Otec všetkých núdznych, svätý Vincent de Paul

"Ak nám svet na jednej strane niečo vezme, na druhej strane nám Boh niečo dá," to je výrok svätého Vincenta de Paula, ktorého si Cirkev každoročne pripomína 27. septembra.

„Madam, keby nebolo tejto spovede, bol by som odsúdený!“ zvolal umierajúci muž. Toto priznanie vyvolalo v grófke z Gondi záchvev prekvapenia. Ako zbožná a veľkorysá žena využila návštevu rodiny v regióne Pikardia v severnom Francúzsku, aby navštívila obyvateľov na ich majetkoch vo Folleville a priniesla im materiálnu a duchovnú pomoc. Sprevádzal ju jej súkromný kaplán, otec Vincent de Paul. 

V ten deň, začiatkom roku 1617, kňaza požiadali, aby navštívil chudobného, chorého muža v dedine Gannes. Po tom, čo s ním strávil značný čas, kňaz pokynul tým, ktorí čakali vonku pred miestnosťou, aby vošli, vrátane slávnej dobrodinky. Vtedy sa umierajúci muž rozhodol odhaliť všetkým prítomným smutný stav svojej duše. Roky sa spovedal vlažne a trápili ho výčitky svedomia až do tej miery, že stratil nádej na spásu. Až teraz, vďaka pevnému a láskavému nabádaniu spovedníka, našiel pokoj svedomia a dôveru v Božie milosrdenstvo.

Šľachtičná hneď pochopila toto svedectvo a obrátila sa na kňaza: "Ak mal takúto skúsenosť tento umierajúci, čo ostatní ľudia v tejto oblasti?" Nielen tam, ale po celej krajine bolo cítiť duchovnú biedu ľudí. Väčšina z nich bola ponechaná na milosť a nemilosť pastierov, ktorým chýbala horlivosť a formácia.

Stretávali sa dokonca s kňazmi, ktorí nevedeli, ako slúžiť omšu, improvizovali svoj vlastný liturgický obrad a mnohí zanedbávali použitie formuly na rozhrešenie. Bolo treba hneď konať, nielen na pomoc stádu, ale tiež formovať tých, ktorí ho mali viesť a slúžiť mu ako príklad. Otec Vincent sa zamyslel: ako túto vážnu potrebu uspokojiť? 


Povzbudený grófkou vystúpil o niekoľko dní neskôr na kazateľnicu kostola vo Folleville a kázal ľuďom o dôležitosti a užitočnosti generálnej spovede, pričom veriacich povzbudzoval, aby nepremeškali túto príležitosť. Jeho slová padli na úrodnú pôdu, ako sám povedal: "Boh vrhol taký láskavý pohľad na vrúcnu sebadôveru a vieru tejto dámy, pretože počet a nesmiernosť mojich hriechov by zmarili ovocie tohto skutku, že požehnal moju reč a títo dobrí ľudia boli takí dojatí, že sa všetci hrnuli ku generálnej spovedi." 

Kajúcnikov bolo veľa, preto mu prišli na pomoc jezuiti z diecézy Amiens. Počúvali spovede miestnych veriacich a poskytovali im náboženské poučenia. Neskôr sa kňaz Vincent vydal aj do susedných dedín, kde rovnakou metódou dosiahol podobný úspech. Takto tridsaťšesťročný pokorný otec Vincent brázdil krajinu, pátrajúc po stratených ovciach, zasieval prvé semená svojho životného diela: Misijnej spoločnosti. 

Jej členovia, známi ako lazaristi, keďže sa po prvý raz zhromaždili v bývalom parížskom lazarete svätého Lazara, šírili "Kráľovstvo Božského Majstra aj na miesta, kde bola jeho sláva akoby pochovaná a kde jeho vinica ležala úhorom a bez úrody pre nedostatok robotníkov".

Zakladateľ vo svojej túžbe napodobňovať nášho Pána vyjadril cieľ tohto inštitútu v troch bodoch: ako prvé pracovať na vlastnej dokonalosti, neustále sa snažiť o praktizovanie cností, ktoré nás Zvrchovaný vo svojej dobre naučil svojím slovom a príkladom, po druhé: kázať evanjelium chudobným, najmä tým, ktorí obrábajú pôdu a napokon po tretie, pomáhať duchovenstvu získať vedomosti a cnosti, potrebné pre ich stav. 

Svätý kňaz Vincent de Paul si skutočne zaslúži titul otca všetkých núdznych, veď práve vďaka nemu sa na vrchole 17. storočia rozšírila lahodná vôňa kresťanskej lásky po celom Francúzsku a neskôr aj po celom svete, čo podnietilo štedrosť bohatých a mocných v prospech nižších vrstiev. Opustené deti, chorí, starci, duševne chorí, zablúdení, väzni, otroci a obete vojny tvoria spolu s inými zástup trpiacich, na ktorých spočívala ochranná ruka svätého Vincenta.

Za účinnosťou jeho apoštolátu sa neukrývali prirodzené dary, ani akademická príprava, ale jeho láska k Bohu, jedinému zdroju pravej lásky k blížnemu. V znamení tejto cnosti sa zrodili jeho diela v vďaka jej zápalu sa nielen upevnili, ale aj rozšírili po celom svete poukazujúc na to, že riešenie sociálnych problémov začína tým, že Boh je stredobodom sŕdc.  

V rovnakom duchu vytvoril aj Inštitút Dcér lásky, ktorý založil spolu so svätou Lujzou de Marillac. Mladým sestrám sa takto prihovoril: "Cieľom nášho Pána pri zakladaní vašej spoločnosti nebolo len starať sa o telo, pretože nikdy nie je núdza o ľudí, ktorí by to robili; jeho zámerom bolo, aby ste sa starali o dušu trpiacich chudobných [...]. Turek a modloslužobník by im rovnako dobre mohli poskytnúť fyzickú pomoc a náš Pán by nezaložil spoločnosť len na tento účel, pretože to je povinnosť samotnej prirodzenosti. To isté sa však nedá povedať o [starostlivosti o] dušu; nie každý to dokáže, a preto si Boh vybral práve vás, aby ste ich naučili veciam potrebným pre ich spásu. Dobre si to premyslite a opýtajte sa: ‚Staral som sa o chudobných len telesným spôsobom? Ak sa starám len o to, aby som im dával jedlo, lieky a iné veci súvisiace s telom, nesplnil som si svoju povinnosť.‘"

Okrem boja, vedeného proti biede, musel bojovať aj s nástupom jansenizmu. Vernosť svätca voči náporu tejto zlej doktríny sa prejavila ráznym odmietnutím, keď sa ho jansenisti snažili privábiť k sebe. Vincent zastával výsadné postavenie v Rade svedomia kráľovskej regentky Anny Rakúskej a starostlivo strážil trhliny, ktorými sa heréza snažila preniknúť,  bránil jej šíriteľom v udeľovaní hodností a podnikol opatrenia, aby ich držal mimo dosahu kazateľníc. Využil svoj vplyv v rôznych cirkevných oblastiach a zhromaždil katolícke sily, ktoré viedol, aby dosiahol zvíťazenie pravdy. Osobne viedol troch katolíckych učiteľov, ktorí boli francúzskym duchovenstvom vyslaní do Ríma, aby požiadali pápeža Inocenta X. o odsúdenie herézy.

Keď bol napokon pápežský rozsudok uverejnený v bule Cum occasione z 31. mája 1653, svätec si pripomenul víťazstvo a odhalil, že "hoci mu Boh dal milosť rozlišovať medzi omylom a pravdou, ešte pred definovaním Apoštolskej stolice, nepociťoval ani stopu márnivej spokojnosti s tým, že súdil v súlade s Cirkvou, uznávajúc, že ​​to bol čisto dôsledok Božieho milosrdenstva, ktorému patrí všetka sláva."

Takéto životne dôležité poslanie nemohlo byť ovocím povrchného a prchavého nadšenia, ale dlhej cesty prípravy, ktorou svätec verne prešiel.

Vincent de Paul sa narodil 25. apríla 1581 v dedinke Pouy v Landes na juhu Francúzska. Napriek tomu mu v žilách kolovala španielska krv. Jeho rodina pochádzala z otcovej aj matkinej strany z Tamarite de Litera, mesta v provincii Huesca v Aragónsku. 

Jeho detstvo prebehlo v pokojnej rutine pasenia rodinného stáda. Nikdy nepremeškal príležitosť pomôcť chudobným, ktorých stretával na svojej dennej ceste, a dal im všetko, čo mohol. Jeho otec schvaľoval toto úsilie a čoskoro si uvedomil, že dieťa je povolané k vyššiemu úradu ako pastier. Hoci sa to miešalo s ľudskými záujmami, otcovské rozhodnutie viesť syna k cirkevnej kariére bolo správne.

Mladý Vincent bol vysvätený za kňaza 23. septembra 1600, pričom nemal ešte ani dvadsať rokov. Podobne ako mnohí jeho súčasní kňazi, túžil pracovať pre Cirkev a zachraňovať duše; ale túžil aj po konkrétnych úradoch a privilégiách a takto vykonával svoju službu takmer desať rokov.

Medzitým si ho Pán prial pre seba a aby ho očistil, poslal mu bolestnú skúšku. Tri alebo štyri roky prežíval strašnú temnú noc duše, keď sa Bohu ponúkol, že namiesto istého teológa znesie pokušenia proti viere, ktoré mu tento zveril. Neskôr sa Vincent, pohnutý milosťou, rozhodol zasvätiť sa službe chudobným z lásky k Ježišovi Kristovi a vtedy jeho vnútorná tma zmizla a jeho duša sa naplnila svetlom. Bol to prvý krok na jeho ceste apoštola lásky.

Poslúchol pokyn svojho duchovného vodcu Pierre de Bérulle, zakladateľa oratória vo Francúzsku, a vzdal sa prestížneho úradu kaplána kráľovnej Margaréty z Valois a 12. mája 1612 sa stal farárom v dedine Clichy na predmestí Paríža. Jeho vodca Bérulle ho zakrátko poveril výchovou synov kráľovského miestodržiteľa, ktorého manželkou bola Margaréta de Silly, pani z Folleville. A práve počas pobytu na majetkoch tejto šľachtičnej sa otec Vincent oboznámil so žatvou, ktorej zasvätil celý svoj život.

Svätý Vincent de Paul odovzdal svoju dušu Bohu 27. septembra 1660 po dlhom a plodnom živote, poznačenom láskou. Až do konca vekov bude jeho príklad svätosti pripomínať svetu, že "pravá láska nie je cit, ktorý má svoj pôvod v prirodzených, prchavých a rozmarných citoch ľudí jeden k druhému, ale skôr láska, ktorá vychádza z najhlbších zákutí ľudského srdca, stúpa k Bohu a odtiaľ v priezračnom a krištáľovom prúde zostupuje ako z vrcholu hory na všetky stvorenia."

Svätý Vincent de Paul, na potreby chudobných si odpovedal srdcom plným lásky a neúnavne si pracoval, aby si im prinavrátil dôstojnosť a uľahčil život. Vypros nám milosť vidieť Krista vo všetkých, ktorých stretávame, a to najmä v chudobných a trpiacich. Pomôž nám nasledovať tvoj príklad v službe núdznym nielen materiálnou pomocou, ale aj úctou a hlbokou starostlivosťou, aby sme mohli prinášať Kristovo svetlo tým, ktorí kráčajú v temnote. Svätý Vincent de Paul, oroduj za nás. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

0 Comments

Sleduj na Pintereste