Spiritualita svätého Luigiho (Alojza) Guanellu, ktorého si Cirkev pripomína 24. októbra, je založená na chápaní evanjelia ako príbehu otcovej lásky k svojim deťom: Boh sa stará o každého z nich, najmä o tých najslabších a najnúdznejších.
Svätý Luigi Guanella sa narodil 19. decembra 1842 ako deviate dieťa z trinástich Luigiho a Marie Guanella v talianskom meste Fraciscio. Nasledujúci deň ho otec zniesol do údolia Campodolcino, kde ho pokrstili.
Rodina žila v jednoduchom, no pohodlnom dome vysoko v talianskych Alpách. Malý Luigi ešte predtým, ako začal chodiť do školy, pásol domáce stádo oviec, nosil drevo a vykonával mnohé iné práce. V rodine získal aj mnohé skúsenosti, ktoré neskôr uplatnil vo svojom apoštoláte. Naučil sa vlastnými rukami vytvoriť niečo namiesto toho, aby bol odkázaný na peniaze a nákup hotových výrobkov. Osvojil si základy poľnohospodárstva a spoznal jeho hodnotu.
Každý rok na sviatok svätého Rocha rozdával jedlo všetkým, ktorí prišli. Luigi sa hrával so svojou sestrou Katarínou na kuchárov, "varili polievky" z blata, ktorú potom ponúkali chudobným a možno práve táto detská hra bol predzvesťou ich neskoršieho poslania. Katarína o niekoľko rokov neskôr prišla pomôcť bratovi Luigimu do jedného z jeho Domovov Božej prozreteľnosti, kde sa chudobným tiež podávala polievka, ale už nie z blata.
Veľmi živý chlapec Luigi získal základy čítania a písania od miestneho kaplána, neskôr chodil do základnej školy v dedine. Dvanásťročný mládenec zatúžil vstúpiť do seminára, ale pretože sa jeho otec musel starať o trinásť detí, nebol si istý, či si to bude môcť dovoliť. Luigimu sa ale vďaka strýkovej pomoci podarilo získať štipendium a tak keď v roku 1859 ukončil strednú školu, mohol odísť na štúdium do Como.
Keď v seminári ochorel jeden jeho spolužiak na nákazlivú chorobu a jeho stav bol kritický, ostatní dbali na na všetky opatrenia a podľa možnosti sa chorému vyhýbali. Nie však Luigi, ten nedbal na žiadne varovania a staral sa o pacienta, až kým sa neuzdravil.
Dvadsaťštyriročný bol v roku 1866 vysvätený za kňaza a jeho prvou úlohou bola služba pomocníka staršieho farára. Luigiho horlivosť za spásu duší a zmysel pre zodpovednosť voči nim boli také silné, že začal konať pokánie aj za tých, ktorí sami nechceli konať pokánie. Modlil sa za nich, postil sa za nich a nosil ťažkú reťaz s hrotmi. Starý farár si však všimol, že sa to začína odzrkadľovať na Luigiho zdraví, preto mu také prísne pokánie zakázal.
V rokoch 1875 až 1878 pobýval u dona Bosca v turínskom oratóriu, kde mal možnosť pozorovať veľké charitatívne diela, ktoré založil Jozef Cottolengo. Don Bosco a otec Cottolengo sa mu stali vzorom v jeho kňazskom živote. Ich príklad nasledoval tým, že spojil prácu Jána Bosca v oblasti výchovy mládeže s veľkými charitatívnymi dielami Jozefa Cottolenga v prospech chudobných a chorých. Jeho prvé domy dokonca niesli názov "Domy prozreteľnosti", čím napodobňoval inštitúciu otca Cottolenga v Turíne.
Jeho vízia presahovala dobu a bola zameraná na sociálnu činnosť, vzdelávanie, hnutia mládeže a apoštolát laikov. Keď sa v roku 1861 ukázalo pri sčítaní ľudu v Taliansku, že tri štvrtiny obyvateľstva je negramotných, otec Gunaella získal učiteľskú kvalifikáciu, aby mohol nielen sám vyučovať, ale aj školiť ďalších učiteľov.
Prioritou vo všetkých jeho dielach bola dôstojnosť človeka a zvlášť mu záležalo na zachovaní dôstojnosti tých, ktorí boli spoločnosťou odsunutí na okraj. Starí ľudia, nevyliečiteľne chorí, telesne alebo mentálne postihnutí... pre tých zriadil domovy a založil kongregácie Služobníkov lásky a Dcéry svätej Márie od Prozreteľnosti.
Priečilo sa mu označovať mentálne postihnutých mužov a chlapcov ako "zaostalých", a želal si, aby ich nazývali "dobrí chlapci" alebo "dobré deti". Bol presvedčený, že "ľudský život má hodnotu preto, že je Božím darom a túto hodnotu nemožno merať dosiahnutými úspechmi". On sám ich pritom nazýval svojimi "pokladmi".
Počas väčšiny jeho života vládli v Taliansku politické nepokoje. V roku 1866 zrušil zákon 7. júla všetky rehoľné spoločenstvá a neskôr sa presadil aj "zákon o podozrivých". Otec Luigi bol pre svoju obľúbenosť u ľudí vnímaný ako hrozba, preto bol pod neustálym dohľadom, dokonca niekoľkokrát musel slúžiť svätú omšu pod prísnym policajným dozorom.
V roku 1881 zomrel v mestečku Pianello Lario zbožný kňaz, otec Coppini. Zanechal po sebe malý dom pre siroty a starých ľudí, ktorý zveril do opatery skupine mladých žien, túžiacich po zasvätenom živote. Ešte v roku 1878 biskup povolil otcovi Coppinimu založiť náboženské spoločenstvo, ktorého členkami sa stalo päť z týchto žien. Zdalo sa, že nikto nie je ochotný prevziať bremeno pokračovania v diele otca Coppiniho, až kým si biskup nespomenul na otca Guanellu a neposlal ho do Pianella.
Tam, počas piatich rokov, v spolupráci s predstavenou sestrou Marcellinou Bosattovou, položil základy charitatívnej činnosti a stal sa zakladateľom Kongregácie dcér svätej Márie od Prozreteľnosti. Ale potom sa rozhodol, že bude najlepšie preniesť sídlo tohto diela do Coma, kde by mohlo lepšie slúžiť celej diecéze.
V jeden aprílový večer v roku 1866 doplával do Coma malý čln s dvomi rehoľnými sestrami, štyrmi sirotami a nábytkom, ktorý "zažil lepšie časy". Ale hoci bol nábytok rozheganý, bol zárodkom budúceho "Domčeka Prozreteľnosti", kam prichádzali chudobní a trpiaci každého veku. Dom sa rozrastal a otec Guanella založil druhú kongregáciu, tvorenú kňazmi a bratmi, "Služobníkov lásky".
V roku 1896 dav antiklerikálov podpálil Dom prozreteľnosti. Keď otec Guanella utešoval prítomných, poradil im, aby povedali Bohu: "Pane, vo svojich plánoch si dopustil, aby náš dom vyhorel! Zostaneme tu, v tvojom dome." Tú noc prespali v kostole a vzápätí sa začalo s prípravami na obnovu.
"Pán zvyčajne chce, aby všetko tu na zemi išlo svojím prirodzeným chodom," hovorieval otec Guanella.
Veril, že pomoc Prozreteľnosti si možno zaslúžiť vierou, modlitbou a prácou. Niekedy však bežný chod udalostí ustúpil tomu mimoriadnemu. Raz sa otec Guanella rozhodol prestavovať kaplnku. Pacienti, robotníci i samotný otec Luigi tam jedného dňa radostne pracovali, keď vtom náhle vydal príkaz zastaviť prácu a všetkým robotníkom nariadil, aby opustili priestor. O niekoľko minút sa lešenie zrútilo na zem - a nikomu sa nič nestalo.
Pri inej príležitosti predstavená jednej zo škôl zistila, že na večeru nie je žiadne jedlo. Keď to oznámila otcovi Guanellovi, odvetil: "Je len pol dvanástej; Prozreteľnosť má ešte pol hodiny na to, aby niečo zaobstarala." Rehoľná sestra požiadala študentov, aby sa modlili, a na poludnie im priviezol voz vrece ryže. Nikto nevedel, odkiaľ sa ten voz vzal.
Práve na takomto základe, ktorý v sebe vybudoval, bol otec Guanella pripravený prijať pomoc Božej Prozreteľnosti, a tá ho nikdy nesklamala. Existuje nespočetné množstvo príbehov, ktoré svedčia o tomto dvojakom pôsobení: na jednej strane dôvera otca Luigiho a na druhej strane zázračný zásah Božej Prozreteľnosti. "Kto prijíma od Prozreteľnosti oboma rukami," zvykol hovoriť, "ten musí chudobným, ktorí patria Prozreteľnosti, rozdávať štyrmi rukami."
Jeho dôvera sa, ako vždy, ukázala ako opodstatnená. "Vkladajme svoju dôveru a nádej v Boha," bolo jeho heslo. "Vyhýbajme sa hriechu, a Boh čoskoro začne konať." Otec Guanella nezastával názor, že by jeho kňazi a rehoľné sestry mali len tak sedieť a nečinne sledovať, ako koná Boh. Svojim kňazom radil: "Služobník lásky musí ísť každý večer spať taký unavený z práce, až bude mať pocit, akoby ho zmlátili."
Podľa neho išla praktickosť ruka v ruke s dôverou v Božiu prozreteľnosť. Hoci sa spoliehal na to, že Prozreteľnosť sa postará o ľudí, ktorí boli na ňom závislí, zároveň sa usiloval zlepšiť ich životné podmienky.
Keď si všimol rozsiahlu močaristú plochu, zamorenú komármi na konci jazera Como, rozhodol sa, že sa pokúsi túto pôdu získať pre život. Kritici ho považovali za blázna, ale to ho neodradilo. S pomocou svojich "dobrých detí", ktoré boli fyzicky zdatné, a vďaka organizačným schopnostiam niektorých starších mužov zo svojich domovov, začal pomaly meniť močiar na pevnú zem. V priebehu niekoľkých rokov sa toto miesto podarilo premeniť na úrodnú pôdu. Ľudia sa začali do tejto oblasti sťahovať a budovať si tu nové domovy.
Otec Luigi navrhol pre svojich verných pracovníkov sochu Panny Márie, ktorú nazval „Panna Mária - patrónka pracujúcich" a čoskoro bol na tomto mieste vysvätený kostol. Za svoje úsilie pri kultivácii dovtedy nepoužiteľnej pôdy získal otec Guanella od ministra poľnohospodárstva čestné vyznamenanie.
Pretože bol priateľom a súčasníkom pápeža Pia X., často sa naňho obracal so žiadosťou o pomoc pri svojom diele. Po vybudovaní jedného z domovov pre ľudí s mentálnym postihnutím požiadal pápeža Pia, či by mohol tento nový domov pomenovať na jeho počesť. Pápež so smiechom odpovedal: "Áno, áno, postav ma na čelo svojich zverencov s mentálnym postihnutím! Urob ma nesmrteľným prostredníctvom nich a nazvi to Domov Pia X."
Títo dvaja veľkí muži svojej doby často žartovali týmto spôsobom, zatiaľ čo vykonávali nespočetné množstvo dobročinných skutkov. Keď sa pápež opýtal dona Guanellu, či ho všetky jeho povinnosti príliš netrápia, odpovedal: "Trápim sa do polnoci, a potom nechávam starosti na Boha. Dokonca spím až príliš veľa. Niekedy, keď cestujem električkou a mám vystúpiť na určitej zastávke, zaspím a dovezie ma niekam úplne inam. Potom sa pokojne a dobre oddýchnutý vraciam späť, a nikomu o tom nehovorím, aby sa mi nevysmievali."
Z toho, čo niektorí považovali za až bláznivú štedrosť otca Guanellu, často vznikali úsmevné situácie. Raz, keď sa ho niektoré sestry snažili odradiť od rozdávania peňazí, jednoducho vyhodil peniaze z okna chudobnému mužovi, ktorý stál vonku. Inokedy, keď nemal žiadne peniaze, ktoré by mohol darovať, vyhodil z okna pár nových topánok.
Otec Guanella pomáhal aj pri zemetraseniach v Taliansku v rokoch 1905 a 1915, vo svojich zriadeniach po celom Taliansku poskytoval ľuďom útočisko, ktorí prišli o domov. Počas prvej svetovej vojny sa aktívne zapájal do poskytovania pomoci, za čo mu bola udelená zlatá medailu ako uznanie za jeho mimoriadne zásluhy. Okrem toho podporoval úctu k Panne Márii Lurdskej, viedol púť na Eucharistický kongres v Londýne a v roku 1911 osobne vycestoval do Spojených štátov, aby preskúmal ťažkú situáciu talianskych prisťahovalcov. Neskôr tam vyslal svoje rehoľné sestry a kňazov, aby týmto prisťahovalcom pomáhali a starali sa o ľudí s telesným či mentálnym postihnutím.
Luigi Guanella zomrel 24. októbra 1915. Pápež Pavol VI. ho 25. októbra 1964 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Benedikt XVI. ho 23. októbra 2011 vyhlásil za svätého.
Ó, svätý Luigi Guanella, apoštol lásky, ktorý si rozdával poklady svojho srdca chudobným a trpiacim, ktorých si veľmi miloval vo svete plnom nenávisti a sebectva, vypros nám od Božej prozreteľnosti stále rastúcu lásku k Bohu a k blížnemu. Vypros nám aj milosť, o ktorú ťa prosíme, a milosť vytrvania až do konca. Amen.
 Guanellu, ktorého si Cirkev pripomína 24. októbra, je založená na chápaní evanjelia ako príbehu otcove...){kind=link}
0 Comments