Lietajúci mních svätý Jozef Kupertínsky

Jeho mama Francisca bola drsná dedinská žena so silným charakterom, ktorá nedovolila ani najmenší prešľap, či neplechu a prísne ho trestala až do takej miery, že ho - podľa niektorých autorov - niektoré noci nechala mimo domu a tak ho prinútila ukryť sa a spať vo farskom kostole.

Jozef mal dosť obmedzené intelektuálne schopnosti, takže vo vidieckej škole, kam ho zapísali rodičia, veľmi nenapredoval. Keďže sa ukázalo, že štúdium je preňho stratou času, rodičia ho vzali zo školy bez toho, aby vedel čítať a dali ho za učňa do dedinskej obuvníckej dielne.

Ani tu sa však neprejavil ako veľmi schopný. Keď potom opustil aj obuvníctvo, musel zostať doma, pretože namiesto toho, aby rodičom finančne vypomohol, postihla ho dlhá a bolestivá choroba. Jeho telo sa pokrylo odpornými a bolestivými vredmi, ktoré mu spôsobovali veľa utrpenia, hoci ich znášal s príkladnou trpezlivosťou, až kým ho jedného dňa Panna Mária neuzdravila.

Fyzicky uzdravený sa venoval životu modlitby a lásky a ponúkal svoje úbohé služby každému s väčším nadšením než zručnosťou. Jediné, v čom bol naozaj zručný, boli modlitba a sebaponižovanie. dlhé hodiny trávil v kostole kľačaním. Okrem toho sa extrémne málo stravoval, poväčšine sa najedol, keď ho k tomu prinútili. 

V sedemnástich rokoch pocítil povolanie stať sa rehoľníkom v Ráde konventuálnych františkánov. A tak išiel do kláštora, aby požiadal o prijatie. Kláštor dobre poznal, pretože dvaja z jeho strýkov tam boli rehoľníkmi a vďaka ich odporúčaniam bol prijatý za laického brata, pretože ako nevzdelaný nemohol ašpirovať na kňazstvo.

Tam natoľko vzrástla jeho horlivosť, že sa venoval iba modlitbe a pokániu, kvôli čomu zanedbával a zle plnil úlohy, ktoré mu boli zverené. Všetci uznávali, že je veľmi svätý, ale pre spoločenský život neschopný, keďže nedokázal ani ošúpať zemiaky, či umyť riad a tak ho, na veľkú ľútosť všetkých, museli z kláštora vylúčiť.

Jozef pri prvom pokuse neuspel, ale nevzdával sa a uvažoval o tom, že požiada o habit v nejakom prísnejšom ráde, až napokon zaklopal v roku 1620 na dvere kláštora kapucínov v Martine, neďaleko Taranta, kde ho očarila atmosféra chudoby a ústrania.

Aj rehoľníci boli ohromení jeho hlbokou pokorou a vrúcnymi rečami o božských veciach, a tak ho skúšobne prijali medzi laických bratov. Netrvalo dlho a do kláštora sa dostali chýry, že je Jozef hysterický lenivec, a celkom neschopný. 

Podrobili ho teda jednoduchým skúškam a tieto dojmy sa potvrdili: jeho svätosť sa nezdala byť veľmi solídna, hoci mal hojnosť modlitby. Chýbala mu poslušnosť, zabúdal na svoje úlohy, alebo ich robil naopak. Okrem intelektuálnych obmedzení trpel zvláštnymi chorobami očí a kolien, takže ho - opäť s ľútosťou - museli prepustiť ako neschopného. 

Pánovi sa zapáčilo prečistiť túto svoju milovanú dušu a viesť ju po bolestnej ceste ponížení a zlyhaní. Aby toho nebolo málo, po návrate domov našiel svojho otca mŕtveho a veritelia chceli od Jozefa, aby vyrovnal rodinné účty. Kde však mal vziať peniaze, keď nebol na nič súci?  

V tom čase sa dozvedel, že jeden z jeho františkánskych strýkov káže vo Vetrare a rozhodol sa tam ísť vyhľadať pomoc a vedenie. Dobrý františkán, vzhľadom na dvojité zlyhanie synovca, ho neprijal srdečne, vynadal mu za jeho nestálosť a neužitočnosť, ale potom, dojatý a poučený jeho pokorou, ho odporučil svojim bratom z malého sídla Santa Maria de Grotella, kde ho v roku 1621 prijali ako obyčajného obláta, aby pomáhal v tých najpodradnejších službách.

Bratia, muži veľkej spirituality, spoznali zlato svätosti, skryté pod troskou nedostatkov mladého obláta a v roku 1625 prijali Jozefa za novica a udelili mu slávnu františkánsku šnúru. Vďačil za to svojej nebeskej Matke!

Keď bol pokorný brat Jozef posvätený a prijatý medzi kandidátov kňazstva, bol naplnený svätou radosťou, ale ani tak jeho zármutok neprestal - nový spôsob života si totiž vyžadoval, aby venoval dlhé hodiny štúdiu a jeho intelekt na to nestačil. Ledva sa naučil prekladať jednoduchý jazyk evanjelií a každá skúška bola preňho mučením a neúspechom.

Toto však kompenzoval mimoriadnym pokrokom v cnostiach, preto sa jeho predstavení rozhodli udeliť mu v roku 1626 po ukončení noviciátu profesiu a dokonca ho dišpenzovali od skúšok, aby mu biskup z Nardo, don Hieronym de Franchis mohol udeliť nižšie svätenia a subdiakonát, ktoré prijal 30. januára a 27. februára.

Pri uchádzaní sa o diakonát ho biskup chcem osobne vypočuť, čo ho postavilo do nebezpečnej situácie. Zveril sa svojej milovanej Panne Márii z La Grotelly a trasúc sa odišiel na biskupskú stolicu. Podľa zvyku, prelát predložil ordinandovi evanjeliá, aby si mohol vybrať, prečítať a exegeticky vysvetliť to, čo mu bolo pridelené.

Knihu náhodne otvoril na mariánskom texte "Blahoslavené je lono, ktoré ťa nosilo... a hneď ho preložil s takým majstrovstvom a zbožnou výrečnosťou, že všetkých uchvátil svojimi vedomosťami a tak mohol 30. marca prijať diakonát.

Po prekonaní tejto ťažkej skúšky s húževnatosťou pokračoval v štúdiu, ale dosahoval žalostné výsledky, ale aby sa mohol stať kňazom, musel sa dostaviť pred tribunál, ktorému predsedal biskup z Castra, don Giovanni Batista Detti. Jozef sa tam objavil po boku ďalších, veľmi talentovaných bratov, takže sa trochu cítil trápne, ale Panna Mária využila práve túto skutočnosť, aby svojho ctiteľa úspešne previedla cez tribunál. Prví kandidáti preukázali tak brilantne svoju spôsobilosť, že prelát, síce známy svojou prísnosťou, vo viere, že všetci študenti budú rovnakej kvality, prerušil zasadnutie vo chvíli, keď bol na rade Jozef a všetkých schválil. Vďaka tejto mimoriadnej milosti mohol Jozef prijať 18. marca 1628 kňazstvo.

A pretože si uvedomil, že jeho vysvätenie bolo jedinečnou milosťou od Panny Márie z La Grotelly, chcel sláviť svoju prvú omšu v tejto malej svätyni, aby zasvätil prvé plody svojho kňazstva svojej nebeskej Matke.

Odvtedy mal takmer denne extázy a začal udeľovať zázračné dary všetkým núdznym, ktorí prišli do kláštora. Takýto mimoriadny život samozrejme vyvolal závisť, klebety a ohováranie, ktoré sa dostali až na úrady. 

Došlo to až tak ďaleko, že ho jeden vikár udal tribunálu inkvizície, sídliacom v Neapole. Bolo to obrovské a hanebné obvinenie, pretože tento tribunál sa zaoberal odstránením pohromy heretikov a čarodejníkov. A tak si obvineného Jozefa predvolali pred súd.

Výsluch trval dva týždne a zahŕňal tri dlhé sedenia, počas ktorých sa skúmal spôsob jeho života a kládli sa mu otázky najdiskutovanejších teologických otázok vtedajšej doby. Svätec na všetko odpovedal s ohromujúcou istotou a presnosťou. 

Navyše sa tam stal zázrak - požiadali ho, aby prečítal z breviára historické ponaučenia svätej Kataríny Sienskej, ktoré obsahovali historickú chybu. A Jozef ich prečítal trikrát a správne. Sudcovia tak nenašli na ňom nič trestuhodné ani chybné a vyhlásili ho za múdreho a nevinného, pretože bolo evidentné, že má vštepené vedomosti. 

Túto slobodne danú milosť najlepšie dokazujú svedectvá, vydané počas jeho kanonizačného procesu. Existuje však ešte jedno, cennejšie svedectvo, ktoré vydal malý chlapec, ktorý sotva vedel hovoriť. Keď predstavili svätcovi jeho matku, pohladil dieťa a prosil ho, aby opakovalo: "Brat Jozef je hriešnik, ktorý si zaslúži peklo," a chlapec jasným hlasom povedal: "Brat Jozef je veľký svätec, ktorý si zaslúži nebo."

Chýr o jeho zázrakoch sa čoraz viac šíril a do kláštora, kde býval mních z Cupertina, sa hrnuli ľudia zo všetkých strán. Preto sa generálny minister konventuálov, mních Ján B. Berardiel, rozhodol zavolať Jozefa do svojho domu v Ríme, kde nariadil, aby ho ubytovali v najodľahlejšej cele tohto kláštora.

Zázraky sa ale aj tak množili a najvyšší cirkevní hodnostári túžili vidieť zázračného mnícha. Túžbu stretnúť sa s ním vyjadril dokonca aj samotný pápež Urban VIII., ktorý ho prijal na súkromnej audiencii. Len čo sa Jozef pozrel na Kristovho námestníka, upadol do extázy a v jemnej levitácii visel dlho vo vzduchu, až kým mu jeho predstavený neprikázal zostúpiť. Pápež na konci audiencie povedal generálovi: "Ak by tento brat zomrel počas nášho pontifikátu, my sami by sme boli svedkami toho, čo sa dnes stalo." Tento mimoriadny mystický jav sa stal bežnou súčasťou Jozefovho života.

V roku 1639 ho pridelili do observantného kláštora v Assisi, kde trpel ťažkými krízami duchovnej suchosti a žiadostivých pokušení, ktoré sa zhoršili ďalšími bolestivými chorobami a poníženiami, ale keď ho o päť rokov neskôr generálny predstavený premiestnil v roku 1644 späť do Ríma, všetky tieto skúšky sa skončili a Jozef začal sériu slávnych zázrakov, ktoré pokračovali aj po tom, čo začal bývať blízko hrobu svojho otca; tam konal zázraky, riešil spory, očisťoval zvyky a zabránil krvavej vzbure, čím si vyslúžil, že ho úrady a ľud vyhlásili za adoptívneho syna tohto historického mesta, perly Umbrie. 

Táto vlna úspechov však vyvolala ďalšie nové spory a dokonca diabolskú pomstu.

Keď raz išiel na koni do druhého kláštora a prechádzal cez úzky most, zviera vyľakala zúrivá búrka a Jozef spadol do rieky. Ale zázračne sa vynoril z vody a jeho habit bol suchý. Neskôr o tom rozprával so so zvyčajnou jednoduchosťou: "Bol to diabol, kto ma strčil a zvolal: ‚Tu zomri, ty pokrytecký brat, opustený Bohom!‘" On však odpovedal: "Vždy chcem dôverovať Pánovi, ktorý mi neustále pomáha, a nikto ma nedonúti o ňom pochybovať." 

Aj jeho nové prenasledovanie v Ríme muselo byť ďalším diabolským sprisahaním. Keď Inocent X. nastúpil na pápežský trón, rozhodol sa raz a navždy ukončiť spory okolo zázračných skutkov brata Jozefa. Aby zistil pravdu a zabránil akejkoľvek možnej manipulácii, nariadil, aby mnícha Jozefa zatvorili do skrytého kapucínskeho kláštora Petra Rubra, čím oslobodil bratov od ohováračských klebiet. Všetko bolo márne, izolácia sa totiž premenila na obnovenú horlivosť a odľahlý kláštor sa stal pútnickým centrom a prameňom zázrakov, čo ešte viac podnecovalo veriacich. Preto ho premiestnili do Fesonbrone, ale úspechy zázračného tvorcu pokračovali aj na tomto mieste.  

So zmenou pápeža sa konventuálom podarilo dosiahnuť, aby sa kontroverzný mních mohol vrátiť a žiť medzi svojimi bratmi z pôvodného rádu a tak mu za klauzúrne sídlo určili Osimo v regióne Marche.

Od chvíle, keď prišiel na miesto, ktoré sa malo stať jeho posledným odpočinkom, až do dňa, keď tam 10. augusta 1663 ochorel, prežil súmrak svojho života v neustálom a najsladšom vytržení. Museli ho preto oddeliť od komunity a prideliť mu vnútorné oratórium, aby mohol s mimoriadnou horlivosťou, ktorá trvala takmer hodinu, sláviť svätú obetu.

Dar proroctva, ktorý predtým prejavoval v prospech iných, mu vtedy poslúžil aj na poznanie blízkosti svojej smrti, preto sa s veľkou horlivosťou pripravoval na poslednú chvíľu a požiadal o posledné pomazanie.

Hoci ležal vo svojej úbohej posteli zmietaný horúčkou, keď začul zvuk zvončeka, oznamujúci blízkosť viatika, akoby poháňaný prameňom jeho lásky urobil svoj posledný let, aby sa kľačiac vo vzduchu vydal v ústrety Ježišovi volajúc: "Ó, nech je moja duša čo najskôr oslobodená z väzenia tohto tela, aby sa spojila s Tebou!"

Potom sa 18. septembra 1663 ponoril do agónie a s očami upretými hore opakoval: "Túžim odísť a byť s Kristom." Zázračná a nebeská vôňa, ktorá tak často zjavovala jeho prítomnosť v skrytých zákutiach kláštorov, sa všade šírila a pretrvávala v jeho cele vyše trinásť rokov.