Biskup a mučeník svätý Januárius

Svätý Januárius, ktorého viac poznáme pod menom Január, je veľmi obľúbeným svätcom najmä u Neapolčanov, ktorí si ho vyvolil za patróna svojho mesta. Cirkev si ho každoročne pripomína 19. septembra. 

Už od mladosti sa vyznačoval skvelou morálkou, hlbokým poznaním kresťanskej viery a smelou horlivosťou v ohlasovaní Božieho slova. Pre tieto cnosti a tiež spôsob života sa stal biskupom v Benevento, kde bol obľúbený a ctený nielen veriacimi, ale i pohanmi, ktorým nebojácne ohlasoval učenie Ježiša Krista a veriacich povzbudzoval k vernosti viere a čistote mravov.   

Za čias vlády cisára Diokleciána sa začiatkom štvrtého storočia rozbehlo kruté prenasledovanie kresťanov po celej rímskej ríši. Hoci to neboli ľahké dni, biskup Januárius sa neobával nebezpečenstva a smelo odchádzal z Beneventa, aby navštevoval svojich podriadených kňazov a povzbudzoval ich k plneniu povinnosti a stálosti vo vyznávaní svätej viery aj napriek krutým časom.

Neďaleko Neapolu pôsobil v Misene horlivý, učený a zbožný diakon Sosius, ktorého si svätý biskup veľmi obľúbil. Mladý diakon bol naplnený takou milosťou Ducha Svätého, že ho všetci obyvatelia zvelebovali. Januárius ho často navštevoval aj preto, aby sa pri ňom posilnil v Božej bázni a v dokonalosti a potešil sa jeho učenosťou.

Práve tam sa nachádzal hrob kanaánskej Sybilly, hojne navštevovaný pohanmi a svätý biskup mal tak príležitosť ohlasovať týmto zaslepencom pravého Boha. Keď jedného dňa znovu prišiel do Miseny, našiel diakona Sosiusa v kostole, kde mal práve kázeň. Biskup si sadol medzi ostatných veriacich a počúval ohnivé slová mladého Božieho sluhu. Diakonova kázeň ho nielenže veľmi dojala, ale udivený pozeral na rečníka, ktorému nad hlavou horel žiarivý plamienok. Po kázni povedal veriacim o svojom videní a Sosiusovi prorokoval, že sa stane mučeníkom. Jeho predpoveď sa zanedlho vyplnila.  

Drakoncius, miestodržiteľ Kampánie, sa dopočul o horlivom účinkovaní zbožného diakona a dal si ho predvolať. Potom ho pred svojou súdnou stolicou vyzval, aby obetoval bohom, no zbožný diakon protestoval, že sa nedopustí takej bezbožnej ohavnosti a nezneuctí svoje sväté náboženstvo, ku ktorému sa priznáva od detstva, čo samozrejme miestodržiteľa nahnevalo a začal sa mu vyhrážať mukami. Lenže Sosiusa jeho vyhrážky nevystrašili a odhodlane trval na svojom, že ho nič neodlúči od lásky jeho Spasiteľa. "Ani zármutok a strach, ani hlad a nahota, ani nebezpečenstvo a prenasledovanie, ani meč." 

Jeho smelé slová boli olejom do ohňa Drakonciusa a prikázal diakona zbičovať do krvi a hodiť potom do žalára v Pozzuoli, kde malo pokračovať jeho trýznenie hladom a mučením. Keď sa o tom dozvedeli diakon Prokulus a mešťania Eutyches a Akuncius, podplatili žalárnika, a navštívila diakona, aby ho utešili a povzbudili. V meste potom verejne rozprávali o surovom nakladaní so Sosiusom.

Ich slová sa dostali aj do Drakonciových uší a aby im v tom zabránil, vydal príkaz ich dolapiť, zbičovať a po mučení hodiť do rovnakého žalára. Len čo k Januáriusovi doletela táto zvesť, ponáhľal sa do Pozzuole, vymohol si vstup do žalára, kde uväznených zaopatril pokrmom a tešil ich. Jeho návštevy boli potom častejšie i keď z Beneventa viedla do Pozzuoli dlhá cesta. 

O rok neskôr odvolal cisár Drakonciusa a na jeho funkciu miestodržiteľa vymenoval ešte zúrivejšieho pohana Timothea. Keď prišiel nový miestodržiteľ do Noly, vyžiadal si všetky spisy obžalovaných kresťanov, aby nad nimi mohol vyniesť rozsudok. Zaujalo ho, že o diakonovi Sosiusovi a jeho spoluväzňami bola v spisoch iba chabá zmienka a vypytoval sa čo sa s nimi stalo. Dozvedel sa, že všetci sa nachádzajú vo väzení v Pozzuole a často ich navštevuje biskup Januárius so svojimi kňazmi a povzbudzuje ich k stálosti vo viere. Hneď vydal príkaz vojakom, aby odišli do Benevento, zajali svätého biskupa a priviedli ho do Noly.

Miestodržiteľ potom vyzval Januáriusa, aby zlorečil Ježišovi Kristovi a obetoval bohom. Horlivý biskup však povedal, že je kresťan a duchovný pastier, nezneuctí preto pravého Boha a nebude obetovať modlám. "Som pripravený podstúpiť všetky muky, aj tú najukrutnejšiu smrť," smelo vyhlásil. Ukrutný pohan po týchto smelých slovách vydal príkaz tri dni kúriť v peci a potom do nej vhodiť svätého biskupa.

Po troch dňoch teda vyvliekli Januáriusa zo žaláru a hodili do poriadne rozpálenej pece. Všemohúci však dopustil, aby jeho verný sluha nebol zranený ani na kúsočku tela. Boží služobník stál uprostred ohnivej pece a spieval chválospevy. Keď potom vyšiel von z pece neporušený, zúrivý pohan to považoval za čarodejníctvo a dal ho zbičovať a neľudsky mučiť. Potom ho skrvaveného hodili naspäť do väzenia.

Boh potom pohana potrestal a oslepol na obe oči. Vtedy si ukrutník zavolal k sebe svätého biskupa, aby ho uzdravil. Januárius sa modlil k Bohu, aby zázrakom oslávil svoje meno a Timotheusovi sa skutočne vrátil zrak. "Hriešnik, už uznávaš, že moc pravého Boha, ktorému sa klaniam, je veľká? Och, keby aj teba doviedol k poznaniu pravdy a pokániu a odpustil tvoje mnohé ťažké hriechy!" zvolal svätý biskup. No jeho prianie nebolo vypočuté, pohan zostal naďalej zatvrdený a dokonca dal svojho dobrodinca opäť zbičovať a ako čarodejníka zatvoriť do žalára, aby ho neskôr mohli usmrtiť.   

Zvesť o tom doletela do Beneventa, zarmútení kňazi a veriaci vyslali do Noly diakona Festa a lektora Desideria, aby boli nápomocní svätému biskupovi v jeho trápení. No len čo sa o ich príchode dozvedel Timotheus, dal ich predviesť a keďže odmietli obetovať modlám, skončili aj oni v žalári.

19. septembra 305 sa v Pozzuole konala v divadle hra, v ktorej účinkovali odsúdení a počas deja mali zápasiť s divými zvieratami. Celé to zinscenoval Timotheus, ktorý sa takto rozhodol obveseliť pohanov a zároveň dokončiť pomstu nad nenávidenými kresťanmi. Keď odchádzal z Noly, prikázal vojakom, aby biskupa a jeho dvoch kňazov priviedli za ním spútaných v reťaziach. V Pozzuole ich potom sotili do žalára, kde sa stretli so Sosiusom, Prokulusom, Eutychesom a Akunciusom. Všetci sa zaradovali, že sa spolu zišli, i keď za takýchto nepriaznivých podmienok a tešili sa, že sa stanú mučeníkmi pre svojho Spasiteľa. Celú noc sa zo žalára ozývali ich chválospevy Bohu.

Na druhý deň sa začalo veľké krvavé divadlo, na ktoré sa prišlo pozrieť množstvo pohanov, aby sa tak nasýtili pohľadom na vyliatu kresťanskú krv. V hlavnej lóži sedel krvilačný Timotheus s vladármi a sudcami a sledoval, ako sa plní jeho príkaz priviesť na scénu uväznených kresťanov. Svätí mučeníci vstupovali na javisko s veselou tvárou a na ich čele kráčal svätý Januárius, ktorý cestou povzbudzoval odsúdených k nastávajúcemu boju. Všetci sa prežehnali a miestodržiteľ v tom okamihu dal pokyn vypustiť do arény levy a tigre.

Zvery sa vyrútili z klietok a rozbehli sa k svätým mučeníkom. Pohania jasali. Dobre napísaný scenár sa však nedodržal a hlavné postavy v podobe zvierat vybočili zo svojej úlohy. Namiesto toho, aby sa veľkými skokmi vrhli na úbohých mučeníkov, tigre a levy sa ako omráčení hodili k zemi a ako krotké baránky sa približovali k nohám modliacich sa kresťanov.

Zarazení pohania, ktorí ešte pred chvíľou dychtivo čakali na krvilačné výjavy, celkom na to zabudli. Mnohí z nich na mieste obrátili a neskôr ich takmer päťtisíc prijalo krst. Tí však, čo zostali naďalej zaslepení, vykrikovali a šomrali nad nevydareným divadlom. 

Timotheus, ktorý sa divadlom chcel zavďačiť pohanom a svoj "dobrý úmysel" videl zmarený, roztriasol sa nielen od zahanbenia, ale aj zo zúrivosti a prikázal katom, aby všetkých účinkujúcich vyviedli von z mesta a tam ich postínali. Pôvodne ich chcel dať usmrtiť na mieste, ale bál sa, že zasa budú zázračne vyslobodení a tiež toho, že ho rozhnevaný ľud samého zabije.

Svätí mučeníci sa s veselou mysľou uberali za vojakmi, ktorí ich viedli von z Pozzuoli. Keď došli na určené miesto, k sírnym žriedlam, svätý biskup kľakol a modlil sa: "Pane, Bože náš, do tvojich rúk porúčame svoje duše!" Vzal ručník, zaviazal si oči a naklonil hlavu. Kat ho udrel mečom takou silou, že mu s hlavou zároveň odťal aj jeden prst. Mŕtve telá potom zbožní kresťania pochovali neďaleko mesta.

Ich ostatky boli vyzdvihnuté okolo roku 400 a uložené v Pozzuoli, Benevente a Misene. Keď sa v Neapole postavil chrám k úcte svätého Januáriusa, preniesli sem aj jeho ostatky. V jednej z jeho kaplniek sa uchováva aj krv svätého Januáriusa.

Legenda hovorí, že žena menom Eusébia zozbierala jeho krv po jeho poprave. Táto vysušená krv je uchovávaná v dvoch malých, zapečatených sklenených ampulkách, ktoré sú uložené v striebornom relikviári v Duomo di San Gennaro (neapolskej katedrále). Zázrak spočíva v tom, že sa táto vysušená, červenohnedá hmota nevysvetliteľne premení na tekutinu, niekedy v priebehu niekoľkých sekúnd, niekedy hodín a niekedy vôbec nie.

Najstaršia zdokumentovaná správa o skvapalnení krvi svätého Januáriusa pochádza z roku 1389. Predpokladá sa však, že samotné ampulky boli uložené spolu s relikviami svätca v 9. storočí a do Neapola boli privezené v 13. storočí. Zázrak sa rýchlo spájal s osudom mesta. Neapolčania sa modlili k svätému, aby ich ochránil pred mormi, zemetraseniami a sopečnými erupciami z neďalekého Vezuvu. Pravidelný výskyt krvavého zázraku svätého Januáriusa sa stal znakom svätcovej pretrvávajúcej dobročinnosti.