Svätá Uršuľa bola uctievaná takmer hneď po svojej smrti. Cirkev si jej sviatok pripomína 21. októbra a jej ctitelia ju často vzývajú o príhovor za dobré manželstvo, šťastnú smrť, ale aj o uzdravenie detí, ktorých je patrónkou, rovnako ako aj pedagógov, vychovávateľov či mladých dievčat.
V Británii žil v 4. storočí hlboko veriaci kresťanský kráľ, ktorý mal dcéru Uršuľu. Mal z nej radosť, dievčina bola nielen krásavica, ale sa vyznačovala aj čnostným životom, bola múdra a tak nečudo, že chýr o nej sa bleskovo šíril krajinou.
Dopočuli sa o nej aj v Anglicku, ktorému vládol mocný kráľ, podrobil si nejeden národ a práve on vyhlásil, že by bol veľmi šťastný, keby sa táto cnostná panna vydala za jeho syna, jediného dediča. Synovi sa návrh so ženbou tiež pozdával, a tak boli vyslaní kráľovskí poslovia, aby dohodli svadbu.
Uršuľa si však priala zostať v panenskej nevinnosti až do smrti. Svoj život chcela venovať iba Bohu a zaumienila si, že vstúpi do kláštora, od čoho síce na prosby svojich rodičov ustúpila. A so sobášom súhlasila len s tou podmienkou, že by jej to nariadila Božia prozreteľnosť. Tá však rozhodla, že Uršuľa si položí na hlavu nevädnúcu korunu mučenice.
V tom čase panoval nad celou ríšou cisár Gracián, ktorý si prívetivým spôsobom panovania a tiež aj chrabrosťou, hneď vydobyl lásku podrobených národov. Tú však stratil, keď časom kvôli rozkošiam zanedbával vládne povinnosti a pred svojimi armádami uprednostňoval cudzincov Alanov, začal pohŕdať domácimi zvykmi aj kresťanským životom.
Veliteľom rímskeho vojska bol v tom čase Flavius Clemens Maximus, ktorý využil cisárov nezriadený život a dal sa svojím vojskom vyhlásiť za panovníka. Graciánovi tým vypovedal poslušnosť a v roku 382 vtrhol s povstaleckým vojskom do Gálie, kde sa práve zdržiaval cisár Gracián. Maximusovi sadla šťastena na plece, niekoľkokrát zvíťazil nad cisárovým vojskom, zvlášť po tom, čo mu Conan Meriadoc priviedol na pomoc anglických vojakov, ktorým velil.
Cisárski vojaci už toho mali zrejme dosť a tak 25. augusta 383 usmrtili Graciána, čím sa uvoľnila cesta pre Maximusa, ktorý sa stal cisárom v západnej časti rímskej ríše. Pretože vedel, že za svoje víťazstvo môže vďačiť Conanovej pomoci, vyhnal z Amoriky (terajšie Bretónsko) jej praobyvateľov a krajinu daroval Conanovi a jeho vojakom, kde sa aj následne usadili a Amoriku premenovali na Bretónsko.
Neskôr, keď pomýšľali o ženbe, poslali do Británie poslov, aby im tam vybrali manželky, lebo nechceli utvárať zväzok s "domácimi pohankami". A tak bola požiadaná o ruku aj krásna kresťanka Uršuľa.
Conanovi poslovia boli úspešní, ich ponuku prijalo veľké množstvo panien, ktoré sa mali preplaviť do novej vlasti. ale hoci Uršulini rodičia boli ponukou na sobáš nadšení, ona si múdro nechala čas na rozmyslenie.
Dlhé prosby rodičov ju napokon zlomili, vložila svoju dôveru do Boha a vydala sa k brehu, aby tam spolu s ostatnými dievčatami nastúpila na loď. Počasie bolo ako stvorené na pokojnú plavbu, takže nikomu ani nenapadlo, že sa ako šibnutím čarovného prútika v momente zmení na pohromu.
Len čo sa lode vzdialili niekoľko metrov od brehu, pokojné more sa rozvlnilo a na krajinu sadla víchrica, ktoré zahnala lode namiesto Bretónska k brehom celkom cudzej krajiny, do zátoky, ktorou sa rieka Rýn vlieva do mora.
A hoci sa kormidelníci snažili naviesť lode správnym smerom, pre fučiace vetriská a rozbúrené more sa neodvážili plaviť popri skalnatých útesoch do Bretónska. Rozhodli sa pre plavbu hore Rýnom s tým, že keď nájdu vhodné miesto, vysadia panny na pevninu a potom ich odtiaľ odprevadia do ich nového domova.
Lode s jedenásťtisíc pannami sa pomaly plavili proti prúdu rieky Rýn, až došli ku Kolínu, kde sa stala tragédia. Vydajachtivé dievčatá tu totiž namiesto veselice preliali svoju krv.
Divokí Huni, ktorí sa pod velením kráľa Balamira vyhrnuli zo svojho sídla, z Kaukazu, aby si podmanili Akacirov, zaútočili na donských Alanov, ktorých potom prinútili spoločne s nimi udrieť na Gótov. Po ich víťazstve si starý gótsky kráľ siahol na život mečom a pre divochov Hunov sa tak otvorila brána pre ich ďalšie nájazdy. Kde sa objavili, tam po sebe zanechali hotovú spúšť a množstvo mŕtvych tiel. Tí čo vládali, utekali pred nimi kde sa len dalo.
Krutí Huni sa tak v roku 383 "prebojovali" až k Rýnu, kde sa rozložili a pripravovali sa na ďalší útok. Plánovali zaútočiť na armádu rímskeho cisára Flavia Clemensa Maximusa. A keď sa tam o rok neskôr, objavili v roku 384 pri Kolíne lode s pannami, bola to pre divochov krásna korisť. Všetky panny skončili v ich otroctve.
Hoci Hunov oslňovala krása panien, nezostali iba pri obdivovaní. Skúšali to najskôr lichôtkami, a aj potom hrozbami, aby takto mohli pripraviť panny o čistotu. Boh však strážil ich nevinnosť a v tom mu bola nápomocná aj Uršuľa, ktorá slovami útechy a nadšenia povzbudzovala svoje spoločníčky, aby sa za každú cenu vzpierali každému vábeniu aj hrozbám a nebáli sa smrti pre vieru a cnosť i svoju nevinnosť. Boh im tiež prispel - pannám dal silu a ony ako odvážni muži bojovali proti barbarom.
Zúrivým pohanom sa ich neúspech nepáčil, ešte viac zdrsneli a sekali mečmi panny jednu za druhou. Zachránila sa len Uršuľa, ktorá bola otrokyňou istého Gauna, ale keď sa odmietla zaňho vydať, zabil ju šípom.
Medzitým, čo sa na pevnine odohrávala "krutá svadba", Uršulina priateľka Kordula sa schovala do podpalubia lode a pretože bola takmer noc, nikomu nenapadlo ju hľadať. Zahanbená Kordula za svoju bojazlivosť sa celú noc modlila, a sestrám závidela mučenícku smrť.
Keď sa rozvidnievalo, Kordula znásobila modlitby a vzdychy k Bohu, aby ju povolal k družkám, teraz už korunovaným večnou slávou. Napokon sa odvážila predstúpiť pred pohanov: "Tiež patrím ku kresťanským pannám."
"Ušetri svoju krásu a mladosť, vydaj sa za nášho vodcu. Budeš sa mať pri ňom dobre, dá ti všetky rozkoše sveta," prehovárali ju Huni, keď precitli z prekvapenia.
Kordula sa však namiesto súhlasu začala rozplývať nad mučeníckou smrťou Uršule a ostatných panien a odvážne riekla, že rada podstúpi smrť pre Ježiša Krista a zachovanie čistoty. Huni ju znovu prehovárali, no keď s dievčinou nepohli, zabili ju rovnako ako Uršuľu - šípom.
Mŕtve telá svätých mučeníc boli pochované pri Kolíne nad Rýnom a keď sa na ich hroboch začali diať zázraky, kresťania postavili v roku 643 k ich úcte chrám.
Úcta k svätej Uršule a jej spoločníčkam sa veľmi rýchlo šírila po svete a našla si svojich ctiteľov, napr. kolínsky biskup svätý Hanno, pôsobiaci v 11. storočí, sa celé noci modlil na ich hroboch.
V roku 1525 založila svätá Angela Merici "Spoločnosť svätej Uršule" a dala ju svojim dcéram za patrónku práve pre jej lásku a zasvätenie sa Kristovi, pre odvahu, s akou obraňovala svoju čistotu aj za cenu života, a pre zápal, s ktorým viedla svoje spoločníčky k vytrvalosti a vernosti až do konca.
Svätá Uršuľa, panna a mučenica, tvoj život bol žiarivým príkladom viery a odvahy, prihováraj sa za nás, aby sme boli posilnení vo svojom odhodlaní nasledovať Krista a vytrvali uprostred všetkých skúšok. Amen.
Vyvolená nevesta Ježiša Krista, svätá Uršuľa, ktorá si so svojimi spoločníčkami pre Ježiša Krista a drahý klenot panenskej čistoty radšej podstúpila mučenícku smrť, pokorne vás všetky prosím, príďte mi
na pomoc, keď sa bude moja duša lúčiť s týmto svetom a bude sa uberať na onen svet, vtedy zachráňte, ako nejakým vojenským štítom, moju dušu proti diabolským útokom a uveďte moju dušu tam, kde by som sa s vami u Boha naveky radoval(a). Amen.
0 Comments