Svätý František Borgiáš sa zaslúžil o šírenie jezuitského diela po celom svete. Cirkev si tohto služobníka, známeho ako aj druhého zakladateľa po svätom Ignácovi, pripomína 10. októbra.
Vnučka kráľa Ferdinanda, Juana Aragónska bola v sladkom očakávaní nového života, ktorý mala priviesť na svet každým dňom. "Keď porodím syna, dám mu meno František," sľúbila Bohu, ako verná ctiteľka svätého Františka z Assisi, pripravujúc sa na pôrod vo svojom rodinnom paláci v Gandii, asi 60 kilometrov od Valencie. A keď jej 28. októbra 1510 vložili do náručia prvorodeného syna, svoj sľub dodržala.
Všetko nasvedčovalo tomu, že na Františkovi už od prvého dňa spočíva duch veľkého svätého z Assisi. Za prispenia svojich zbožných rodičov, Juana Borgiáša, pravnuka pápeža Alexandra VI. a matky, dcéry arcibiskupa zo Zaragozy, už od útleho detstva prejavoval nežnú lásku k Bohu, náklonnosť k modlitbe a pokornú myseľ. Najradšej sa zdržiaval v domácej kaplnke a už v piatich rokoch ovládal katechizmus.
Rodina Borgiášová mala zaužívanú zvláštnu pobožnosť: v posledný deň každého mesiaca si vylosovali niektorého svätca, ktorého pamiatka sa slávila v budúcom mesiaci a vyvoleného svätého potom po celý nasledujúci mesiac uctievali. V deň sviatku vylosovaného Božieho služobníka sa chudobným podával obed, pri ktorom ich sami obsluhovali. Tento zvyk potom František zaviedol aj v Tovarišstve.
Vojvoda Juan s radosťou badal, že jeho syn viac smeruje k nebu, než k svetským hodnostiam a keď mal chlapec sedem rokov, zabezpečil mu dvoch vychovávateľov, ktorí ho nielen vzdelávali, ale pestovali v ňom aj Božiu bázeň.
František nemusel ísť po príklad ďaleko, jeho otec bol miernej povahy, dobrotivý a nábožný. Otcovsky sa staral o duchovné i telesné blaho svojich poddaných a bol im vzorom kresťanských cností. S dvoranmi rád sprevádzal kňaza, nesúceho Telo Pána k chorým. A kedykoľvek išiel na koni na lov a začul hlas zvonu, oznamujúceho, že kňaz ponesie Najsvätejšiu sviatosť chorému, rýchlo popchol koňa, aby sa mohol pridať k sprievodu.
Desaťročný František sa stal polosirotou. Jeho matka zomrela a posledné slová, ktoré mu povedala na smrteľnej posteli, ho sprevádzali až do konca jeho života.
Keď bol španielsky kráľ Karol zvolený za cisára a odišiel na korunováciu, nastala vzbura proti šľachticom. Povstalci zvlášť plienili Valenciu, vydrancovali aj Gandiu. Vychovávateľ obliekol Františka do prostých šiat a ušiel s ním na breh mora, odkiaľ sa loďou spolu s ostatnými utečencami dostali do mesta Denia a potom sa stretli s ostatnými šľachticmi v Peniscole.
Po potlačení krvavej vzbury si vzal Františka k sebe brat jeho matky, arcibiskup zo Zaragozy Alfonz, u ktorého dostal vynikajúceho spovedníka, ktorý bol zároveň znamenitým kazateľom. Pod jeho vedením poznal všetky svoje povinnosti a jeho vodca dbal o to, aby ich František dôkladne plnil. Už vtedy sa v ňom prejavila túžba po rehoľnom živote, ale pretože ešte nemohol o sebe rozhodovať, aspoň čiastočne si prispôsobil svoj život na kláštorný spôsob: častejšie chodil na sväté prijímanie, vrúcne uctieval Božiu Rodičku a usilovne čítal duchovné knihy.
V tom čase navštívil svoju prastarú mamu, ktorá tešila z jeho cností, no jej radosť zakrátko skalil zármutok, keď František ťažko ochorel. Niekoľko na to nastalo hrozné zemetrasenie, takže chorý chlapec musel stráviť štyridsať dní a nocí pod šírym nebom z obavy možného padania stavieb. Našťastie, chlapec sa vystrábil z choroby, prečkal aj nepohodu a potom ho otec poslal do Tordesillas na dvor infantky Kataríny, zasnúbenej s portugalským kráľom Juanom III., aby sa tam naučil dvornej etikete.
František sa Kataríninom vydaji vrátil do Zaragozy, kde sa cvičil v rytierstve, ale poslúchajúc rady svojho spovedníka, oveľa usilovnejšie sa cvičil v skutkoch pobožnosti a kajúcnosti. Bol vnímavý a videl, aké veľké prekážky kladie svet kresťanom, túžiacim po mravnej dokonalosti a zaumienil si, že uprosí otca, aby mu dovolil vstúpiť do kláštora. Lenže arcibiskup prehovoril vojvodu Juana, aby poslal svojho syna na dvor cisára Karola V. do Valladoidu, kde mal vplyvom dvoranom zmeniť svoje zmýšľanie.
Sedemnásťročný František sa tak v roku 1527 ocitol na hlučnom cisárskom dvore, ale sláva a rozkoše ho nezaslepili. Naopak, vedel bravúrne spojiť kresťanské cnosti s povinnosťami dvorana. Bol to urastený mládenec, obratný a prívetivý, a aj preto sa zapáčil cisárskemu páru a čoskoro aj celého dvora. V rytierskych hrách nenašiel premožiteľa a dvorania súťažili o jeho priazeň. František sa z toho snažil vyťažiť po svojom: spriatelil sa s niekoľkými mladými dvoranmi a ako ich duchovný vodca od nich žiadal, aby častejšie prijímali sväté sviatosti, poctivo počúvali kázne, ak je to možné, chodievali každý deň na omšu a bedlivo sa vyvarovali neslušného styku s dvorankami, nikomu neubližovali na cti a boli opatrní v reči. Okrem toho nesmeli hrať karty o peniaze, hoci sám karty nikdy nehrával.
Sám im išiel príkladom - po obede si v samote hodinu spytoval svedomie a dlho do noci sa modlil. Vyhýbal sa ženským osobám, a aby v sebe dusil telesnú žiadosť, nosil rúcho z konského vlasu.
Z dvoraniek cisárovnej bola najvzácnejšia Eleonora de Castro, zbožná a cnostná príbuzná z portugalského kráľovského rodu. Od detstva žila s cisárovnou Izabelou, ktorá ju dala za nevestu mladému vojvodovi Františkovi. Bolo to šťastné manželstvo. František ponechal vedenie domácnosti svojej manželke a on vybavoval dôležité záležitosti, ktorými ho poveroval cisár. Ale popri množstvu práce nezanedbával svoje zvyčajné pobožnosti a štedro podporoval chudobných. Aby im mohol výdatnejšie pomáhať, zbytočne neutrácal. Podľa svedectva očitých svedkov žil tak cnostne, že sa podobal viac anjelovi, ako človekovi. A predsa považoval čas, ktorý strávil na cisárskom dvore za stratený.
Bol veľkým milovníkom hudby a ako výborný hudobník skladal nápevy k duchovným piesňam a sprevádzal omšové skladby. Okrem toho chodieval na lov vtákov, majúc so sebou skrotené sokoly. Aj z tejto zábavy ťažil duchovný prospech - pri pozorovaní zápasu sokolov s vtákmi, rozjímal, s akou obratnosťou sa diabol snaží premôcť ľudskú dušu a strhnúť ju do priepasti.
Inokedy, keď videl ako dravé vtáky krotnú, keď s nimi človek vľúdne zaobchádza, ako ho potom otrocky poslúchajú a vracajú sa k nemu na zavolanie, pomyslel si: "Človek vyšiel z Božích rúk krotký, bez krídel, ktorými by sa mohol vzdialiť od Boha tak, aby unikol jeho spravodlivosti a predsa sa od neho vzďaľuje, a keď je ním volaný, nechce ho poslúchnuť a vrátiť sa k nemu." Neraz ho zarmútila nepoddajnosť ľudskej vôle. Videl, ako loveckí psi, hoci sú vyhladovaní, na pokyn svojho pána pustia úlovok a bez dovolenia sa jej neodvážia dotknúť a zosmutnel, že človek nechce pustiť svoju korisť, hnev, nenávisť, chlipnosť a iné zlé vášne, nech ho Boh akokoľvek nahlas volá, či sľubuje alebo hrozí.
František sa veľmi rád zaoberal dejepisom, zemepisom či matematikou a čím viac poznával prírodu a ľudské dejiny, tým lepšie sa učil milovať a chváliť Boha. Celý viditeľný svet bol preňho tajomnou knihou, ktorú napísala všemohúca Božia ruka. Čím dokonalejšie rozumel jej slovám, tým viac sa povznášal k Stvoriteľovi.
Užitočná sa mu stala aj dlhá a bolestná horúčka. Vtedy hovorieval: "O čo nepríjemnejšia je horúčava zavrhnutých v pekle. Trpia muky bez útechy a nádeje v úľavu, pričom sa mi v chorobe dostáva hojnej útechy a nie som ani zbavený nádeje na uzdravenie." Čas v chorobe využil hľadajúc útechu v duchovných knihách, Písme, cirkevných dejinách, životopisoch svätých. Tieto knihy nazýval nemými kazateľmi, ktorých výrečnosť obracia človeka na cestu pokánia. Preto hovoril, že "čítanie nábožných kníh je prvý stupeň k lepšiemu životu".
V roku 1539 slávil cisár Karol V. v Toledo ríšsky snem, sprevádzaný slávnosťami a zábavou, keď cisárovná Izabela ochorela a jej choroba zastavila všetky radovánky. Namiesto hlučných zábav sa konali za jej uzdravenie kajúcne sprievody a modlitby v chrámoch. Cisárovná, ktorú si všetci vážili pre jej dobročinnosť a príkladný život však zomrela. Cisár nariadil Františkovi Borgiášovi, aby telo cisárovnej sprevádzal do Granady, kde mala byť pochovaná v kráľovskej hrobke.
František z vďačnosti k zosnulej panovníčke splnil rozkaz do posledného detailu. Podľa španielskeho zvyku malo byť telo odovzdané arcibiskupovi v Granade a František mal pred pohrebom urobiť jeho obhliadku a prísahou potvrdiť, že privezená mŕtvola je skutočne telom cisárovnej Izabely. Po siedmich dňoch sa teda otvorila olovená rakva a keď František odtiahol závoj z jej tváre, zmeravel hrôzou zo zmeny kedysi krásnej Izabely.
Pohľad na zohavenú mŕtvolu ho veľmi dojal. Z truhly vychádzal neznesiteľný zápach a hoci bolo napustené voňavými masťami, musel sa priznať, že cisárovnú nespoznáva a nemôže tak zložiť prísahu. Dosvedčil iba to, že telo, ktoré mu zverili v Tolede, cestou starostlivo opatroval a nedá sa pochybovať o totožnosti.
Keď osamel pri tele zosnulej cisárovnej, celkom rozrušený sa zamýšľal nad premenou niekdajšej spanilej cisárovnej, ktorú každý obdivoval, chcel byť v jej priazni, no teraz sa jej všetci štítili. Kam sa podela jej krása? "Márnosť nad márnosť! Taký je teda koniec všetkej pozemskej slávy, rozkoší a majetkov." A vtedy uňho nastal životný obrat: urobil sľub, že ak prežije svoju manželku, zriekne sa sveta, vstúpi do rehoľného stavu, aby naďalej slúžil iba večne živému Pánovi a bude žiť kajúcnym životom až do svojej smrti.
Keď počas pohrebnej reči hovoril svätý Ján Avilský o porušiteľnosti všetkých svetských vecí a oneskorenosti tých, ktorí nedbajú o večnosť, František mal pocit, že kazateľ mieri naňho. Po pohrebe sa poradil so svätým kňazom a on mu schválil jeho úmysel, pričom mu dal pravidlá, ktorými sa mal riadiť, pokým ešte bude v službách cisára. Odvtedy svätý František hovoril: "Smrť cisárovnej Izabely ma vzkriesila z mŕtvych."
Ale cesta k rehoľníkom bola dlhá. Kým sa tak stalo, z Františka sa stal miestokráľ v Katalánsku a rytier rádu svätého Jakuba. Preto sa odsťahoval do Barcelony, kde musel bojovať proti drancovaniu lúpežníkov, ktorí sa nehanbili ani vraždiť bezbranných. Keď sa ich podarilo pochytať a odsúdiť, František, ktorý nemohol zabrániť ich smrti, snažil sa, aby sa pred popravou zmierili s Bohom, preto k nim poslal do väzenia kňaza, ktorý im mal udeliť sviatosti a sprevádzať ich na popravisko.
Jeho láska k dušiam týchto zločincov bola taká veľká, že za každého dával slúžiť tridsať svätých omší a sám sa za nich modlil.
Potom zaviedol v Katalánsku poriadok. Rázne trestal úradníkov, ktorí utláčali ľud. Ochotne vypočul každého, kto za ním prišiel, nerobiac rozdiel medzi bohatým a chudobným. Vykupoval dlžníkov z väzenia, bol láskavým otcom sirôt, ochrancom vdov a opustených ľudí. Postaral sa o rozkvet školstva a keď kraj postihla neúroda, dal priviezť obilie, aby jeho ovečky netrpeli hladom. Rozdával chudobným almužny, pannám vená, aby sa mohli slušne vydať, osirelých chlapcov dal vyučiť remeslám, štedro podporoval chrámy i kláštory a bdel, aby bola v jeho kniežactve zbožnosť a mravnosť.
Popritom všetkom sa nezabudol starať o svoju spásu. Ukladal si rôzne kajúcne skutky, zavčas rána vstával a prv než začal pracovať, niekoľko hodín sa modlil. Veľmi rád rozjímal o Božích vlastnostiach a o umučení Pána a s obľubou sa modlil ruženec. V jedle bol striedmy a neskôr si zaumienil, že nikdy nebude večerať. Dva roky sa počas štyridsaťdňového pôstu stravoval iba chlebom, zeleninou a vodou, ale nezabúdal v isté dni vystrojiť pozvaným hosťom hostiny, no sám z vybraných pokrmov neochutnal.
Stálou bdelosťou, odriekavosťou a rozjímavou modlitbou dosiahol dokonalú vládu nad sebou a každú nezriadenosť dokázal v sebe v zárodku udusiť. Aby bezpečnejšie pokračoval na nastúpenej ceste, vybral si dvoch dominikánskych kňazov za spovedníkov.
Keď mu v roku 1543 zomrel otec, cisár ho uvoľnil z úradu miestokráľa, aby mohol spravovať zdedené vojvodstvo. Dostal však podmienku, musel sa stať popredným správcom dvora portugalskej princeznej Márie, ktorá bola zasnúbená s cisárskym nasledovníkom Filipom. Hoci sa toho František obával, že ho to donúti vrátiť sa na cisársky dvor, Máriina smrť pred sobášom ho tejto starosti zbavila.
Po návrate do Gandie štedro odmenil služobníctvo zosnulého otca, opravil a rozšíril mestskú nemocnicu a zaobstaral jej všetko potrebné. Aby mesto ochránil pred nájazdom lupičov, dal ho ohradiť pevnými múrmi, poddaným udelil rôzne výsady a práva. V časti mesta Lombay postavil dominikánsky kláštor a pre chudobných zriadil almužníka. Okrem toho mal domáceho almužníka, ktorý mal povolenie právo predať aj niečo z domácich skvostov, aby žiadny prosebník nezostal v biede.
Každý týždeň prichádzal do paláca mestský lekár, aby podal správu o chorých v meste. Chudobné klarisky zasa zveril do ochrany svojej manželky, ktorá v roku 1546 ochorela. Hoci z proroctva svojho priateľa Jána Tuxedu, ktorý mu bol vodcom na ceste spásy, vedel, že svoju manželku prežije, predsa ho myšlienka, že ju stratí, zronila, preto sa vrúcne modlil za jej uzdravenie. Vtedy započul vnútorný hlas: "Ak chceš, aby tvoja manželka dlhšie žila, nech sa stane tvoja vôľa, ale nebude to na jej prospech, ani na tvoj." František, hoci zronený, sa potom modlil: "Bože môj, staň sa vôľa tvoja. Nechcem už nič, iba to, čo sa páči tebe. Obetujem ti život svojej manželky, svojich detí a vlastný život. Všetko kladiem k tvojim nohám a odovzdávam do tvojich rúk. Nalož s nami ako chceš!"
Pani Eleonora zomrela 27. marca 1546 a Františkovi zanechala osem detí. Piati synovia dosiahli časom vysoké hodnosti a najmladšia z troch dcér Dorothea žila už od detstva u klarisiek. Vdovec František Borgiáš obnovil sľub, že vstúpi do rehoľného stavu a začal pomýšľať na jezuitov, s ktorými sa zoznámil v Barcelone. Keď niekoľko dní po smrti vojvodkyne Eleonory prišiel do Gandie jezuita Peter Faber, svätec sa s ním poradil a 5. mája 1546 položil základ k novému jezuitskému internátu, ku ktorému pristaval chrám a zabezpečil príjem na stravu rehoľníkov a žiakov. Neskôr založil internáty v Alcale, Seville, Salamanke a iných mestách.
Pod vedením Petra Fabera potom absolvoval duchovné cvičenia podľa návodu svätého Ignáca a odvtedy na túto pobožnosť nedal dopustiť, hovoriac, že "v týchto cvičeniach je samotným Duchom Svätým udaná cesta vedúca do neba, z ktorých každý kresťan môže ľahko poznať svoje povinnosti, obliecť si nového človeka a dokonale nasledovať nášho Pána".
Teraz sa však ocitol na rozhraní: páčila sa mu nadšená horlivosť jezuitov, ale tiež bol predchnutý duchom apoštolskej chudoby svätca z Assisi. V rozpakoch, čo má robiť, prosil Boha o dar dobrej rady. Potom sa obrátil na Jána Tuxedu a ten, postiac sa niekoľko dní a po porade s Bohom v modlitbách mu oznámil, že Božou vôľou je, aby vstúpil do Tovarišstva Ježišovho.
Bolo teda rozhodnuté a František pred obrazom Ukrižovaného sľúbil, že stane členom rádu svätého Ignáca a bude v ňom až do smrti konať na Božiu úctu, svoje spáse i blížnych. Hneď potom poslal posla za svätým Ignácom do Ríma, ktorému zaslal list s prosbou o prijatie do Tovarišstva.
Svätý Ignác mu odpísal, že ho rád prijme do svojho rádu len čo budú zaopatrené jeho deti a usporiada si svetské záležitosti. Zatiaľ mu poradil, aby študoval bohoslovectvo a nadobudol doktorát v inštitúte v Gandii, ktorý sám založil. František poslúchol a v kazateľstve sa často cvičil u mníšok svätej Kláry v Gandii.
Prišla však ďalšia prekážka. Počas neprítomnosti cisára Karola V. vládol v Španielsku jeho syn Filip, ktorý v roku 1547 zvolal ríšsky snem do Monzony a na výslovne otcove prianie tam pozval aj Františka. Hoci sa tomu bránil, predsa na snem prišiel a tam sa od Filipa dozvedel, že hneď, ako sa stane kráľom, spraví z neho najvyššieho správcu svojho dvora. Svätý sa toho zľakol a hneď napísal svätému z Loyoly list, s prosbou o radu.
Svätý Ignác potom zašiel za pápežom Pavlom III. a ten potom dal Františkovi povolenie, aby sa tajne zloženými sľubmi stal členom Tovarišstva, s podmienkou, aby ešte štyri roky spravoval svoj dom a svetské záležitosti. Vojvoda z Gandie sa teda modlitbami, pôstmi a inými kajúcnymi skutkami a tiež generálnou spoveďou pripravil k tomuto kroku a 1. februára 1547 zložil v kaplnke v gandijského inštitútu rehoľné sľuby.
Aby skrátil lehotu od svätého Ignáca, vzápätí oženil najstaršieho syna Carlosa a vydal dcéry Izabelu a Juanu, dokončil si štúdium a dosiahol doktorát. Nezabúdal ani na skutky pobožnosti, preto vstával už o druhej hodine ráno a v modlitbách a rozjímaní zotrval až do ôsmej, keď už bol na omši. Večer sa zasa modlil cirkevné hodinky a ruženec, čítal duchovné knihy, spytoval si svedomie a rozjímal o Pánovom umučení. Okrem toho sa každý deň bičoval, niekedy až do krvi.
Keď sa o jeho nadmieru prísnom živote dozvedel svätý Ignác, prikázal mu skrátiť čas modlitieb a rozjímania, tiež mu uložil zmierniť pôsty a bičovanie, pretože "ten, kto je povolaný od Boha, aby učil nevedomých a potieral bludy, nemôže zotrvávať bezprestania na modlitbách a nadmerne umŕtvovať svoje telo".
K jezuitom pristupoval František ako dobrý otec, neraz ich v gandijskom internáte sám obsluhoval a pripravoval im jedlo, keď ochoreli na misiách. V pobožnosti a dobrých skutkoch cvičil aj deti svojich čeľadníkov, takže sa jeho palác podobal kláštoru, ako svedčia slová kartagínskeho biskupa Almeida, ktorý v roku 1548 navštívil Gandiu: "Veľmi som obdivoval vojvodu a porovnávajúc svoj život so životom Františka som sa zahanbil."
Svätý by rád išiel do Ríma, ale obával sa, že by ho pápež Pavol III. chcel povýšiť na kardinála. rovnako sa toho obával aj Ignác, preto zavolal Františka do Ríma až po pápežovej smrti v roku 1549. Vojvoda odovzdal správu Gandie synovi Carlosovi, potom sa rozlúčil so všetkými deťmi a 3. augusta 1550 odišiel štyridsaťročný František do Večného mesta v sprievode svojho syna Juana, niekoľkých jezuitov a sluhov. Cestou sa horlivo modlili, rozprávali sa o duchovných veciach a pokiaľ to bolo možné, každý deň sa zúčastnil svätého prijímania.
Ani v Ríme jeho aktivita nezaostávala. Po návšteve hrobov apoštolov a pápeža sa vyspovedal u svätého Ignáca a potom zbožne ponavštevoval všetky tamojšie posvätné miesta. Pri rímskom jezuitskom internáte postavil nový chrám na počesť Pána Ježiša, čiastočne z vlastných nákladov, čiastočne z príspevkov príbuzných, tiež založil niekoľko dobročinných ústavov a ústa na vzdelávanie seminaristov, ktorý neskôr dokončil pápež Gregor XIII.
Aby všetko bolo v poriadku, napísal cisárovi žiadosť, aby mu dovolil odstúpiť vojvodstvo v Gandii synovi Carlosovi, pretože zložil rehoľné sľuby a zvyšok života chce stráviť v Tovarišstve. Kým však došla odpoveď, pápež Július III. sa rozhodol povýšiť ho na kardinála. Preto po porade so zakladateľom jezuitov odišiel z Ríma do Španielska, kde navštívil hrad Loyola a ubytoval sa u jezuitov v Ognati. Tam ho zastihla povolená žiadosť, ktorú adresoval cisárovi. Nič mu už nebránilo odložiť svetské rúcho a prijať rehoľný habit.
V predvečer sviatku Najsvätejšej Trojice v roku 1551 bol posvätený na kňaza a svoju prvú omšu slúžil 1. augusta, pri ktorej podal sväté prijímanie svojmu synovi Juanovi. Jeho kázeň bola taká dojímavá, že ani jedno oko nezostalo suché. Bola to nevídaná primícia - vojvoda, jeden z najmocnejších a najbohatších španielskych veľmožov stál teraz pri oltári ako prostý, chudobný rehoľník.
Aby sa utvrdil v pokore a odriekavosti, zriadil si v lese neďaleko Ognaty, nazývanom púšť svätej Márie Magdalény chatrč, v ktorej sa ubytoval s niekoľkými tovarišmi a žili pustovnícky život. Odtiaľ vychádzali do susedných obcí, učili ľudí kresťanským pravdám a povzbudzovali ich k cnostiam. František zvončekom zvolával deti na katechizmus, ku ktorým sa pridali aj dospelí, prosili ho o požehnanie a volali ho človekom, ktorý k nim prišiel z neba.
Svojich ctiteľov nemal iba medzi prostými ľuďmi, prichádzali za ním aj mešťania a šľachtici z ďalekých španielskych končín a mnohí sa potom zriekli sveta a stali sa jezuitmi. Na misii v Pamplone obrátil množstvo hriešnikov, vojvodu Bernardina poučil o jeho povinnostiach a okrem toho, že mu napísal zvláštne pravidlá kresťanského života, zložil aj pobožnosť k úcte svätých, ktorá sa potom rozdávala do všetkých domov v meste.
Keď sa vrátil do Ognati, čakala ho tam správa, že ho pápež Július III. vymenoval za kardinála aj napriek tomu, že ho svätý Ignác prosil aby od toho upustil. František však ponúknutú hodnosť odmietol a poprosil pápeža, aby mu bolo dopriate zomrieť v Tovarišstve. Potom na príkaz svätého Ignáca odišiel do Kantábrijských vrchov, kde s apoštolskou horlivosťou konal misie. Horali ho všade vítali ako posla z neba.
Vďaka jeho neúnavnej činnosti boli mnohí zatvrdilci pohnutí k pokániu a zbožní ľudia zatúžili po väčšej mravnej dokonalosti. Na jeho kázanie sa schádzalo toľko ľudí, že mu silní muži museli vytvoriť cestu na kazateľnicu.
V tom období založil jezuitské ústavy vo Vergare a Bilbao. Aj portugalský kráľ Ján III. sa staral o rozmach Tovarišstva, ale časom nastalo v krajine veľké nebezpečenstvo a František dostal od svätého z Loyoly príkaz, aby išiel túto krajinu žehnať. Ani cestou do Portugalska nezabúdal všade kázať a povzbudzovať ľud.
V Casa da Reina sa zastavil na dvore svojej príbuznej Júlie a povzbudil zhromaždené šľachtičné, aby vstúpili do kláštora klarisiek, ktorý tu založil, vo Valladoide mal dojímavú kázeň. V Salamance ho zastihla správa, že situácia ohľadom Tovarišstva v Portugalsku sa urovnala a tak sa vrátil do Kantábrijských vrchov, odkiaľ sa vydal do misie do Logrone a Burgosu.
Koncom roku 1553 podstúpil druhú cestu do Portugalska, kde ho v Lisabone privítal na svojom dvore kráľ Juan III. František tam spôsobil taký blahodarný prevrat, že svetskí ľudia vraveli, že z kráľovského paláca urobil kláštor. Odtiaľ bol pozvaný do Evory, Cordoby a zasa sa vrátil do Valladoidu, kde sa ubytoval v nemocnici, aby nebol rušený. Nebolo mu to však dopriate, prichádzalo za ním množstvo ľudí, aby si vypočulo jeho radu a poučenie a mnohí dvorania si ho zvolili za spovedníka.
Jeho zásluhou malo takmer každé väčšie mesto v Španielsku i v Portugalsku jezuitský inštitút a svätý Ignác ho ustanovil za generálneho predstaveného všetkých týchto rehoľných domov, a neskôr mu dal správu aj rehoľníkov, ktorí konali misie vo východnej Indii.
František vzal svoju funkciu vážne a začal žiť ešte prísnejšie než dosiaľ, no keď o tom Bartolomej Bustamancius informoval Rím, svätý Ignác obratom zaslal Františkovi rozkaz, aby vo všetkom, čo sa týka umŕtvovania tela, bol poslušný rehoľnému bratovi Michalovi Markovi. Bol to jeho bývalý sluha z Gandie, ktorý nasledoval svojho pána a vstúpil do rehoľného rádu. Odvtedy bdel nad jeho zdravím a František si bez jeho dovolenia nesmel ukladať žiadne mimoriadne kajúce skutky.
Keď sa v roku 1556 stal cisárom Filip II., požiadal pápeža Pavla IV., aby vymenoval Františka Borgiáša za kardinála. On to však aj teraz odmietol, ale na príkaz svätého Ignáca zostal v kontakte so španielskym dvorom. Členovia kráľovskej rodiny sa riadili jeho radami a mnohé dvoranky začali žiť kláštorným spôsobom. Práca na dvore však rozmnožovala jeho telesné ťažkosti, oberala ho o potrebný odpočinok a čas na pobožné cvičenie. Riešenie sa však našlo.
Rytier Juan z Moschery mu daroval dom v Simancas, kde sa potom František uchyľoval, aby sa posilnil modlitbou a zbožným rozjímaním na ďalšiu horlivú činnosť. Tam tiež založil ústav pre novicov Tovarišstva a učil ich rehoľné pravidlá.
Po tom, čo 31. júla 1556 zomrel v Ríme zakladateľ Tovarišstva a prvý generálny svätý Ignác, František sa pre chatrné zdravie, ale tiež preto, aby sa vyhol menovaniu za kardinála, nešiel do Večného mesta na voľbu nového generálneho. Nutnejšie bolo zostať v Španielsku, kde sa proti jezuitom začali spriadať úklady a intrigy, ktorým mnohí katolíci uverili. Dokonca aj bývalý cisár Karol V., ktorý sa nachádzal v kláštore svätého Justa, kde sa výhradne zaoberal svojou spásou. Dúfal, že sa mu podarí prehovoriť Františka, aby vystúpil z rádu a zvolil si inú rehoľu. František mu však vysvetlil pôsobenie Tovarišstva a jeho účel, vyvrátil všetky klamstvá a dosiahol, že cisár si vážil rád tým viac, čím horšie sa proti nemu brojilo.
Po smrti portugalského kráľa Juana III. ho cisár vyslal utešiť vdovu kráľovnú. Cestou do Portugalska však v Evore ochorel a vyzeralo to, že zomrie. Tamojší biskup Henrich nakázal, aby sa po celom biskupstve konali modlitby za uzdravenie Božieho služobníka, no lekári strácali nádej. František ale povedal, že "beh môjho života ešte nie je ukončený. Ešte budem musieť vykonať mnoho ciest a podstúpiť veľké práce i ťažkosti, lebo som ešte nedozrel pre nebeské kráľovstvo". Skutočne sa veľmi rýchlo zotavil a pokračoval vo svojej ceste.
Cestou späť navštevoval rehoľné domy, povzbudzoval jezuitov, aby sa neľakali protivenstiev, ktoré proti nim strojili bludári a oklamaní nevedomci. Ich zásluhou sa potom docielilo, že sa bludy nemeckých a švajčiarskych reformátorov nikdy ani v Španielsku, ani v Portugalsku, nezakorenili.
Keď František opäť cestoval do Portugalska na pozvanie kardinála, znovu v Evore ochorel. Bolo to obdobie veľkého pôstu a hoci bol taký chorý, že ho často museli na kazateľňu niesť, len čo sa ako-tak uzdravil, začal navštevovať jezuitské domy a v Porte založil nový ústav, v ktorom si prial zostať až do svojho skonu, lebo mal pocit, že jeho koniec sa blíži.
Rozhodne však nezaháľal a mesto sa jeho zásluhou zaskvelo nábožnosťou a svätosťou. V nedeľu a vo sviatočné deti zvolával deti na kresťanské cvičenie, nával poslucháčov však bol taký veľký, že musel vyučovať pod šírym nebom.
Ani tam nemal od nepriateľov pokoj. František napísal niekoľko nábožných spisov, ktoré sa vytlačili bez jeho vedomia. Pretože išli veľmi dobre na odbyt, robila sa dotlač, ale teraz už s ďalšími inými spismi od neznámych autorov, ktoré boli po vieroučnej stránke závadné. Spojené však vyšli pod Františkovým menom - Spisy vojvodu z Gandie. Na udanie jeho nepriateľov skúmal potom túto knihu inkvizičný súd a dostala sa tak do zoznamu zakázaných kníh. Hoci mu radili, aby sa verejne obhájil, povedal, že dôveruje v Boha. Jeho mlčanie však rozvírilo ďalšie ohovárania, ktorými trpeli aj ostatní jezuiti v Španielsku. Františka to však nezarmucovalo.
Medzitým ho pápež Pius IV. pozval na snem do Tridentu a tak len čo sa mu trochu uľavilo, vydal sa na cestu. Predtým však ešte napísal kráľovi Filipovi II. list, v ktorom ho ubezpečil o svojej nezlomnej vernosti a oddanosti, no jeho rýchly odchod do Ríma sa kráľovi zdal ako svedectvo, že sa priznáva k domnelej vine. Dvorania však neboli rovnakého názoru a napokon aj inkvizičný súd odvolal odsúdenie jeho spisov.
Kým došiel do 7. septembra 1561 Ríma, zastavil sa v Lorete, kde si vykonal pobožnosť. Pápež mu znovu ponúkol kardinálsku hodnosť, ktorú František opakovane odmietol. V tom čase bol generálom Tovarišstva Jakub Laynez, ktorý prijal Františka medzi svojich poradcov. 19. januára 1565 Laynez zomrel a František bol následnou voľbou 2. júla 1565 zvolený za najvyššieho predstaveného celého rádu, hoci ich veľmi prosil, aby naňho nekládli toto bremeno, odvolávajúc sa na telesnú slabosť a časté choroby.
Pri jeho uvedení do funkcie malo Tovarišstvo Ježišovo 130 domov v 45 provinciách s 3.500 členmi a tento počet za Františkovho pôsobenia utešene vzrástol. V duchu svätého Ignáca sa snažil, aby bola v ráde zachovaná horlivosť pre Božiu česť, prospech Cirkvi a spásu ľudí. Denne sa na tento účel za svojich tovarišov modlil: "Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene."
Okrem toho, že sa z jezuitov pod Františkovým vedením stali výborní kazatelia, pápež im v čase moru zveril aj starostlivosť o chorých. Mnohí panovníci, vidiac požehnané pôsobenie jezuitov si ich potom priali tiež a tak sa zakladali nové domy nielen v Európe, ale aj v Brazílii, Peru, Mexiku, Floride, Afrike a vo východnej Indii.
Svätý v roku 1569 znovu ochorel, a keď vyzdravel, hoci bol ešte slabý, napriek zákazu lekárov putoval do Loreto, aby sa poďakoval Panne Márii, ktoré ho - ako veril - uzdravila svojím príhovorom a zvyšok svojho života začal odteraz považovať za lehotu, ktorá mu Boh dopriava k pokániu.
Na radu lekárov odišiel kvôli lepšiemu podnebiu do Tivoli, kde sa zaoberal výhradne svojou spásou. Po návrate do Ríma pozorne skúmal, čo dosiaľ vykonal pre Boha, čo zanedbal a prosil svojich radcov, aby mu povedali, čo na ňom vidia nedokonalé a vytkli mu jeho chyby hoci aj písomne. Zamýšľal zložiť funkciu, ktorá vyžadovala veľkú zodpovednosť, aby sa mohol skutočne zaoberať svojím spasením a pripravovať sa na smrť. Jezuti ho však uprosili, aby toto bremeno niesol ďalej.
V tom čase sa odohrala bitka v Lepante a po slávnom víťazstve sa pápež usiloval, aby kresťanskí panovníci uzatvorili spolok proti Turkom a preto posielal na kráľovské dvory kardinálov, aby ich poučili. Španielsky kráľ si vyprosil Františka, ktorý bol síce strápený vekom i chorobou, no podrobil sa pápežovej vôli a 31. júna 1571 sa vydal na cestu, ktorá sa stala jeho pravým mučeníctvom, hoci ho všade vítali so slávou a poctami.
Prešiel nielen Španielsko, ale zastavil sa aj v Portugalsku a zašiel aj do Bloise, kde sa zdržiaval francúzsky kráľ. Cesty však boli posiate kalvínskymi vzbúrencami a tak tam musel ísť počas zimy po všelijakých cestičkách. So zármutkom hľadel na pustošenie kalvínov: vypálené dediny, zbúrané kláštory, zohavené chrámy a sochy svätých.
Počas cesty hornatým Savojskom sa silne sa nachladil a tak ho museli doniesť do Turína, odkiaľ sa nepokojný František preplavil loďou do Ferrary. Tam sa ho ujali tamojší lekári a boli rázne proti jeho ďalšej ceste do Ríma.
František však trval na tom, že chce zomrieť v Ríme a tak mu ferrarský vojvoda dal zhotoviť nosidlá. Svätec sa najprv dal dopraviť do Loreta, aby si naposledy uctil Božiu Rodičku a potom ho polomŕtveho dopravili do Ríma. Pápež Gregor XIII. sa v tom čase nachádzal v Tivoli, František poslal za ním kňaza svojho rádu. Keď dostal od pápeža apoštolské požehnanie, spojené s plnomocnými odpustkami, nechal sa zaniesť do izby, kde zomreli jeho predchodcovia svätý Ignác a Laynez. Naposledy požehnal tovarišom i svojim príbuzným a chystal sa na smrť.
Len čo odbila polnoc, šesťdesiatdvaročný František Borgiáš blažene skonal 1. októbra 1572. Jeho telo uložili vedľa svätého Ignáca a Layneza v starom chráme pri jezuitskom inštitúte a už vtedy ho považovali za svätého.
V roku 1617 preniesli jeho telesnú schránku do nového chrámu Pána Ježiša v Ríme, ale potom ešte v tom istom roku ju na prianie jeho pravnukov previezli do Madridu a uložili do kaplnky, ktorú postavil kardinál vojvoda z Lermy pri jezuitskom chráme.
Svätý František Borgiáš, verný Kristov služobník, žil si s pokorou na kráľovských dvoroch aj v službe Cirkvi. Prihováraj sa za nás, aby sme posväcovali svoje každodenné povinnosti, zriekli sa všetkého, čo nás vzďaľuje od Boha, a viedli iných s múdrosťou a láskou. Vyprosuj nám milosť, aby sme zostali verní Kristovi v každom životnom období. Amen.
0 Comments