Počítajte so mnou na zemi, a potom v nebi, svätá Alexandrina da Costa

Svätá Alexandrina da Costa, ktorej sviatok slávi Cirkev každoročne 13. októbra, "preniknutá horúcou túžbou lásky nechcela svojmu Spasiteľovi nič odoprieť. S pevnou vôľou prijímala všetko, aby dokázala svoju lásku k nemu. Ako ‚nevesta krvi‘ mysticky prežívala Kristovo umučenie a obetovala sa za hriešnikov, pričom silu čerpala z Eucharistie, ktorá sa počas posledných trinástich rokov jej života stala jej jediným pokrmom." /sv. Ján Pavol II./
 
"Narodila som sa 30. marca 1904 vo farnosti Balazar v kraji Oporto," týmito slovami začínajú osobné poznámky portugalskej mystičky Alexandriny da Costa. "Vtedy bola práve pôstna doba. Pokrstená som bola 2. apríla na Bielu sobotu."

Bola nemanželskou dcérou Any Marie da Costa. Jej otcom bol dobrodruh Antonio Gonçalves Saverio, ktorý opakovanými sľubmi o sobáši oklamal jej matku; odišiel do Brazílie a po návrate sa oženil s inou ženou. S ním mala dve dcéry: Deolindu, narodenú v roku 1901, a Alexandrinu. Napriek všetkému si ho Alexandrina počas celého života pripomínala vo svojich modlitbách, ako aj svojich nevlastných súrodencov. Keď zomrel, manželka jej otca požiadala Alexandrininu matku o odpustenie za to, že zasahovala do ich vzťahu, a bolo jej odpustené.

Ana Maria da Costa bola žena modlitby a veľmi pracovitá. Svojim dcéram dala najlepšiu formáciu, akú vedela, a i keď bola vždy chudobná, nikdy nezabudla pomôcť tým, ktorí boli ešte chudobnejší. Takisto pomáhala chorým, ku ktorým ju často volali aj v noci. Bdela pri umierajúcich, modlila sa pri nich, keď boli v agónii, obliekala ich do truhly. Jej láska bola taká veľká, že o nej miestny farár hovoril, že až raz ona zomrie, pocíti to celá farnosť.

Sedemročná Alexandrina začala chodiť na katechizmus a neskôr pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Veľmi obdivovala sochy svätých, na ktoré sa chodila pozerať do kostola. Najviac sa jej však páčila sochy Panny Márie Ružencovej a svätého Jozefa, asi aj preto, že boli skvostne oblečení. Aj ona snívala o pekných šatách, ale neskôr napísala: "Bol to prejav mojej márnivosti. Pre mňa, ktorá som nebola svätou, to bol sen chudobnej dievčiny, jednej z toľkých Popolušiek, čo snívajú o princovi a o zámku."


Obdivovala aj svoju staršiu sestru Deolindu, bola totiž pokojnejšia než ona, kým Alexandrina bola veľmi živá. Domáce práce jej však išli "ako po masle". Nemala problém narezať drevo do kuchyne a popritom si veselo spievať, prala bielizeň v potoku a veľmi rada upratovala. 

Raz povedala: "Neviem si predstaviť, že by malý Ježiš nemal svoje nástroje uložené a nechodil čistý s mamičkou, akou bola Panna Mária. Nedokázala by som pochopiť, že by bol Ježiš špinavý. Vždy som sa chcela stať svätou, ale bola by to pre mňa veľká obeť, keby odo mňa chceli, aby som bola špinavá. Podľa mňa Pán nechce, aby sme chodili špinaví ani na duši, ani na tele." 

Dvanásťročná nastúpila do služby u jedného bohatého sedliaka. Bol to však surový človek a od Alexandriny žiadal prácu nad jej sily, navyše pred ňou hovoril a správal sa ako grobian. "Pre nič ma urážal a pred hocikým ma ponižoval," píše vo svojich poznámkach. "Hoci som bola mladá a od prírody veselá, cítila som v tomto smutnom živote horkosť." Napokon po piatich mesiacoch zo služby utiekla a začala tvrdo pracovať na poli.

Bola to síce práca na celý deň, ale Alexandrina bola taká výkonná, že v trinástich rokoch dostala rovnakú mzdu ako jej matka. A stále sa borila s mužmi, ktorí si k nej dovoľovali. Pekná dievčina neschádzala z mysle ani sedliakovi, u ktorého predtým slúžila a rozhodol sa, že pôjde za ňou domov aj s ďalšími dvoma darebákmi.

Keď raz bola doma s Deolindou a jednou kamarátkou a šili, zrazu uvideli troch mužov mieriť k nim. "Deolinda mi povedala, aby som zatvorila dvere a hneď potom sa ozvalo búchanie s príkazom, aby sme otvorili. Deolinda povedala, že tu nemajú čo robiť, neotvoríme, načo nasledovali rany do dverí. Vylomené dvere sa otvorili. Deolindu a kamarátku zovreli dvaja darebáci. Cítila som sa stratená. Pozerala som sa okolo seba a uvidela som otvorené okno a tak som sa z neho vrhla. Ťažko som dopadla do záhrady, výška bola asi štyri metre a v chrbtici som pocítila silnú bolesť. Len čo som mohla vstať, vzala som vo vinici palicu a bežala som brániť svoju sestru a priateľku. Šermovala som na všetky strany a kričala: ‚Sviniari, choďte preč!‘ Muži utiekli a my, vyčerpané hrôzou, sme sa vrátili k svojej práci. Krátko potom som pocítila silnú bolesť a bola som nútená si na dlhší čas ľahnúť."

Bolesť neustávala a tak začala šnúra návštev lekárov a nemocnice. Jeden lekár v Oporto nič pred matkou neskrýval a priamo jej povedal, že Alexandrina zostane navždy ochrnutá. Odvtedy devätnásťročná svätica nevstala z postele. Keď sa jej duchovný vodca Umberto Pasquale stretol s mužom, ktorý sa ju pokúšal znásilniť napísal o tomto stretnutí: "V srdci tohto človeka je veľká búrka. Raz mi so slzami v očiach povedal: ‚Alexandrina je svätica a je na lôžku mojou vinou.‘" 

V roku 1928 balazarskí farníci organizovali púť do Fatimy, ktorá sa v tom čase stávala veľmi známou. Alexandrina veľmi prosila Pannu Máriu, aby jej dovolila sprevádzať pútnikov. Množstvo zázrakov, ktoré sa tam diali, jej totiž dávali nádej na uzdravenie. Ale lekár a farár namietali, nevedeli si totiž predstaviť, ako by mohla byť prevezená 300 km, keď už len obyčajný dotyk či otočenie jej spôsobujú veľké utrpenie.
 
Zlomená dievčina teda v tichej modlitbe obetovala Bohu obeť svojej opustenosti a izolácie a s upretými očami na sošku Panny Márie si v modlitbe vylievala srdce s prosbou, aby bola uzdravená doma. Sľúbila, že ak sa uzdraví, stane sa misionárkou a priateľom potom povedala, že keď začujú na uliciach spev, bude to jej poďakovanie Bohu a Panne Márii za zázrak.
 
Celé týždne mala na perách modlitbu a mesiac čo mesiac so slzami naliehala, aby bola uzdravená. Jej stav sa však nezlepšoval a časom v nej túžba po zdraví postupne umierala. Zato svoju myseľ preorientovala už len na lásku k Bohu. A ako sa modlila, v myšlienkach zalietla k Najsvätejšej sviatosti v neďalekom kostole a vtedy si uvedomila, že náš Pán je vo svätostánku tiež väzňom.
 
Vďaka tomuto uvedomeniu si, sa v nej vytvorilo dojemné puto s naším Pánom a viedlo ju k tomu, že ho v duchu navštevovala, aby pred ním stále zostávala spolu s Pannou Máriou, bdela s neutíchajúcou láskou, modlitbou a spolu s ním sa obetovala, utešovala jeho Najsvätejšie Srdce a hriešnikom vyprosovala obrátenie. Jej stálym heslom sa stalo: Skrze Máriu k Ježišovi!

Popritom dlhé hodiny rozjímala nad duchovnou krízou sveta, až si celkom uvedomila nesmiernu veľkosť moderného hriechu a naliehavú potrebu zadosťučinenia v spojení s trpiacim Kristom. Začalo sa v nej odohrávať tajomné božie pôsobenie. 

Nehybná a neužitočná sa premenila v mystickú obeť pre Ježiša Krista, za hriešnikov celého sveta. Bola to dlhá cesta. Veď na začiatku spravila všetko možné pre to, aby sa uzdravila. Dôverovala lekárom a starostlivo robila to, čo jej radili. Obracala sa aj na Boha a sľúbila, že výmenou za uzdravenie bude chodiť celý život v čiernom, pričom pekne sa obliecť bolo jej prioritou. Keď nepomáhali ani novény a sľuby za jej uzdravenie, ktoré konala jej mama so sestrou a sesternicami, aj ich snaha postupne upadala.

Alexandrina však cítila, že je potrebné viac sa modliť a prebudila sa v nej živšia túžba po spojení s Ježišom. Prežívala obdobie, v ktorom vlastne ani nevedela, ako sa ponúkla Bohu ako obeť za obrátenie hriešnikov. Túžba po uzdravení v nej pomaly zhasínala, ale začala rásť nová - láska k dušiam, ktorým hrozilo zatratenie.

V roku 1931 ju náš Pán pozval obetovať sa spolu s ním a poradil jej cestu: milovať, trpieť, napravovať. O päť rokov neskôr, ju v roku 1936 Ježiš prosil, aby mu pomohla spasiť ľudstvo. V nasledujúcom roku sa jej v apríli zdravotne veľmi pohoršilo a farár sa rozhodol prinášať jej každý deň sväté prijímanie.

V auguste roku 1933 vstúpil do jej života otec Pinho, jezuita, a stal sa jej prvým duchovným vodcom. Bolo to počas trojdňových cvičení, ktoré kázal vo farnosti Balazar a takto na to spomínal: "Počas duchovných cvičení som sa s ňou niekoľkokrát rozprával a zanechalo to vo mne dojem, že som v prítomnosti duše veľkej cnosti, veľmi jednoduchej, úprimnej, hlboko zbožnej a s dokonalou odovzdanosťou Božej vôli; veľmi túžiacej po svätosti a záchrane hriešnikov, dýchajúcej čistotou a nevinnosťou vo všetkom... Na jej žiadosť som postupne prevzal jej duchovné vedenie."

Jednou z prvých vecí, ktoré otec Pinho urobil, bolo, že 20. novembra 1933 odslúžil omšu v jej izbe. Pre Alexandrinu to bola a aj ďalšie nasledujúce omše veľkou oslavou. Hoci sa spočiatku otcovi Pinhovi celkom nezverila, 8. septembra požiadala Deolindu, aby mu napísala list, v ktorom mu prezradila, že ju náš Pán požiadal, aby sa obetovala ako obeť za hriešnikov.

Jezuita bol zdržanlivý, nepovedal jej, že jej mystické zážitky pochádzajú od Boha, ale požiadal Deolindu, aby zapísala všetko čo pozoruje a čo je mimoriadne, takto vznikla korešpondencia medzi ním a Alexandrinou.  

V jednom liste Alexandrina napísala v mene Ježiša toto: "Povedz svojmu otcovi, že ho moja blahoslavená Matka a ja veľmi milujeme a že poslanie, ktoré som mu zveril, je ušľachtilé a vznešené. Povedz mu, že som mu veľmi vďačný za to, čo urobil, a že od neho očakávame oveľa viac. Musí prekonať ťažkosti a tvrdo pracovať, pretože je veľa duší, ktoré treba zachrániť."

3. októbra 1938 zakúsila Alexandrina prvýkrát utrpenie Ježiša Krista, ktoré sa potom opakovalo každý piatok až do 20. marca 1942. A v roku 1940 sa prvý raz stretla s lekárom Emanuelom Augustom Diazom de Azevedo, ktorý sa odvtedy o ňu v kresťanskom duchu lásky staral až do jej smrti.

Opatrne a diskrétne začalo skúmanie jej mystiky a jej posolstiev. V rokoch 1937 a 1939 ju vypočul a preskúmal teológ Paul Dura a tiež ju skúmali lekári. V dňoch 20. január, 13. jún a 28. jún 1939 jej Pán Ježiš predpovedal začiatok druhej svetovej vojny ako "trest za ťažké hriechy". Alexandrina sa ponúkla ako obeť za mier a keď sa jej zdravotný stav 3. apríla 1942 veľmi zhoršil, bola jej udelená sviatosť chorých. Mystička vyslovila svoje posledné prianie a bola presvedčená, že zomrie.    

Od 9. apríla 1942 sa začala živiť iba Eucharistiou, ktorá sa stala jej pokrmom až do jej smrti. Po smrti otca Pinha sa jej duchovným vodcom stal saleziánsky otec Umberto Pasqual, ktorý ju viedol až do konca jej dní.

To, že jej ako celodenný pokrm postačí iba Eucharistia, nebolo pre poniektorých uveriteľné, preto počas jej pobytu v nemocnici vo Foce del Douro v Oporto od 10. júna do 20. júla 1943 cirkevné autority dovolili, aby bol jej pôst prísne kontrolovaný. Lekár Gomes de Araùjo potom podal správu, ktorá končí slovami: "Je absolútne isté, že Alexandrina počas 40 dní v nemocnici ani nejedla, ani nepila." 

Alexandrina sa stala spolupracovníčkou saleziánov, ako o tom píše otec Umberto: "Bol jej darovaný jedinečný dar, aby spolupracovala v spojení so saleziánmi na spáse duší, predovšetkým mladých, a aby trpela za posvätenie spolupracovníkov celého sveta." 

Tak sa stala tiež trpiacou sestrou saleziánskych novicov, a bez toho, aby ich uvidela, im napísala: "Mám vás všetkých vo svojom srdci. Dôverujte, Ježiš bude stále s vami. Počítajte so mnou na zemi, a potom v nebi, kde vás budem čakať. Pre lásku, modlite sa za mňa. Som vaša Alexandrina." 

Alexandrina zažila 180 extáz umučenia, ktorým predchádzali hodiny strachu a hrôzy, keď sa blížilo piatkové poludnie. Tento strach bol zvyčajne sprevádzaný veľkým smútkom, nevoľnosťou a hrozným pocitom osamelosti.

Na svoje prvé ukrižovanie nemohla zabudnúť sedem rokov. "Zdalo sa, že všetko mám pred sebou; cítila som strach a hrôzu tých trpkých chvíľ, úzkosť môjho duchovného vodcu i zúfalstvo a slzy mojej rodiny."

3. októbra 1938 krátko popoludní ju náš Pán vyzval, aby sa ponorila do jeho umučenia: "Dcéra moja, Kalvária je pripravená, prijímaš to?" Alexandrina to odvážne prijala a svedkovia so zatajeným dychom sledovali jej extázu. Hoci bola ochrnutá, jej telo nadobudlo pohyblivosť a takmer sa vznášala nad posteľou, pričom vykonávala pohyby, aké robil Ježiš počas smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade až po cestu na Kalváriu. 

Na konci jednej z extáz Alexandrina zdvihla ruky do vďakyvzdania, no vzápätí vyčerpaná a zhrozená zvolala: "Nie, Ježiš, nie, Ježiš, ukrižuj mňa! Odpusť, odpusť, odpusť! Majú rovnaké právo ako ja; zomrel si na kríži za nich tak, ako si zomrel za mňa. Ježiš, nechcem, aby jediná duša skončila v pekle. Milujem ťa aj v ich mene. Odpusť im, Ježiš, a pamätaj na mňa pri mojom ukrižovaní. Peklo je to najhoršie miesto."

O niekoľko dní neskôr trpela veľkými bolesťami, spojené so zvracaním krvi a neuhasiteľným smädom. Nedokázala však prehltnúť ani kvapku a začala vnímať silný pach hriechu: "Boli to odporné pachy. Nosili mi parfumy a fialky, no odmietala som ich, pretože ma stále trápil ten hnusný zápach. Už len spomienka na to mi spôsobuje utrpenie."

Všetko sa napĺňalo tak, ako k nej jedného dňa prehovoril Boží hlas: "Už sa nebudeš živiť pozemským pokrmom. Tvojím pokrmom bude moje Telo, nápojom moja božská Krv a tvojím životom bude môj Život. Prijímaš to odo mňa, keď spájam svoje Srdce s tvojím. Neboj sa, už nebudeš ukrižovaná tak, ako v minulosti; teraz ťa čakajú nové skúšky, ktoré budú tými najbolestivejšími. No napokon ťa vezmem do neba a bude ťa sprevádzať Preblahoslavená Matka." 

Alexandrina posledná extáza umučenia sa odohrala 27. marca 1942. Počas svojho dlhého utrpenia počula hovoriť: "Daj mi svoje ruky, lebo ich chcem pribiť k svojim. Daj mi svoju hlavu, lebo ju chcem korunovať tŕním, tak ako to urobili mne. Daj mi svoje srdce, lebo ho chcem prebodnúť kopijou, tak ako bolo prebodnuté moje Srdce. Úplne sa mi odovzdaj... Pomôž mi pri vykúpení ľudstva."

Alexandrina zomrela krátko po svätom prijímaní 13. októbra 1955 o 20,29 hod. so slovami: "Neplačte za mnou, dnes som nesmierne šťastná, konečne odchádzam do neba."

Predtým však ešte povedala prítomným, zhromaždeným v jej izbe, toto posolstvo: "Už nehrešte. Pozemské radosti nemajú žiadnu cenu. Prijímajte sväté prijímanie a denne sa modlite ruženec. V tom je všetko obsiahnuté."

Svätica si želala byť pochovaná obrátenou tvárou k svätostánku v kostole: "Počas života som vždy túžila byť zjednotená s Ježišom v Najsvätejšej sviatosti a hľadieť na svätostánok vždy, keď to bolo možné; aj po smrti chcem pokračovať v tomto rozjímaní a mať oči neustále upreté na nášho eucharistického Pána."

A svojej sestre Deolinde nadiktovala text na náhrobný kameň, ktorý sa všetkým prihovára dodnes:" Hriešnici: ak je popol môjho tela hoden toho, aby vás zachránil, pristúpte bližšie. Ak treba, šliapte po ňom, kým celkom nezmizne, no už nehrešte. Už neurážajte nášho drahého Pána. Obráťte sa. Nestraťte Ježiša na celú večnosť. On je taký dobrý!"

Bože, ty si nám zjavil, že láska k tebe a blížnemu je naplnením všetkých tvojich prikázaní; pomáhaj nám, aby sme sa ako blahoslavená Alexandrina naučili veľkoryso ponúkať samy seba v obeť, a tak aj my patrili k tým, ktorí vojdú do tvojho kráľovstva. Daj nám, Pane, jej tajomstvo: usmievať sa v bolesti, nepredstierať, ale nezaťažovať druhých a nechať cez seba prúdiť tvoju lásku. Udeľ nám milosť, o ktorú ťa prosíme. Skrze tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.

Masima - Svätí Boží služobníci

0 Comments

Sleduj na Pintereste