Svätá mučenica Zuzana sa narodila okolo roku 280 vznešeným rodičom. Jej otec Gabinus bol bratom pápeža Kajusa, ktorého pontifikát trval od roku 283 do roku 296 a bola aj spríbuznená s Diokleciánom, ukrutným prenasledovateľom kresťanov.
Zbožnému Gabinusovi zomrela manželka veľmi skoro a tak svoju jedinú dcéru vychovával sám, nezabúdajúc na kresťanské cnosti, v čom mu bol veľmi nápomocný jeho brat Kajus. Zuzana tak prekvitala a každý obdivoval jej nevinnosť a Božiu bázeň. Keď prišla do veku panny, začala sa strániť sveta a v tichej samote ukrývala svoju čistú dušu a telesnú krásu.
Hoci bývala v paláci, žila skromne, modlila sa a prísne sa postila. Srdce mala naplnené horlivosťou pre Božiu česť a jedného dňa spravila sľub večnej panenskej čistoty. Ba dokonca, počas prenasledovania kresťanov túžila po mučeníckej smrti.
Ukrutnému príbuznému, cisárovi Diokleciánovi sa pre svoju krásu veľmi zapáčila a chcel ju vydať za svojho spolupanovníka Maximiána a spraviť ju tak cisárovnou. Poslal ku Gabinovi Klaudia, aby vypýtal Zuzanu za manželku pre cisára Maximiána. Zbožný Gabinus vypočul žiadosť svojho strýka, ale vypýtal si čas na rozhodnutie. Keď potrebný čas dostal, išiel za svojím bratom Kajusom a povedal mu o Diokleciánovej žiadosti. Potom sa obaja spoločne vybrali za Zuzanou.
Tá sa hneď rozhodla, keď povedala: "Viac než cisárska koruna sa mi páči moja kresťanská viera a panenská čistota. Keby som sa chcela vydať, stala by som sa manželkou kresťana, lenže nezruším vernosť Bohu, ktorému som sľúbila čistotu." Otcovi aj strýkovi spravila svojou odpoveďou radosť, hoci si boli vedomí, že Dioklecián sa neuspokojí, preto jej radili, aby sa k nastávajúcemu boju chystala modlitbami, pôstami a dobrými skutkami.
Zanedlho prišiel za Gabinom posol Klaudius, aby si vypočul rozhodnutie. Dozvedel sa, že Zuzana sa za Maximiána nevydá, lenže Klaudius to chcel počuť na vlastné uši od panny Zuzany. Keď sa s ňou stretol, chcel jej podľa zvyku pobozkať ruku, no Zuzana ju stiahla späť so slovami: "Nikdy som to nikomu nedovolila, a tebe to dovolím ešte menej, alebo tvoje ústa sú poškvrnené pohanou obetou, z ktorej si jedol," a k ponuke na sobáš dodala: "Nemôžem byť manželkou neznaboha."
Klaudius jej odvetil, že sa mýli, Maximián predsa nie je neznaboh, veď sa klania ich bohom. Zuzana, osvietená Duchom Svätým, ho slovami o pravde viery v jedného Boha presvedčila, že je Maximián je modlár a osvietila tak Klaudiusovu dušu, ktorý dojato prosil o prijatie do Cirkvi. V noci potom prišiel aj so synmi ku Gabinovi, ktorý ich zaviedol k pápežovi Kajusovi, od ktorého prijali nielen krst, ale tiež náboženskú výuku.
Diokleciánovi bolo čudné, že sa Klaudius akosi dlho nevracia a vyslal za ním jeho brata Maxima, aby sa prezvedel, čo sa stalo. Maxim bol svedkom nádhernej scény: Pápež Kajus vstúpil do Gabinovho domu, kde sa okrem domáceho pána a jeho dcéry zdržiaval aj jeho brat Klaudius so synmi, a povedal: "V mene Pána vás prosím, buďte stáli!" a začal sa modliť: "Bože, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorého si poslal k spáse a večnému životu všetkých, aby nás vytrhol z temnosti tohto sveta, daj nám, svojim sluhom, stálosť vo viere. Ktorý žiješ a kraľuješ od večnosti do večnosti." To Klaudiusa podnietilo, aby sa nechal bratom Klaudiom poučiť a o päť dní neskôr prijal od pápeža krst, po ktorom oznámil vladárovi, že Zuzana sa nevydá.
Keď Dioklecián počul, že Zuzana opovrhla jeho milosťou, vzkypela v ňom zlosť. Verejne preklínal svojich príbuzných pápeža Kajusa, Gabina i Zuzanu, ktorí boli tak horlivo oddaní kresťanskej viere. Správa, že aj jeho ďalší príbuzní - Klaudius s manželkou Prepedignou a synmi, a tiež Maximus sa zriekli pohanstva a stali sa kresťanmi a svoje majetky obetovali Cirkvi, prebudila sa v ňom dávna nenávisť a zlosť proti kresťanstvu.
Okamžite dal pochytať mnoho kresťanov a verejne usmrtiť ohňom. Klaudiusa a Maxima najskôr poslal do vyhnanstva do Ostie, neskôr ich ale dal všetkých umučiť. Pápež Kajus slúžil za nich v podzemných chodbách Ríma zádušné sväté omše a ich domy premenil na kostoly. Dioklecián dal vrhnúť do väzenia aj Gabina so Zuzanou. O niekoľko dní ich odtiaľ vypustil a Zuzanu poslal k svojej manželke Priske Serene, aby ju prehovorila, nech vyplní jeho vôľu. Netušil, že cisárovná je tajnou kresťankou a Zuzanu namiesto prehovárania iba utvrdila v jej rozhodnutí.
Keď Dioklecián ani touto formou nepochodil, prepustil Zuzanu, ale zároveň poradil Maximiánovi, aby sa uchádzal o jej ruku hoci aj násilným spôsobom. V noci sa Maximián vrútil do Gabinovho paláca. Vošiel do Zuzaninej izby a uvidel ju ožiarenú nebeským leskom, ktorý ho tak oslepil, že ustrašený vybehol z paláca. Cisár potom prikázal svojmu dôverníkovi Macedoniusovi, ktorý zaprel kresťanskú vieru, aby Zuzanu uväznili v otcovskom paláci, "vyhnal" z jej hlavy kresťanskú vieru a keby sa mu to nepodarilo, aby ju usmrtil.
Macedoniusova celá snaha vyšla navnivoč. Zuzana si nevšímala jeho lichôtky a smiešne, bohuprázdne dôvody. Nepomohlo, ani keď jej hrozil mučením. Dal ju teda vojakom ukrutne zbičovať. A Zuzana velebila Boha, že jej doprial trpieť za svätú vieru. Ukrutník a sluha zverského Diokleciána napokon prikázal vojakom, aby jej sťali hlavu. Bolo to 11. augusta 295.
Keď sa to cisárovná Priska dopočula, prišla v noci do Gabinovho paláca, vzala Zuzanine telo a svojím závojom poutierala vyliatu krv zo zeme. Závoj potom uložila do striebornej skrinky a uchovávala vo svojom paláci. Zuzanine zabalzamované telo zabalila do plachty a pochovala na Alexandrovom cintoríne neďaleko mesta Foglio.
Pápež, svätý Kajus, nasledoval svoju neter. 21. apríla 296 podstúpil mučenícku smrť najmä kvôli tomu, že Zuzanu utvrdil v jej rozhodnutí a nesplnila Diokleciánovu vôľu.
V rovnaký deň zomrel svätý Tiburcius, syn rímskeho miestodržiteľa Agrescia Chromacia, ktorému cisár Dioklecián prikázal, aby prísne prenasledoval kresťanov. Keď dal uväzniť veľmoža Trankvilina a jeho synov Marka a Marceliána, pri ich výsluchu sa presvedčil o pravde Božieho učenia a dal sa spolu so svojím synom Tiburciom pokrstiť.
Chromacius sa potom vzdal svojho úradu, prepustil 1400 otrokov, ktorí prijali krst na slobodu so slovami: "Tí, ktorí začali mať Boha za otca, nemôžu mať ľudí za otrokov." Potom opustil Rím a na svojom vidieckom statku žil svätým životom.
Jeho syn Tiburcius však zostal v Ríme a spolu so svätým Sebastiánom, vojenským plukovníkom, podporoval prenasledovaných kresťanov. Vyznačoval sa skvelými cnosťami a horlivosťou v Božej službe, preto bol vysvätený za poddiakona.
Keď sa raz prechádzal po uliciach Večného mesta, zo strechy jedného domu spadol mladík a bez života ostal ležať na chodníku. Jeho matka vybehla z domu s nárekom a prosbou o pomoc. Hneď sa k nej zbehli susedia a žialili nad smrťou vznešeného mládenca.
Tiburcius podišiel k telu mladého muža, s dôverou v Božie milosrdenstvo sa nad ním modlil, potom ho prežehnal znamením kríža a povedal: "V mene ukrižovaného Ježiša Krista ti prikazujem, vstaň!" Chlapec skutočne vstal a bol celkom zdravý.
Keď videli tento zázrak pohania, obrátili sa, prijali vieru v pravého Boha a svätý krst. Pápež Kájus, ktorý sa o tom dopočul, bol veľmi potešený a ďakoval Bohu za milosť.
Tiburcius nezaháľal a naďalej neúnavne pracoval na obrátení pohanov. Ale tiež navštevoval kresťanov v ich príbytkoch, aj tých, čo boli uväznení, napomínal ich k stálosti vo viere v utrpení, ale aj karhal malomyseľných a nestálych.
Raz navštívil bohatého mladého kresťana Torkvata, o ktorom sa dopočul, že vedie nekresťanský a ľahkomyseľný život. Preto ho pokarhal. Torkvat naoko prijal toto jeho napomenutie a dokonca ho prosil, aby sa zaňho modlil, aby sa dokázal strániť pohanov, ktorí ho zviedli. Pravda však bola taká, že Torkvas si veľmi obľúbil hriešny život a bolo preňho ťažké zanechať ho a žiť ako pravý kresťan.
Tiburciove návštevy ho však veľmi rýchlo začali obťažovať a chcel sa ho striasť. Preto zašiel za novým miestodržiteľom a udal Tiburcia, že je kresťan. Ale aby sa neprezradilo, že je udavač a nezískal si tak opovrhnutie kresťanov, navrhol miestodržiteľovi, že by aj jeho mal akože uväzniť.
Miestodržiteľ Fabián oboch uväznil a neskôr, keď si ich dal predvolať, pýtal sa Torkvata, ako sa volá a čím je. "Volám sa Torkvatus a som kresťan!" odpovedal smelo. "Nepoznáš príkaz nepremožiteľných cisárov?" oboril sa naňho Fabián, "nevieš, čo sa má stať s tými, ktorí nechcú obetovať bohom? Že majú byť mučení a usmrtení?"
Prefíkaný Torkvatus ukázal na Tiburcia: "On ma obrátil na kresťanskú vieru, aj ma v nej vyučil. Sám uznáš, že som musel robiť to, čo som videl robiť jeho." Na to sa miestodržiteľ obrátil k svätému Tiburciovi: "Počul si, čo povedal Torkvatus, čo mi nato povieš?"
"Mýliš sa Tokvatus, nie si skutočný kresťan; aspoň ja som ťa zaňho nikdy nemohol považovať, lebo tvoj život sa nepodobá kresťanskému," povedal Tubircius, keď sa obrátil k Torkvatovi a pokračoval: "Nezachovával si pôsty, nechodievaš na zhromaždenia kresťanov, neobľubuješ modlitbu. Čas márniš neužitočnými vecami, zabávaš sa s ľahkovážnymi ženami a žartuješ s nimi o veciach, o ktorých sa nesluší žartovať. Nemáš teda žiadnu známku skutočného kresťana."
Potom upriamil svoju pozornosť na miestodržiteľa: "Súdil by si nespravodlivo, keby si s ním naložil ako s kresťanom, lebo ho Kristus neuznáva ako svojho ctiteľa."
"A ty by si urobil múdrejšie, keby si sa staral o svoju záchranu a neopovrhoval cisárskymi zákonmi!" oboril sa naňho Fabián.
"Starám sa o spásu svojej duše oveľa lepšie, keď opovrhujem vašimi bohmi a klaniam sa pravému Bohu, Ježišovi Kristovi," sotva to Tiburcius dopovedal, ozval sa Torkvatus: "Je to nebezpečný človek! Bohov nazýva diablami a robí s kresťanmi čary, ktorými oslepuje iných."
"Nespravodlivý svedok neujde trestu," pokarhal ho Tiburcius a povedal miestodržiteľovi: "Tento človek je zlostný. Vydáva sa za kresťana, aj za pohana, aby s každým bol zadobre. Karhal som ho pre nekresťanský život, preto obviňuje kresťanov. My kresťania, vieme, čo nás očakáva, rozkáž teda bičovať naše telo, aj ho trhať, vyžeň nás z vlasti, upaľuj nás, iba nám robíš dobre. Keď nás pošleš do vyhnanstva, dobre, lebo skutočnému kresťanovi je vlasťou celý svet a teda niet preňho vyhnanstva. Keď nás zabiješ, vyjdeme zo žaláru tohto sveta. Chceš nás hodiť do ohňa? Vo svojich túžbach a náklonnostiach sme premohli väčší oheň než tento. Rob teda, čo chceš; všetko je malichernou pokutou pre toho, kto má čisté svedomie."
Fabián skúsil ísť naňho podobrotky: "Zachráň svoju vznešenú rodinu, ktorú si pohanil a ponížil, a nevydávaj sa ohavnej smrti." Ale Tiburcius odvetil, že sa nikdy nebude klaňať necudnej Venuši, roztopašnému Jupiterovi, klamárskemu Merkúrovi, ani vrahovi detí Saturnovi. "Uvažuj, čo robíš, keď mi hrozíš smrťou preto, že sa klaniam pravému Bohu, ktorý panuje na nebi. Nemôžem zaprieť Krista, Božieho Syna, ktorý zostúpil z neba na zem, prijal ľudské telo a spasil nás, ľudí, aby nás mohol povýšiť do neba. Preto opovrhujem vašimi modlami a korím sa všemohúcemu Bohu!"
To už miestodržiteľa rozpálilo zlosťou: "Stačilo! Buď budeš obetovať bohom tým, že nasypeš tymián na žeravé uhlie, alebo budeš po ňom kráčať bosými nohami!" A hneď prikázal vojakom, aby vysypali na podlahu žeravé uhlie.
Svätý Tiburcius sa vyzul, prežehnal sa znamením kríža a kráčal po rozžeravenom uhlí so slovami: "Miestodržiteľ, pozri a uznaj, že Boh kresťanov je pravým Bohom, ktorého poslúcha všetko stvorenie. Tvoje žeravé uhlie mi neubližuje."
Keď Fabián videl tento zázrak, obával sa, že sa mnohí z tých pohanov, čo boli v prítomnosti obrátia na kresťanstvo. Vyhlásil, že sú to iba čary a 11. augusta 295 rozkázal katom, aby ihneď sťali Tiburciovi hlavu. Jeho telo potom pochoval svätý Sebastián.
0 Comments