Žiadny cirkevný rád nekonal toľko pre Boha a spásu duší, ani žiadna z reholí nebola tak posudzovaná, nenávidená a prenasledovaná, ako rád jezuitov, ktorý založil svätý Ignác z Loyoly, ktorého Cirkev slávi 31. júla.
Dvadsaťšesťročný šarmantný vojak znepokojene pozrel na svojich vojakov. "Azda to tým Francúzom nedáme zadarmo!" povedal nahlas, aby prekričal svišť guliek. Veliteľ, ktorý len veľmi tienisto pomýšľal, že sa so svojimi vojakmi v tomto boji vzdá, vzdychol. Jeho armáda rytierov je oveľa slabšia ako skupina Francúzov, dobýjajúcich sa do pevnosti. Stále odvážny Inniga rýchlo zahlušil myšlienku a vydal rozkaz: "Strieľajte! Bráňte pevnosť!" Z okien hneď vyletúvali nábojnice, namierené na nepriateľa.
"Au," zasyčal Innigo, keď sa mu po nohách prešla ťažká rana z dela a telo mu oťaželo bolesťou. "Ste zranený," ťahal ho z bojiska vojak a nespokojne pozeral na roztrieštenú nohu svojho odvážneho veliteľa. Zatiahol ho do kúta, kde si myslel, že by mal byť krytý pred útokmi nenásytných zbraní. "Obe nohy máte zranené," zamrmlal, keď mu roztrhal kus látky zo zakrvavenej nohavice. "Zdá sa, že som už dobojoval," chripel Innigo, ktorého začala objímať horúčka.
Pevnosť je drahá, ale životy mojich rytierov oveľa vzácnejší, rozdumoval Innigo, keď si zotiral z čela kropaje potu. "Prestaňte!" skričal, aby ho vojaci počuli a prikázal vytiahnuť zástavu, aby Francúzom dal najavo, že sa jeho malé vojsko vzdáva. Bol to dobrý krok, nepriateľ si nestačil vybudovať úplnú nenávisť a k svojim zajatcom sa chovali priateľsky.
Najmä voči ťažko zranenému Innigovi, ktorého pomohli naložiť rytierom na provizórne nosidlá, aby ho zaviezli do Pamplony na ošetrenie. "Viac pre teba neviem urobiť, pošlem ťa domov," povedal mu lekár, s ktorým sa spriatelil. Vedel, že robí čo je v jeho silách. Po pätnástich dňoch pobytu v Pamplone ho opäť naložili na nosidlá a zaviezli do rodinného zámku Loyola.
"Dobré nebo!" zvolala dona Marianna, keď uvidela svojho zraneného syna. "Vždy som vravela, že každá vojna je nezmyselná," zagánila na manžela Bertranda, pána z Ozosu a Loyoly. To on má na svedomí, že sa jej najmladšie dieťa obulo po vzore otca do topánok bojovníka. "Zaneste ho do jeho izby a postarajte sa, aby mal všetko pohodlie," presmerovala svoj pohľad na zbehnutých sluhov a slúžky a odišla do salónu.
Posadila sa na otoman a po tvári sa jej rozkotúľali slané slzy. Takto dochrámaného miláčika ešte nezažila. Bude žiť? Nezomrie? Zostane už navždy mrzák? pýtala sa vo vnútri sama seba. Medzitým don Bertrand nezaháľal, okamžite vyslal poslov po lekárov a ránhojičov, nenechá predsa svojho syna trpieť!
Vysoké dvere Innigovej komnaty sa otvoril, dnu vkĺzol sluha a podišiel k posteli. "Mladý pán, prebuďte sa, máte návštevu," šepkal mu do ucha. Práve vo chvíli, keď si Innigo pošúchal oči, izba sa začala zapĺňať privolanou lekárskou posilou. "Urobte všetko, čo dokážete," hovoril hrmotným hlasom pán z Loyoly. "Môj syn sa musí vyliečiť!" Čoskoro padol verdikt. Noha sa musí ešte raz zlomiť a kosti sa musia nanovo uložiť na svoje miesto.
Prešlo päť dní, keď Innigo so zaťatými päsťami prežíval nové mučenie. Telo mu spaľovala prudká horúčka, mal pocit, že je celý ponorený v ohni. "Nevyzerá to dobre, je malá nádej, že sa uzdraví," vyriekol lekár, ktorý sa prišiel pozrieť na pacienta. "Zomrie?" prehltla slzy dona Mariana. "Radšej nech sa vyspovedá," vzdychol lekár so smútkom, že mu už viac nevie pomôcť. "Ak sa mu do polnoci pohorší, pripravte sa na najhoršie." Ešte v ten deň sa ctiteľ svätého Petra vyspovedal privolanému kňazovi, prijal sviatosti a s búšiacim srdcom čakal na smrť.
Hodiny odbili polnoc a začala prvá minúta sviatku svätého Petra. Innigo sa pomrvil v posteli a natešene zistil, že sa cíti oveľa lepšie. Bolesti každou hodiny ustávali. Ráno si nakázal bohaté raňajky a rodinným sídlom sa šírila správa - mladý pán má znovu chuť do jedla! "Ďakujem dobrý Bože," šepkala dona Mariana. Bola si istá, že jej syn sa vylieči.
Aj don Bertrand zajasal, vyzerá to tak, že Innigo si znovu bude môcť obliecť vojenskú výstroj. Netušil však, že dlhé hodiny strávené v posteli, naviedli Inniga na myšlienku dať sa znovu operovať. Kosti sa mu znovu zle spojili a jednu nohu mal kratšiu. Fičúr, pri pohľade ktorého sa zapýrila každá mladá dáma, nebude predsa krívať!
Znovu podstúpil nové mučenie, nové bolesti pre naťahovanie nohy, ale očakávaný výsledok sa nedostavil. Hoci bol telesne celkom zdravý, predsa nemohol dobre stúpať na nohu a jeho svetom sa opäť stala posteľ. Aby si krátil vlečúci čas, dal si priniesť z rodinnej knižnice rytierske romány. "Innigo, žiadne romány nemáme, ale prečítaj si tieto knihy," položila mu matka na stolík pri posteli Život Ježiša Krista a Životy svätých.
Mladík zagúľal očami, ale nuda ho čoskoro prikvačila, aby sa začítal. Ani nevie ako sa mu do srdca dostala dáma, ktorej zatúžil byť služobníkom. Na chvíľu privrel viečka a sníval o miestach, kde krásna pani žila. V duchu si pripravoval slová, ktoré jej povie, až sa stretnú. "Urobím všetko, aby som bol jej dobrým služobníkom," zašepkal. Tá dáma nebola grófka, ani vojvodkyňa, ale Kráľovná neba i zeme.
Svätý Ignác sa narodil na španielskom zámku Loyola v roku 1491 ako najmladší z trinástich detí. Mal sedem bratov a päť sestier. Keď ho rodičia, najvzácnejší šľachtici v krajine, niesli ku krstu, dali mu meno Innigo. Len čo dieťa trochu podrástlo, don Bertrand a dona Mariana ho zverili do výchovy príbuznej Márii de Guevara, od ktorej dostal nábožnú výchovu. Napriek zbožnosti, ktorú "mu denne vtĺkala do hlavy", mal príťažlivý Innigo ohnivého ducha, bol prchký a ctižiadostivý, všetky atribúty hodné sveta. Ale tiež bol dobromyseľný, vľúdny a šľachetný. Veľmi sa mu páčila poézia, až do takej miery, že napísal báseň k úcte svätého Petra, ktorého bol veľkým ctiteľom.
Neskôr, už ako mladík, sa stal panošom na dvore kráľa Ferdinanda V., kde sa pod vedením ďalšieho príbuzného zdokonalil v šľachtickej výchove. Ale hoci bol pre svoju telesnú i duševnú krásu na dvore veľmi obľúbený, nebol s takým životom spokojný. Jeho temperament túžil po inom, než koriť sa pred veľmožmi a zabávať nádherné dvorné dámy.
Len čo dovŕšil dvadsaťšesť rokov, opustil dvor a stal sa vojakom. V krátkom čase sa svojou smelosťou a udatnosťou stal veliteľom pevnosti Pampelona, no v roku 1521 sa rozpútala vojna medzi Karolom V., španielskym kráľom Ferdinandom V., a francúzskym kráľom Františkom I. Každý z nich totiž zatúžil byť novým cisárom. Práve v tejto vojne prišiel mladý veliteľ, brániaci pevnosť Pampelona k zraneniu pravej nohy. Polomŕtvemu Innigovi, zasiahnutému na pravej nohe delovou guľou v tom zhluku navyše odtrhnutý kameň z hradby zranil aj ľavú nohu. Keď vojaci videli svojho veliteľa v tomto žalostnom stave, stratili bojovnosť a vzdali sa Francúzom.
Inniga doniesli domov, kde sa mal vystrábiť zo svojich zranení, ktoré boli také vážne, že ho kňaz radšej zaopatril sviatosťami zomierajúcich. Božia prozreteľnosť mala s týmto rytierom svoj plán a na sviatok svätého Petra, ktorého Innigo bol veľkým ctiteľom, sa nebezpečenstvo smrti pominulo, ale i tak musel zostať veľa dní na lôžku, čo nebolo pre svetáka, túžiaceho po sláve, extra príjemné. Aby sa celkom neunudil, začal čítať. Svetské romány prečítal raz-dva, ale keď mu ošetrovateľ priniesol knihu Život Ježiša Krista a svätých od Ludolfa Saxa, znechutil sa. Neostávalo mu však iné, ako po knihe siahnuť a zistil, že jej obsah je celkom fajn. Dokonca taký dobrý, že sa do nej časom celkom pohrúžil.
Čím dlhšie knihu čítal, tým viac sa v ňom ozývalo svedomie. Začal sa zamýšľať nad svojím konaním a v duchu ich porovnával so skutkami svätých. Vďaka tejto knihe nastalo jeho obrátenie a odvtedy sa modlil: "Vezmi si, ó Pane, celú moju slobodu. Všetko ti vraciam späť a ponechávam tvojej vôli, aby si ňou vládol. Dopraj mi len lásku k tebe, nič iné okrem toho nežiadam."
Najviac ho dojali kajúcnosť a umŕtvovanie zbožných pustovníkov, pochádzajúcich - rovnako ako on - zo vznešeného rodu. "Aj ja sa chcem stať pustovníkom!" rozhodol sa, no vzápätí si pomyslel na kastílsku šľachtičnú, ku ktorej zahorel láskou. "Čo mám robiť?" pýtal sa, keď sa v noci prebudil. A len čo sa zranenia vystrábili natoľko, že si mohol kľaknúť, vďačne tak spravil pred obrazom Preblahoslavenej a zo srdca ju prosil o príhovor u Boha, aby mu odpustil všetky hriechy a dostal milosť.
Keď sa raz takto modlil, hrad Loyola sa zatriasol, sklo na oknách sa roztrieštilo a na jednej stene vznikla puklina. Druhý raz sa mu pri tejto modlitbe zjavila Panna Mária s malým Ježiškom v náručí, ožiarená veľkým jasom. Toto zjavenie tak zapôsobila na Inniga, že sa jeho srdce očistilo od všetkých zemských pocitov a do predtým nepokojného srdca zavítali útecha a nebeský pokoj.
Innigo napokon vyzdravel a zamýšľal opustiť svet, preto sa rozhodol oklamať brata, ktorý pobadal jeho úmysel, že ide navštíviť vojvodu z Navarry, no v skutočnosti sa vybral smerom do Montferrato. Cestou sa pevne rozhodol, že "všetko bude konať na väčšiu Božiu česť a slávu" a spravil si súkromný sľub čistoty. V dedinke pod Montferrato si kúpil dlhé rúcho z plátna, pás, sandále, zaobstaral si pútnickú palicu a čutoru a takto vybavený prišiel do kláštora. Vykonal generálnu spoveď a o tri dni zložil pred benediktínom Juanom Chanonesom slávnostné sľuby.
Vo sviatok Zvestovania Panny Márie v roku 1522 prijal sväté prijímanie, svoj meč zavesil na chrámový stĺp pri oltári, rozdal svoje bohaté odevy chudobným a v kajúcom rúchu sa vydal na púť do Jeruzalemu. Aby sa nasýtil, po ceste si vyžobral jedlo. Takto došiel do nemocnice svätého Lukáša v Manrese, kde sa staral o chorých a viedol taký asketický život, že si poškodil zdravie. Ale obyvatelia mestečka ho aj tak začali zvelebovať pre jeho prísny a zbožný život a začali pátrať, odkiaľ Innigo pochádza.
Keď sa to dozvedel, tajne odišiel z nemocnice a ukryl sa v blízkom pohorí, kde sa bičoval a každý deň sa sedem hodín v kuse modlil. Napriek tomu sa nevyhol trápeniu ducha. Úzkostlivosť mu vzala chuť k modlitbe a kajúcnosti, mal pocit, že každý jeho krok je hriešny a jeho spoveď neplatná. Ale nevzdal sa. pokračoval v modlitbe a čím viac sa zdalo, že je opustenejší, tým viac sa vinul k Bohu.
Pokušenie napokon kapitulovalo, ale jeho veľká kajúcnosť mu podryla zdravie. Jedného dňa ho našli polomŕtveho ležať pred jaskyňou, zaniesli ho blízkeho dominikánskeho kláštora, kde sa vyliečil. V kláštore počas zotavovania napísal slávnu knihu o duchovných cvičeniach, ktorá bola vytlačená v roku 1548 a 31. júla potvrdená pápežom Pavlom III. Traduje sa, že mu ju diktoval Duch Svätý.
V roku 1523 sa konečne dostal do Jeruzalemu, kde navštívil všetky sväté miesta a začiatkom roku 1524 sa vrátil do Benátok, odkiaľ sa presunul do Španielska, kde sa usadil v Barcelone a vo veku tridsať rokov sa stal študentom latinčiny. V tom čase čítal okrem spisov svätého Erazma aj Nasledovanie Krista, päť hodín denne sa modlil, každý ôsmy deň prijímal sviatosti, postil sa a rozdával hojné almužny.
O tri roky neskôr odišiel do Alkaly, kde študoval, živil sa almužnou a býval v nemocnici. V tomto meste žil jeden vysokopostavený muž, ktorý viedol nemravný život a tak sa ho Ignác rozhodol navštíviť, aby mu dohovoril. Len čo prekročil prah domu, prehovoril: "Privádza ma k vám veľmi vážna záležitosť, ide o spásu vašej duše. Myslíte si, že preto ste na svete, aby ste žili akoby nebolo ani nebo ani peklo?" A vyčítal mu, že privádza do záhuby veľa duší. Nemravník ho však okríkol, nadával mu do bláznov a privolal sluhov, aby Ignáca vyhodili. Lenže svätý sa nedal, karhal ho aj pred sluhami a nakoniec horlivými slovami premohol hodnostára, ktorý vstúpil do seba a konal pokánie. Toto obrátenie veľkého hriešnika narobil v celej krajine veľký hluk.
Keď potom vyučoval deti a mládež, bol vyhlásený za kacíra a začalo sa jeho vyšetrovanie. Inkvizícia ho síce oslobodila od žaloby, ale zároveň bol odsúdený na 42 dní do väzenia, pretože sa ako svetský človek opovážil vyučovať deti katechizmus a chorých v nemocnici.
Raz prišiel do Alkaly Martin Sanz, žijúci neďaleko zámku Loyola a v meste sa dopočul o svätom živote Ignáca. Keď ho uvidel niesť pokrm chudobnej vdove do nemocnice, zašiel za ňou a pýtal sa jej, kto bol ten muž, ktorý od nej práve odišiel. "Kto to je, neviem, ale každý deň nosí jedlo, inak by som zahynula od hladu," odpovedala mu. Muž sa jej potom ponúkol, že k Ignácovým dobrým skutkom jej vypomôže finančne. Keď to potom vdova povedala svätému, riekol: "Sestra, dosiaľ som vás podporoval, ako som mohol. Božia prozreteľnosť vám teraz pomôže iným spôsobom," a viac už k nej nechodil.
V živote Ignáca nebolo všetko iba príjemné. Dve ženy mu počas pobytu v Alkale spôsobili veľkú nepríjemnosť. Obe boli vdovy a žili svetským životom. Jedna z nich bola matka, ktorá sa volala Mária Rado a tá druhá bola jej dcéra, veľmi krásna Velasquez. Svätý ich obrátil na cestu cnosti a ženy si zaumienili, že pôjdu na púť. Obliekli si žobrácke rúcha, aby žobrali po celom Španielsku, opatrovali chorých a navštevovali sväté miesta. A hoci im to Ignác vyhováral, vybrali sa na púť. Alkalčania si medzi sebou hovorili, že ich na to naviedol Ignác. To nahnevalo učiteľa na vysokej škole, doktora Tireta, ktorý mal predtým s mladou vdovou Velasquez dôverný vzťah a sťažoval sa generálnemu vikárovi v Alkale, že sa Ignác - svetský človek - mieša do duchovnej správy.
Generálny vikár dal preto Ignáca uväzniť. Keď ho viedli do žalára, po ulici kráčal František z Borgie, ktorý keď videl svätca, ako pokorne kráča, sa tak dojal, že sa rozhodol viesť zbožný život. Keď potom 1. júna 1527 prepustili Ignáca po sedemnástich dňoch z väzenia, odišiel do Toleda, kde sa venoval mládeži. Aj tu ho pre jeho výuku katechizmu uväznili, pokým ho po 22 dňoch nevyslobodil vikár zo Salamanky. A tak sa Ignác rozhodol v roku 1528 odísť do Paríža, aby študoval na vysokej škole.
Tam okolo seba zoskupil zbožných mladíkov, spoločne sa modlili a konali skutky milosrdenstva. Ale aj tu sa našla "dobrá duša", ktorá ho u riaditeľa vysokej školy obžalovala, že zvádza mládež od učenia. Riaditeľ si predvolal Ignáca "na koberček" a ten mu s pokorou povedal, prečo koná tak, ako koná. Riaditeľ potom vyriekol pred profesorským zborom, ktorý mal odsúdiť študenta Ignáca, tieto slová: "Tento je svätý, ktorý má pred očami len spásu duší a je pripravený pretrpieť i najpotupnejší trest."
V tom čase učil na parížskej škole aj mladý František Xaverský, ktorého študenti obdivovali. Ignác sa s ním spriatelil a povzbudil ho, aby sa oduševnil pre vyšší, nebeský cieľ. Zanedlho sa k nim pridali aj iní zbožní mladíci, ako napr. Pierre le Févre, Jakub Lainés, Alfonz Salmeron, či lekár Bobadilla, alebo Šimon Rodriguez.
Po dokončení štúdia sa Ignác rozhodol s nimi a im podobnými inými mladíkmi založiť spoločnosť. v deň nanebovzatia Panny Márie sa zišli v podzemnej kaplnke na vrchu Montmart. Omšu slúžil čerstvo vysvätený kňaz Pierre le Févre. Po svätom prijímaní spoločne zložili sľub, že opustia svet a svoj život budú venovať obráteniu neveriacich. Zaumienili si, že pôjdu do Svätej zeme, aby tam hlásali Božie slovo, keby im to však nevyšlo, mali náhradný plán - cestovať do Ríma, aby ponúkli pápežovi svoje služby k spáse duší. To bol počiatok založenia Jezuitského rádu.
Svätý Ignác však ochorel a lekári mu radili odísť do Španielska, aby sa v rodnom zámku uzdravil. Aj tam sa denne venoval výuke mladých aj starých v náboženstve. Každým dňom za ním prichádzalo čoraz viac ľudí, až sa to jeho pyšný brat Garcia rozhodol "stopnúť". Jedného dňa povedal Ignácovi, že nikto na katechizmus nepríde. "Keby prišlo len jedno dieťa, bude to pre mňa dostatočné," odvetil mu Ignác.
Raz mal kázeň, v ktorej poslucháčom povedal: "Vrátil som sa do rodného kraja, aby som utíšil svoje svedomie pre jeden priestupok mladosti a zadosťučinil nevinnému mužovi za jeho utrpenie." Rozprával, že jedného dňa išiel do záhrady spolu s inými, jemu podobnými ľahkomyseľnými mladíkmi, odkiaľ vzal mnoho ovocia a spôsobil veľkú škodu, z ktorej bol obvinený jeden chudobný človek a za trest musel ísť do väzenia. "Chcem, aby ste všetci vedeli, že mu na zadosťučinenie darujem dva statky, ktoré mi patria." Potom verejne povedal meno toho človeka a prosil ho o odpustenie.
A keď sa mu podarilo napraviť mnohých hriešnikov na cestu spásy, rozdal svoj majetok chudobným a odišiel v roku 1536 z Loyoly do Benátok, kde ho už netrpezlivo čakali. Benátska republika totiž vtedy viedla vojnu s Turkami a preto sa Ignác so spoločníkmi nemohli vybrať do Svätej zeme. Zvolili teda druhý plán, odišli do Ríma, kde svätec prosil pápeža Pavla III., aby mohli byť s jeho dovolením vysvätení za kňazov. Nuncius Veralli ich teda v Benátkach vysvätil a prijal od nich sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. mladí kňazi sa spočiatku venovali opatrovaniu chorých v dvoch tamojších nemocniciach, neskôr sa rozišli po okolí, aby hlásali pokánie.
Aby ich práca prinášala trvalý osoh, Ignác sa v roku 1540 rozhodol založiť nový rád Tovarišstvo Ježišovo a predložil pápežovi pravidlá nového rádu, ktorý ich potvrdil. Potom zvolal Ignác svojich spoločníkov do Ríma, kde v chráme svätého Pavla zložili slávnostné sľuby, ku ktorým bol pridaný štvrtý sľub - úplnú poslušnosť pápežovi. Hneď nato sa v Ríme založilo prvé jezuitské kolégium a bratia rádu si zvolili Ignáca - hoci protestoval - za generálneho rádu.
Svätec sa dožil potešenia, že sa jeho rád čoskoro rozšíril po kútoch celej zeme. A hoci im vladári ponúkali biskupstvá, svätec to nedovolil prijať, pretože bratov zaviazal, že nikto z nich nebude túžiť po cirkevnej hodnosti. Mali sa venovať výchove mládeže a ich heslom malo byť - Všetko k väčšej Božej sláve! Riaditeľom škôl v celej Európe odporúčal viesť žiakov k zbožnosti, tichosti a pokore, denne navštevovali svätú omšu, každý mesiac sa spovedali a vyučovanie začínali modlitbou.
Svätý Ignác po pätnástich rokoch riadenia jezuitov ako generálny predstavený, pocítil, že mu pribúdajú telesné slabosti a prosil Boha, aby ho oslobodil od pozemských zväzkov. Napadla ho ľahká zimnica a hoci ju lekári nepovažovali za nebezpečnú chorobu, Ignác sa dal zaopatriť sviatosťami zomierajúcich.
30. júla 1556 zavolal k sebe svojho tajomníka, otca Polonkosa. "Prišla moja hodina, choď za pápežom a popros ho o požehnanie pre mňa a o odpustky pre moje hriechy, aby moja duša pri tomto strašnom odchode mala viac dôvery. Povedz Svätému Otcovi, že ak prídem na miesto, kde moje modlitby niečo zmôžu, ako to dúfam od Božieho milosrdenstva, budem sa zaňho modliť, ako som to robil, keď som sa mal viac modliť za seba." Udivený Polonkos nechcel veriť, že by mohli stratiť otca Ignáca, ale ten ho znovu prosil, aby sa vydal za pápežom.
Celú noc prebdel v modlitbách a ráno ho bratia našli zomierať. Vtedy sa Polonkos rozbehol za pápežom s prosbou o požehnanie. Keď sa vrátil, práve vychádzalo slnko. Šesťdesiatpäťročný Ignác vzdychol "Ježiš a Mária" a 31. júla 1556 tíško zaspal.
Jeho telo pochovali v jezuitskom chráme v Ríme, kde ho Boh oslávil mnohými zázrakmi. V roku 1609 ho pápež Pavol V. vyhlásil za blahoslaveného a Gregor XV. v roku 1622 za svätého.
Svätý Ignác, verný služobník Krista, ktorý si sa z rytiera sveta stal rytierom Kríža, vypros nám milosť obrátenia srdca a odvahu hľadať Božiu vôľu vo všetkom. Ty, ktorý si vo chvíľach bolesti našiel Boha, nauč nás v tichu rozjímania vnímať Jeho hlas, a v každom rozhodnutí hľadať Jeho slávu.
Zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, duchovný otec nespočetných duší, pomáhaj nám žiť podľa slov: "Všetko na väčšiu slávu Božiu!" Nauč nás rozlišovať pravdu od klamu, pokoj od pýchy, Boží hlas od vlastných túžob. Daj, nech sú naše skutky pretkané láskou, a naše modlitby premieňané službou.
Svätý Ignác, oroduj za učiteľov, študentov, misionárov, za všetkých, ktorí hľadajú pravdu s úprimným srdcom. Nech nás tvoja horlivosť pre Krista inšpiruje v každodennom živote, aby sme všetko, čo robíme, činili s láskou a pokorou pred Bohom. Skrze Krista, nášho Pána, ktorého si miloval a nasledoval až do konca. Amen.
