Napraviť všetky veci v Kristovi, svätý Pius X.

Príchodom malého Giuseppeho, ktorého volali Beppo, sa ich rodina rozrástla o syna Angela, a dcéry Teresu, Antoniu, Luciu, Rosu, Mariu, Luciu a Annu. Pre všetky deti platil rovnaký meter - museli pomáhať pri domácich prácach a iných potrebách. Aj Beppo pomáhal v práci na poli, či pásol kravu, neskôr aj oslíka. Žil životom chudobného mládenca, ako všetci jeho rovesníci v talianskych dedinách. Popritom sa naňho prenášali dobré vlastnosti rodičov - zbožné zmýšľanie, zdravá povaha, vytrvalosť a radosť v práci, veselá myseľ. 

Hoci ho tieto vlastnosti formovali, neskôr sa k nim pridali zvláštne prednosti ducha, ktoré boli viditeľné už keď začal navštevovať národnú školu, kde bol jeho prvým učiteľom Francesco Gechcerle. Beppo bol nielen vtipný chlapec, ale tiež veľmi horlivý a usilovný žiak.  

Jedenásťročný Beppo prijal v roku 1846 sviatosť birmovania a po roku pristúpil 6. apríla 1847 prvýkrát k stolu Pána. Možno sa práve toto prvé sväté prijímanie stalo bohatým semenom, z ktorého vyrástla jeho vrúcna úcta k Najsvätejšej sviatosti, akou sa neskôr vyznamenával po celý svoj život a ku ktorej zvlášť ako pápež Pius X. vyzýval kňazov a veriacich a odporúčal časté, aj denné sväté prijímanie. 

Jeho pokroky v škole ukazovali, že mladý Beppo je zrejme narodený k štúdiu než k práci v pote tváre a tak sa ho ujal tamojší farár Titus Fusarini a začal ho vyučovať latinčinu a iné predmety, ako prípravu na gymnázium v blízkom Castelfranco. Obojstranná usilovnosť priniesla výsledky, jedenásťročný Giuseppe už v novembri 1846 zložil prijímacie skúšky a až do augusta 1850 bol najmilším žiakom ústavu. 

Začal preňho celkom nový život, keď sa malej dediny zrazu ocitol v meste s dvanásťtisíc obyvateľmi. Zároveň vstúpil do drsnej školy života. Do Castelfranco, vzdialeného sedem kilometrov od Riese, musel chodiť pešky tam aj späť a to za každého počasia. Jeho spolužiak, gróf Quirini, ho takto charakterizoval: "Ja som bol internista v internáte v Castelfranco, Sarto navštevoval ústav ako externista. Bol oblečený do chudobných šiat z polovičného súkna a mnohokrát mu z kapsy trčal kus chleba, ktorý si vzal so sebou na obed. Ale aký bol predsa dobrý! Bol veselý, ku všetkým milý a veľmi usilovný. V škole bol medzi svojimi spolužiakmi vždy prvý. Každý mesiac sa zostavil zoznam žiakov podľa prospechu, bol vystavený za rámčekom a na konci školského roku sme skladali skúšku v Trevise, najlepší bol vždy Sarto." Gymnázium bolo totiž súkromné a preto sa skúšky skladali na verejnom gymnáziu, alebo v seminári v Trevise.

Niekedy, keď bolo veľmi zlé počasie, strávil Giuseppe čas v rodine známych, ktorí si dlho pamätali, ako sa Beppo rád hrával na kňaza, čítajúc omšu pri oltáriku, ktorý si sám vyrobil. Doma v Riese však už dávnejšie prisluhoval pri svätej omši ako miništrant.

Po ukončení gymnázia v roku 1850 chcel pokračovať v štúdiu, no domáca pokladnička zívala prázdnotou. Domáci duchovní a profesori treviského seminára mu vrelo odporúčali ďalšie štúdium, a tak benátsky patriarcha, kardinál Monico vyhovel 22. augusta 1850 jeho žiadosti o prijatie do padovského seminára. Pätnásťročné srdce bolo ešte radostnejšie, keď sa už doma obliekol do duchovného rúcha, ako bolo zvykom talianskych študijných cirkevných ústavov. Ten deň, 19. september 1850 bol radostným pre celé Riese. Jednoduchí dedinčania obdivovali rodičov, ktorých syn odchádzal z domu v odeve seminaristu a súrodenci od tejto chvíle mu už netykali, ale vraveli mu "Vy". 

Mladý Giuseppe predsa len trochu posmutnel. Prvýkrát mal na mnoho mesiacov opustiť svoju domovinu so všetkými najdrahšími. Predsa však v to novembrové skoré ráno nasadol na zvláštny povoz, ktorý riadil otec Sarto. Na vozíku bola naložená jednoduchá posteľ a kufor s oblečením a knihami.

S kňazským seminárom v Padove bol spojený internát Tornacense Campion, kde Sarto opäť dosahol výborné výsledky a na konci školského roku dostal 21. septembra tonzúru. Ešte aj ako pápež s úsmevom rozprával, ako prišiel celkom nečakane k tomuto vyznamenaniu. Treviský biskup chcel udeľovať všetky rozličné svätenia a v seminári sa skutočne našli kandidáti pre všetky svätenia, okrem tonzúry. Aby práve táto nechýbala, určil mladého Sarta, aby ju prijal a ten k tomu radostne zvolil.

"Ó, prijatie tonzúry," rozprával raz pápež, " mi vtedy spôsobilo viac radosti, než neskoršie posvätenie na biskupa. A vidíte, biskup, ktorý ma udelením tonzúry posvätil na klerika, bol tiež prítomný na mojom biskupskom svätení. ‚Ach Monsignor,‘ vravel som mu vtedy, ‚ak sa mne úbohému dnes toto dostáva, potom vám musím ďakovať, že ste ma pred rokmi tak náhle a neočakávane vohnal do klerického stavu.‘"

V roku 1852 ho postihla bolestná strata. Koncom apríla dostal správu, že jeho otec ťažko ochorel. Sarto dostal od predstaveného seminára dovolenie navštíviť chorého otca. Stihol to takmer na poslednú chvíľu. Naposledy sa s otcom potešil a 4. mája 1852 už spolu s matkou a súrodencami oplakával zomrelého otca. Otcova smrť bola veľká rana pre chudobnú rodinu, úbohá vdova zostala s nezaopatrenými deťmi sama. Však dôverujúc v Božiu pomoc poslala Giuseppeho späť do seminára, vzala celú domácnosť do vlastných rúk a usilovným šitím sa snažila nahradiť mzdu, o ktorú prišli úmrtím svojho živiteľa. Beppo síce nemohol prispieť na chod domácnosti finančne, ale o to vrúcnejšie sa za nich modlil a matke robil radosť vzorným správaním a vynikajúcimi známkami na vysvedčení.

Seminarista Sarto nebol iba zahrabaný v knihách, vždy si našiel voľný čas, aby sa cvičil v hudbe. Dosiahol v tom také dobré výsledky, že mu neskôr v seminári zverili vyučovanie spevu.

Každé prázdniny trávil doma v Riese, kde na konci prázdnin pripravil príbuzným a rodákom prekvapenie. Na prosbu domáceho kňaza mal na sviatok Všetkých verných zomrelých takzvané "dušičkové kázanie". Kázal tak zaujímavo, že sa poslucháči nielen poučili, ale mali pocit, že je "ostrieľaný kazateľ". 

V Padove študoval teológiu štyri roky, ktoré mu plynuli v pokoji a vnútornej spokojnosti. Až na jednu smutnú udalosť, ktorá spôsobila náhle ukončenie prvého roku štúdia. V roku 1855 zúrila v Taliansku cholera a všetky ústavy, vrátane padovského, boli zatvorené a študenti prepustení domov. Beppo sa tak tiež ocitol doma, kde súrodencom robil spoločnosť od apríla do novembra. Cholera si aj v Riese vzala veľkú daň, úmrtnosť sa dvojnásobne zvýšila. Nebolo to teda radostné voľno, ale plné smútku nad stratami. 

Po návrate do Padovy uprostred novembra 1855 začalo preňho šťastnejšie obdobie. Prefekt mu po celé štúdium zveril skupiny seminaristov, nad ktorým bdel pri štúdiu, na prechádzkach a tiež vo voľnom čase. Rád sa im venoval, ale tiež bol rád, keď mu toto bremeno bolo vzaté, lebo ho zdržiavalo v jeho samotnom štúdiu.

Svojmu dobrodincovi, donovi Pietrovi Jacuzzimu, niekdajšiemu rieskému kaplánovi raz napísal: "Strávil som v tomto seminári šesť rokov, a to vždy dobre, predsa však dúfam, že novou disciplínou, ktorá bola zavedená, bude tento rok ešte lepší. Dobrí predstavení vyhoveli mojim prosbám a po štyroch rokoch prefektstva mi dali odpočinok a slobodu. Oslobodený od nepríjemností, predsa však požívam výhody; dali mi izbičku, ktorá je tak osamote, že v nej nič nepočuť iba zvon a hodiny. Čo môže byť lepšie? Ani na prechádzku už nechodím v tých dlhých radoch, ktoré každého, kto ich vidí, zarmucuje, ale chodím s jedným spolužiakom; prosto, neviem, čo by som si ešte mal priať. Môžem študovať v nerušenom pokoji a tak dúfam, že mi zostane ešte dosť času, aby som niekedy mohol potešiť svojich drahých priateľov nejakým lístkom, ako si želajú. Posúďte, či nemám byť spokojný. Takto sa môžem pomaly pripraviť na to, aby mi raz, až budem kaplánom, nebol život v osamelej študijnej izbe nudný. Predstavení ma tu volajú jubilár a majú na to všetky dôvody, ak mi dajú niekedy nejaký malý rozkaz, rád ho prijímam, aby som takto odplatil ich dobrotu."

Toto šťastie však nemalo dlho trvať. V novembri 1856 prijal v seminári dve nižšie svätenia, v júni 1857 tretie a štvrté svätenie a tak sa dostal do kléru, pričom bol menovaný prefektom jednej skupiny klerikov. V septembri 1857 bol v Trevise diecéznym biskupom, barónom Antoniom z Fariny vysvätený na subdiakona a 27. februára 1585 na diakona.   

Ako diakon potom navštívil rodné Riese, kde mal v tamojšom farskom kostole slávnostné kázanie o Najsvätejšom Srdci Ježišovom. Táto návšteva bolo o to radostnejšia, že sa Don Giuseppe mohol podeliť s matkou a súrodencami o radosť, že sa jeho bohoslovecké štúdium chýli ku koncu a oznámiť im šťastný dátum jeho posvätenia na kňaza. 

Začiatkom augusta 1858 sa mladý Sarto rozlúčil so seminárom a Padovou. Nemal však ešte dvadsaťštyri rokov - predpísaný vek k prijatiu sviatosti svätenia kňazstva a tak mu diecézny biskup, barón z Fariny, vymohol z Ríma dišpenz od povinného veku a ustanovil 18. september 1858 k jeho sväteniu. Pretože práve vtedy konal kanonickú vizitáciu v Castelfranco, chcel mu v tomto meste udeliť svätenie.  

Po desiatich dňoch prípravy duchovnými cvičeniami nastal vytúžený deň. Giuseppe sa ako kedysi, aj v ten septembrový deň vydal na cestu do Castelfranco, ale predsa s rozdielom - teraz nemal ísť do školy, ale má dostať odmenu za všetky trápenia, námahy a práce. Má sa vyplniť vrelá túžba a modlitba jeho srdca, ale tiež vrúcne želanie a modlitba jeho matky, ktorá so svojimi deťmi dojato hľadela na biskupa, ako vkladá ruky na jej najstaršieho syna a svätí ho na kňaza.

Nasledujúci deň, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie bol ešte viac slávnostnejší, pred očami všetkých rodákov v Riese slávil syn niekdajšieho obecného sluhu svoju prvú svätú omšu. Pre kňaza Sarta bolo veľkou radosťou denne pristupovať k oltáru a sláviť najsvätejšiu obetu. Zanedlho však dostal svoje prvé umiestnenie, v obci Tombola mal slúžiť ako kaplán.

Tu sa mladý kaplán stretol s celkom inými povahami, ako v Riese. Problémy mu nerobili jednoduchí vidiečania, ale dohadzovači a obchodníci s dobytkom, ktorí nezriedka prešli ďaleké kraje a domov prinieslo čosi, čo by duchovný správca radšej nevidel. Popritom sa však obyvatelia vyznačovali dobrotou srdca a nábožnosťou.

Príjmy kaplána boli skromné, počas žatvy si musel sám nazbierať pšenicu a kukuricu, inak bol odkázaný na almužny za sväté omše. Nemal farára, ani bývanie či stravu, všetko bolo na jeho pleciach. Kaplán Sarto preto štyri roky býval v domčeku v nájme u stolára, ďalších päť rokov za v inom, od kostola dosť vzdialenom príbytku. Stravu si najprv vyprosil u farára namiesto mesačného platu, až neskôr si zariadil pomoc svojich dvoch sestier, ktoré mu viedli domácnosť.

S farárom Antoniom Constantinim si od prvého dňa dobre rozumel. Jeden z jeho neskorších žiakov to takto zhrnul: "Študovali, aby mohli kázať a spovedali; kázali a spovedali, aby mohli konať dobro veriacim, kdekoľvek je to možné, pomáhať v duchovných a telesných potrebách; prispievať k pomoci chorým a chudobným; učiť nevedomých a predovšetkým kresťansky vychovávať mládež; toto všetko v podriadenosti voči farárovi."

V týchto slovách je možno ukryté "tajomstvo" ich vychádzania. Ale aj v čomsi inom. Obaja boli veľkí milovníci hudby a rečníctva, obaja nachádzali svoju radosť v štúdiu Písma a cirkevných otcov; obaja mali prianie byť všetkým pre všetkých. Niet divu, že medzi nimi vzniklo otcovské správanie na jednej strane a verná synovská láska na druhej strane a zostalo to tak, až do smrti šľachetného farára.

Farár, skúsený a zdatný kazateľ si dal záležať, aby vycvičil Sarta v posvätnej rétorike, učil ho hovoriť tak, aby mu všetci porozumeli, bez pompéznosti, so zreteľom na úžitok veriacich. Vďaka farárovým poučeniam sa kaplán Sarto čoskoro stal hľadaným a obľúbeným kazateľom. Ale popri horlivom vzdelávaní nezanedbával ani jemu zverené duše. "Napraviť všetky veci v Kristovi" sa stalo jeho heslom kňazského pôsobenia.

Jeho ovečky sa často uchyľovali ku kľaniu a rúhaniu, beda však, keď ich pri tom Sarto pristihol! Neváhal verejne prísne pokarhať kľajúceho a stalo sa, že nejeden mládenec pocítil na svojom líci kaplánovu dlaň. Ale aby odstránil túto neresť, neľakal sa osobných obetí. Raz počul nariekať mladíkov, že sa nenaučili čítať ani počítať a preto sú škodní ohľadom zamestnania. Hneď si zaumienil, že založí večernú školu. Pokročilejších žiakov odkázal učiteľovi všeobecnej školy, analfabetov si ponechal. Na otázku chlapcov, ako mu to odplatia, odvetil: "Iba jedno od vás žiadam a keď mi ju dáte, budem bohato odškodnený - už nekľajte!" 

V roku 1859 zomrel vo vojne medzi Talianskom a Rakúskom jeho brat Angelo a matka sa musela starať o šesť dcér sama, bez Angelovej podpory. Musela preto predať svoje tri malé políčka a Giuseppe si potom, aby matke pomohol, vzal dve sestry k sebe, túto podporu považoval za synovskú povinnosť. Mnohým Tombolčanom neraz napadlo, že kaplán preto robí kázne v cudzích kostoloch, či vyučuje v rodinách, aby mohol lepšie podporovať svoju chudobnú matku. Sestra jeho vtedajšieho farára podotkla: "Ale jeho najbližším príbuzným sa musela podpora poslať ihneď, inak sa čoskoro minula na almužny. Raz dostal odmenu za slávnostnú kázeň dvadsať lír, keď prišiel domov, nemal z toho ani centesimo." 

Raz, aby mal z čoho obdarovať núdznych, dal do záložne strieborný príbor, ktorý dostal darom od jednej rodiny a tiež aj svoje jednoduché hodinky. Raz potreboval jeden starec desať lír na lístok na vlak, aby si našiel kdesi prácu. Sarto však nemal žiadne peniaze. "Ale možno máte kukuricu," naliehal chudák vo svojej núdzi. "Kukuricu áno, choď a prines vrece!" Keď sa starec vrátil, Sarto ho zaviedol do obilnice, kde mal asi hektoliter kukurice, rozdelil ho na dva rovnaké diely a povedal: "Jeden diel tebe a jeden mne, si s tým spokojný?"

Don Sarto sa skutočne delil so svojimi chudobnými o všetko. Bolo to vidieť aj na jeho odeve, ktorý bol vždy z lacnej látky a dosť často značne obnosený. Viac však než telesné skutky, boli jeho skutky duchovného milosrdenstva. Okrem večernej školy, ktorú zriadil, bol znamenitým katechétom pre deti. Farárova sestra ho nazvala perpetuum mobile, lebo stále činný. Vo svojom dome zriadil prípravný kurz pre gymnázium, ktorého sa mohli zúčastniť chlapci, ktorí sa chceli stať kňazmi a to nielen z Tomboly, ale aj z iných obcí. Týmto sa kaplán Sarto zaoberal deväť rokov, ktoré strávil v Tombole.

V prvých mesiacoch roku 1867 nadišiel čas opustiť Tombolu. Tridsaťdvaročného kaplána vyzval biskup k tomu, aby si 4. mája 1867 zažiadal o udelenie uprázdnenej fary a dostal sa do Salzano. Jeho prvý dojem na nových farníkov bol žalostný. Upracovaný, chudý a bledý stál pred pohodlnými, mocnými vidiečanmi a nemal na sebe nič, čo by mohlo imponovať ľuďom, ktorí lipli na vonkajších veciach. ani jeho príchod nebol veľkolepý, 13. júla 1867 prišiel na biednom vozíku do svojej fary. Ale keď  v nedeľu predstúpil pred osadníkov svojou prvou kázňou, pochopili, aké bohaté poklady lásky a obetavosti sú ukryté v ich novom farárovi. Hneď si získal ich úctu, lásku a srdcia. 

Aj v tejto farnosti bolo nutné obnovenie morálky, ktorú znemravnil vplyv, ktorý sem kedysi prišiel s francúzskou revolúciou a ktorej zásady a snahy smerovali k tomu, aby zľahčili v očiach ľudu náboženstvo a celkom im znechutili nábožné cvičenia. Preto ležalo mladému farárovi na srdci náboženské poučovanie starých a mladých.

V roku 1873 znovu pustošila Taliansko cholera a dôsledkom jej vyčíňania zostávali mnohé deti ako siroty. Farár Sarto znásobil svoju prácu. Všade a všetkým bol na pomoci, navštevoval chorých, utešoval pozostalých, otcovsky sa ujímal vdov a sirôt, pochovával zomrelých. Nedbal, že sa môže sám nakaziť, ale pritom sa úzkostlivo staral, aby sa nenakazili jeho dvaja kapláni. Raz bol zavolaný k chorému, ktorý ho takto privítal: "Pán farár, som synom smrti."

"Ale ešte nie," pokojne mu odvetil. "Ale, raz musím zomrieť, predsa ma hneď vyspovedajte." Sarto prikývol, ale pritom sa obrátil na jedného príbuzného s príkazom, aby preňho vyprosil u Sogarosových dva litre dobrého vína. Keď priniesol víno, na začudovanie všetkých odlial z fľaše víno a dal ho ho vypiť chorému. Ten sa však bál, že mu podáva nápoj na urýchlenie jeho smrti a začal sa zdráhať: "Nemôžem, to by bola moja smrť." Sarto pochopil, že chorý sa asi bojí otrávenia, preto vypil pred jeho očami víno. Potom mu podal nový pohár: "Teraz si na rade ty." Chorý poslúchol a vypil aj tretí a štvrtý pohár. "A teraz zostaň pokojne ležať, aby si sa vypotil a zajtra ťa znovu navštívim," uzavrel Sarto svoju návštevu. Chorý bol zachránený. Stávalo sa však, že nejeden z obyvateľov zomrel v jeho náručí.

Láska k jeho farníkom pretrvala aj po ich smrti. Vzhľadom k nákazlivosti museli byť mŕtvoly odnesené na cintorín v noci a bez smútočného sprievodu. Hoci tento zákon platil pre všetkých, pre farára Sarta nie; v jeho očiach mal totiž aj zomrelý ešte nárok na starostlivosť svojho farára, preto v noci sprevádzal nebožtíka na cintorín, kde mu preukázal poslednú česť. 

Aj tu sa prejavovala jeho veľká štedrosť a preto sa uňho peniaze neohriali. Neraz kvôli tomu nemohol zaplatiť poplatky a dane a musel dať svoj farársky prsteň do záložne, ako vyplýva z jeho slov: "Schody záložne v Benátkach samozrejme poznám, lebo keď som bol farárom v Salzane, musel som tam odniesť svoj farársky prsteň." Keď už v dome nebolo nič, čo by mohol odniesť do záložne, začalo sa predávať. Pre Sartovu veľkú dobročinnosť a z nej plynúcej núdze o peniaze trpela najviac jeho sestra Rosa, ktorá sa mu starala o domácnosť. Vo farskom dome bol všeobecný nedostatok. Jeho šaty boli v zlom stave, niektoré oblečenie sa rozdalo a v skrini nebolo žiadne plátno. Rosa sa neraz musela uchýliť k ľsti, keď videla, že brat má nejaké peniaze, aby mohla zakúpiť najpotrebnejšie veci. Horúce chvíle jej pripravoval aj svojou pohostinnosťou, otec Giuseppe pozval k stolu každého duchovného, ktorý ho navštívil, či sa s ním stretol. "On je stále rovnaký," vravela raz jeho sestra Rosa, "dnes máme iba kúsok baranej pečene, sotva stačí pre nás a on nie je spokojný, že okrem vás nemohol pozvať ešte nejakého iného hosťa, takto nás privádza don Beppo do rozpakov."

Keď v jednom roku bola veľmi slabá žatva a bol hladomor, vyberali sa almužny pre chudobných. Vyberač, ktorý mal nariadené vyberať tieto almužny v lepších rodinách, navštívil aj farára Sarta a ten mu dal dvadsať vriec kukurice. Jemu nezostalo nič. Na otázku, z čoho chce byť teraz živý, keď všetko rozdal, odpovedal: "Prozreteľnosť ma ešte nikdy neopustila." A tieto slová, plynúce zo skalopevnej dôvery v Boha, zostalo Sartovým heslom až do konca života.

Staral sa nielen o zlepšenie hospodárskych a sociálnych pomerov jeho farníkov, ale tiež sa staral o vysťahovalcov, pre ktorých zriadil na svojej fare kanceláriu.

Na jar 1875 bol po deviatich rokoch pôsobenia v Salzane menovaný za kanonika pri biskupskej katedrále v Trevise, kam nastúpil 27. novembra. Bola to prvá adventná nedeľa, keď zaujal svoje miesto v chóre pri svätej omši, kam na počudovanie ostatných kanonikov prišiel v skromnom odeve, bez kanonických ozdôb. Najprv sa nad tým pohoršili, ale potom ho mnohí kanonici v jeho prísnom liturgickom odeve nasledovali. 

Ani tu sa nenudil. Biskup mu zveril dva najdôležitejšie úrady v diecéze - úrad kancelára a spirituála v seminári, kde sa opäť prejavovala jeho láska k tým, ktorí sa v budúcnu mali stať kňazmi. Bol pre nich dobrotivým otcom vo všetkých potrebách. A ani teraz sa neľakal robiť dlhy, aby pomohol z biedy svojim chovancom, či ich rodičom.

Medzitým nastúpil na pápežský trón Lev XIII., ktorý vymenoval kanonika Giuseppeho Sarta za biskupa v Mantove. Toto mesto a diecéza nutne potrebovali neúnavného robotníka na vinici Pána. Sarto oznámil 13. augusta duchovenstvu aj ľudu svoju prvú vizitáciu. A trval na tom, aby sa táto návšteva, ako aj ďalšie nasledujúce, konali skromne, bez slávnostného uvítania a bohatých hostín. "Každý farár nech vie, že ak mi podá z jeho skromného obedu svoj denný chlieb, odídem z jeho fary spokojný. Budem sa však radovať, ak pri svojom príchode nájdem zhromaždených veriacich v kostole, pripravovať sa na prijatie sviatostí. To bude najkrajšie privítanie, ktoré môžem dostať."  

 

Na tieto cesty chodil so sprievodcom kňazom zavčasu ráno, za šera sa vo voze modlil breviár a rozjímal. Keď došli ku kostolu, hneď vošiel dnu, posadil sa do najbližšej spovednice a spovedal. Takto chodil od fary k fare a všade videl duchovnú biedu, nedostatok kňazov, zosvetštené duchovenstvo, katechézy bez vážnosti a energie, nedeľné a sviatočné kázne sa iba prečkali, alebo sa vôbec nekonali, čím u ľudí vznikla malá vážnosť k nim, cirkevný majetok bol zaťažený veľkými daňami, mníšky a mnísi boli vypudení z kláštorov. Veľké množstvo ľudí sa odcudzilo cirkvi a náboženstvu, tisícky z nich si ani neplnili veľkonočné povinnosti, veľká časť z nich nesvätila nedeľu, pracovalo sa počas nej ako vo všedný deň, na pôst sa nedbalo, snúbenci sa uspokojili s uzatvorením sobáša pred svetským úradom, z úst všetkých vychádzalo kľanie a rúhanie.

Preto všetky jeho ustanovenia smerovali k jednému cieľu - k zmene a náprave, pričom sám išiel príkladom. Biskup Sarto na všetky väčšie sviatky kázal v chráme či iných kostoloch tri až štyrikrát denne. Nabádal zlepšovať chyby a zlozvyky dobrotou a láskavosťou. Zvlášť vytýkal váhavosť farárov v kázaní a vyučovaní katechizmu.  

Ani mantovský seminár nebol na tom oveľa lepšie, mal problémy s financiami a nedostatkom chovancov. Preto sa obrátil na farníkov diecézy: "Vy, chudobní ľudia, ste určite tí, ktorí sa delia so žobrákom o kus chleba, ktorý vám zostal na zahnanie hladu; ste to vy, ktorí svojimi darmi najviac prispievate na okrasu božieho domu a dôstojnosti jeho služieb." Ale nezabudol ani na bohatých, ktorých tiež nabádal k štedrosti. A hoci on sám nemal peniaze ani majetok, ktorý by dal semináru, dal mu svoje srdce; denne tam chodil a staral sa o všetky potreby. 

Od 10. do 12. septembra 1888 otvoril synodu, na ktorej sa zúčastnili všetci kňazi z diecézy a hovorili napríklad o zhube zlej tlače, o škole a židovskej otázke, tajných spoločnostiach, o vyučovaní náboženstva, o zanedbaných cvičeniach v nedeľu a počas sviatkov. Vydali sa prísne nariadenia ohľadom vyučovania, spovede a prijímania a ustanovilo sa, že sa má v spovednici odoprieť právo rozhrešenia rodičom, pestúnom, alebo majstrom, ktorí zdržiavajú svoje deti alebo podriadených od kresťanského cvičenia.

Okrem toho založil biskup Sarto školu pre opustené dievčatá. Aby mohli veriaci viac počúvať Božie slovo, zariadil v seminári verejné prednášky a benátskych rehoľníkov priviedol do pútnického kostola Milostnej Panny Márie, odkiaľ ich kedysi vypudila vláda.

Kňazom opätovne pripomínal povinnosť duchovného kontaktu, preto sa mali aspoň raz za tri roky konať exercície. Seminaristom tiež vyučoval spev a liturgickú hudbu.

12. júna 1893 ho pápež Lev XIII. menoval kardinálom. 14. júna dostal červený kardinálsky biret a 15. júna zložil v Sixtínskej kaplnke prísahu vernosti a pápež ho v tajnom konzistóriu menoval za benátskeho patriarchu. Povýšil monsignora Sarta na arcibiskupa a výslovne si prial, aby sa okrem diecézy v Mantove staral aj o diecézu v Benátkach.  

Mantovčania prijali svojho pastiera s veľkou slávou, ale napriek tomu, že bol ozdobený purpurom a požíval vysokú dôstojnosť, nezmenil sa - naďalej pomáhal na kazateľnici a spovedal. Radosť mali aj jeho rodáci v Riese, kde ho pri jeho októbrovej návšteve privítali s jasotom. V nedeľu bol kostol naplnený do posledného miesta, všetci chceli byť prítomní na svätej omši a jeho kázni. Keď sa po omši dopočul, že majú byť krstené tri deti, sám k tomu úkonu ponúkol. Pre Riese a okolie boli dni jeho pobytu dňami radosti, k chudobnému domu matky Sartovej prúdili návštevy. Keď potom nadišiel deň rozlúčky, matka naposledy objala svojho milovaného Beppa, dala mu posledný bozk na čelo... nemali sa tu na zemi, už vidieť. 

V Mantove ho začiatkom roku 1894 postihol veľký zármutok, keď sa 21. januára ktosi dopustil v Rovere hroznej svätokrádeže. V tamojšom kostole boli ukradnuté posvätné nádoby s ich obsahom a nikto nevedel, čo sa stalo so svätými hostiami. Len čo sa to Sarto dozvedel, hneď išiel do seminára, kde pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou vykonal s bohoslovcami zmiernu pobožnosť. 

2. februára 1894 skonala o 14,00 hod. po krátkej chorobe jeho dobrá matka. Na mnohých miestach sa konali zádušné sväté omše, najmä však v Benátkach. Kardinál Sarto, ktorý nemohol odprevadiť svoju matku k hrobu, dal na cintorínskom múre v Riese osadiť pamätnú tabuľu s náhrobným nápisom: "Margherita Sartová, vzorná manželka, múdra žena a matka, stratila 4. mája 1852 milovaného manžela Giovanniho Battistu Sarta, v bolesti i radosti pokojná, odvážna a oddaná, vychovala kresťansky deväť svojich detí a dňa 2. februára 1894 vo veku 81 rokov korunovala smrťou spravodlivých život plný obetí a námah. Milým rodičom vyprosuje večný pokoj kardinál Giuseppe Sarto s bratom a sestrami."

Kardinál Sarto potom ustanovil 24. november ako deň svojho príchodu do Benátok, do svojho nového biskupského sídla, pričom 5. septembra 1894 napísal svoj prvý pastiersky list pre benátsku diecézu, v ktorom odkryl chyby moderného sveta, opísal povahu ťažkých časov "v storočí bludu, rúhania sa a odpadu", ako to pomenoval a tak naznačil najhlbšie pramene vtedajšej sociálnej biedy. "Z toho pramení všetko zlo našej doby, najmä v Taliansku. Chcú olúpiť kresťanstvo o korunu jeho víťazstva a znovu zatlačiť do temných katakomb. S diabolským nepriateľstvom vystupujú proti sviatkom a sprievodom, proti bratstvám, kostolom a oltárom..." Obsiahly list je ukončený heslom budúceho pápeža: "Napraviť všetky veci v Kristovi".

Aj preto sa s napätím očakávalo, ako prebehne prvé stretnutie patriarchu Sarta s benátskym starostom. Sarto sa taktne ani slovom nezmienil o rozdielnych bodoch oboch mocí. V Benátkach bol srdečne a vrelo privítaný, na jeho ceste k palácu ho sprevádzalo množstvo gondol a z oboch strán kanálu sa prevolávalo na jeho slávu. Hlboko dojatý kardinál stál v lesklom purpurovom odeve na palube lode, žehnajúc všetky strany.  

Palác patriarchu patrí medzi najkrajšie stavby v meste. Kardinál ho rozdelil - prvé poschodie vyhradil pre kuchyňu, jedáleň a izby jeho troch sestier a netere, na druhom poschodí bola takzvaná banketová sála s oltárom vzadu, kde kardinál udeľoval počas nedieľ a sviatkov svätú birmovku. Svoj skromný príbytok, zložený zo spálne a pracovne a jednoduchej domácej kaplnky mal na treťom poschodí.

Začalo sa konkláve a po niekoľkých hlasovaniach sa začalo ukazovať, že nástupcom Leva XIII. bude kardinál Sarto. Keď si to uvedomil, a pomyslel na obrovskú zodpovednosť tohto úradu, snažil sa odradiť Posvätné kolégium a so slzami v očiach tvrdil, že nie je hodný. Ale Duch Svätý rozhodol.

Vtedajší tajomník konkláve monsignor Merry del Val, bol poverený dekanom, aby získal od kardinála definitívnu odpoveď. Po dlhom hľadaní ho našiel kľačať pred oltárom Matky dobrej rady v Pavlovej kaplnke s tvárou zaliatou slzami. "Odvahu, eminencia!" boli slová, na ktoré sa v tejto dojímavej situácii zmohol tajomník.