Chcel dobyť svet pre Nepoškvrnenú, svätý Maximilián Kolbe

U Rajmunda sa čoskoro prejavilo veľké nadanie, spojenie s fantáziou a usilovnosťou. Jeho záujmy boli široké, lákalo ho všetko, čo napomáhalo zbožnosti a často vyhľadával modlitbu, zároveň sa však tiež zaujímal o vojenskú stratégiu. Vymýšľal, ako oslobodiť Poľsko od nadvlády troch okupantov, premýšľal nad najnovšími technickými vynálezmi v letectve a podobne.

Na jar v roku 1910 boli súrodenci vyzvaní, aby nahlásili predstavenému, či chcú ďalej pokračovať v štúdiu so zameraním na kňazstvo, alebo sa chcú zamerať na vzdelanie k dosiahnutiu svetského povolania. Hoci Rajmund vážne uvažoval o kňazstve, predsa zároveň premýšľal nad vedeckou kariérou. Napokon sa rozhodol povedať predstavenému, že jeho zamestnanie nesmeruje ku kňazstvu.

Prv však, než tak spravil, dostal návštevu. Za svojimi synmi prišla ich matka Mária s nečakanou správou - aj ich najmladší brat vstupuje k minoritom a pretože tak mali zabezpečené všetky deti, rozhodli sa s otcom naplniť svoj sen z mladosti, ktorý prekazila ruská okupácia a obaja vstúpia do zasväteného života. Otec k minoritom v Krakove a ona k benediktínkam v Ľvove. Rajmund toto rozhodne nečakal! Vnímal to ako znamenie a po skončení návštevy zašiel za rektorom: "Pokorne prosím o prijatie do rádu svätého Františka."

Na znamenie prerodu v nového človeka prijal meno Maximilián Mária. Postupom času však ako mladý človek videl aj mnoho chýb ako vo svete, tak v ráde, ktorého budúcnosť mu veľmi ležala na srdci. Dospel k radikálnemu záveru - buď rád postaviť na nohy, alebo ho zrušiť, pripravený sa celkom ponúknuť Bohu k spolupráci. 

Rádové štúdium absolvoval čiastočne aj v Ríme. Získal doktorát z filozofie a v roku 1919 aj z teológie, prijal diakonské a kňazské svätenie a tu slávil aj svoju primičnú svätú omšu. Zoznámil sa s rímskymi kresťanskými pamiatkami, z ktorých naňho zvlášť zapôsobili miesta, kde kresťania zomierali pre svoju vieru a svoju vernosť Pánovi dosvedčili preliatím svojej krvi.

Práve v Ríme dozrievali jeho životné názory a postoje. Nové objavy vedy a techniky, za ktorými niektorí videli pôsobenie diabla, chápal ako veľkú šancu pre evanjelizáciu, najmä tlač, kino a časom aj rozhlas, sa mu zdali ako šanca pre hlásanie evanjelia. Sníval o časopise, ktorý by všetkým pomohol nachádzať Nepoškvrnenú Pannu Máriu a objavovať Božiu lásku. Pre Nepoškvrnenú Pannu Máriu chcel získať celý svet, preto so svojimi šiestimi najbližšími priateľmi založili v Ríme Rytierstvo Nepoškvrnenej, ktoré pápež Benedikt XV. požehnal.

Po návrate do Poľska najprv vyučoval v seminári, kde sa mu podarilo nadchnúť ďalších pre Rytierstvo Nepoškvrnenej a začalo sa šíriť aj za múry kláštora. Čoskoro v ňom dozrela myšlienka vydávať časopis, čo sa mu podarilo. 

Jediným mráčikom však boli jeho opakované zdravotné problémy. Vracajúce sa ťažkosti s tuberkulózou, ho postupne pripravili o jednu časť pľúc, preto musel pod poslušnosťou odchádzať na dlhšie ozdravné pobyty. Tieto ťažkosti však neoslabovali jeho túžbu dobyť pre Nepoškvrnenú celý svet. Bol si vedomý, že tým nechce presadzovať svoje vlastné nápady, ale je iba ochotný byť nástrojom v rukách Nepoškvrnenej, preto bol pokojný. Videl, že keď on sám urobí všetko, čo je v jeho možnostiach, nebo zvláštnym spôsobom doplní ostatné. A hoci nikdy nechýbali problémy, vždy vedel, komu všetko zveriť - Nepoškvrnenej!

Časom pochopil, že nastal čas založiť celkom nový kláštor, alebo skôr mesto s názvom Nepokalanov (mesto Nepoškvrnenej) - pre vydávanie časopisu a realizáciu hlavného cieľa: dobyť svet pre Nepoškvrnenú. Poprosil predstaveného o dovolenie uskutočniť nový projekt v prospech oslávenia Nepoškvrnenej, ale nebol schopný odpovedať na otázky prekvapeného predstaveného, napr. či má peniaze na také veľké dielo. Iba odpovedal, že verí, že sa Nepoškvrnená postará a ona sa naozaj postarala. 

Nepokalanov sa zo skromných začiatkov rozrástol v najväčší františkánsky kláštor na svete, a hoci tam mali to najlepšie technické vybavenie, rehoľníci naďalej žili v príkladnej chudobe. 

S túžbou dobývať svet pre Nepoškvrnenú, prišiel 14. februára 1930 za najvyšším predstaveným s prosbou, aby mu dovolil založiť Nepokalanov v Japonsku. Povolenie dostal a tiež povolenie vydávať časopis nielen v Japonsku, ale aj v Číne. Už 26. februára 1930 sa s piatimi spolubratmi vydali na cestu. Po tridsiatich piatich dňoch plavby zakotvili v Šanghaji a potom pokračovali do Nagasaki.

Začiatky však boli kruté, misionárom sa všetko podarilo zvládnuť len vďaka mimoriadnemu nasadeniu, skromnosti a dôvere v pomoc Nepoškvrnenej. O mesiac neskôr ale už mali tlačiareň a mohli vydávať časopis v japončine a po čase sa im začalo dariť prijímať nových bratov z Japonska.   

V júli 1936 bol otec Kolbe zvolený za gvardiána poľského Nepokalanova, vtedy už najväčšieho minoritského kláštora na svete a tak sa vrátil do Poľska. Boh mu doprial, aby tam prežíval roky najväčšieho rozkvetu a svojím príkladom a pôsobením v službe predstaveného mohol zároveň napomôcť k prebudeniu hlbšej horlivosti rehoľného života.

Prezieravý Maximilián vždy myslel dopredu, preto už nikoho neudivilo, keď začal používať rozhlas a v Nepokalanove zriadil vlastnú rozhlasovú stanicu. Zaobstaral tiež ďalšie moderné stroje, niekoľko veľkých nákladných áut, aby sa tlač mohla rýchlejšie roznášať a dokonca začal práce na zriadenie letiska. Všetko však zastavila druhá svetová vojna, ktorá postihla Poľsko ako prvú krajinu v Európe. 

Otec Kolbe vedel o blížiacom sa nebezpečí, preto predtým než obsadili Nepokalanov nemeckí vojaci, zastavil vydavateľskú činnosť a väčšinu rehoľníkov rozptýlil na rôzne miesta. On sám však zostal v Nepokalanove. Patril medzi výrazné osobnosti poľského národa, niet teda divu, že bol medzi prvými, ktorých sa Nemci rozhodli zlikvidovať, vedeli, že národ bez vodcovských osobností potom ľahšie zlomia. Otec Maximilián Kolbe bol 19. septembra 1939 zatknutý a spolu s ním aj jeho rádoví spolubratia. 

Odviezli ich do tábora Amtitz, a neskôr do Ostrešova. Cestou otec Kolbe upokojoval bratov: "Ideme na misie, môžeme niečo urobiť pre Nepoškvrnenú, a navyše nás dokonca vezú zadarmo." A hoci tam prežili ťažké dni, 8. decembra, práve na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, boli prepustení. Vedeli, koho je to práca... 

Nepokalanov našli v žalostnom stave, ale pod vedením otca Maximiliána bol znovu zavedený poriadok a rehoľníci sa začali viac venovať modlitbe a tomu, čo ešte mohli robiť. Postupne sa vracali aj ostatní bratia a ich úlohou bolo postarať sa o vyše 3500 vysídlencov zo západného Poľska a o Židov, tí všetci sa k nim totiž prisťahovali. Tlačiarenské haly upravili na dielne, kde piekli oblátky, vyrábali sošky Panny Márie, opravovali hodinky a bicykle. Neskôr zriadili aj fotoateliér a mliekareň a takto podporovali v najťažších časoch aj okolité obyvateľstvo.

Potom však bol 7. februára 1941 otec Kolbe znovu zatknutý a sním aj ďalší štyria kňazi. Najprv bol uväznený vo veľmi známom varšavskom väzení Pawiak. Dvadsať mladých rehoľníkov sa ponúklo na výmenu za prepustenie otca Maximiliána, ale Nemci to zamietli, potrebovali zničiť práve jeho a tak ho namiesto prepustenia poslali 28. mája do koncentračného tábora v Osvienčime. 

Ani tu nestratil svoju dôstojnosť katolíckeho kňaza, stal sa oporou pre mnohých spoluväzňov. Aj tu sa odovzdával do rúk Nepoškvrnenej a prijímal od nej toto neľahké misijné pôsobisko. Hoci mal po celý život zdravotné problémy, práve v koncentračnom tábore až obdivuhodne prečkal všetko, čo mnohých okolo neho drvilo a zabíjalo.

Potom otriasla táborom správa, že z bloku 14A utiekol väzeň. Všetci vedeli, čo to znamená. Pokiaľ sa nenájde, vyberie sa desať väzňov z bloku 14A a zomrú tou najobávanejšou smrťou v bunkri hladu. Esesáci so psami celý deň zúrivo hľadali utečenca, pričom väzni boli počas celého horúceho júlového dňa nastúpení vonku, v pozore, bez kvapky vody a beda tým, ktorí to nevydržali.

Zapadajúce slnko neprinášalo väzňom úľavu, ale rozsudok... Otca Maximiliána, ktorý sa ponúkol na výmenu za Francizska Gajowniczka a ďalších deväť nešťastníkov hnali do bunkru hladu. Tam im vzali šaty a zatvorili dvere na pevnú závoru. Teraz sa však zvnútra neozývali prosby, náreky ani nadávky. Dozorcovia počuli spev mariánskych piesní a modlitby, spolu s ružencom takto viedol otec Maximilián spoluodsúdencov k večnému domovu. 

Ich hlasy postupom dní slabli. Väzeň, ktorý bol na túto úlohu určený, vstupoval do cely a vynášal mŕtve telá - väčšinou jedno denne. A potom prišiel predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Panny Márie, 14. august 1941. Nemci už potrebovali umiestniť do bunkru ďalších odsúdených, no na podlahe hladomorne ešte traja žijúci pomaly umierali. Vtedy prišiel do bunkru táborový lekár Bock a pristúpil k otcovi Maximiliánovi, ktorý sedel na betóne s otvorenými očami, aby mu vpichol do ľavého ramena injekciu fenolu.