvet zozbieraný v Čechách". S neochvejnou horlivosťou pripravovala pre svoj ľud v osobe svojho vnuka "nielen múdreho a rozvážneho kráľa, ale aj oddaného podporovateľa eucharistického uctievania lásky k blížnemu".

Ľudmila sa narodila okolo roku 860 v meste Mělník, kde v tej dobe prevládalo pohanstvo. Jej rodičia Slavibor a Lidoslava patrili medzi najvyšších šľachticov. Štrnásťročná Ľudmila sa vydala za knieža Bořivoja. Bolo to obdobie, keď veľký apoštol Slovanov svätý Metod evanjelizoval tento región a Bořivoj, očarený katolíckou vierou bol prvým českým vládcom, ktorý prijal krst. Aj jeho mladá manželka požiadala o pokrstenie a kresťanské záväzky prijala tak úprimne a hlboko, že za svoju životnú úlohu vytýčila aj spolu s manželom, šíriť na svojich územiach pravé náboženstvo. 

Hoci to nebola ľahká úloha, poháňaní ohňom viery sa nedali odradiť žiadnou prekážkou. Pozvali do mesta mníchov na misie, aby kázali ľuďom a povzbudzovali ich k zbožnému životu. Za týmto účelom začali aj stavbu prvého kostola v Čechách, zasvätenému svätému Klimentovi.

Postupom času sa ovocie ich apoštolátu premenilo na úrodu, i keď s ňou prišlo zároveň prenasledovanie, charakteristické, že človek kráča po cestách nášho Pána. Vznešený manželský pár bol dokonca vplyvnými ľuďmi na dvore, ktorí stále vyznávali modlárstvo, vyhnaný. Aj to svedčilo o tom, že zúrivosť nepriateľa strácala pôdu pod nohami. 

Ľudmile a Bořivojovi sa čoskoro podarilo znovu získať trón a s ním aj impulz pre rozmach katolicizmu. Ale ani potom nebolo všetko ružové... Totiž, keď sa pevnosť zdá nedobytná, najúčinnejšou metódou na jej dobytie je potichu preniknúť do jej vnútra a začať ničenie. Presne takú taktiku použil diabol, aby sa pokúsil zničiť dom svätej Ľudmily.

Nemusel ani dlho čakať, príležitosť sa mu naskytla, keď sa jej syn Vratislav oženil s Drahomírou z rodu Luticov, ženou, ktorá sa do dejín zapísala svojou arogantnou a surovou povahou, v ktorej sa spájala krutosť a zrada so zlomyseľnosťou. Navonok predstierala sympatie ku kresťanstvu, ale potajomky uprednostňovala modlárstvo. Od jej úkladov ju nedokázali odradiť ani manželove nabádania, horlivosť či dobrý príklad. 

Múdra vojvodkyňa Ľudmila vedela, že to znamená nielen možné rozdelenie trónu či rodiny, ale tiež nebezpečenstvo pre pravé náboženstvo v kniežactve. A tak, keď sa Drahomíre narodil druhý syn, požiadala o opatrovníctvo prvorodeného Václava, v ktorom rozpoznala vlastnosti vynikajúceho panovníka.

Malý Václav sa teda presťahoval do paláca svojej starej mamy v Prahe a cnostná Ľudmila sa ujala výchovy jeho nežného srdca. Starostlivosť o jeho výchovu zdieľala s múdrym tútorom, ktorého si sama vymenovala. Bol ním jej kaplán Pavol a malého chlapca vyučoval literatúru a cvičil ho v cnostiach. Ľudmila vnukovi tiež prispela svojou výukou. Vštepovala mu lásku k Bohu, a učila ho modlitby. A zatiaľ čo Václav rástol v múdrosti a cnosti, prezieravá stará mama bola ostražitá, vedela, že toto obdobie je prípravou na veľkú bitku jej života, ktorá určí rozhodujúci smer pre národ, ktorý jej Boh zveril. Predvídala, že táto chvíľa nenechá na seba dlho čakať a jej predtucha sa potvrdila...

Ľudmila ešte nemala ani 40 rokov, keď sa v roku 894 stala vdovou a na čelo vojvodstva sa postavil jej najstarší syn Spytihněv, ktorý pokračoval v diele svojich rodičov. Svedkom jeho šírenia katolíckej viery je chrám svätého Petra, ktorý postavil na svojom hrade v Budči. Jeho vláda trvala až do jeho smrti v roku 915, keď ho nahradil jeho brat Vratislav. 

Svätica mala v tom období silný vplyv. Bola pevná voči rebelom, ale zároveň láskavá a milosrdná k slabým a trpiacim, ktorí sa na ňu obracali. Tým si zaslúžila povesť ženy so železnou vôľou, neúprosnej, keď išlo o obranu dobra a trestanie zla, ale vždy pripravenou chrániť, odpúšťať a povzbudzovať všetkých, aby nasledovali cestu cnosti. A práve tieto jej prednosti sa stali tŕňom v oku...

Jej nevestu Drahomíru niektorí prirovnávajú k bezbožnej Jezabel, ktorá "zabíjala Pánových prorokov" (1Kr 18,4). V skutočnosti táto žena nenávidela kresťanstvo a bola ochotná urobiť čokoľvek, aby obnovila pohanské náboženstvo svojich predkov. Rovnako ako had, čakajúci na správny okamih, aby mohol zaútočiť, tiež čakala na príležitosť, aby dala voľný priechod svojmu hnevu.

Predčasná smrť jej manžela Vratislava v roku 921 počas bitky proti Maďarom sa pre ňu stala príležitosťou. A tým sa vlastne začala najťažšia skúška svätej Ľudmily - skutočný stret kresťanstva a pohanstva. Drahomíra v tomto konflikte vzala na seba úlohu kniežaťa tohto sveta a drzo vzývala nášho Pána v osobe jeho milovanej a vernej nasledovníčky Ľudmily.

Jej syn Václav ešte nemal dostatočný vek, aby nastúpil na trón a tak sa Drahomíra chopila vlády a pretože jej manžel už v ničom nemohol brániť, dala tak voľnú cestu svojej neúprosnej nenávisti. Nariadila zatvorenie kostolov a pozastavenie liturgických obradov, všetkým kresťanským kňazom a učiteľom zakázala vyučovať ľud, zosadila z verejných funkcií katolíckych magistrátov a nakoniec vyhlásila, že pohania majú právo zabíjať kresťanov, ale kresťania sa "ich nemôžu dotknúť" a to ani v sebaobrane. 

Svätú Ľudmilu to nezlomilo, a napriek krutým zvratom udalostí zostala s obdivuhodnou bystrosťou rozhodná a pokojná, a ďalej pokračovala vo výchove svojho vnuka Václava.

Drahomíre to "pálilo", vedela, z ktorého stromu pochádzajú najlepšie plody katolicizmu v kniežactve. Rozhodla sa ho vykoreniť a precízne si všetko naplánovala. 

Ľudmila v jedno slnečné ráno sedela hlboko zamyslená vo svojej komnate. V mysli sa jej vynárali všetky boje, ale tiež milosti a víťazstvá, ktoré jej Najvyšší udelil v jej poslaní získavať pre Neho duše. Zároveň cítila, že Boh od nej žiada niečo viac, posledný krok, najvyššiu obeť, ktorou by korunovala svoju bojovnosť v tomto svete.

Práve, keď o tom premýšľala, blížili sa k nej uponáhľané kroky a podišiel k nej posol, ktorému dôverovala. Ten jej priniesol znepokojujúcu správu - jej nepriatelia naplánovali jej smrť. Ľudmila s týmito slovami pochopila všetko - celý svoj život zasvätila boju na zemi a teraz sa chystala obetovať svoju smrť Bohu, aby mohla pokračovať v boji z neba. 

Zavolala k sebe svojho kňaza Pavla a požiadala ho, aby slúžil svätú omšu. Potom sa starostlivo vyspovedala a prijala sväté prijímanie. 

V noci 15. septembra 921 sa do jej spálne vrútili dvaja zemania, pohania Tuma a Gumo, ktorí boli veľmi oddaní pyšnej Drahomíre a stiahli Ľudmilu z postele. Svätica v tej chvíli prosila ukrutníkov: „Doprajte mi čas, kým sa pomodlím. A keď ma chcete usmrtiť, zotnite mi hlavu mečom, aby som vyliala svoju krv, ako ju vylievali mučeníci.“ 

Najatí vrahovia však nedbali na jej prosbu a zahrdúsili ju závojom, ktorý nosievala na hlave. Preto sa aj vyobrazuje ako stará kňažná so závojom skrúteným okolo krku.

Drahomíra sa pochopiteľne radovala, ale pocit víťazstva nebol dlhý. Mučenicu Ľudmilu pochovali neďaleko hradu v Tetíne a netrvalo dlho, aby sa rozšírila sláva jej svätosti. Pri jej hrobe sa začali diať početné zázraky. Nad hrobom bolo vidieť jasnú žiaru a v noci sa okolo neho šírila vôňa ako hlas neba, ktorý nám pripomína Božiu nesmrteľnosť, dobrých napĺňa vierou a zlých desí. 

Po dosiahnutí požadovaného veku sa svätý Václav ujal vlády a ako prvé spravil to, že vyhnal svoju matku a jej mladšieho brata Boleslava. Potom dal preniesť pozostatky svojej starej mamy do kostola svätého Juraja v Prahe.

Traduje sa, že keď jedného dňa prechádzala Drahomíra okolo miesta, kde prikázala popravu nespočetných kresťanov, otvorila sa pod ňou zem a zaživa ju prehltla. 

Mladý Václav mal plné ruky práce, obnovoval poriadok, ktorý bol zničený rokmi despotickej vlády jeho krvilačnej matky Drahomíry. Vďaka svojej múdrosti a rozvážnosti bol v tejto úlohe taký úspešný, že sa čoskoro stal vzorovým kresťanským panovníkom a tak nesklamal nádeje ženy, ktorá ho vychovala.

Malý Ján už od raného detstva prejavoval mimoriadnu inteligenciu a tak bol poslaný k dvom slávnym učiteľom, z ktorého jeden z nich - Libanius, bol považovaný za najväčšieho rečníka svojho storočia.

Náboženskú výchovu získal od svätého biskupa Melétia, ktorý svojou vážnou, jemnou a príťažlivou osobnosťou tak zaujal svojho žiaka Jána, že sa rozhodol zanechať klasické štúdium a venovať sa úsiliu o duchovnú dokonalosť. Aj z toho dôvodu prijal dvadsaťročný Ján od svätého biskupa Melétia krst a nižší rád lektora.

A hoci mladý Ján mohol využiť svoj slávny pôvod a vzácne talenty, ktoré dostal od Prozreteľnosti, aby sa tak možno stal jedným z dôležitých mužov krajiny, po tom, čo okúsil "Pánovu sladkosť", ho svetské pocty prestali lákať a jeho jedinou túžbou bolo zasvätiť sa Bohu v samote.

Namiesto titulu a bohatého stolovania si vybral asketický život, modlitby a štúdium Svätého písma. Vďaka tejto ceste sa mu podarilo prekonať svoju cholerickú povahu a dosiahnuť evanjeliovú miernosť, spojenú s láskavou skromnosťou, úprimnou láskou k blížnemu a múdrosť v správaní.

Po štyroch rokoch formácie v spoločnosti svätého Melétia sa utiahol na púšť, kde žil pustovníckym životom pod vedením Diodora, neskoršieho biskupa z Tarzu. V tejto samote napísal rôzne literárne a duchovné diela.

Prísna askéza si však "vyžiadala daň" a Jánovi sa v roku 381 dôsledkom bdenia a pôstmi podlomilo zdravie, preto bol nútený vrátiť sa späť do Antiochie, kde pôsobil ako lektor po boku svojho horlivého učiteľa, ktorý ho vysvätil za diakona. V tom období našiel veľkú útechu a podporu aj v priateľstve svojho spolužiaka svätého Bazila z Cézarey. 

V tom istom roku ho postihla aj smutná udalosť, zomrel svätý Melétius a zároveň aj radosť, keď nový antiochijský biskup Flavián sa k nemu pripútal putami svätého priateľstva, o päť rokov neskôr, ho v roku 386 vysvätil za kňaza a ustanovil za svojho kazateľa.

Zlatoústy vykonával túto funkciu dvanásť rokov a jeho sláva ako posvätného rečníka sa šírila. Jánove vášnivé kázne o Svätom písme priťahovali davy a neraz prepukli vo veľký potlesk. O ten však svätec nestál, kazateľnicu používal na to, aby privádzal duše k Bohu a Boha k dušiam, preto nešetril slovami, keď kritizoval zlé zvyky vtedajšej doby u ľudí každej vrstvy. 

Využívajúc svoj mimoriadny rečnícky dar a bystrú myseľ, poučoval ľudí pevnými zásadami a bez svetských záujmov sa dôrazne postavil proti excentrickým, mystickým a alegorickým interpretáciám vtedajšej veľmi módnej Alexandrijskej školy. Toto obdobie Jánovej pastoračnej činnosti ako kazateľa bolo zároveň obdobím jeho najintenzívnejšej teologickej literárnej tvorby. 

Honosný dvor cisárov východorímskych cisárov mal svoje sídlo v Konštantínopole. Mesto bolo ponorené do opulentných pôžitkov. Ako v každej dobe ekonomickej prosperity, aj tu sa stali kresťanské cnosti vzácnosťami. Po smrti arcibiskupa Nektariusa si cisár Arkadius želal dosadiť na jeho miesto svätého kazateľa Jána a preto 28. februára 397 prijal od alexandrijského patriarchu Teofila biskupskú vysviacku a ujal sa konštantínopolského stolca. 

Tak sa nový biskup nečakane ocitol v arogantnej metropole, na čele byzantského episkopátu, v prostredí, ktorému dominovala moc, často získaná tajnými intrigami. Podľa životopisca Palladia z Galácie, Ján začal svoju vládu tým, že zvrchu zametal schodisko, to znamená, že "zbúral príbytok lži a potom položil základy pravdy". Keď to uvidel patriarcha Teofil a všimol si Jánovu bezúhonnosť a úprimnosť jeho kázní, naplnil ho zjavný odpor, preto vzbudil proti novému arcibiskupovi všetky formy nepriateľstva, lebo si myslel, že je lepšie vládnuť nad slaboduchými ľuďmi, ako počúvať múdrosť rozumných.

Svätec medzitým, verný svojmu svedomiu, začal upravovať zvyky duchovenstva - od praktizovania čistoty až po vlastníctvo a používanie hmotných statkov. Mnohí z početných mníchov diecézy vtedy trávili čas radšej mimo svojich kláštorov, Zlatoústy ich presvedčil, aby sa vrátili k duchovným obnovám.

Kázal proti svetským zvykom a extravagancii módy, zvlášť sa zameral na vdovy, ktorým dôrazne odporúčal žiť v súlade so zákonmi slušného správania. Jeho varovania tak vyvolali odpor u niektorých dvorných dám, ktoré sa potom sťažovali cisárovnej.

Pokorní ľudia ho však počúvali s úžasom, či už rozprával vznešene, alebo prísne a ešte viac si ich naklonil, keď videli, že im ide príkladom. Jeho starostlivosť o núdznych ho viedla k vybudovaniu niekoľkých nemocníc pre chudobných a cudzincov a svojimi hojnými almužnami si vyslúžil meno Ján almužník. 

Bol taký láskavý k hriešnikom, heretikom a pohanom, že ho niektorí s falošnou horlivosťou pre vieru karhali. Ján však všetkých s otcovskou dobrotivosťou nabádal všetkých k pokániu a obráteniu: "Ak tisíckrát upadnete do hriechu, príďte ku mne a budete uzdravení." Keď išlo o udržiavanie disciplíny, bol pevný a usilovný, ale vyhýbal sa drsnosti slov. Tiež zorganizoval komunitný život pre vdovy a zasvätené panny pod vedením mladej vdovy svätej Olympie, ktorá venovala svoj obrovský majetok a svoj život službe Bohu a blížnemu. 

Medzi svojimi priateľmi mal aj takých, čo pochádzali z bohatej vrstvy. Pri poučovaní veriacich mu pomáhal Brison, úradník spravodlivosti v službách cisárovnej Eudoxie, s ktorým svätec udržiaval úprimné priateľstvo. Obdivovala ho aj samotná cisárovná, zúčastňovala sa jeho kázní, procesií, prinášala ozdobné predmety na náboženské obrady a od cisára získal schválenie zákonov, podporujúce pokresťančenie celej ríše.

Aby diabol zničil vplyv tohto Božieho muža, prefíkane využil malé incidenty, ktoré vyvolali závisť, egoizmus a organizované sprisahanie. Najprv použil cisárskeho komorníka Eutropia, ktorý svätého kazateľa spočiatku úprimne obdivoval, potom sa stal zradným zneužívateľom moci a prenasledoval každého, u ktorého sa zdalo, že by mohol ohroziť jeho moc. 

Svätec sa ho opakovane snažil odvrátiť od jeho zlých skutkov, ale márne. Keď potom Eutropius upadol do nemilosti, vyhľadal útočisko v katedrále, aby sa tam ukryl pred početnými nepriateľmi. Ján zabudol na všetky urážky a neúctu, ktoré sa mu od neho dostávali a prihováral sa za komorníka, čo sa dvoru nepáčilo.

Krátko po tomto incidente sa cisárovná Eudoxia, ktorá mala veľký vplyv na cisára Arkádia, dopustila vážnej nespravodlivosti voči jednej vdove. Zlatoústy sa postavil na obranu vdovy, čo urazilo panovníka. A aby toho nebolo málo, pridal sa k tomu aj spor s Arianom Gainom, veliteľom gótskych žoldnierov cisárskej armády, ktorý požadoval konštatínopolský kostol na ubytovanie svojich vojakov. Svätec sa voči tomu rázne postavil na odpor.

Chladnúce vzťahy medzi cisárskym dvorom a episkopálnym palácom sa prehlbovali. Pozícia svätého biskupa bola krehká najmä preto, že stúpenci dvoranov sa cítili posilnení príchodom nových spojencov, vrátane niektorých duchovných - gabalského biskupa Severiana, ktorý sa chválil, že so Zlatoústym môže súperiť vo výrečnosti, ale tiež biskupa z Ptolemiaidy Antiocha a biskupa z Beroja Akácia. Všetkým bol milší život pôvabu dvora než jednoduchosť vlastných diecéz.

Jánova povesť svätosti, apoštolská horlivosť, rozvážnosť a múdrosť si medzitým získali dôveru susedných krajov, bol pozývaný rôznymi biskupmi, aby predsedal regionálnej synode v Efeze, kde sa mal vymenovať nový arcibiskup a mali byť zosadení niektorí biskupi, obvinení zo simónie.  

Medzitým si povesť svätosti, apoštolská horlivosť, rozvážnosť a múdrosť Božieho muža získali dôveru susedných oblastí. Rôzni biskupi ho pozvali, aby predsedal regionálnej synode v Efeze s cieľom vymenovať nového arcibiskupa a zosadiť niektorých biskupov obvinených zo svätokupectva.

Počas Jánovej neprítomnosti zostal na čele cirkvi v Konštantínopole jeho rival Severian, pričom sám svätý mu zveril niektoré cirkevné funkcie v snahe získať si jeho priateľstvo. Biskup z Gabaly, povestný márnivosťou a ambíciami sa však dostal do sporu s pokladníkom katedrály.

Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď bol alexandrijský biskup Teofil povolaný cisárom do hlavného mesta, aby sa obhajoval proti istým obvineniam pred synodou, ktorej mal predsedať Ján Zlatoústy. Táto synoda sa neskôr stala známa ako "synoda dubu", podľa predmestia Chalcedónu, kde sa konala. Teofil tam prišiel v sprievode 29 sufragánnych biskupov a 7 ďalších. Po otvorení zhromaždenia sa predložil dlhý zoznam smiešnych obvinení proti svätému Zlatoústemu, ktorý bol náhle zosadený z funkcie sudcu na pozíciu obžalovaného. Ján odmietol uznať zákonnosť tohto manévru a prestal chodiť na konania. Preto bol pre svoju neprítomnosť po troch zvolaniach vyhlásený za zosadeného z biskupského stolca a odsúdený na vyhnanstvo.

Keď sa rozšírila táto zvesť, ľudia sa vzbúrili a žiadali jeho návrat. Cisárovná Eudoxia, ktorá všetko naplánovala v zákulisí, z poverčivého strachu z Božieho trestu prikázala jeho opätovné dosadenie. Ján sa teda vrátil a Teofil bol nútený utiecť z mesta. Eudoxiina porážka však ešte viac rozdúchala oheň jej hlboko zakoreneného hnevu.

Pokoj vydržal dva mesiace, len čo uplynuli, došlo k novému incidentu, ktorý celú situáciu ešte zhoršil. Pred kostol svätej Sofie sa postavila strieborná socha cisárovnej a táto slávnosť, počas ktorej prebiehali verejné hry, ohrozila liturgické obrady a vtiahli ľudí do prejavov povier.

"Zlaté ústa" arcibiskupa pozdvihli hlas z kazateľnice. Ján sa odvážne a horlivo postavil proti tomuto zneužívaniu, páchanému pod vedením superintendenta hier, ktorým bol manichejec. Márnivá cisárovná to však považovala za osobnú urážku.

V zúrivosti znovu zvolala nepriateľov svätého Jána Zlatoústeho, aby ho zosadili. Na základe určitých kánonov z ariánskej synody, ktorá sa konala v roku 341, získali biskupskí stúpenci cisárovnej od cisára Arkádia dekrét, ktorým sa Ján ocitol v roku 404 v druhom vyhnanstve. 

Vojaci ho odviedli na odľahlé, nehostinné miesto na východnej hranici Arménska, no Jánovi sa aj v tomto drsnom prostredí podarilo korešpondovať so svojimi učeníkmi a priateľmi. Odtiaľ napísal aj pápežovi Inocentovi I., ktorý sa rozhorčil nad zradnými činmi biskupov, niektorých z nich zosadil a Jánovi napísal utešujúce a podporné slová.

Nepriatelia "Zlatých úst" sa obávali jeho možného návratu, preto sa v roku 407 rozhodli premiestniť ho do Pithyusu, neďaleko Kaukazu. Cesta tam bola útrpná, sprevádzali ho horúce slnko, ale aj lejaky a týranie vojakov jeho kroky ešte zhoršovali. Jánove, už tak zlomené telo sa vyčerpalo. 

14. septembra toho istého roku stíchli pre svet "Zlaté ústa" Božieho služobníka, a otvorili sa až v nebi, aby zaspievali slávu a chválu svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi.

Pre jeho svedectvo na obranu viery Cirkvi a jeho veľkorysé odovzdanie sa pastoračnej službe ho uctievala celá kresťanská cirkev od piateho storočia. Jeho rozsiahle dielo, rozdelené do traktátov, homílií a listov, predstavuje dôležitú časť neoceniteľného pokladu Svätej Cirkvi, aj preto ho pápež Pius X. vyhlásil v roku 1907 za patróna kazateľov.

Proces jej blahorečenia sa začal v Tolede 10. decembra 1926 a bol jej udelený Božia služobnica. Za ctihodnú bola vyhlásená 22. júna 1972 po tom, čo pápež Pavol VI. uznal jej život plný hrdinských cností.

Na jej blahorečenie boli potrebné dva zázraky. Proces prvého sa začal v Cartagene a trval od roku 1928 do roku 1929. Druhý sa konal presne v rovnakom čase v Tolede. Oba procesy boli ratifikované v roku 1974. Pápež Pavol VI. schválil oba v polovici roka 1976 a blahorečil ju 14. novembra 1976. 

Tretí zázrak, pripisovaný jej príhovoru, potrebnému na jej kanonizáciu, bol vyšetrený a proces bol ratifikovaný 13. októbra 1995. Lekárska komisia, ktorá radí Kongregácii pre kauzy svätých v Ríme, zázrak schválila v polovici roka 1998.