5.6.26
Božia Rodička mu ukázala miesto, kde má postaviť kláštor, svätý Norbert
Svätý Norbert, ktorého si Cirkev pripomína 6. júna, sa narodil v nemeckom meste Xanten pri hraniciach s Holandskom. Patril do šľachtického rodu pánov z Gennep. Rodičia Herbert a Hedviga mali preňho pripravenú duchovnú dráhu, pretože rodové dedičstvo bolo predurčené jeho staršiemu bratovi.
Jeho otec Heribert sa uvádza ako správca xantenského hradu, kraja a majetku kolínskeho arcibiskupstva a tiež bol činorodý v službách arcibiskupa. O jeho matke Hedvige sa vie, že pochádzala z rodu Lotrinských vojvodov.
Norbert bol bystrý chlapec, preto mu rodičia dopriali vyššie vzdelanie a čo možno najvšestrannejšie. Učenie mu vždy išlo dobre, ale popritom sa cvičil aj v jazde na koni a narábaní so zbraňou, ako sa na grófskeho syna v tej dobre patrilo.
V tom čase panoval zvláštny zvyk, mladší potomkovia šľachticov vstupovali do duchovného stavu, aby si tak zaobstarali výnosné cirkevné miesto, spojené s určitou duchovnou službou a majetkom, alebo financiami, ktoré sa danému úradu prideľovali na zaistenie obživy. A tak aj Norbert, keďže bol v poradí druhý syn, sa stal kanonikom v Xantene.
Norbert sa pre svoju mravnosť a pôvab všade tešil zvláštnej obľube. Bohaté príjmy ho zvádzali k ľahkomyseľnosti, radovánkam a rozkošníctvu. Bol tým taký zaujatý, že dobre mienené dohovory púšťal uchom von.
V lete v roku 1115 sa v sprievode sluhu vybral na koni do dediny Vreden, kde mali šľachtickí svetáci stretnutie. Norbert, rovnako ako ostatní, sa tešil na "žúrku". Po ceste sa však slnečná obloha zatiahla hustými mrakmi a spustil sa prudký lejak. Norbert popchol koňa, aby sa ešte viac rozbehol a čo najskôr ho doviedol do suchého domu.
Vtom zaburácal hrom a blesk udrel tesne vedľa neho. Norbert sa veľmi preľakol a prudko spadol z koňa na zem a zostal v bezvedomí. Po hodine, keď precitol, sa namiesto pokračovania cesty za zábavou, otočil a vrátil sa domov. Pochopil, že blesk mu mohol spôsobiť smrť a svoju záchranu považoval za veľkú Božiu milosť.
Táto príhoda ho hlboko zasiahla, prinútila ho vážne sa zamyslieť nad životom, aký viedol dosiaľ a napokon sa rozhodol vstúpiť k benediktínom, obývajúcim kláštor v Siegburgu pri Kolíne nad Rýnom. Tam dlhšiu dobu konal úprimné pokánie a neskôr bol vysvätený za kňaza.
Keď sa už ako kňaz vrátil do Xantenu, horlivo sa začal starať o obnovenie značne poklesnutej disciplíny kanonickej kapituly. Narazil však na silný odpor. Mladší kanonici proti nemu rebelovali a robili z Norberta posmech, že zrazu chodí bosý a v obyčajnom odeve, ako nejaký pustovník. Našiel sa aj taký, ktorý ho hanebne potupil. Norbert videl, že u nich "neprerazí", vzdal sa svojho duchovného úradu a odcestoval za pápežom Gelasiom II., ktorý sa v tom čase zdržiaval v južnom Francúzsku.
Po vzájomnom rozhovore sa pápež presvedčil, že Norbert je skutočne kňaz zbožného a apoštolského ducha a dal mu plnú moc rozvinúť misiu všade, kde to uzná za vhodné.
Norbert chodil ako pravý apoštol po Nemecku a Francúzsku, všade hlásal evanjelium a prebúdzal letargický ľud k životu v kresťanskej pravde. Jeho neúnavnosť prinášala dobré ovocie, na mnohých miestach urovnal dokonca aj stará spory medzi obcami, mestami, šľachticmi aj jednoduchými ľuďmi, a časom mu boli za to všetci vďační.
V tejto misii mu často bolo pri pomyslení na predošlý život smiešne. Kedysi vyparádený bohatý syn, cválajúci na koni, teraz chodí bosý, v chatrných šatách, bol bez prístrešku a žil z almužien, ktoré mu dávali súcitní ľudia s prosbou, aby sa za nich modlil.
Na svojej misionárskej ceste sa raz stretol s niekdajším priateľom Burkardom, ktorý bol v tej dobe biskupom. Keď sa stretli, biskup sa veľmi začudoval, ako sa Norbert zmenil a súhlasil, aby ho jeho kaplán Hugo sprevádzal na cestách. Neskôr sa k Norbertovi pridali aj ďalší muž, ktorí sa stali jeho žiakmi a vernými druhmi.
V roku 1119 sa konal v Remeši cirkevný snem, na ktorom bol prítomný aj Norbert. Vtedajší pápež Kalist II. bol veľmi potešený Norbertovými úspechmi a vyzval ho, aby pokračoval vo svojej misii na záchranu duší a k upevneniu Cirkvi.
Keď sa o tom dopočul biskup z Laonu Bartolomej, ihneď sa chopil príležitosti a prinútil Norberta, aby odišiel do jeho diecézy. Norbert mu s radosťou vyhovel. V Laone mal za úlohu povzbudiť kanonikov k takému životu, aký vyžadovali cirkevné predpisy. Kanonici však dávali prednosť svetáckemu životu a Norbertove slová nepadli na úrodnú pôdu.
Biskup Bartolomej si ho však veľmi vážil a navrhol mu, aby si vyhľadal v jeho diecéze miesto, kde by mohol trvalo pôsobiť k Božej úcte a chvále. Nečakal, že si Norbert za svoje útočisko vyberie divoké a bahnité údolie Vois, vzdialené od Laonu dve hodiny cesty.
Traduje sa, že sa mu v sne zjavila Božia Rodička a ukázala mu toto miesto. Norbert ho teda začal nazývať "pratum praemonstratum" - z ktorého je odvedené slovo premonštráti. Tento názov sa dosiaľ používa pre rehoľný rád, ktorý Norbert založil a pápež Honorius II. ho v roku 1126 potvrdil.
Netrvalo dlho a v údolí Vois bol postavený kláštor a chrám, do ktorého previezol ostatky svätého Gedeona a svätých bratov Ewaldov. Chrám zasvätil Panne Márii, ktorú Norbert vždy nežne uctieval a tiež si ju zvolil za zvláštnu ochrankyňu rádu, ktorý tam založil.
Hneď spočiatku sa k nemu nahrnulo mnoho nadšených mladých mužov, túžiacich po rehoľnom živote a misionárstve. Norbert im dal rehoľné pravidlá svätého Augustína, zvlášť im však prízvukoval, aby zachovávali príkaz úplnej chudoby, pokory a mlčanlivosti, usilovne sa vzdelávali, viedli ľud k Bohu, starali sa o čistotu a výzdobu chrámu a tiež o chudobných a pocestných.
Norbertovým pričinením sa najmä vo Francúzsku a v Belgicku rád premonštrátov rýchlo rozširoval. Premonštráti, ktorých umŕtvenie a neúnavná misionárska činnosť boli všade uznávané, požívali u prostých ľudí veľkú vážnosť, ale aj šľachta ich veľmi rada podporovala.
Svätec sa na svojich misiách dostal až na hrad Kapfenberg, kde si získal rytiera Ota, jeho brata, švagrinú a sestru, ktorí vstúpili do jeho rádu.
V tej dobe pôsobil v Holandsku, najmä však v Antverpách bludár Tanchelm, ktorý brojil proti katolíckej bohoslužbe a najmä proti Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Hlásal, že je rovný Kristovi, prebýva v ňom plnosť Ducha Svätého a že sa čo najskôr zasnúbi s Pannou Máriou. Svojou výrečnosťou tak zmiatol ľud, že sa za ním hrnuli v zástupoch a zasypávali ho darmi. Antverpy svojim bludárstvom premenil na hotové Ninive a s troma tisíckami ozbrojencov ohrozoval pravoverných katolíkov.
Hoci tam prichádzali kňazi, aby zvedenému ľudu očistili zrak, hanebné učenie sa aj tak čoraz viac rozmáhalo. Napokon proti Tanchelmovi vystúpil svätý Norbert a vďaka nemu sa kacírstvo zakrátko rozpadlo a zahanbený Tanchelm musel utiecť z Antverp.
V roku 1126 bol Norbert v Speyere zvolený za magdeburského arcibiskupa. Do svojho nového pôsobiska sa vybral pešky, odetý v chatrnom rúchu. Vrátnik pri bráne arcibiskupského paláca ho považoval za žobráka a nechcel ho vpustiť dnu. Keď sa potom dozvedel, že "tento žobrák" je nový arcibiskup, zľakol sa a chcel utiecť. "Neboj sa, lebo si ma prehliadol lepšie než všetci, ktorí ma nehodného prinútili, aby som prijal arcibiskupskú dôstojnosť," utešoval ho svätec.
Keď zasadol na arcibiskupský stolec, videl, že diecéza je veľmi zanedbaná. Pretože prísne dodržiaval rehoľnú chudobu, rázne začal obhajovať arcibiskupské práva, so zápalom pravej apoštolskej horlivosti sa zasadzoval o nápravu mravov a povznesenie náboženského života. Svojou horlivosťou a rozhodnosťou však proti sebe popudil niektorých šľachticov a cirkevných hodnostárov, ktorí sa niekoľkokrát pokúsili siahnuť mu na život.
Norbert však na nich dokázal pôsobiť takou láskou a zmierlivosťou, že sa mu nakoniec všetci podrobili a stali sa jeho úprimnými ctiteľmi. Odvtedy mal svätý kňaz vo svojej diecéze pokoj a poriadok. Lenže ani vtedy vo svojom apoštoláte neustával. Všade šíril úctu k Najsvätejšej sviatosti a k Panne Márii, svoj záujem obracal aj k Slovanom, ktorí boli pod jeho právomocou, k Bordcom a Luticom poslal kňaza Vicelína a ďalších misionárov, ktorí si tam viedli s úspechom.
Svätého Norberta si veľmi vážil nemecký cisár Lothar II., ktorý sa vypravil do Talianska, aby urobil rázny koniec roztržke v Cirkvi a svätého kňaza vzal so sebou. Norbert mal nemalé zásluhy na tom, že bol na Petrovu stolicu uvedený pápež Inocent II. a potom bol menovaný za nemeckého prímasa.
Z tejto dôstojnosti sa ale dlho netešil. Keď sa vrátil z Talianska do Magdeburgu, tvrdý život a nadmerné úsilie si vyžiadalo svoju daň a ochorel. Na Zelený štvrtok v roku 1134 s veľkou vrúcnosťou odslúžil svätú omšu, po ktorej sa jeho choroba ešte zhoršila a 6. júna 1134 zomrel. Jeho telo pochovali v magdeburskom kostole Panny Márie.
V roku 1582 ho pápež Gregor XIII. svätorečil, ale po severnej Európe sa už rozširoval protestantizmus a jeho nasledovníci obsadili premonštrátsky kostol. Katolícke kláštory preto usilovali o svätcove pozostatky. Po zložitých vyjednávaniach sa napokon začiatkom roka 1627 podarilo opátovi Questembergovi získať vzácne relikvie aj pre Strahovský kláštor v Prahe.
Svätý Norbert je známy ako mocný orodovník za bezdetných manželov, tehotné ženy a za šťastný pôrod. Je vzývaný ako ochranca nenarodeného života a pomocník pri pôrode. Prosba k nemu sa zameriava na dar zdravého donosenia a pôrodu dieťaťa, ako aj na jeho duchovnú ochranu.
Svätý Norbert, veľký a verný služobník Boží, zvláštnym spôsobom si uctieval sväté a podivuhodné narodenie nášho Spasiteľa, ktorého najčistejšia Panna Mária, jeho Matka, počala bez poškvrny a porušenia svojho panenstva a porodila bez bolesti. Preto si aj vznik svojho premonštrátskeho rádu spojil s dňom narodenia Ježiša Krista. V pokore ťa teda prosím, svätý Norbert, ako zvláštneho ochrancu, aby mi Boh dal na tvoj príhovor milosť donosiť a porodiť tento plod života. Nech tiež dá svoju milosť, aby toto počaté dieťa bolo krstom prijaté do Kristovej Cirkvi a jemu, nášmu Pánovi, celý život verne slúžilo, aby sme nakoniec spolu dosiahli večnej spásy. Skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.Svätý Norbert, pomocník neplodných manželstiev a nastávajúcich matiek, oroduj za nás!
Žiadne komentáre: