Svätého kňaza a učiteľa Hieronyma, muža silného a výbušného charakteru, ktorý je v liturgii hodín prirovnávaný k slnku a levovi, si Cirkev pripomína 30. septembra.
Počas krásneho a príjemného popoludnia na konci štvrtého storočia bolo v betlehemskom kláštore, v ďalekej Palestíne, počuť vážny a odmeraný hlas mnícha. Celá komunita, sústredená v jednej miestnosti, v tichom uzobraní počúvala duchovné čítanie.
Posvätné ticho zrazu narušil vpád obrovského, chromého leva. Len čo ho mnísi zbadali, v panike sa rozutekali. Okrem jedného, ktorý zostal nehybne sedieť. Bol to predstavený kláštora. Odvážne vstal a gestom ruky privolal zviera, ktoré sa k nemu blížilo ako poslušné jahniatko a ukázalo mu zranenú labu.
Rehoľník ju prezrel a nariadil bratom, aby ju ošetrili a potom leva, ktorý sa správal s príkladnou miernosťou, nakŕmili. Zviera napokon v kláštore zostalo a okrem toho, že chránilo mníchov a preukazovalo im rôzne služby, stalo sa verným spoločníkom svojho dobrodinca, slávneho askéta, učenca a spisovateľa, svätého Hieronyma. Návštevníci ho často nachádzali v jeho cele zohnutého nad pergamenom s perom v ruke a v spoločnosti kráľa zvierat.
Hoci sa nevie, či sa tento príbeh skutočne stal, alebo je to len legenda, obraz chovu leva ako spoločníka vyjadruje predstavu o svätom Hieronymovi, ktorý bol silnej a výbušnej povahy, naplnený horlivosťou pre Božiu slávu, neúnavným obhajcom viery a svojím odvážnym hlásaním pravdy si zaslúži prirovnanie k levovi Cirkvi.
Keď dvanásťročný Hieronym prišiel okolo roku 360 prvýkrát do Ríma, bola Západná Rímska ríša v úpadku. Inteligentný, rozhodný a tvrdohlavý mladík so sľubnou budúcnosťou sa narodil do dobre zabezpečenej kresťanskej rodiny. Základy vzdelania dostal v malom meste Stridon v Dalmácii, odkiaľ sa vybral študovať na jednej zo slávnych škôl v hlavnom meste ríše.
Jeho nezvyčajný literárny talent a veľké nadšenie pre latinčinu upútali pozornosť profesorov. Spomedzi autorov, ktoré Hieronym čítal s radosťou, sa stal jeho obľúbencom Cicero. Vášnivý čitateľ neľutoval peniaze za kúpu stále nových kníh, ktoré zhromažďoval v súkromnej knižnici a rôzne diela vlastnoručne opisoval. Mal vynikajúcu pamäť, takže si ľahko zapamätal texty, ktoré potom neváhal prednášať pred spolužiakmi. Vďaka svojej bojovnej povahe ignoroval posmešky študentov a kritiku učiteľov.
Mal rád rôzne výmeny názorov, preto sa stal pravidelným divákom na fórach, kde si dopĺňal získané poznatky z vyučovacích hodín priamym pozorovaním rečníckeho umenia. Síce ho to fascinovalo, ale rozhodne ho to neoklamalo. Bystrý mladík si uvedomoval, že tieto diskusie, ktoré často končili osobnými urážkami, boli vo všeobecnosti živené márnivosťou a honbou za slávou a bohatstvom. Hieronym však túžil po vyšších veciach.
V tej dobe sa krst zvyčajne odkladal až po dospievaní, takže bol ešte katechumenom, ale náboženských zásad, ktoré mu odovzdali rodičia, sa držal s takou vernosťou, že ani morálny a kultúrny úpadok mesta neotriasol jeho presvedčenie. Počas sviatkov navštevoval s rovnako zmýšľajúcimi druhmi katakomby, aby si uctili hroby mučeníkov.
Približne vo veku dvadsať rokov požiadal o krst, a jeho tvrdenia v neskorších spisoch naznačujú, ako táto udalosť poznačila jeho život.
Keď ukončil štúdium, vydal sa do Galie, kde v Trevíre urobil prvý krok na svojej slávnej ceste. O niekoľko desiatok rokov predtým prišiel do Trevíru svätý Atanáz, ktorého Konštantín poslal do vyhnanstva a priniesol na Západ čosi nové - asketický život východných mníchov. A práve kontaktom s novousadenými askétmi v belgickej časti Galie oslovila milosť Hieronymovu dušu a otvorila ju mníšskemu povolaniu.
Svätec si aj počas pobytu v tomto meste dopĺňal osobnú knižnicu a prepisoval dve diela svätého Hilária z Poitiers, z ktorého jeden bol Komentár k žalmom. Prepisovaním tohto diela sa mu otvorili dvere k exegéze, v ktorej čoskoro uplatnil svoj talent a vytvoril skutočné poklady pre kresťanský svet.
Svoju prvú skúsenosť s mníšskym životom zažil so skupinou askétov v Aquilei, ktorých opísal ako "skutočný zbor blahoslavených" pre ich vrúcnu lásku k Bohu a vzájomnú bratskú lásku. Prozreteľnosť však s ním mala iné plán. Hieronym v túžbe navštíviť Svätú zem a na vlastné oči vidieť hrdinstvo pustovníkov sa vydal na Východ.
Cestou prechádzal cez Antiochiu, ktorej obyvateľstvo tvorili Židia, Sýrčania a tiež Gréci. Hieronym tam pobudol nejaký čas, ubytoval sa u priateľa a študoval gréčtinu.
Čosi ho však znepokojovalo. chcel slúžiť Kristovi, pre ktorého sa z lásky zriekol kariéry, rodiny a celého majetku. Napriek tomu sa nedokázal vzdať jednej veci: "Ešte som sa nemohol prinútiť opustiť knižnicu, ktorú som si s veľkou starostlivosťou a námahou zhromaždil v Ríme. A tak, úbohý človek, akým som bol, postil som sa len preto, aby som si potom mohol čítať Cicera. Po mnohých nociach strávených v bdení, po záplavách sĺz, vyvierajúcich z hlbín môjho srdca a po rozjímaní nad mojimi minulými hriechmi som znova siahal po Plautovi. A keď som sa občas spamätal a začal čítať prorokov, ich štýl sa mi zdal hrubý a odpudivý. Svojím zaslepeným zrakom som nevidel svetlo; no vinu som nepripisoval im, ale slnku."
Počas tohto vnútorného boja ochorel. Horúčka ho pripútala na lôžko a vtedy došlo k obdivuhodnému javu: "Zrazu ma zachvátil duch a odviedol pred súdnu stolicu. Keď sa ma pýtali, kto a čo som, odpovedal som: ‚Som kresťan.‘ No ten, ktorý predsedal, povedal: ‚Klameš, si stúpencom Cicera a nie Krista. Veď kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.‘ V okamihu som onemel a uprostred úderov biča - keďže som rozkázal, aby ma zbičovali - ma ešte ukrutnejšie sužoval oheň svedomia, pričom som v duchu rozjímal nad veršom: Kto ťa bude chváliť v podsvetí?"
Jeho dobré postoje napokon privolali božie milosrdenstvo a vyslobodenie. Keď precitol, na chrbte si našiel stopy po bičovaní a sužovala ho veľká bolesť. "Odvtedy som čítal Božie knihy s väčším zápalom, než aký som predtým prechovával ku knihám ľudí." A z jeho vernosti tejto milosti vyplynuli také vynikajúce a bohaté plody, že Cirkev uznáva a uctieva svätého Hieronyma ako najväčšieho učiteľa výkladu Písma.
S malým množstvom kníh, zato s mnohými vznešenými myšlienkami sa vydal z Antiochie do púštnej oblasti Kalkis v Sýrii, neďaleko Aleppo. Hľadal samotu, ale dlho mu nebola dopriata, pretože táto púšť bola domovom mnohých pustovníkov, z ktorých sa niektorí z nich stali jeho spoločníci.
Svätý Hieronym čelil v tomto období prudkým pokušeniam, voči ktorým s pomocou milosti energicky bojoval modlitbou a pokáním a s pomocou brata židovského pôvodu sa venoval štúdiu hebrejčiny. Neskôr na to spomínal: "Koľko práce som vynaložil na túto úlohu, akými ťažkosťami som prešiel, ako často som zúfal, ako často som prestal; ale potom, v túžbe učiť sa, som začal znova."
Toto namáhavé štúdium mu slúžilo ako základ pre veľké poslanie - preklad Biblie z hebrejčiny a gréčtiny do latinčiny. Námaha teda nebola nadarmo, ako sám povedal: "Ďakujem však Pánovi, že z tohto semena učenosti, zasiateho v horkosti, teraz zbieram sladké ovocie."
Prozreteľnosť mu svojou milosťou dopriala ešte dve výsady: kňazstvo, ktoré prijal v Antiochii po návrate z púšte a poučenie svätého Gregora Naziánskeho, u ktorého sa tri roky učil v Konštantínopole a pod ktorého vedením preložil Kroniku Eusébia z Cézarey a Origenove homílie z gréčtiny do latinčiny.
V roku 382 ho pápež svätý Damaz povolal späť do Ríma, aby sa zúčastnil všeobecného koncilu, po ktorého skončení si pápež ponechal Hieronyma ako svojho tajomníka a radcu. Láska a poslušnosť voči Kristovmu námestníkovi premohli všetky ostatné túžby tohto askéta, až potom, po smrti pápeža sa vrátil na Východ.
Svätý Hieronym sa počas svojho pobytu v Ríme venoval riešeniam cirkevných problémov, ale ešte viac svojho času trávil dielam, súvisiacim s Písmom, ktorých veľkým iniciátorom bol sám pápež, ktorý sa s ním radil o rôznych biblických pasážach a odpovede svätca sa mu tak páčili, že ho poveril preskúmaním latinského textu evanjelií, ktorého preklady boli nepresné.
Preto začal svoju veľkú a dlhú prácu prekladu Biblie, najprv z gréckeho textu a o niekoľko rokov neskôr s použitím pôvodnej hebrejčiny, z ktorej vznikla slávna Vulgáta. Pre jeho múdre pravidlá prekladu, ktoré zanechal vo svojich spisoch, sa dnes považuje za patróna prekladateľov.
Rím bol síce poškvrnený pohanstvom, ale tiež prinášal aj ušľachtilé duše, medzi ktoré patrili aristokratky, panny a vdovy, zhromaždené okolo svätej Marcely a túžiace dosiahnuť kresťanskú dokonalosť. Starali sa o chudobných a chorých, bránili otrokov, no lákal ich aj asketický život, preto sa postili, praktizovali zbožné úcty a stretávali sa pri recitácii žalmov a štúdiu Písma.
Svojho sprievodcu, učiteľa a pravého otca našli vo svätom Hieronymovi, ktorý ich viedol cestami askézy, odovzdával im vedomosti z Biblie a vypracoval pre nich plán kláštora na pozemku svätej Marcely, ktorý sa však nikdy nepostavil.
Spomedzi týchto ušľachtilých žien vynikali svätá Pavla so svojou dcérou Eustochiou, ktoré sprevádzali svätca a jeho mníchov na ich ceste na Východ. Sprievod sa po púti do Svätej zeme a krátkom pobyte v Egypte usadil v Betleheme nad rustikálnou jaskyňou, ktorá im slúžila ako útočisko a kde stála Bazilika Narodenia Pána, ktorú postavil cisár Konštantín.
Svätý učiteľ a prekladateľ tam strávil svojich posledných tridsaťštyri rokov svojho života. Ani tam jeho pracovné návyky neutíchali, po umŕtvení a dlhých obdobiach modlitby nasledovali hodiny, počas ktorých písal, alebo diktoval exegetické komentáre a listy, vytvoril tam tiež apologetické traktáty, v ktorých rázne vyvracal heretikov, spochybňujúcich tradíciu a vieru Cirkvi a zostavoval životopisné diela a dejiny Cirkvi.
Medzi jeho najslávnejšie spisy patrí traktát na obranu panenstva Márie proti Helvidiovi, kritikovi tejto výsady. Jeho záverečné slová naznačujú úprimnú mariánsku zbožnosť: "A pretože si myslím, že keďže pravdu považuješ za príliš silnú, obrátiš sa k znevažovaniu môjho života a zneužívaniu mojej povahy […] Uisťujem ťa, že tvoje rúhanie budem považovať za vysoké vyznamenanie, pretože tie isté pery, ktoré na mňa útočia, znevažovali Máriu."
Svätec ukončil svoju životnú púť 30. septembra 420 v Betleheme, kde svetlo spásy sveta žiarilo v rukách Najsvätejšej Márie.
Svätý Hieronym, múdry Učiteľ Cirkvi a oddaný služobník Slova, ktorý si neúnavne prekladal a osvetľoval Sväté písmo, veď nás na našej ceste viery a porozumenia. Skrze tvoju oddanosť štúdiu Božieho slova inšpiruj nás, aby sme s rovnakou horlivosťou a odhodlaním hľadali pravdu. Pomôž nám otvoriť naše srdcia a mysle múdrosti obsiahnutej v Biblii a žiť jej učenie v našom každodennom živote. Amen.
