26.7.26
Skrze zázrak obrátil svojho otca a potom aj iných, svätý Pantaleón
Svätého Pantaleóna, jedného zo štrnástich svätých pomocníkov, si Cirkev pripomína 27. júla. Pantaleóna, alebo aj Pantaleimóna si mnohí veriaci uctievajú ako zázračného lekára, či patróna lekárov, pôrodných asistentiek a dojčiacich.
Malý chlapček potiahol nosom a ukradomky si utrel z tváre veľkú kotúľajúcu slzu. Mamička moja, modli sa za mňa v nebi, vysielal k nej zo srdca prosby. Na malú chvíľu privrel viečka a zaraz mal pred nimi obraz svojej nežnej matky Eubuly.
Sedeli v útulnej kuchyni priestranného domu v Nikomédii, v mestečku Bythinia. "Takto zopneš rúčky," zaúčala Eubula svojho dvojročného synčeka zbožnému životu. "A teraz po mne opakuj, Otče náš..." predriekala mu modlitbu Pána. S úľubou pozerala na synčeka, ako po nej opakuje slová. Len, keby bol pokrstený, vzdychla v duši.
Ale dúfala, že bude verný nasledovník svojho mena, ktoré znamená silný ako lev a nedá sa zlomiť. Koľkým trápeniam a ústrkov som si musela prejsť pre svoju vieru, spomenula si na príkoria od manžela, verného pohana, ktorý sa snažil udusiť v nej každý plamienok kresťanstva.
"Oh, synček," pritúlila si Pantaleóna k sebe, "musíš zostať verný nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi," pobozkala ho na čelo a začala mu rozprávať ďalší príbeh Ježišovho pôsobenia na zemi.
"Pantaleon, čo stojíš ako prikovaný!" otcov prísny hlas ho vrátil do súčasnosti. "Tvoja matka sa ti už neprihovorí, nechaj ju odpočívať. Bež na dvor!" strkal ho otec Eustorgius z dverí izby. Je najvyšší čas odovzdať manželkino mŕtve telo zemi.
Zbožná matka mala dobrú predtuchu, keď sa bála, že manželov vplyv na syna bude veľký. Pohan Eustorgius vynaložil všetko úsilie, aby zadusil v srdci Pantaleóna aj ten najmenší kresťanský cit a myšlienku. Zaobstaral mu najvzdelanejších učiteľov tej doby, a Pantaleón, príťažlivý mladík, rozvíjal svoj talent. Najskôr to boli všeobecné vedy, neskôr ho pohltilo všetko, čo sa týkalo medicíny. Svojimi vedomosťami si získal nielen úctu nižších vrstiev, ale chýr o jeho nadaní zaletel až na cisársky dvor.
Toho času panoval na Východe cisár Galerius Maximinián, ktorý si nechal predvolať chýrneho mladíka Pantaleóna. Po rozhovore s ním bol uistený, že povesť o ňom neklame, ani nie je prifarbená. Dobre stavaný Pantaleón si získal jeho priazeň.
"Odteraz sa budeš učiť na trovy cisárskeho dvora a máš voľný prístup na celý dvor," rozlúčil sa s ním. Pantaleón sa potešil, o to viac by sa starostila jeho matka, keby žila. Nemravný Maximiánov dvor zadusil aj najmenšiu iskričku svätej viery. Odteraz, kade chodil, tade sníval o svojej skvelej budúcnosti.
Jeho cesta do školy viedla popri malom domčeku staručkého kňaza Hermolausa, ktorý kvôli prenasledovaniu tajne poučoval kresťanov a povzbudzoval ich, aby zostali verní Kristovi. Poznal aj Pantaleóna a smútil nad poblúdením krásneho a duchaplného mládenca. Vedel, že ho zbožná matka vychovávala ako kresťana, aj to, že teraz mu hrozí nebezpečenstvo. "Vynaložím všetky sily, aby som ho znovu získal pre Boha a cirkev," zaumienil si.
Zakaždým, keď Pantaleón prechádzal popri tomto zbožnom kňazovi, milo sa k mládencovi prihovoril. Neskôr sa dali do reči a mladík našiel v ich rozhovoroch záľubu.
"Zájdi ku mne na návštevu," pozýval jedného dňa kňaz Hermolaus Pantaleóna. Neodoprel starcovu žiadosť a nasledoval ho do jeho domca. Hermolaus sa ho vypytoval na jeho rodné mesto, na rodičov a výchovu. Dobrosrdečný Pantaleón mu rozpovedal, že jeho dobrá matka bola kresťankou, ale už zomrela a otec sa klania bôžikom.
"A ty budeš koho nasledovať vo viere, otca či matku?" spýtal sa horlivý kňaz.
"Kým žila mamička, napomínala ma, aby som žil v jej viere aj v nej aj zomrel. Mne sa tá viera páčila a bol som odhodlaný pokračovať v tom, čo si želala matka... no keď zomrela, otec ma nútil držať sa jeho viery, aby som sa mohol stať veľkým pánom na cisárskom dvore," odpovedal úprimný mladík.
Hermolaus sa ho potom spýtal, akú vedu študuje a chlapec odpovedal: "Vedu Esculapa, Hippokrata a Galena, ako to mňa žiada otec. Môj učiteľ hovorí, že keď si osvojím medicínu, budem liečiť chorých."
Tento názor však kňaz nezdieľal, vravel, že veda Esculapa, Hippokrata a Galena je veľmi malá oproti veľkému Lekárovi. "Bohovia, ktorých uctieva Maximinián, sú iba obyčajné bájky, mámenie a klamstvo pre tých, čo majú slabého ducha. Jediný pravý Boh je Kristus. Ak budeš veriť v neho, a vzývať jeho meno, ako Pána života a smrti, choroby sa dajú liečiť oveľa lepšie ako ľudskými prostriedkami. Aj mŕtvi môžu byť vzkriesení k životu, ak sa to Pánovi zapáči, a keď sa k nemu niekto obráti s veľkou dôverou."
"Ako to?" pýtal sa začudovane Pantaleón. "Nuž, jednoducho," usmial sa kňaz, "slepým vrátil zrak, mŕtvym život a malomocným zdravie. Dokonca jedného dňa len slabé dotknutie jeho rúcha uzdravilo ženu, ktorá trpela dvanásť rokov. Ale načo ti mám vyratúvať všetky jeho divy? Bola by to taká práca, ako keby som ti chcel zrátať morský piesok, nebeské hviezdy alebo kvapky všetkých vôd. Či nevieš, že aj teraz pomáha tým, čo v neho veria? Utešuje ich v ich trápeniach a povznáša v zármutkoch." A dodal, že náš Pán nečaká na naše prosby, ale sám nám prispieva svojou pomocou. "Tým, ktorí ho milujú, dáva moc, aby mohli konať zázraky a večný život."
Pantaleón ho dychtivo počúval. Napokon riekol: "To isté som počul od svojej drahej matky. Často som ju videl, ako sa modlí a vzýva Boha, o ktorom mi rozprávaš." A odvtedy nebolo dňa, aby nenavštívil kňaza, ktorý ho s láskou učil poznávať pravú vieru.
Časom však v jeho srdci boj pravdy s bludom. Čo povie otec, keď sa stanem kresťanom? kládol si otázku. Ako sa budem môcť ukázať na cisárskom dvore? Kto sa už len bude radiť s lekárom, ktorý je kresťan?
Všetky tieto myšlienky ho odrádzali od toho, aby sa stal verejným nasledovníkom Krista. Vnútorný hlas mu však hovoril, aby sa nestaral o svet a jeho márnosti. Pantaleón ešte stále nebol pripravený urobiť "rázny krok".
Jedného dňa cestou zo školy uvidel na ceste dieťa, okolo ktorého tela sa obtáčal had. Pantaleón zhrozene pozeral na dieťa, ktoré had už zadusil. Vtedy mu napadlo skúsiť moc Ježiša Krista, ktorú kňaz Hermolaus tak zvelebuje. Pomodlil sa a potom povedal: "V mene Ježiša Krista vstaň!" A preklial hada: "Nech sa ti stane, čo si urobil dieťaťu!" Had sa odkrútil z mŕtveho dieťaťa, kŕčovito sa odhodil a potom sa rozpučil.
Dieťa otvorilo očká a usmialo sa. Pantaleón ho vzal do náručia a zaniesol k Hermolausovi a porozprával mu, aký div urobil na jeho prosbu. Keď hovoril, srdce sa mu naplnilo nebeskou radosťou. Potom spolu s kňazom zveleboval Boha a prosil ho, aby ho dokonal vyučil vo viere a pokrstil.
Pantaleóna tento zážitok hlboko ovplyvnil a prebudil v ňom veľkú túžbu priviesť ku Kristovmu učeniu aj svojho pohanského otca. Ten sa, samozrejme, bránil a Pantaleón sa spočiatku nezmohol na nič. Hoci sa vo svojom vnútri vyhrážal, že všetkých bôžikov, čo má vo svojej izbe porozbíja, úcta k otcovi mu v tom bránila.
Spomenul si na nekonečnú trpezlivosť nášho Pána a zaumienil si, že sa bude horlivo usilovať, aby presvedčil otca o učení Spasiteľa a o ničomnosti pohanských modiel. Začal sa vypytovať otca na rôzne otázky o náboženstve, na ktoré mu však otec nevedel odpovedať, čím "prihral synovi do kariet". Začal mu najskôr šetrne opisovať modloslužbu s tým, že je nedôstojná rozumného človeka. Potom nechal otca, aby nad tým popremýšľal a o niekoľko dní neskôr ukázal prstom na bôžikov, položených doma na polici.
"Otec, títo bôžikovia tu vždy stoja, nikdy si nesadnú. Tieto zasa len sedia a nikdy nevstanú," povedal a opäť sa odmlčal, aby nechal priestor otcovi na premýšľanie. Vtedy priviedli k Pantaleónovi slepého, aby ho uzdravil. Ten hneď privolal svojho otca a potom sa pýtal slepého muža, čo od neho žiada.
"Minul som skoro celý svoj majetok, aby ma lekári uzdravili," rozprával slepec, "a vzali mi ešte aj toho trochu svetla, ktorým som ako-tak videl. Prosím ťa, vráť mi zrak, ten najdrahší nebeský dar."
"Keď si, ako hovoríš, rozdal skoro celý majetok lekárom, ktorí ťa neuzdravili, čo mi potom dáš, keď ti navrátim zrak?" pýtal sa Pantaleón.
"Dám ti všetko, čo mi ešte zostalo!" zvolal slepý muž.
Pantaleón sa usmial: "Otec svetla ti vráti zrak skrze mňa. Čo mi teda sľubuješ, rozdaj chudobným."
Do rozhovoru sa zamiešal jeho otec Estorgius: "Aj tvoj slávny učiteľ Eufrosinus ho liečil a nemohol mu pomôcť, ako chceš ty, jeho žiak, urobiť? Syn môj, nevystavuj sa posmechu iných lekárov."
Pantaleón však dôveroval Bohu, preto odpovedal: "Žiadny z lekárov neliečil tohto slepého tak, ako ho budem liečiť ja. Otec, buď trpezlivý a presvedčíš sa."
Potom sa vrúcne modlil k Bohu, a prosil, aby skrze toto uzdravenie slepého muža otvoril oči jeho otcovi, aby tak spoznal pravú vieru a vyznával kresťanstvo. Po modlitbe sa dotkol slepcových očí a zvolal: "V mene Ježiša Krista, otvorte sa!"
Slepý muž skutočne začal vidieť a zveleboval Boha.
Zázrak so slepým mužom zaúčinkoval aj na Eustorgia, stal sa katechumenom a neskôr prijal svätý krst. Keď nadišla jeho posledná hodina, zomrel ako zbožný kresťan a Pantaleónovi zanechal veľký majetok. Ako prvé spravil to, že prepustil otrokov, časť majetku predal a utŕžené peniaze rozdal chudobným.
Jeho lekárske umenie sa stalo vyhľadávaným medzi ľuďmi každej, aj tej veľmi vysokej vrstvy. Ktorého chorého Panteleón navštívil, k tomu už nebolo treba volať iného lekára. Zo svojich výnosov pomáhal chudobným vdovám, živil siroty a občerstvoval núdznych. Neobišiel žiadny dom bez toho, aby komusi v ňom nepomohol na tele i na duši a vďaka tomu začala prekvitať kresťanská obec, ktorej obyvateľom bol aj slávny lekár Pantaleón.
Chýr o Pantaleónových skutkoch vyľakal pohanských lekárov a kňazov. Báli sa, že prídu o výnosné živobytie a usporadúvali dlhé porady, ako sa zbaviť nenávideného Pantaleóna. Raz ich počas jednej diskusie napadlo, že tento chýrny lekár pred rokmi zázračne uzdravil slepého, ktorý verejne vyznal, že ho Pantaleón uzdravil vzývaním mena Ježiš. Radostne si pošúchali ruky a uzhodli sa, že obžalujú Pantaleóna z kresťanstva u cisára Maximiniána.
Hneď sa aj rozbehli na cisársky dvor. Pred vladára predstúpili so slovami: "Náš mocný vládca, dal si na svoje trovy vyučiť za lekára mladíka, ktorý však teraz tebou opovrhuje a lieči tých, ktorí sa zriekli našich bohov a klaňajú sa Ježišovi Nazaretskému, dokonca tvrdia, že ich uzdravil nie náš boh Esculap, ale Kristus. My sme ho zajali a priviedli so sebou, stojí vonku."
Cisár pokynul, aby priviedli spútaného muža. Keď sa postavil pred panovníka, spýtal sa ho: "Ako vyliečil Pantaleón tvoje oči?"
"Vzýval meno Ježiš a hneď som videl," odpovedal pravdivo niekdajší slepý muž.
Potom si vzali slovo pohanskí lekári a kňazi: "Čo myslíš, kto ťa uzdravil, naši bohovia alebo Ježiš?"
"Slávny cisár," rozprával uzdravený muž, "týmto lekárom som dal celý svoj majetok a neuzdravili ma. Pantaleón ma uzdravil vzývaním mena Ježiš. Ty rozsúď, kto ma vyliečil, či Esculap, či Ježiš."
Cisár sa pomrvil na tróne: "Nebuď blázon a nespomínaj to meno, lebo ja jasné, že ťa vyliečili bohovia."
"Nie som blázon. Blázni sú tí, ktorí si myslia, že mŕtve modly, ktoré nevedia dať sebe zrak, iných uzdravujú."
Jeho odpoveď rozzúrila cisára, ktorý okamžite vydal rozkaz, aby kat sťal hlavu odvážneho kresťana.
Potom si cisár Galerius Maximinián predvolal Pantaleóna. "To, čo som o tebe počul, nie je dobré," rozprával cisár. "Opovrhuješ mocným Esculapom a inými bohmi a za jediného pravého Boha vyhlasuješ ukrižovaného Ježiša. Azda si zabudol, akú milosť som ti preukázal? Ľudia toho veľa natárajú, preto som ťa zavolal, aby som z tvojich úst počul, ako sa veci majú. Obetuj bohom, ako sa sluší na vlastenca."
Pantaleón odpovedal: "Slávny cisár, skutky sú vierohodnejšie ako slová. Potrebné sú viera a pravda. Klaniam sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, vzkriesil mŕtvych, vrátil zrak slepým, narovnal chromých, očistil prašivých a to sa stalo na jeho slovo. Bohovia, ktorým sa klaniate, sú mŕtvi a bezvládni. Prikáž, láskavý cisár, nech kňazi a lekári vzývajú bohov, ja budem vzývať pravého Boha. A ten, ktorý vypočuje vzývanie a uzdraví chorého, nech je jediným Bohom."
Jeho nápad sa cisárovi zapáčil a prikázal, aby doviedli ťažko chorého muža trpiaceho na reumu. Pohanskí kňazi - či sa im chcelo, či nie - museli vzývať bohov. Jeden vzýval Jupitera, druhý Esculapa, tretí Dianu, no chorý len ťažko vzdychal od bolesti. Námaha pohanských kňazov bola márna.
Potom podišiel k chorému Pantaleón a nahlas sa modlil: "Ó Bože, vyslyš moju modlitbu a moje volanie k tebe. Neodvracaj odo mňa svoju tvár, keď ťa dnes vzývam; ukáž tým, ktorí ťa nepoznajú a klaňajú sa ničomným modlám, že ty môžeš všetko svojou mocou!" Potom chytil chorého za ruku: "V mene Pána Ježiša Krista, ktorý povyšuje ponížených, buď zdravý!" Chorý muž okamžite prestal mať bolesti a uzdravený zveleboval Boha.
Pohania sa divili mocou mena Ježiš, ale pýcha a závisť kňazov a lekárov im nedovoľovali, aby uverili v Ježiša Krista. Aj cisár radšej počúval svojich kňazov, ako by mal uveriť Pantaleónovi a nechať sa presvedčiť zázrakmi. Znovu povedal Pantaleónovi: "Obetuj bohom a ver mne! Alebo zabúdaš, že každý, kto pohŕda bohmi, je mučený a poslaný na smrť?" Pantaleón sa nedal zastrašiť a neobetoval bohom, ale zveleboval živého Boha.
Cisára jeho konanie rozzúrilo a vyniesol nad ním rozsudok: "Priviažte ho o stĺp, zbičujte ho do krvi a telo má páľte horiacimi fakľami!" Len čo priviazali Pantaleóna k stĺpu, povedal: "Nebojím sa mučenia, chcem zomrieť za Božieho Syna, Ježiša Krista!" Počas mučenia sa nahlas modlil k Bohu a velebil jeho milosrdenstvo, že mu dal trpieť pre jeho slávu. Ukrutné muky znášal "silou leva" a keď cisár videl, že ho mučenie neprivedie k pohanstvu, nechal ho hodiť do vody. Pantaleón sa však neutopil a tak prikázal, aby ho predhodili divej zveri, no ani oni sa ho nedotkli. Vďaka tomu sa mnoho obrátilo a nechali sa pokrstiť.
Zdalo sa, že cisár prijal svoju porážku, lebo začal lichotiť Pantaleónovi a s hraným záujmom sa ho vypytoval, kto ho vyučil vo viere, že je ochotný znášať pre ňu toľké muky. Pantaleón povedal, že ho sväté učenie naučil dokonale poznať zbožný kňaz Hermolaus. Stále zlostný pohan hneď nakázal vojakom, aby starca vyhľadali a priviedli na dvor.
"Čože tu robíš, syn môj?" pýtal sa zbožný starec Pantaleóna, keď bol predvedený pred cisára. "Cisár vydal rozkaz," odvetil. "Poznal som, že nadišiel čas, aby sme trpeli a zomreli pre Krista, dnes v noci mi to bolo zjavené," povedal kňaz.
Cisár sa potom pýtal úctyhodného kňaza, či má okrem Pantaleóna aj iných učeníkov. Svätý muž povedal, že Hermippa a Hermokrata a ukrutný cisár odsúdil všetkých na smrť. 27. júla 305 hodili Pantaleóna do vriaceho oleja a keď mu to neublížilo, bol spolu s Hermolausom, Hermippom a Hermokratom sťatý. Pohanskí vojaci, ktorí sa pozerali na ich smrť, potom uverili v Krista, verejne velebili Boha a podstúpili mučenícku smrť.
Telá svätých mučeníkov pochovali zbožní kresťania. Cisár Konštantín Veľký nechal preniesť telo svätého Panteleóna do Carihradu a postavil k jeho úcte veľkolepý chrám. V roku 802 sa dostala svätcova hlava do Lyonu vo Francúzsku a ostatné ostatky sú uložené v chráme svätého Dionýza.
Všemohúci Bože, na príhovor svojho blaženého mučeníka Pantaleóna nás chráň a osloboď nás od všetkých neduhov tela, od hriešnych myšlienok a ich nečistého vplyvu na našu dušu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Masima - Svätí Boží služobníci
Žiadne komentáre: