Blahoslavená María López de Rivas Martínez

Dievčatko už od útleho veku vynikalo cnosťami, bolo úprimné a nevinné. Malo hlbokú oddanosť Panne Márii a poväčšine sa hrávalo s bábikami tak, že ich obliekalo ako Kráľovnú nebies.

Keď mala María štyri roky, zavolal si ju jej otec Don Antonio k sebe. Požehnal ju a rozlúčil sa s ňou s týmito slovami: "Dcérka, ja umieram, ale Boh bude tvojím otcom." Jej matka sa po manželovej smrti znovu vydala a Maríu vychovávali starí rodičia z otcovej strany. 

Päťročná sa raz hrala na brehu rieky Gallo tak, že hádzala do vzduchu ovocie. Jedna z jej "hračiek" spadla do rieky a María, s úmyslom získať ju späť, sa hneď vrhla do vody bez toho, aby sa bála, že sa utopí. Všetci, ktorí boli svedkami tejto udalosti, si mysleli, že dievčatko zomrie. V tej chvíli sa však zjavila Panna Mária, chytila ju za ruku a niesla cez vodu až na vrchol kopca, vzdialený päť kilometrov od miesta, kde stáli.

Panna Mária tak ukázala malej Maríi cestu, ktorou sa mala vydať a povedala jej: "Chcem ťa ako svoju dcéru." Toto volanie sa však malo naplniť až o niekoľko rokov.

Keď sa jej matka znovu rozhodla vydať, poslala šesť alebo sedemročnú dcéru k starým rodičom do Moliny de Aragon a tam sa začali ukazovať jej vynikajúce vlastnosti, ktorými Boh ozdobil jej telo i dušu. 

Krásna, láskavá a priateľská mladá María sa nikdy nezaoberala zbytočným rozjímaním o sebe, naopak, svoju krásu vedela zvýrazniť tým, že ju zahalila do cudnosti a svoje talenty nechala zažiariť svetlom modlitby, ktorej sa verne venovala. 

Nešlo však všetko vždy hladko. Keď si starí rodičia všimli jej vlastnosti a počúvali na adresu svojej vnučky lichôtky, začali sa obzerať po nápadníkoch, dokonca sa im podarilo prinútiť ju oddávať sa márnivosti, bežnej pre dievčatá jej veku.

Z tohto nebezpečenstva ju vyslobodila prozreteľná udalosť. Asi šestnásťročná María sa stretla s jezuitským otcom a skvelým kazateľom Antoniom de Castrom. Všimol si Maríine cnosti a poradil jej, aby sa stala bosou karmelitánkou v kláštore v Tolede, ktorý založila svätá Terézia z Avily. Ona však nepočúvla radu svojho spovedníka a povedala mu, že to nemôže urobiť.

Napriek tejto odpovedi sa začala vnútorne trápiť. Nevedela sa rozhodnúť, čo má robiť - či žiť svoj život ako rehoľníčka, alebo vo svete ako manželka. Keď nenachádzala riešenie, rozhodla sa zveriť túto záležitosť nebu. Raz, keď sa modlila pred sochou Pána nesúceho kríž, počula ho hovoriť: "Chcem, aby si sa stala bosou karmelitánkou." Neverila však tomu čo počula, a zotrvala v domnienke, že to bola ilúzia, ale jej svedomie jej ani tak nedoprialo vytúžený pokoj.

Maríin odpor bol taký veľký, že i keď opäť počula Vykupiteľov hlas, stále sa bránila poslúchnuť. Spasiteľ ju teda oslovil aj po tretí raz: "Chcem, aby si bola mojou nevestou v kruhu bosých karmelitánov," a María sa "nechala poraziť". Hneď zašla za svojím spovedníkom, aby mu povedala o svojom rozhodnutí stať sa mníškou. Potom napísala list svätej Terézii od Ježiša. 

Avilská svätica sa dozvedela od otca Castra o cnostiach mladej Maríe a chcela, aby novicka vstúpila do Ávilského karmelu, no pretože už tam nebolo miesta, rozhodla sa ju poslať do toledského kláštora s týmto odporúčacím listom: "Posielam ti ju s venom päťtisíc dukátov, ale musím ti povedať, že je to taká osoba, že by som jej veľmi rada dala päťdesiattisíc. Nepovažuj ju za hocikoho, pretože dúfam v Bohu, že bude zázračné dieťa." 

V posledných júlový dňoch 1577 odišla María v sprievode jezuitu do Toleda. Ani jej odchod z rodnej dediny nebol ľahký. "Horúce hlavy" niektorých jej príbuzných, pobúrení jej rozhodnutím sa pokúšali zavraždiť kňaza, našťastie, márne. A nepodarilo sa im ani zabrániť dievčaťu, aby 12. augusta prijala habit. Pri slávnostnej obliečke, pri ktorej prijala meno Mária de Jesus, sa pred všetkými prítomnými objavila Svätá rodina.  

Všetko dopadlo teda dobre, napriek tomu sa Boh rozhodol očistiť túto dušu ďalšou skúškou. Prísny rehoľný život a nespočetné pokánie, ktorým sa podrobila, rýchlo oslabili jej zdravie a vyvolalo to pochybnosti u mníšok, ktoré sa začali čudovať, ako môže taká chorá osoba dodržiavať pravidlá, a dokonca uvažovali o tom, že ju pošlú preč.

Preto sa svätá Terézia rozhodla poslať list do toledského kláštora, v ktorom im oznamovala, že ak ju tam neprijmú, vezme ju do Avily, pretože si bola istá, že kláštor, ktorý ju ukrýval vo svojich múroch, by z toho nesmierne prosperoval, aj keby musela Mária zostať celý život pripútaná na lôžko. Po prečítaní tohto listu už mníšky viac neprotestovali, a Mária po prekonaní tejto prekážky zložila 8. septembra 1578 rehoľné sľuby.

Svätá Terézia sa s ňou často radila vo svojich ťažkostiach, lebo hoci mala Mária len dvadsať rokov, vedela odpovedať na kladené otázky s inteligenciou a nadhľadom. Avilskej svätici sa jej rady tak veľmi páčili, že často potom uprednostňovala Máriine názory pred svojimi vlastnými. Keď ju raz požiadala o radu, bola jej s názorom veľmi spokojná: "Musí to tak byť, veď ty, môj Letradillo, si to povedala."

Blahoslavená Mária de Jesus vykonávala počas svojich šesťdesiatich troch rokov rehoľného života rôzne funkcie - bola vrátničkou, zdravotnou sestrou, kostolníčkou, učiteľkou noviciek a prirokou. Práve tento posledný úrad ju však stál veľké utrpenie.

Mária de Jesus mala tridsaťjeden rokov, keď bola 25. septembra 1591 zvolená za priorku. Najprv sa tejto funkcii bránila, cítila sa totiž neschopná vykonávať ju dokonale, ale na naliehanie ostatných sestier ju bola nútená prijať.

Keďže to prijala príkladným spôsobom, cítila za svoju povinnosť byť dokonalejšia a predbehla ostatných v dodržiavaní pravidla. Napriek tomu ju utrpenie neprestalo sprevádzať, pretože k bolestiam a chorobám, ktorými už trpela, sa pridali vnútorné skúšky, útoky diabla a prenasledovanie.

Jedna z mníšok začala proti nej brojiť ohováraním, hoci motív, ktorý ju viedol k takému kroku nie je jasne známy. Ale účel sa splnil a Mária de Jesus bola odvolaná z funkcie priorky. Okrem toho niekoľko rokov musela čeliť odporu provinciála, otca Alonsa de Jesus Maria. Ale i tak, napriek všetkým zlým zaobchádzaniam, ktoré sa jej dostali, vždy zostala pokojná a poslušná autorite. Na druhej strane sa vždy tešila úcte najvernejších rehoľníkov, ktorí, keď ju videli zbavenú zodpovednosti predstavenej, ju opäť zvolili za učiteľku novicov. Jej nevina bola preukázaná až dvadsať rokov po obvineniach.

Napokon prišiel okamih, ktorý Boh vyhradil pre spravodlivosť, keď jej nariadil, aby opäť prevzala úrad priorky, aby vďaka svojim cnostiam mohla opäť ovplyvňovať tých, ktorí sú jej zverení. A sám jej spolu so svätou Teréziou sľúbil, že ju bude sprevádzať pri správe kláštora.

Matka Mária de Jesus pre svoju horlivosť pre Najsvätejšiu sviatosť venovala posledné roky stavbe kláštorného kostola, aby sa obradom na počesť nášho Pána Ježiša Krista a Jeho Preblahoslavenej Matky pridala väčšia slávnosť.

Raz, po prijatí svätého prijímania na sviatok Nanebovstúpenia, uvidela nášho Pána, plného slávy a majestátu, ako vystupuje do neba spolu s množstvom anjelov. Uvedomujúc si, že je stále na tejto zemi, protestovala: "Pane, nenechaj nás siroty!" A Ježiš jej odpovedal: "Nenechávam vás siroty, lebo zostávam vo sviatosti Eucharistie. Pozrite sa na mňa v nej a uvidíte seba v mojom srdci."

Pri inej príležitosti, na vigíliu zoslania Ducha Svätého, uvidela v Eucharistii tri osoby Najsvätejšej Trojice. V tej chvíli jej Božský Majster ukázal rany na svojom boku a dal jej pochopiť hodnotu a účinnosť svojej Krvi: "Dcéra moja, táto Krv a moje Srdce sú tvoje. Urob z nich svoj príbytok naveky a buď ponorená do mojej Krvi. Vedz, že moja Krv horí a zapaľuje srdcia, ktoré sa do nej vrhajú."

Matka Mária de Jesus zomrela 13. septembra 1640 vo veku osemdesiatich rokov, po živote plnom bojov a útrap, obklopená tými, ktorých si vážila ako dcéry. Pochovali ju v domovskom kláštore a keď jej rakvu v priebehu rokov štyrikrát otvorili, našli jej telo neporušené a vyžarujúce príjemnú vôňu, ktorá sa šírila po celom kláštore.