9.5.26
Kazateľ, ktorého si prichádzali vypočuť davy - svätý Ján z Avily
Svätý Ján zo španielskej Avily sa zapísal do náboženských dejín nielen ako zbožný kňaz, ale tiež ako mystik, a najmä ako chýrny kazateľ. Aj preto ho Katolícka cirkev vyhlásila za Učiteľa cirkvi. Veriaci si jeho sviatok pripomínajú 10. mája.
Noc sa ešte ani neprehupla do svitania, keď okolo druhej hodiny ráno sa na chodníkoch ulíc ozývali kroky ponáhľajúcich sa ľudí. Ich cieľom bol tamojší kostol, v ktorom si chceli zabezpečiť miesto ešte pred východom slnka.
Niektorí rozospatí obyvatelia, ktorých hluk vonku prebudil zo sladkého spánku, zvedavo vykukovali z okien a vypytovali sa, prečo tento rozruch? Všetci dostali rovnakú odpoveď: "Otec Avila bude kázať!"
A hoci sa kázeň mala konať až za jasu slnečných lúčov, veriaci merali kroky do chrámu už teraz. Príchod otca Jána z Avily zapĺňal v každom meste kostoly a ulice v ktorúkoľvek hodinu. Niektorí dokonca vyliezli na strechu, len aby ho videli a počuli.
Ján z Avily bol synom Alonsa z Avily a Kataríny Gijónovej, váženého a bohatého páru z Almodóvar del Campo. Jeho matka, ešte keď ho nosila v lone, sa bosá a oblečená vo vrecovine vydala na namáhavú púť do pustovne svätej Brigity, nachádzajúcej sa v divokom pohorí neďaleko mesta, aby si vyprosila dar materstva. Jej zbožná prosba bola vypočutá a na sviatok Zjavenia Pána v roku 1499 porodila dieťa, ktoré malo byť príkladom pre celú Cirkev.
Ján preukazoval svoju predčasnú vyspelosť, keď sa už v útlom veku vydal na cestu prísneho života a pokánia. Keď raz jeho rodičia išli do Guadalupskej svätyne v Cáceres, nechali štvorročného Jána u susedov. Tí boli naplnení obdivom, keď ho uprostred noci našli spať na zemi na hrubých trieskach, ktoré si nazbieral.
V desiatich rokoch mal Ján na rodičov prosbu - želal si, aby mu pripravili jaskyňu oddelenú od domu, aby mohol žiť samotárskym životom vo vhodnom prostredí pre modlitbu a obetu. Toto miesto je dodnes známe ako Jaskyňa pokánia.
Štrnásťročný Ján odišiel do Salamanky, aby na tamojšej slávnej univerzite študoval právo. Štyri roky štúdia pretiekli ako voda v potoku, pred Jánom sa už začala rysovať budúca právnická kariéra, ale Prozreteľnosť mala iný zámer.
Ján sa svojimi priateľmi zúčastnil na festivale a práve tam, počas býčích zápasov mu Pán dal pocítiť úplnú prázdnotu pozemských vecí a potrebu zaoberať sa svojou večnou spásou. Uchvátený touto milosťou odišiel z festivalu, pripravený celkom sa odovzdať Bohu.
Zanechal štúdia a v roku 1517 sa vrátil do svojej "detskej" jaskyne s jediným úmyslom - obnoviť svoj predchádzajúci život v ústraní. Nasledujúce tri roky sa venoval kontemplácii, umŕtvovaniu, pokániu a usilovnému prijímaniu, mnoho hodín venoval tiež adorácii eucharistického Ježiša.
Keď sa Ján stretol s istým františkánom, ktorý v ňom rozpoznal veľké povolanie, poradil mu, aby odišiel študovať teológiu na univerzitu v Alcalá de Henares, aby tak svojimi vedomosťami mohol lepšie slúžiť Pánovi v jeho Cirkvi. Ján ho poslúchol, no najprv študoval umenie a logiku, až potom posvätnú vedu. Jeho štúdium sa v roku 1526 zavŕšilo kňazskou vysviackou.
Tej sa ale jeho rodičia nezúčastnili. Obaja totiž ešte pred jeho kňazským svätením zomreli a Ján sa stal bohatým dedičom. A hoci toto imanie bolo značné, Jánova túžba stať sa misionárom bola oveľa väčšia. Zdedený majetok predal, utŕžené peniaze rozdal chudobným a ponúkol sa biskupovi z Tlaxcaly v Mexiku, Juliánovi Garcézovi, že ho bude sprevádzať. Potom odišiel do Sevilly, kde mal prelát v tamojšom prístave nastúpiť na loď, smerujúcu do Nového sveta.
Kým naňho Ján čakal, venoval sa kázaniu v meste i jeho okolí. Tam ho stretol jeho niekdajší spolužiak Fernando de Contreras a ohromený Jánovou horlivosťou a výrečnosťou požiadal arcibiskupa Alonsa Manriqueho, aby Ján zostal v Španielsku a kázal božie slovo i iberských krajinách, ktoré zúfalo potrebovali apoštolov.
Arcibiskup tento návrh privítal a v mene svätej poslušnosti prikázal mladému kňazovi zostať doma. Ján ho hneď poslúchol a vzdal sa svojho sna. Uznal, že Božie plány sú nezlučujú s jeho.
Na arcibiskupov príkaz prvý raz kázal v sevillskom kostole San Salvador na sviatok svätej Márie Magdalény v roku 1526, ktorej sa zúčastnili náboženské a občianske autority. Hoci Ján vystúpil na kazateľnicu s trasúcim sa hlasom, predniesol jednu zo svojich najlepších kázní vôbec. Tým sa začalo jeho misijné dielo, v ktorom sa ukázal ako neúnavný pracovník.
Jeho kázne prenikali do duše i srdca. Síce trvali skoro dve hodiny, ale vedel tak zaujať veriacich, že nikto z nich neprejavoval známky únavy, či netrpezlivosti. Naopak, bohatí aj chudobní, mladí aj starí, spravodliví i hriešnici sa hrnuli, aby si ho vypočuli. Jedným z dôvodom plodnosti jeho kázní bol ten, že sa ich modlil a pripravoval pred krížom na kolenách.
Jeho životopisec napísal: "Keď káže, kostoly sa zapĺňajú a káže aj na verejných priestranstvách. Ľudia už len pri jeho pohľade stíchnu a upokoja sa. Žije skromne, neprijíma za svoje kázne obete ani almužny, a ak niekto trvá na dare, poprosí ho, aby ho dal chudobným. Je pokorný, trpezlivý a horlivý pre dobro svojho blížneho, organizuje zbierky na pomoc núdznym a na podporu študentov seminára."
Svätec zhromaždil okolo seba skupinu kňazov, ktorí, ohromení jeho cnosťami a príkladom sa podriadili jeho vplyvu a zakladali spolu s ním rôzne nábožné kolégiá, ktoré boli určené na výchovu mládeže, najmä však chlapcom, pripravujúcim sa na kňazskú službu. Po Tridentskom koncile sa premenili na koncilové semináre, z ktorých boli najznámejšie seminár svätej Kataríny, seminár Los Abades a seminár svätého Michala v Granade.
Učenie v avilských kolégiách "neznamenalo unavovať si zrak štúdiom, ale otužovať si kolená modlitbou." Bolo im odporúčané čítať spisy svätého Jána, Pavla a Izaiáša a "vykladača" týchto spisov, svätého Augustína.
Ján z Avily svojim učeníkom radil, aby si duchovný život posilňovali častou spoveďou a svätým prijímaním, a aby - ak je to možné - nikdy nezanedbávali dve hodiny rozjímania o umučení a posledných veciach ráno i večer. Tiež im odporúčal, aby si viac cenili modlitbu ako štúdium, pretože takto sa naučia skutočnému umeniu kázania a dosiahnu lepšie plody z apoštolátu. Rovnako ich učil, že nestačí vystúpiť na kazateľnicu len s nábožnosťou, majú mať hlad a smäd po získavaní duší pre Pána.
Ale v roku 1531 ho niektorí duchovní, popudení závisťou, udali na inkvizičnom tribunáli v Seville, pričom použili niektoré Jánove tvrdenia, ktoré sa dali nesprávne interpretovať. Horlivý kazateľ sa potom ocitol vo väzení a niekoľko mesiacov bol podrobovaný výsluchom.
Svätec ani vo väzení nezaháľal, svojim duchovným synom a ďalším, ktorí ho žiadali o radu, napísal mnoho listov a prepísal starý španielsky preklad diela Nasledovanie Krista. Neskôr sa zveril bratovi Ľudovítovi z Granady, že Pán mu počas tejto skúšky daroval hlboký vhľad a poznanie tajomstiev vykúpenia a Božej lásky k ľuďom a zazrel veľkú odmenu, pripravenú pre spravodlivých potom, čo s radosťou znášajú ťažkosti v tomto živote.
Táto výnimočná milosť ho presvedčila, že jeho väznenie je požehnaním, "lebo som sa v ňom za pár dní naučil viac ako všetky roky štúdia!"
V polovici roku 1533, keď sa preukázalo, že obvinenia, vznesené proti nemu sú nepodstatné, bol prepustený z väzenia. Táto "sloboda" bola poznačená slávnostnou svätou omšou v kostole San Salvador. Keď svätý kňaz vystúpil na kazateľnicu, zazneli trúbky a veriaci ho nadšene oslavovali.
Obrátenia, ktoré tento apoštol vykonal vďaka svojim kázňam plným pomazania, boli nespočetné. 20. januára 1537, na sviatok svätého Sebastiána, hovoril Ján z Avily v kostole v Granade o šťastí utrpenia pre Ježiša Krista na zemi, aby sa mohol podieľať na Jeho sláve v nebi. Opísal taký príťažlivý obraz cudných rozkoší cnosti a hanby, ktorá je údelom hriešnikov, že jeho slová hlboko zasiahli iného Jána. Ten, premožený výčitkami svedomia, sa obrátil a stal sa svätým Jánom z Boha, a tiež jeho učeníkom, u ktorého hľadal pomoc vo všetkých skúškach a ťažkostiach. Svätec povzbudzoval Jána z Boha v jeho povolaní už pri prvom stretnutí: "Hovorím ti, že Božie milosrdenstvo ťa nikdy neopustí."
Svätého kazateľa si veľmi vážil aj svätý Ignác z Loyoly, s ktorým si písal listy, ale tiež udržiaval kontakt s ďalšími významnými členmi Tovarišstva Ježišovho. Práve do tejto rehole poslal niekoľko desiatok svojich najlepších učeníkov.
Svätec zohral dôležitú úlohu pri obrátení vojvodu z Gandii, neskoršieho svätého Františka Borgiu, ktorý na pohrebe cisárovnej Izabely, manželka Karola V. v Granade ohromilo, aká prchavá je ľudská krása. Vyhľadal kazateľa z Avily a potom, po rozhovore s ním, opustil kráľovský dvor, vstúpil k jezuitom a v ráde slúžil ako tretí predstavený.
Z horlivosti a učenosti avilského svätého mali úžitok aj svätý Tomáš z Villanovy, svätý Peter z Alcantary a za svojho duchovného vodcu si ho zvolila svätá Terézia. Medzi obomi "Avilčanmi" sa udržiavala bohatá korešpondencia, dokonca mu Terézia poslala jeden z prvých rukopisov svojho životopisu. Za vzor si ho vzali aj mnohí ďalší.
Jána chcel arcibiskup z Granady priviesť na posledné dve zasadania Tridentského koncilu, aby tam pôsobil ako poradný teológ, no apoštolský kňaz už bol chorý a značne oslabený. Keďže sa nemohol zasadnutí zúčastniť, napísal svoje "Memoriales", ktoré výrazne ovplyvnili túto dôležitú cirkevnú udalosť. Zdôraznil v nich, že Cirkev jeho doby potrebuje dve triedy kňazov - spovedníkov a kazateľov, pričom kazatelia by mali byť pravou rukou biskupov.
Svätý Ján z Avily cítil, že sa jeho životná púť blíži ku koncu, utiahol sa do Montilly, kde 10. mája 1569 zomrel svätou smrťou.
Svätca z Avily vyhlásil pápež Klement XIII. 8. februára 1759 za ctihodného, pápež Lev XIII. ho blahorečil 15. novembra 1894 a 31. mája 1970 ho kanonizoval pápež Pavol VI. O štyridsaťdva rokov neskôr ho pápež Benedikt XVI. vymenoval 7. októbra 2012 za Učiteľa Cirkvi.
Svätý Ján z Ávily, Učiteľ Cirkvi a apoštol Andalúzie, ty si s planúcou horlivosťou ohlasoval Evanjelium a múdro viedol duše k Bohu. Vypros nám dar hlbokej viery, lásku k Písmu a odvahu svedčiť o Kristovi v našom každodennom živote. Amen.
Žiadne komentáre: