Svätý František z Assisi, ktorého si v liturgickom kalendári pripomíname 4. októbra, povedal: "Robte všetko, čo môžete, aby ste hlásali evanjelium, a ak je to potrebné, použite aj slová!" Presne takto robil, keď opustil život plný svetských pôžitkov, slávy a bohatstva. Uvedomil si totiž, že všetky tieto veci majú len malú skutočnú hodnotu. Je to ponaučenie, ktoré si máme osvojiť my všetci.
Svätý František, živý príklad úprimného odpútania sa a tej najčistejšej prostoty, žiaril svojou chudobou ducha. Presvedčený o tom, že podoba tohto sveta sa pomíňa, mal oslobodené srdce od každej pripútanosti.
Na konci roku 1182 sa pani Picca už štvrtý deň ocitla vo veľkom nebezpečenstve smrti. Vtedy pristúpil k jej lôžku neznámy pútnik a povedal: "Pani musí byť prenesená do chlieva a jej dieťa sa musí narodiť na slame, iba tak bude zachránená." Povedal to tak dôrazne, že hoci sa jeho slová zdali každému čudné, ihneď ho poslúchli. Sotva uložili matku v najbližšej stajni na slamu, porodila svojho prvého syna, ktorému dala meno Ján. Spravila tak bez vedomia chlapcovho otca Petra Bernardone, ktorý bol v tom čase pracovne vo Francúzsku.
Čím bol Ján starší, naberal na bystrosti a duchaplnosti, zvlášť veľmi dobre mu išla francúzština, čo sa jeho otcovi veľmi páčilo a žartom ho nazýval malý Francúz - Franciscus, pričom netušil, že raz budú jeho syna vzývať v celej Cirkvi práve pod týmto menom.
František, ako syn bohatého obchodníka mal vždy k dispozícii množstvo peňazí, ktoré míňal takmer bez rozmýšľania. Vďaka svojej štedrej a otvorenej povahe si prirodzene doprial všetko, čo mohol: dobré jedlo, oblečenie i rozličné osobné veci.
Čoskoro sa ukázalo, že patrí k tým silným a radostným dušiam; vďaka svojej spoločenskej povahe sa rýchlo stal vodcom medzi svojimi rovesníkmi. Hoci bol duchaplný a rád žartoval, voči každému, kto sa mu prihovoril, bol láskavý a zdvorilý; nikdy nikoho neurazil, ani nevyslovil hrubé slovo, a to ani vtedy, keď mu niekto ublížil. Žil tak obklopený priateľmi, s ktorými sa zabával na slávnostiach a prechádzal mestom, pričom si neustále pospevovali.
Už v útlom veku sa v jeho duši prejavila aj čnosť štedrosti. S neochvejnou starostlivosťou vychádzal v ústrety všetkým prosbám chudobných a núdznych a jedného dňa si predsavzal, že nikdy neodmietne žiadosť, prednesenú v Pánovom mene. Lakomstvo v jeho srdci nikdy nezakotvilo, azda ako prejav mimoriadneho sklonu k dobru, ktorý do jeho duše vložila Prozreteľnosť.
Je zvláštne, že práve počas tejto ľahkovážnej mladosti sa Františkovi začal Boh zjavovať a prehovárať k jeho srdcu. Dvakrát ho navštívil prostredníctvom snov a hoci nemali mystický charakter, hlboko ho dojali a prinútili ho zamyslieť sa nad život, ktorý viedol.
Prvá zjavná udalosť jeho obrátenie sa odohrala, keď sa jedného dňa prechádzal ulicami Assisi a spieval so svojimi priateľmi. Zrazu ho Pán uchvátil a Františkove srdce sa naplnilo takou sladkosťou, že celkom zmeravel. Nevnímal nič okrem tejto sladkosti, ktorá ho natoľko oddelila od svetských pocitov, že ako neskôr sám povedal, nemohol by sa z toho miesta pohnúť ani keby ho rozsekali na kusy.
Od toho momentu sa v ňom niečo zmenilo. Začal sa považovať za úbohého a pohŕdať tým, čo predtým miloval, hoci nie celkom - stále sa ešte celkom neodpútal od márnosti tohto sveta. Takto sa postupne vzďaľoval od svojich niekdajších svetských záujmov a začal sa usilovať o svätý život. Každý deň sa utiahol do samoty k modlitbe a snažil sa častejšie a štedrejšie dávať chudobným ako predtým.
Ale cesta, na ktorú ho Prozreteľnosť volala, nebola celkom jasná. Nadovšetko túžil po chudobe, ale pretože v kruhoch, v ktorých sa pohyboval, nenašiel pre svoju túžbu pochopenie, neobracal sa o radu v tejto veci na nikoho iného, iba na Boha.
Najvyšší určil Františka, aby stelesňoval chudobu takým spôsobom, aký dovtedy ľudstvo nepoznalo a ani nekonalo. Zdroje, z ktorých mal čerpať nebeský vzor, ktorý bol povolaný predstavovať, pochádzali od samotného Boha.
Keď raz František prechádzal okolo kostola San Damiano v Assisi, počul vnútorný hlas, ktorý ho nabádal, aby vošiel dnu a modlil sa. Poslušne vstúpil dovnútra a postavil sa pred Ukrižovaného, ktorý k nemu zrazu prehovoril: "František, nevidíš, že môj dom je v troskách? Choď a oprav ho."
Hneď tejto žiadosti porozumel a postaral sa o obnovu malého kostolíka. Pánove slová však mali oveľa širší význam, ktorý svätý pochopil až postupom času - mal sa stať reformátorom Katolíckej cirkvi a priviesť ju späť na správnu cestu, z ktorej sa medzičasom odchýlila.
Vďaka tomuto zjaveniu pochopil svoje povolanie, čo sa mu napokon ukázalo aj počas omše, na ktorej z úst kňaza počul Pánove slová: "Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm." Vtedy si uvedomil, že práve toto chce dosiahnuť celým svojím srdcom.
Od tej chvíle s absolútnou istotou vedel čo chce, a už viac nekolísal, ani neváhal. Jeho duša, prekypujúca radosťou, túžila nasledovať Pánovo slovo a uskutočniť ho. Ale ako to už býva u tých, ktorí sa celkom odovzdajú službe Bohu, aj u Františka nastalo prenasledovanie.
Peter Bernardore sa rázne postavil proti synovmu rozhodnutiu nasledovať nášho Pána. Keď už nevedel, ako syna odhovoriť od jeho plánov, rozhorčene ho udal biskupovi. Rozvážny a múdry muž však Františkovi poradil, aby prišiel do jeho paláca a odpovedal na otcove obvinenia. František sa v určený deň dostavil do paláca a posilnený biskupovými vrúcnymi slovami odišiel do druhej miestnosti, vyzliekol si šaty a spolu so všetkými peniazmi, čo mal pri sebe, ich položil k otcovým nohám na znal úplného rozchodu so svetom. Rozzúrený otec vzal veci svojho "bláznivého" syna a bez slova odišiel. Dojatý biskup podišiel k Františkovi, obliekol mu svoj plášť a vrúcne ho objal.
Aby sme dobre pochopili ducha a dielo svätého Františka, musíme si uvedomiť, že ľudstvo 13. storočia bolo nahlodávané hlbokou krízou, ktorá existovala predovšetkým v najvyšších vrstvách spoločnosti, vrátane samotného duchovenstva. Bolo tu rastúce nadšenie pre svetské pôžitky, priamy dôsledok zlepšenia životných podmienok a vývoja spoločenských vzťahov. Táto túžba po pozemských pôžitkoch, prenesená do sféry zvykov, prenikla všetkými spoločenskými triedami a dala voľný priebeh prepychom a túžbe po zisku; v dôsledku toho sa srdcia postupne vzďaľovali od lásky k obete a túžby po svätosti.
Tak sa stalo, že ľudia začali využívať materiálne prostriedky len pre dobro, ktoré im sami prinášali, a už nie ako nástroje na poznávanie, milovanie a oslavovanie svojho Stvoriteľa. Začali si privlastňovať to, čo patrilo Bohu, pre svoje osobné potešenie.
František, úplne osvietený ohľadom svojho povolania, začal horlivo hlásať pravdu a pozýval ostatných, aby sa k nemu pridali v úsilí o svätosť. Keď okolo seba zhromaždil dvanásť učeníkov, rozhodol sa, že sa budú volať Menší bratia a všetci sa zhromaždili okolo malého kostola Porciunkula, oblečení v ošumelých rúchach.
"Poverello", čo znamená Chudáčik, sa potom vedený Božím vnuknutím vydal do Ríma, aby získal od Inocenta III. schválenie svojej prvej rehole, ktorá predpisovala absolútnu chudobu podľa vzoru života Krista a apoštolov. Pápež mal niekoľko dní predtým videnie, ako Cirkev zázračne podopiera drobný muž pokorného vzhľadu a čoskoro v ňom spoznal svätého Františka, takže mu nielenže dal schválenie, ale mu aj prejavil náklonnosť a obdiv.
Bratia sa potom, po dvojiciach, s pápežským požehnaním a ochranou vydali do miest a hlásali novú cestu spásy, ktorú Boh ráčil zjaviť ich duchovnému otcovi, ktorý nemlčal o ničom, čo sa mu nezdalo správne, preto okolo seba vzbudzoval nielen úctu, ale aj strach, lebo jeho reč bola prirovnávaná k meču, ktorý prenikal srdcia.
Tento apoštolát si veľmi rýchlo získal pre službu Bohu aj sedemnásťročnú šľachtičnú Kláru. Uchvátená Františkovou svätosťou sa ho rozhodla nasledovať celým srdcom a stala sa zakladateľkou ženskej vetvy rádu.
Františkánska charizma čoskoro pritiahla toľko ľudí, že František musel založiť aj tretí rád, ktorého členmi boli napríklad svätý Ľudovít IX. Francúzsky, svätá Alžbeta Uhorská a svätá Alžbeta Portugalská.
Napriek toľkým víťazstvám sa svätec z Assisi nevyhol tragédii vnútorných konfliktov. Zradil ho jeden z jeho najbližších učeníkov, Eliáš z Cortony, ktorý mu vytrhol vedenie rádu z rúk. Dokonca strhol so sebou aj ostatných a urobil z Menších bratov inštitúciu, ktorá sa v očiach sveta stala módnou záležitosťou a čoskoro obsadila univerzitné katedry. František sa s veľkým zármutkom musel vzdať svojho najmilšieho diela.
Rebelantskí učeníci mali podporu Rímskej kúrie, ktorá považovala pravidlá svätého Františka za priveľmi prísne na to, aby ich dodržiavali slabší. Raz dokonca sám pápež vyhlásil, že je potrebné "myslieť na tých, ktorí prídu po nás".
Keď však jedného dňa kráčal František okolo a v srdci mal obavy o budúcnosť svojej chudobnej rodiny, zjavil sa mu anjel a dal mu utešujúce prisľúbenie: "V Božom mene ti hovorím, tvoj rád nikdy nezanikne, až do posledného dňa!"
A pretože bol zbavený vedenia svojho rádu, rozhodol sa utiahnuť do samoty, kam ho sprevádzalo len niekoľko verných učeníkov. V tomto období sa mu dostalo najväčšej mystickej milosti, keď od samotného Vykupiteľa prijal na svoje telo sväté stigmy jeho umučenia.
Jeho definitívny odchod zo sveta sa blížil. František bol v posledných rokoch života chorý a pre prísnu askézu a stigmy aj oslabený, takže len s veľkými ťažkosťami dokázal chodiť. Keď štyridsaťdvaročný svätec cítil, že sa blíži koniec jeho dní, požehnal mesto Assisi a poprosil svojich učeníkov, aby zaspievali chválospev "sestre smrti", a práve počas tohto spevu odovzdal 3. októbra 1226 svoju dušu Bohu.
Modlitba svätého Františka
Pane, učiň ma nástrojom svojho pokoja.
Kde je nenávisť, nech prinášam lásku. Kde je urážka, nech prinášam odpustenie. Kde je svár, nech prinášam svornosť. Kde je blud, nech prinášam pravdu. Kde je pochybnosť, nech prinášam vieru. Kde je zúfalstvo, nech prinášam nádej. Kde je tma, nech prinášam tvoje svetlo. Kde je smútok, nech prinášam radosť.
Ó, Majster, daj, aby som sa nesnažil skôr o útechu, než o potešovanie iných, skôr o pochopenie, než o chápanie iných, skôr o lásku, než o milovanie iných, lebo kto dáva, ten dostáva, kto zabúda na seba, ten nachádza, kto odpúšťa, tomu sa odpúšťa, kto zomiera, ten vstáva k večnému životu.

0 Comments