Svätého Vavrinca Rímskeho, jedného zo siedmich diakonov, ktorí boli umučení počas prenasledovania kresťanov, si v liturgickom kalendári pripomíname 10. augusta.
O Vavrincovom detstve sa vie akurát to, že bol synom chudobných manželov Orencia a Patience a narodil sa okolo roku 230 v Španielsku. Za čias panovania vladára Valeriána prišiel mladík Vavrinec do Ríma, kde sa stretol s arcidiakonom svätým Sixtom, ktorého si cnostný Vavrinec hneď získal. Vzal si nadaného chlapca k sebe, vyučoval ho v teológii a priviedol ho na cestu kresťanskej dokonalosti.
Sixtus sa stal v roku 257 pápežom a svojho obľúbenca Vavrinca posvätil za diakona a zaradil ho medzi siedmich diakonov Rímskej cirkvi napriek tomu, že dosiaľ zastávali tento úrad iba muži s vynikajúcimi cnosťami. Pri vysviacke mu zveril spravovanie cirkevného majetku, ktorým mal zaopatrovať chudobných kresťanov.
Štyri roky predtým sa stal v roku 253 cisárom Valerián. Spočiatku bol naklonený kresťanom, ku ktorým sa nielenže správal láskavo, ale dokonca sa o nich vyjadroval, že sú najlepšími poddanými. Tieto reči sa však nepáčili pohanom, najmä jednému z nich - čarodejníkovi Makrianovi, ktorý bol cisárovým obľúbencom. Potichu a pomaly začal vplývať na cisára, až napokon docielil, že vo Valeriánovi vyvolal nevraživosť, ktorý v roku 257 vydal nariadenie, ktorým zakazoval kresťanom akékoľvek zhromažďovanie a zároveň vydal príkaz, aby biskupov a kňazov, ktorí nebudú obetovať bohom, vyhnali z krajiny, alebo ich aj zavraždili. Hneď prvou obeťou tohto nariadenia bol svätý pápež Štefan I.
Pohan Makrian si od radosti šúchal dlaňami. Videl, že cisár dá naňho a zosilnil svoj vplyv. Výsledkom bolo nové, ešte prísnejšie nariadenie, ktoré Valerián vydal v roku 258. O tomto nariadení napísal svätý Cyprián jednému biskupovi, pôsobiacemu v Afrike: "Cisár Valerián vydal rozkaz všetkým svojim úradníkom, aby mučili a zabíjali všetkých biskupov, kňazov a diakonov, zbavili úradov všetkých kresťanských vznešených a vážených mužov, zhabali im všetky majetky a keby sa zdráhali obetovať bohom, nariadil, aby im postínali hlavy. Do tohto nariadenia spadajú aj všetci cisárski dvorania a sluhovia, ktorí, ak sa odmietnu hneď vzdať svojej viery, majú byť zbavení majetkov, spútaní reťazami a odsúdení k ťažkým prácam ako otroci."
Toto prísne prenasledovanie prinieslo veľa obetí, množstvo kresťanov zomrelo a neboli ušetrené ani malé deti. Hlboko ovplyvnený cisár, vedený pýchou, sa rozhodol vykoreniť Cirkev. A začal hneď od najvyššieho člena. Pápež Sixtus II. sa ani nestačil poriadne posadiť na Petrov stolec, keď bol sotva po roku pôsobenia vo svojej funkcii odsúdený na smrť.
Ustráchaní kresťania dojato sledovali pápeža, kráčajúceho na popravisko, za ktorým išiel s plačom Vavrinec a volal: "Kam ideš, otče, bez syna? Svätý biskup, kam ideš bez svojho diakona? Ach, nikdy si nekonal svätú omšu kým som ti nestál po boku, čím som si zaslúžil tvoju nespokojnosť? Alebo si azda zbadal, že som bol neverným vo svojom úrade? Skúšaj ma teda znovu a presvedč sa, či si vyvolil nehodného k službe cirkvi. Doteraz si mi zveroval rozdávanie krvi Ježiša Krista a dnes mi odopieraš česť, aby som mohol vycediť svoju krv! Či sa nebojíš, že keď sa bude chváliť tvoja neohrozenosť v umučení, bude tvoje pokračovanie hanené, že takto opúšťaš svojho sluhu? Koľkí podmanitelia zvíťazili skrze udatnosť svojich poddaných a nie pre svoj vlastný boj? Či Abrahám nevystrel ruku, aby sám zabil svojho syna, či apoštolské knieža nepostúpil slávu svätému Štefanovi, aby sa stal prvým mučeníkom? Prečo by si, svätý otče, nedopustil, aby tvoje deti vydali svedectvo o tvojej múdrosti a cnosti, keď smelo zomrú s tebou? Neodďaľuj obetu syna, ktorého si vychoval. Palmová ratolesť, ktorú dosiahnem pri tebe, bude okrasou tvojej koruny a moja sláva bude tvojou slávou. Otče, preukáž svoju silu v svojom synovi!"
Jeho slová dojali najmä Svätého Otca, ktorý mu na jeho nárek odpovedal: "Neopúšťam ťa, syn môj! Teba čaká ťažší boj. Mňa šetria, lebo som starec, teba však čaká slávnejšie víťazstvo. Prestaň plakať, lebo o tri dni ma budeš nasledovať. Prečo chceš mať účasť na mojom víťazstve, keď sa ti ponúka celá, úplná koruna? Prečo tak veľmi túžiš po mojej prítomnosti? Keď Eliáš vstupoval do neba, zanechal Elizea na zemi a on nestratil ducha. Zachráň poklad cirkvi a zaopatri chudobných."
Takto utešený Vavrinec odprevadil pápeža až ku krížu, na ktorom dokonal svoj život. Keď sa naposledy v tichosti rozlúčil so svojím vodcom, ponáhľal sa domov, aby naplnil to, čo mu úbohý pápež kládol na srdce - zachrániť cirkevný majetok, aby sa nedostal do pohanských rúk. Celú noc strávil rozdávaním majetkov chudobným.
Keď rozdal posledný kúsok z celého bohatstva, svitalo. O hodinku, či dve neskôr prišli k nemu vojaci, ktorých za ním poslal miestodržiteľ s príkazom, aby k nemu priviedli Vavrinca. Bolo mu totiž známe, že diakon spravuje majetok cirkvi. "Vy, kresťania," hovoril mu, "sa ponosujete, že s vami nakladáme prísne. Teraz nie je reč o trápeniach a mukách, ale v dobrom a mocou svojho úradu sa ťa pýtam, čím chceš prispieť z hojnosti cirkevného bohatstva k pomoci vlasti? Cisár vedie veľkú vojnu s Peržanmi, jeho sily sú vyčerpané a o vás je známe, že používate zlaté nádoby pri obetách, posvätené víno pijete zo strieborných kalichov a sviece horia na zlatých svietnikoch. A keď váš Boh, ktorého zabili Židia, vám dal poučenie, aby ste dávali cisárovi čo mu patrí, keď sám žil v chudobe a napomínal vás k chudobe, vydajte mi svoje poklady a uspokojte sa teda s jeho slovami a buďte bohatými dobrými skutkami."
Pretože miestodržiteľ hovoril naozaj láskavo, rovnako mu odpovedal aj Vavrinec: "Netajím, že je naša cirkev veľmi bohatá. Nikto na svete nie je taký bohatý ako ona, ani sám cisár nemá toľko drahocenných pokladov. Ani sa nezdráham otvoriť pokladnicu a ukázať ti drahocenné Kristove poklady. Iba o jedno ťa prosím, aby si mi doprial niekoľko dní, aby som všetko mohol dať do poriadku a mohol ti to ukázať."
Vavrinec dostal tri dni a ako píše svätý Augustín, "miestodržiteľ objednal niekoľko vozov, aby na nich mohol naložiť poklady cirkvi". Nevedel sa dočkať, kedy sa takýmto podvodom dostane k majetku.
Mučeník medzitým zhromaždil pri kostole všetkých chudobných, bolo ich okolo tisíc päťsto. Na vozy dal naložiť slabých starcov, slepých, krívajúcich, malomocných, opustené vdovy a siroty a spolu so zástupom chudobných sa pobral k miestodržiteľovi. Ten si prišiel prevziať poklady cirkvi a začudovaný sa pýtal, kde sú poklady, ktoré mu sľúbil dať? Vavrinec ukázal na chudobných so slovami, že toto je bohatstvo, oni sú poklady cirkvi, ktoré sa nezmenšujú, ktoré má každý človek a ktoré môžu nájsť u každého.
Miestodržiteľ sa nahneval: "Vydaj mi poklady!" Vavrinec milo odpovedal: "Azda tu badáš niečo, čo by ťa mohlo uraziť, alebo ti bolo nemilé? Zlato, po ktorom žiadostivo túžiš, je ničomný mŕtvy kov a prameň mnohých zločinov a neprávostí. Skutočné zlato je to nebeské svetlo, ktoré títo chudobní nešťastníci požívajú. Sú neustále v súžení a napriek telesnej krehkosti ich trpezlivo znášajú ako najlepší výdobytok. Nepoznajú neprávosti a náruživosti, ktoré vyvolávajú u ľudí duševné choroby, najmä u vysokopostavených a bohatých a robia ich tiež na zemi nešťastnými a hodnými opovrhnutia. V týchto chudobných vidím tie veľké bohatstvá, ktorými cirkev vládne a ktoré som ti sľúbil ukázať. Lebo oni sú naším zlatom, striebrom a v týchto sirotách a vdovách pozoruješ naše perly a drahokamy, lebo sú zasvätení Bohu a cirkev sa skrze nich stáva predmetom zaľúbenia pravého Boha. Prijmi tieto poklady, staraj sa o nich ako otec a upevníš šťastie Ríma a napomôžeš blahu svojho cisára."
Napálený miestodržiteľ sa osopil na Vavrinca, ako sa opovažuje robiť z neho posmech a vysmievať sa jeho dôstojnosti: "Poznám tvoju bláznivú túžbu po mučeníckej smrti, ale nemysli si, že bude krátka. Zomrieš, no dlhou a bolestivou smrťou, aby si zadosťučinil za pohanenie, ktorého si sa voči mne dopustil." A prikázal, aby Vavrinca začali bičovať a popritom mu hrozil ukrutnými mukami.
Vavrinec sa nedal vyviesť z miery: "Nešťastný človek, ktorý ma strašíš mukami, vedz, že tieto muky nie sú moje, ale tvoje muky, lebo sa z nich teším." Miestodržiteľ videl, že hrozby sú márne, a Vavrincovi nespôsobujú strach. Dal ho zatvoriť do žalára.
V tmavej kobke však diakon nezostal dlho. Už o niekoľko hodín ho miestodržiteľ znovu zavolal k sebe. Teraz ho však prosil, aby mu prezradil, kde sú ukryté cirkevné poklady a dodal, aby mu ich vydal, lebo ich aj tak nebude potrebovať. Vavrinec však pokojne odpovedal: "Dôverujem nebeským pokladom, totiž dobrote a Božiemu milosrdenstvu, ktoré oslobodia moju dušu, keď budeš mučiť moje telo."
Miestodržiteľ, vyvedený z miery Vavrincovým pokojom dal príkaz okamžite ho zbičovať. Prv, než schytili kati do rúk biče, svätý mučeník povedal: "Ty bezbožník, vedz, že necítim mučenie, k víťazstvu mi pomáhajú poklady Ježiša Krista." Jeho slová ešte viac popudili nazúreného miestodržiteľa a prikázal, aby Vavrinca mučili ešte krutejším spôsobom. Ani toto nepomohlo, Vavrinec stále znášal muky s pokojom. Na rad teda prišli kyjaky, ktorými ho mlátili. Vtedy Vavrinec začal prosiť Boha, aby povolal k sebe jeho dušu.
Keď neľútostní kati prestali biť diakona, rozbesnený miestodržiteľ sa osopil: "Rimania, nevidíte, že diabli pomáhajú tomu, ktorý sa nebojí bohov, ani cisára, ani najväčšieho mučenia? Natiahnite ho na škripec!"
Vavrinec sa medzitým modlil: "Pochválený buď Pán a Boh môj, ktorý si mne nehodnému, preukázal také veľké milosrdenstvo. Najsvätejší Spasiteľ, dopraj mi, aby všetci prítomní poznali, že svojich sluhov neopúšťať, ale ich v zármutku potešuješ."
Keď pohania videli toto divadlo, Vavrincovu vytrvalosť a veľkú dôveru v Božie milosrdenstvo, mnohí sa obrátili. Medzi nimi bolo stošesťdesiatpäť vojakov. Odpoveď miestodržiteľa na toto konanie bola tá, že hneď dal vojenských dôstojníkov Romana, Crescencia a Claudia Severa popraviť a Vavrinca prikázal odviesť do žalára.
Nasledujúce ráno si dal miestodržiteľ znovu predviesť Vavrinca a začal z iného konca. Vypytoval sa ho na jeho domov, rod a život. Dozvedel sa, že pochádza zo Španielska, ale už niekoľko rokov žije v Ríme. Rodičia ho po narodení pokrstili a vychovávali ho v súlade s Božími zákonmi. "A ty sa smieš chváliť, že poznáš Boží zákon, keď nenávidíš bohov a vysmievaš sa z trestov, určených pre neznabohov?" vyletel naňho miestodržiteľ. Svätý diakon opäť s pokojom odvetil: "Pravda je, že skrze Božie milosrdenstvo nepoznávam modly a neľakám sa žiadneho trápenia, ale v tomto poslúcham Boží zákon."
Miestodržiteľ videl, že Vavrinec je skutočne tvrdý oriešok a začal sa mu vyhrážať, že ak nezmení svoje zmýšľanie a nebude obetovať bohom, prikáže, aby ho mučili deň aj noc. Vavrinec mu odpovedal, aby robil ako mieni. Rozzúrený pohan teda rozkázal katom, aby za mestom nakládli oheň a prichystali rošt.
Keď bolo všetko prichystané, vojaci odviedli Vavrinca na popravisko za mesto. Tam ho reťazami priviazali o železné mriežky roštu, pod ktorým horelo žeravé uhlie. Páľava ohňa pomaly pražila diakonove telo. Hoci mu to určite spôsobovalo bolesti, zdalo sa, akoby ich Vavrinec necítil. Tvár mal rozžiarenú nadpozemským svetlom. Postupne, ako oheň pálil jeho telo, bol už taký naplnený láskou k Bohu, že začal spievať žalmy.
"Môžeš ma obrátiť na druhú stranu, lebo z jednej strany som už dosť upečený," povedal zo žartu miestodržiteľovi, ktorého Vavrincova "drzosť" uviedla do zúrivosti a prikázal, aby ho teda obrátili. Neskôr mu Vavrinec povedal: "Teraz už zo mňa môžeš jesť, moje telo je dobre upečené." Miestodržiteľ ho zasypal surovými nadávkami, ale Vavrinec iba obrátil oči k nebu a skrúšene sa nahlas modlil k Bohu, aby mu ráčil dopriať, aby sa čím skôr obrátil na svätú vieru a mohlo sa po všetkých končinách jeho veľkej ríše šíriť Evanjelium.
Mnohí z prítomných najvyšších úradníkov sa v pohnutí z tohto hrozného divadla hneď obrátili na vieru Ježiša Krista, ale Vavrinec zakrátko odovzdal svoju svätú dušu. Bolo to 10. augusta 258. Jeho telo vzali dvaja vznešení rímski kresťania - vojenský dôstojník Hypolit a kňaz Justín a pochovali ho vedľa cesty, vedúcej do mesta Tibur.
Cisár Konštantín dal nad jeho hrobom postaviť nádherný chrám. Svätý Ambróz aj Augustín, ale i svätí pápeži Lev a Gregor dosvedčili, že sa na jeho hrobe diali veľké divy. Ostatky svätého Štefana boli potom za čias cisára Theodosia prenesené do Ríma.
Bože, ty si doprial svätému Vavrincovi tú milosť, že vedel premáhať bolesti horúceho ohňa, dopraj nám milostivo, aby vyhasol v našich srdciach plameň hriechov. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Masima - Svätí Boží služobníci
0 Comments