Boh si vyvolil za orodovníka proti moru, svätý Rochus

Svätý Rochus, ktorého sviatok si Cirkev pripomína 16. augusta, bol ozdobený dobrovoľnou chudobou, pokorou a láskou k blížnym.  

Jej slová, šepkané so slzami silnej túžby, boli vyslyšané a na príhovor Panny Márie porodila Liberia v roku 1295 krásneho chlapčeka s červeným krížom na hrudi. Boh im chcel týmto znakom ukázať, že ich syna obdarí zvláštnymi milosťami. S veľkou radosťou kráčali rodičia s batoľaťom do kostola, kde mu pri svätom krste dali meno Rochus, čo znamená Vznešený. 

Ukázalo sa, že mu vybrali skutočne hodné meno, Rochus už od útleho detstva preukazoval, čo z neho vyrastie. Liberia sa v stredu a v piatok postila, preto v tieto dni svojho syna dojčila iba raz za deň. Keď sa dieťa rozplakalo, stačilo mu ukázať obraz Panny Márie a hneď sa utíšilo. Rochus rástol v nevinnosti ako anjel a z tváre mu "priam kričala" láska k Bohu a blížnym.

Rodičia ho vychovávali rodičia kresťanskou vierou a neskôr mu zabezpečili vhodných učiteľov. Keď už mal dosť rozumu, začal sa prísne postiť a po príklade svojich rodičov často pristupoval k sviatostiam, aj preto už v mladosti preukazoval vysokú dokonalosť kresťanského života.

Keď mal Rochus dvadsať rokov, jeho otec Jean ťažko ochorel. Cítil, že sa blížia jeho posledné okamihy života, preto zavolal syna k sebe a povedal mu: "Syn môj, blíži sa chvíľa, v ktorej opustím všetky boje, búrky a mnohé biedy tohto sveta, aby som - ako dúfam, dostal večnú odmenu. Prosím ťa, aby si vždy pamätal na moje napomínania, ktoré som ti udeľoval. Predovšetkým slúž Bohu ako jeho dobrý syn, rozjímaj o utrpení Božského Spasiteľa, ktorý nás svojou smrťou vyslobodil z večného zatratenia. Nezabúdaj podľa svojich možností pomáhať vdovám, sirotám a tým, ktorí trpia núdzou. Opatruj chorých, staraj sa o ich uzdravenie a úľavu a Boh ťa uzná za svojho verného služobníka." 

Rochus prisľúbil zomierajúcemu otcovi, že bude žiť podľa jeho príkladu a vezme si jeho poučenia k srdcu. Keď otca zanedlho nasledovala do večnosti aj jeho matka, stal sa dedičom veľkého majetku. Z obavy, aby sa mu bohatstvo nestalo záhubou, rozpredal čo mohol a utŕžené peniaze rozdal chudobným. Majetok, ktorý nemohol predať, zveril strýkovi, aby mu ho spravoval. Potom si vyzliekol svoje drahé šaty, obliekol si namiesto nich pustovnícku tuniku a vydal sa na púť do Ríma. Chcel navštíviť hroby svätých apoštolov Petra a Pavla. 

Na ďalekú cestu si nevzal ani halier, chlieb si vyžobral a keď ho zastihla noc, vyspal sa v chudobincoch, či špitáloch. Nebolo kostola, v ktorom by sa nezastavil, aby sa v ňom pomodlil. Keď došiel do talianskeho Toskánska, dozvedel sa, že v meste Acquapendente vypukol mor. "Pôjdem do Ríma neskôr, tu som teraz viac potrebný," rozhodol sa a zabočil do nemocnice, kde hneď narazil na predstaveného, otca Vincenta, ktorý sa sám staral o chorých. "Prosím ťa, dovoľ mi, aby som ti pomáhal," ponúkol sa mu. 

Otec Vincent vzdychol: "Syn môj, hoci som presvedčený o tvojej veľkej láske k blížnym a dôvere v Boha, si veľmi mladý, a určite nebudeš znášať túto ťažkú neustálu prácu, ani neznesiteľný zápach, vychádzajúci z nakazených." Rochus však oponoval Písmom: "Nehovorí nám, že žiadna práca nie je ťažká pre tých, ktorých podporuje Božia milosť? A nevraví Kristus, že čokoľvek urobíme jednému maličkému, jemu tak robíme?" Vincent ho však ďalej varoval v dobrom: "Premysli si to, všetci tu sú nakazení morom a tvoj život sa ocitne v nebezpečenstve. Tu niet ani radosti, ani pokoja, ani uznania, prečo by si sa mal teda vystavovať nebezpečenstvu?" Ale Rochus si vzal znovu na pomoc slová z Písma a opäť prosil, aby sa mohol starať o chorých.

Otec Vincent mu už viac neodporoval, a prijal Rochusa do nemocnice, kde sa s veľkou láskou staral o ťažko chorých. Boh jeho hrdinskú lásku odmeňoval. Len čo sa Rochus začal starať o chorých a prežehnávať ich znakom kríža, prestal v meste zúriť mor a obyvatelia sa uzdravovali. Keď sa mestom rozšírila správa o Rochusovi, ľudia ho začali zvelebovať. Jemu to však prinášalo rozpaky, schytil do ruky pútnickú palicu a vydal sa na ďalšiu cestu do Ríma. 

A opäť došiel do mesta, kde takisto zúril mor. Aj v Cesene sa obetavo staral o nakazených a uzdravoval ich znamením svätého kríža. Keď aj v tomto meste mor prestal účinkovať, odišiel do Rimini, kde pokračoval vo svojom blahoslavenom diele. 

Konečne dorazil do Ríma. Ale aj vo Večnom meste zomieralo denne veľmi veľa ľudí. Rochus najprv navštívil chrám svätého Petra a Pavla, kde sa dlho modlil a prijal sviatosti. Kardinál Britonikus, v ňom po spovedi, ktorú uňho vykonal, spoznal dokonalého Božieho sluhu a prosil ho, aby sa pomodlil k milostivému Bohu za odvrátenie nešťastia, ktorým navštívil Rím.

Boh vypočul Rochusove úprimné modlitby a kardinál ho potom predstavil pápežovi Jánovi XXII., ktorého dojatý Rochus prosil o požehnanie a o odpustenie hriechov jeho celého predošlého života. Pápež ho požehnal, a povedal mu, že nepotrebuje rozhrešenie hriechov. Rochus sa potom staral o chorých a modlil sa za odvrátenie morovej nákazy, ktorý napokon celkom ustal. 

Po troch rokov pobytu v Ríme odišiel z mesta a vydal sa na spiatočnú cestu domov. Došiel do Piacenzy, kde ešte stále zúril mor. Ani tam neváhal a dňom i nocou slúžil chorým, až sa napokon sám nakazil. Mal také veľké a neznesiteľné bolesti, že nahlas bedákal. Ale aby neobťažoval ostatných v špitále, prosil predstaveného, aby mohol odísť z nemocnice a utiahol sa do neďalekej ulice, kde si ľahol v kúte pri jednom dome, aby tam trpel a zomrel.

Hoci preukazoval obyvateľom mesta veľa dobrodenia, nedočkal sa vďaky. Ľudia sa báli, že sa nakazia a nútili Rochusa, aby opustil mesto. Chorý sa z nohy na nohu vliekol do blízkeho lesa, kde našiel osamelý domček. Tam sa celkom vyčerpaný zosunul na zhnitú slamu. Nevďačníci ho od seba vyhnali, ale Boh ho neopustil. 

Na blízkom zámku žil bohatý a zbožný šľachtic Gotthard Polastrella a dobrotivý Boh dopustil, aby šľachticov pes našiel počas poľovačky Rochusa. Zviera odvtedy každý deň prichádzalo do domčeka k úbohému trpiteľovi, lízalo mu rany a prinášalo mu kúsok chleba. Z neďalekého prameňa prinášal svätému čerstvú vodu, ktorú Rochus pil a vymýval si ňou rany.  

Takto to išlo niekoľko dní, až jedného dňa šľachtic zbadal, že jeho pes uchmatol zo stola kus chleba a zmizol. Spočiatku si to nevšímal, ale keď pes tak spravil aj na druhý deň, vyhrešil Gotthard sluhov, prečo nechajú hladovať jeho obľúbeného psa. "Pane, všetkých kopovov dostatočne kŕmime. Nechápeme, prečo tak pes robí, určite bude za tým nejaké tajomstvo," odvetili sluhovia.

Rovnaká situácia sa zopakovala aj na ďalší deň a keď pes odbehol, Gotthard nasadol na koňa a sledoval psa. Vtedy videl, že pes vošiel do domčeka. Zosadol z koňa a tiež vošiel dnu. Videl Rochusa brať chlieb od psa a prežehnať milosrdné zviera. Udivený šľachtic zvolal: "Aké nevyspytateľné a podivné sú tvoje cesty, ó Bože na nebesiach. Aká veľká je tvoja moc a nevysloviteľná tvoja dobrota, ktorý neopúšťaš svojich verných sluhov v biede a hlade!" Potom sa začal rozprávať s Rochusom.

Keď sa dozvedel, že je na ceste domov, do Francúzska, navrhol mu, aby išiel s ním do jeho zámku. Ale Rochus chcel zostať v domčeku, aby nenakazil jeho domácnosť. Obdivuhodná trpezlivosť chorého, jeho pokoj a odovzdanosť do Božej vôle, ako aj veselá tvár napriek hrozným bolestiam, chytili Gottharda za srdce a zaumienil si viesť svätý život a starať sa o uzdravenie Rochusa. A hoci sa Rochus spočiatku zdráhal, predsa sa nechal odviesť do zámku, kde sa zanedlho skutočne vyliečil. Šľachtic Gotthard odvtedy viedol zbožný život a keď sväto zomrel, zavesili jeho obraz v chráme svätej Anny vedľa obrazu svätého Rocha.

Vyliečený Rochus potom odišiel do mesta, kde ešte stále zúril mor a staral sa o nakazených, chodil ulicami po piacenzkých uliciach a keď prežehnal domy, mor ustupoval a ľudia sa uzdravovali. Až teraz obyvateľom došlo, koho predtým vyhnali, začali mu prejavovať veľkú úctu a všemožne ho zvelebovali. Pokorný služobník Boha sa preto radšej uchýlil do lesného domčeka, kde žil v skrytosti istý čas a potom sa v pustovníckom rúchu vracal späť do vlasti.

Keď došiel na svoje statky vo Francúzsku, v Montpellieri v tom čase zúrila vojna. Rochusa v otrhanom rúchu, ktorý vstúpil do rodného paláca, sluhovia nespoznali a udali ho, že je vyzvedač. Jeho príbuzný, ktorý bol prefektom ho teda dal zajať. Ale keď na otázku, ako sa volá, Rochus neodpovedal, nechal ho hodiť do žalára. 

Tam žil Rochus päť rokov v modlitbách, v rozjímaní a v prísnom pôste. Aj v tomto chcel nasledovať svojho Spasiteľa, keď prišiel medzi svojich a oni ho nechceli poznať a trápili ho. Vo väzení znovu ťažko ochorel na mor, ako predtým v Taliansku. Cítil, že sa blíži jeho koniec, preto poprosil strážcu, aby priviedol k nemu kňaza.

Keď kňaz prišiel, aby ho zaopatril sviatosťami zomierajúcich, začudovane pozeral na osvietený žalár, ktorý bol inokedy tmavý, a na stene svietil jasný nápis: "Rochus, orodovník proti moru." Prestrašený kňaz ho zaopatril sviatosťami a potom sa ponáhľal k prefektovi, aby mu oznámil, že tým väzňom je jeho príbuzný a svätý.

Prefekt rýchlo ostatnú rodinu a všetci odišli do väzenia, aby sa presvedčili o kňazovom tvrdení. V cele žalára našli bezduché telo svätca na holej podlahe. Keď 16. augusta 1327 odhalili tridsaťdvaročnému Rochusovi hruď, uvideli červený kríž a spoznali, koho väznili a trápili.  

Jeho šľachtickí príbuzní potom slávnostne pochovali Rochusove telo, nad ktorým postavili nádherný pomník a neskôr aj chrám v Montpellieri. Zbožní veriaci ho hneď začali uctievať ako svätého a patróna proti nákazlivým chorobám.

Svätý Rochus oslobodil od moru svojím orodovaním nielen Taliansko, ale v roku 1419 aj Kostnicu. Keď sa v tomto meste a okolí začal šíriť mor, konali sa procesie, počas ktorých veriaci za spevu niesli po uliciach obraz svätého Rocha a vzývali ho o pomoc. Mesto bolo zachránené.