Neochvejný obranca Cirkvi svätý Ján Zlatoústy

Malý Ján už od raného detstva prejavoval mimoriadnu inteligenciu a tak bol poslaný k dvom slávnym učiteľom, z ktorého jeden z nich - Libanius, bol považovaný za najväčšieho rečníka svojho storočia.

Náboženskú výchovu získal od svätého biskupa Melétia, ktorý svojou vážnou, jemnou a príťažlivou osobnosťou tak zaujal svojho žiaka Jána, že sa rozhodol zanechať klasické štúdium a venovať sa úsiliu o duchovnú dokonalosť. Aj z toho dôvodu prijal dvadsaťročný Ján od svätého biskupa Melétia krst a nižší rád lektora.

A hoci mladý Ján mohol využiť svoj slávny pôvod a vzácne talenty, ktoré dostal od Prozreteľnosti, aby sa tak možno stal jedným z dôležitých mužov krajiny, po tom, čo okúsil "Pánovu sladkosť", ho svetské pocty prestali lákať a jeho jedinou túžbou bolo zasvätiť sa Bohu v samote.

Namiesto titulu a bohatého stolovania si vybral asketický život, modlitby a štúdium Svätého písma. Vďaka tejto ceste sa mu podarilo prekonať svoju cholerickú povahu a dosiahnuť evanjeliovú miernosť, spojenú s láskavou skromnosťou, úprimnou láskou k blížnemu a múdrosť v správaní.

Po štyroch rokoch formácie v spoločnosti svätého Melétia sa utiahol na púšť, kde žil pustovníckym životom pod vedením Diodora, neskoršieho biskupa z Tarzu. V tejto samote napísal rôzne literárne a duchovné diela.

Prísna askéza si však "vyžiadala daň" a Jánovi sa v roku 381 dôsledkom bdenia a pôstmi podlomilo zdravie, preto bol nútený vrátiť sa späť do Antiochie, kde pôsobil ako lektor po boku svojho horlivého učiteľa, ktorý ho vysvätil za diakona. V tom období našiel veľkú útechu a podporu aj v priateľstve svojho spolužiaka svätého Bazila z Cézarey. 

V tom istom roku ho postihla aj smutná udalosť, zomrel svätý Melétius a zároveň aj radosť, keď nový antiochijský biskup Flavián sa k nemu pripútal putami svätého priateľstva, o päť rokov neskôr, ho v roku 386 vysvätil za kňaza a ustanovil za svojho kazateľa.

Zlatoústy vykonával túto funkciu dvanásť rokov a jeho sláva ako posvätného rečníka sa šírila. Jánove vášnivé kázne o Svätom písme priťahovali davy a neraz prepukli vo veľký potlesk. O ten však svätec nestál, kazateľnicu používal na to, aby privádzal duše k Bohu a Boha k dušiam, preto nešetril slovami, keď kritizoval zlé zvyky vtedajšej doby u ľudí každej vrstvy. 

Využívajúc svoj mimoriadny rečnícky dar a bystrú myseľ, poučoval ľudí pevnými zásadami a bez svetských záujmov sa dôrazne postavil proti excentrickým, mystickým a alegorickým interpretáciám vtedajšej veľmi módnej Alexandrijskej školy. Toto obdobie Jánovej pastoračnej činnosti ako kazateľa bolo zároveň obdobím jeho najintenzívnejšej teologickej literárnej tvorby. 

Honosný dvor cisárov východorímskych cisárov mal svoje sídlo v Konštantínopole. Mesto bolo ponorené do opulentných pôžitkov. Ako v každej dobe ekonomickej prosperity, aj tu sa stali kresťanské cnosti vzácnosťami. Po smrti arcibiskupa Nektariusa si cisár Arkadius želal dosadiť na jeho miesto svätého kazateľa Jána a preto 28. februára 397 prijal od alexandrijského patriarchu Teofila biskupskú vysviacku a ujal sa konštantínopolského stolca. 

Tak sa nový biskup nečakane ocitol v arogantnej metropole, na čele byzantského episkopátu, v prostredí, ktorému dominovala moc, často získaná tajnými intrigami. Podľa životopisca Palladia z Galácie, Ján začal svoju vládu tým, že zvrchu zametal schodisko, to znamená, že "zbúral príbytok lži a potom položil základy pravdy". Keď to uvidel patriarcha Teofil a všimol si Jánovu bezúhonnosť a úprimnosť jeho kázní, naplnil ho zjavný odpor, preto vzbudil proti novému arcibiskupovi všetky formy nepriateľstva, lebo si myslel, že je lepšie vládnuť nad slaboduchými ľuďmi, ako počúvať múdrosť rozumných.

Svätec medzitým, verný svojmu svedomiu, začal upravovať zvyky duchovenstva - od praktizovania čistoty až po vlastníctvo a používanie hmotných statkov. Mnohí z početných mníchov diecézy vtedy trávili čas radšej mimo svojich kláštorov, Zlatoústy ich presvedčil, aby sa vrátili k duchovným obnovám.

Kázal proti svetským zvykom a extravagancii módy, zvlášť sa zameral na vdovy, ktorým dôrazne odporúčal žiť v súlade so zákonmi slušného správania. Jeho varovania tak vyvolali odpor u niektorých dvorných dám, ktoré sa potom sťažovali cisárovnej.

Pokorní ľudia ho však počúvali s úžasom, či už rozprával vznešene, alebo prísne a ešte viac si ich naklonil, keď videli, že im ide príkladom. Jeho starostlivosť o núdznych ho viedla k vybudovaniu niekoľkých nemocníc pre chudobných a cudzincov a svojimi hojnými almužnami si vyslúžil meno Ján almužník. 

Bol taký láskavý k hriešnikom, heretikom a pohanom, že ho niektorí s falošnou horlivosťou pre vieru karhali. Ján však všetkých s otcovskou dobrotivosťou nabádal všetkých k pokániu a obráteniu: "Ak tisíckrát upadnete do hriechu, príďte ku mne a budete uzdravení." Keď išlo o udržiavanie disciplíny, bol pevný a usilovný, ale vyhýbal sa drsnosti slov. Tiež zorganizoval komunitný život pre vdovy a zasvätené panny pod vedením mladej vdovy svätej Olympie, ktorá venovala svoj obrovský majetok a svoj život službe Bohu a blížnemu. 

Medzi svojimi priateľmi mal aj takých, čo pochádzali z bohatej vrstvy. Pri poučovaní veriacich mu pomáhal Brison, úradník spravodlivosti v službách cisárovnej Eudoxie, s ktorým svätec udržiaval úprimné priateľstvo. Obdivovala ho aj samotná cisárovná, zúčastňovala sa jeho kázní, procesií, prinášala ozdobné predmety na náboženské obrady a od cisára získal schválenie zákonov, podporujúce pokresťančenie celej ríše.

Aby diabol zničil vplyv tohto Božieho muža, prefíkane využil malé incidenty, ktoré vyvolali závisť, egoizmus a organizované sprisahanie. Najprv použil cisárskeho komorníka Eutropia, ktorý svätého kazateľa spočiatku úprimne obdivoval, potom sa stal zradným zneužívateľom moci a prenasledoval každého, u ktorého sa zdalo, že by mohol ohroziť jeho moc. 

Svätec sa ho opakovane snažil odvrátiť od jeho zlých skutkov, ale márne. Keď potom Eutropius upadol do nemilosti, vyhľadal útočisko v katedrále, aby sa tam ukryl pred početnými nepriateľmi. Ján zabudol na všetky urážky a neúctu, ktoré sa mu od neho dostávali a prihováral sa za komorníka, čo sa dvoru nepáčilo.

Krátko po tomto incidente sa cisárovná Eudoxia, ktorá mala veľký vplyv na cisára Arkádia, dopustila vážnej nespravodlivosti voči jednej vdove. Zlatoústy sa postavil na obranu vdovy, čo urazilo panovníka. A aby toho nebolo málo, pridal sa k tomu aj spor s Arianom Gainom, veliteľom gótskych žoldnierov cisárskej armády, ktorý požadoval konštatínopolský kostol na ubytovanie svojich vojakov. Svätec sa voči tomu rázne postavil na odpor.

Chladnúce vzťahy medzi cisárskym dvorom a episkopálnym palácom sa prehlbovali. Pozícia svätého biskupa bola krehká najmä preto, že stúpenci dvoranov sa cítili posilnení príchodom nových spojencov, vrátane niektorých duchovných - gabalského biskupa Severiana, ktorý sa chválil, že so Zlatoústym môže súperiť vo výrečnosti, ale tiež biskupa z Ptolemiaidy Antiocha a biskupa z Beroja Akácia. Všetkým bol milší život pôvabu dvora než jednoduchosť vlastných diecéz.

Jánova povesť svätosti, apoštolská horlivosť, rozvážnosť a múdrosť si medzitým získali dôveru susedných krajov, bol pozývaný rôznymi biskupmi, aby predsedal regionálnej synode v Efeze, kde sa mal vymenovať nový arcibiskup a mali byť zosadení niektorí biskupi, obvinení zo simónie.  

Medzitým si povesť svätosti, apoštolská horlivosť, rozvážnosť a múdrosť Božieho muža získali dôveru susedných oblastí. Rôzni biskupi ho pozvali, aby predsedal regionálnej synode v Efeze s cieľom vymenovať nového arcibiskupa a zosadiť niektorých biskupov obvinených zo svätokupectva.

Počas Jánovej neprítomnosti zostal na čele cirkvi v Konštantínopole jeho rival Severian, pričom sám svätý mu zveril niektoré cirkevné funkcie v snahe získať si jeho priateľstvo. Biskup z Gabaly, povestný márnivosťou a ambíciami sa však dostal do sporu s pokladníkom katedrály.

Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď bol alexandrijský biskup Teofil povolaný cisárom do hlavného mesta, aby sa obhajoval proti istým obvineniam pred synodou, ktorej mal predsedať Ján Zlatoústy. Táto synoda sa neskôr stala známa ako "synoda dubu", podľa predmestia Chalcedónu, kde sa konala. Teofil tam prišiel v sprievode 29 sufragánnych biskupov a 7 ďalších. Po otvorení zhromaždenia sa predložil dlhý zoznam smiešnych obvinení proti svätému Zlatoústemu, ktorý bol náhle zosadený z funkcie sudcu na pozíciu obžalovaného. Ján odmietol uznať zákonnosť tohto manévru a prestal chodiť na konania. Preto bol pre svoju neprítomnosť po troch zvolaniach vyhlásený za zosadeného z biskupského stolca a odsúdený na vyhnanstvo.

Keď sa rozšírila táto zvesť, ľudia sa vzbúrili a žiadali jeho návrat. Cisárovná Eudoxia, ktorá všetko naplánovala v zákulisí, z poverčivého strachu z Božieho trestu prikázala jeho opätovné dosadenie. Ján sa teda vrátil a Teofil bol nútený utiecť z mesta. Eudoxiina porážka však ešte viac rozdúchala oheň jej hlboko zakoreneného hnevu.

Pokoj vydržal dva mesiace, len čo uplynuli, došlo k novému incidentu, ktorý celú situáciu ešte zhoršil. Pred kostol svätej Sofie sa postavila strieborná socha cisárovnej a táto slávnosť, počas ktorej prebiehali verejné hry, ohrozila liturgické obrady a vtiahli ľudí do prejavov povier.

"Zlaté ústa" arcibiskupa pozdvihli hlas z kazateľnice. Ján sa odvážne a horlivo postavil proti tomuto zneužívaniu, páchanému pod vedením superintendenta hier, ktorým bol manichejec. Márnivá cisárovná to však považovala za osobnú urážku.

V zúrivosti znovu zvolala nepriateľov svätého Jána Zlatoústeho, aby ho zosadili. Na základe určitých kánonov z ariánskej synody, ktorá sa konala v roku 341, získali biskupskí stúpenci cisárovnej od cisára Arkádia dekrét, ktorým sa Ján ocitol v roku 404 v druhom vyhnanstve. 

Vojaci ho odviedli na odľahlé, nehostinné miesto na východnej hranici Arménska, no Jánovi sa aj v tomto drsnom prostredí podarilo korešpondovať so svojimi učeníkmi a priateľmi. Odtiaľ napísal aj pápežovi Inocentovi I., ktorý sa rozhorčil nad zradnými činmi biskupov, niektorých z nich zosadil a Jánovi napísal utešujúce a podporné slová.

Nepriatelia "Zlatých úst" sa obávali jeho možného návratu, preto sa v roku 407 rozhodli premiestniť ho do Pithyusu, neďaleko Kaukazu. Cesta tam bola útrpná, sprevádzali ho horúce slnko, ale aj lejaky a týranie vojakov jeho kroky ešte zhoršovali. Jánove, už tak zlomené telo sa vyčerpalo. 

14. septembra toho istého roku stíchli pre svet "Zlaté ústa" Božieho služobníka, a otvorili sa až v nebi, aby zaspievali slávu a chválu svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi.

Pre jeho svedectvo na obranu viery Cirkvi a jeho veľkorysé odovzdanie sa pastoračnej službe ho uctievala celá kresťanská cirkev od piateho storočia. Jeho rozsiahle dielo, rozdelené do traktátov, homílií a listov, predstavuje dôležitú časť neoceniteľného pokladu Svätej Cirkvi, aj preto ho pápež Pius X. vyhlásil v roku 1907 za patróna kazateľov.