27.4.26
Svätá slúžka Zita
Zbožný život svätej Zity, ktorú si Cirkev každoročne pripomína 27. apríla, je príkladom toho, ako môžu byť naše každodenné povinnosti cestou k nebeskej sláve. Pokorná a trpezlivá služba Bohu ju urobila patrónkou slúžok a domácich pracovníkov.
Za oknom paláca panuje treskúci mráz. Na oblohe sa trbliecu hviezdy a príroda je zahalená posvätným tichom. Zrazu sa po Lucce rozspievajú zvony tak dojímavo, akoby by to bol spev anjelov chváliacich Boha, nadšene hlásajúc po celom svete: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!"
Už zvonia na polnočnú, potešila sa Zita a šikovne sa obliekala. "Dnes do kostola nesmieš ísť bez plášťa, ešte by si ochorela," pokrútila hlavou pani Fatinelliová, keď videla jej nadšenie. "Tu máš plášť, požičiam ti ho, aspoň sa v ňom zahreješ," podávala jej teplý kabátec. Zita ho s ostýchavosťou, ale vďačne prijala a chvatne sa lúčila. Ponáhľa sa, hoci má do kostola blízko. Tam sa utieka vždy, keď ju postretnú rôzne nepríjemnosti. Svätyňa je jej najmilším útočiskom.
Na ulici jej fúka ostrý vietor do tváre, ale ona na drobné pichliačiky nedbá, radšej pridáva do kroku a čoskoro vstupuje do chrámovej predsiene, kde zbadá starca, trasúceho sa od zimy. Vyzerá poľutovaniahodne a v Zite sa hneď prebudí súcit. Dala sa s ním do reči a dozvedela sa, že chcel byť prítomný na svätej omši, vybral sa do kostola, no zrazu ho prepadla hrozná zima.
"Požičiam ti plášť, ale po omši mi ho musíš vrátiť," ponúkla mu pomoc a starec si už obliekal plášť. V okamihu, keď prešla do svojho obľúbeného kútika, ponorila sa do zbožnej modlitby. Zita má na sebe ľahké šaty, tiež sa začína triasť zimou, ale utešuje sa radosťou, že vykonala dobrý skutok, o ktorom verí, že je Bohu ešte milší, lebo ho spravila pred samotnou polnočnou omšou.
Štedrý večer sa prehupol do sviatku Božieho narodenia, a Zita vychádza z kostola celkom skrehnutá. Zrazu strnie, bola si istá, že starec na ňu čaká niekde pri kostole, no hoci sa obzerá na všetky strany, nikde ho nevidí. Neostáva jej iné, ako sa pobrať domov.
"Bola si priveľmi dôverčivá. Neznámy človek len využil tvoj súcit," zahrnula ju ráno výčitkami pani Fatinelliová a dohovára jej tak dôrazne, až sa Zita sama na seba hnevá a zaumieňuje si nahradiť škodu, ktorú spôsobila svojej pani. Jej zármutok sa však čoskoro obrátil na radosť.
Na presné poludnie, keď sa panstvo posadilo k stolu so slávnostným obedom, prichádza starec s plášťom a ospravedlňuje sa, že zabudol čakať na Zitu. Tá sa hneď rozbehne do jedálne a radostne hlási pani Fatinelliovej, že starec jej prišiel vrátiť plášť. Ale keď obe prišli na chodbu, kde Zita zanechala starca, ten tam už nebol.
To je jeden z mnohých obrazov zo života svätej Zity, ktorá sa narodila v roku 1218 v talianskej dedinke Bozzanello neďaleko mesta Lucca. Jej rodičia, otec Giovanni Lombardi a matka Buonissima sa živili prácou na poli. Majetkami boli chudobní, zato "nebeskými statkami" bohatí. Boh bol v tejto rodine vždy na prvom mieste. Zitin strýko sa stal pustovníkom a už počas života bol pre svoje cnosti považovaný za svätého. Jej staršia sestra Margaréta vstúpila do cisteriánskeho rádu, kde slúžila Pánovi až do svojej smrti.
Aj Zita bola odmala vychovávaná v Božej bázni a poslušnosti. Aby ju matka navádzala k dobrému, stále ju upozornila na všetko, čo sa Bohu páči a čo sa mu prieči. A poslušná Zita sa vždy stránila od všetkého zlého.
Keď v roku 1230 dovŕšila dvanásť rokov, ocitla sa v Lucce, kde sa stala slúžkou v bohatej rodine obchodníka s hodvábom, Pagana di Fatinelli. Zita bola zapriahnutá do práce od skorého rána až do noci, ale veľmi skoro si na palác zvykla. Najviac sa jej páčilo, že sa každý deň mohla zúčastniť na svätej omši v neďalekom kostole svätého Frigidiána a tiež byť na pobožnosti aj popoludní.
Počas nedieľ a sviatkov mávala voľno, a čas využila na návštevu aj iných chrámov, ktorých je v Lucce vyše štyridsať. A vždy, keď prekročila prah kostola, jej tvár sa zmenila. Vyžarovala z nej taká zbožnosť, že ju ľudia nielen obdivovali, ale sa aj s úžasom pozastavovali nad tým, že Zita - obyčajná slúžka - prijíma veľmi často sväté prijímanie.
Na mesto Lucca a celý kraj bola v roku 1230 uvrhnutá cirkevná kliatba, ale Zita ani vtedy nezostala bez svätej omše a sviatostí. Svojou láskavosťou a šikovne vykonanou prácou si získala priazeň domácej pani a tak mala dovolené chodiť na svätú omšu do najbližších farností v pisanskom kraji, kde pristupovala aj k svätým sviatostiam.
Keď v roku 1234 bolo mesto zbavené tejto kliatby, Zita, navyknutá vyhľadávať pútnické chrámy, si od svojej pani vyprosila dovolenie putovať každú sobotu do kostola svätých Anjelov strážnych, ktorý stál obďaleč mesta na kopci.
Zitine motto bolo, že slúžka nie je pobožná, ak nie je pracovitá a týmto heslom sa aj riadila. Pani Fatinelliová sa presvedčila, že Zita je do práce "ako oheň" a o celú domácnosť sa stará viac než o svoje pohodlie, preto jej rada dopriala účasti na pobožnosti. "Naša Zita nie je do sveta," vravievala svojmu manželovi. "Všetko má v poriadku, nech ide do kostola a my buďme radi, že sa nenaháňa za radovánkami, ktoré mnoho mladých ľudí priviedli na zlú cestu."
Dôveru, ktorú vložili do Zity sa im odmeňovala. Mali v nej skutočnú pravú ruku, pretože Zita vždy konala tak, aby boli spokojní. Okrem vedenia domácnosti jej zverili aj výchovu detí. O tom, že spravili dobre, keď prijali mladučkú dievčinku za slúžku, sa neraz presvedčili, keď mali vzácnych hostí. Stôl sa vždy prehýbal chutnými jedlami, za ktoré sa Zita nemusela hanbiť. A zakaždým bolo jej kuchárske umenie odmenené chválou, ktorú Zita prijímala s ostýchavým úsmevom.
Hoci pánom ponúkala chutné a bohaté menu, sama bola v jedle skromná. Zvyčajne si vystačila s chlebom a vodou a pokrmy, ktoré si odtrhávala od úst, dávala chudobným. Tiež sa v prospech chudákov zriekala vína, ktoré sa v Taliansku bežne pije pri jedle. Na žobrákov pamätala aj obnoseným šatstvom a rozdávala im takmer celú svoju výplatu.
Pritom sama sa obliekala do jednoduchých šiat a napriek tomu vyzerala ušľachtilo, takže neraz na seba obrátila pozornosť mladých mužov, ktorých však od seba zakaždým odohnala, keď sa pokúsili zaútočiť na jej panenskú nevinnosť, na ktorej si veľmi zakladala.
Ale to by nebol svet, keby všetko išlo hladko. "Zita je mladá, pekná a veselá a predsa pohŕda svetom. To nebude len tak, určite je za tým pýcha a pokrytecká pretvárka! Určite jej ide o to, aby za každú cenu zalichotila pánom svojou úlisnosťou nám na škodu!" rozhorčovali sa ostatní sluhovia nielen v paláci Fatinelliovcov, ale aj v susedstve.
S touto domnienkou sa potom nerozpakovali osočovať Zitu pred pani Fatinelliovou, dokonca aj pred jej manželom a zlomyseľne im nahovárali, že Zita je panovačná a privlastňuje si zvrchovanú moc v celom dome na úkor svojich pánov, lebo ich podceňuje.
Olej bol priliaty, i keď bol klamlivý. Výsledok bol ten, že Zita si to - na radosť zlomyseľníkov - odniesla. Pani Fatinelliová s manželom boli zrazu voči nej zdržanlivejší a od domácich čeľadníkov si vyslúžila nenávisť a krutosť. Všetky tieto ústrky znášala odovzdávajúc sa do Božej vôle. Ďalej si riadne plnila svoje povinnosti, zlé odplácala dobrým, nestrácala na mysli, až napokon vyšlo skutočne najavo, že sa jej krivdí.
Postarali sa o to najmä manželia Fatinelliovci, ktorí Zitu naschvál podrobovali všelijakým skúškam, až sa presvedčili, že jej bolo ublížené. Po tomto si Zitu tak vážili, že ju považovali za člena rodiny. Dobrácka Zita rýchlo zabudla na všetko a všetkých, ktorí sa proti nej previnili. Ku každému bola ako vždy - spravodlivá a nadmieru vľúdna, prosto, ako keby sa nikdy nič zlého nestalo. Svojou láskavosťou a neúnavnou horlivosťou si vydobyla nielen u svojich pánov, ale aj u čeľadníkov také uznanie, že jej potom všetci preukazovali úctu a skutočnú vážnosť.
Dokazujú to aj slová pána Fatinelli, ktorý bol popudlivej povahy, ale zakaždým, keď vybuchol od hnevu sa hneď upokojil, keď zbadal Zitu. "Zita je naším anjelom strážnym," hovoril a dával ju za príklad svojim deťom.
Zita slúžila svojim pánom poctivo a verne celých štyridsaťosem rokov. Keď jej tiahlo na šesťdesiat rokov, začala chradnúť. Síce sa neustále nútila pracovať, ale sily ju čoskoro opustili a tak či chcela, alebo nechcela, musela zaľahnúť do postele, kde prijatím sviatostí 27. apríla 1272 ticho zaspala v Pánovi.
Mnohí obyvatelia ju považovali za svätú a začali hľadať jej príhovor, ktorému sa pripisovalo veľké množstvo zázrakov. Niektorí autori dokonca začali na jej počesť nazývať mesto Lucca „Santa Zita“.
Rodina Fatinelliovcov, ktorá kedysi spôsobila svätej Zite také extrémne utrpenie, nakoniec prispela k jej kanonizácii. Najstaršia správa o jej živote sa našla v rukopise patriacom rodine a bola publikovaná v roku 1688.
Liturgická úcta k svätej Zite v Cirkvi bola zavedená začiatkom 16. storočia a potvrdená pápežom Inocentom XII. v roku 1696. V roku 1580 bolo jej telo exhumované a bolo považované za zázračne neporušené, no odvtedy bolo mumifikované. Dnes je uctievané v Bazilike svätého Frediana, kde sa počas svojho života zúčastňovala omší.
Slávna svätá Zita, príklad kresťanských cností, oroduj za mňa v tejto mojej potrebe (pomenujte ju). Dopraj mi aj usilovnosť vo všetkých mojich povinnostiach a trpezlivosť vo všetkých mojich skúškach, podľa tvojho príkladu, a aby mi pomohol tvoj príhovor v biedach tohto života, aby som mohol byť s tebou zjednotený v budúcom živote, kde už viac nebude plač a smútok, ale radosť a veselosť a večné šťastie. Amen.Svätá Zita, oroduj za nás!
Žiadne komentáre: