Pasionista svätý Pavol od Kríža, ktorého si Cirkev pripomína 19. októbra, rozpoznal, že hriechy ľudstva boli výsledkom zabudnutia na Božiu lásku, prejavovanú v ukrižovanom Ježišovi, preto kázal, že Ježišovo umučenie, "najväčšie a najohromujúcejšie dielo božskej lásky, Boží zázrak nad zázrakmi, more lásky a smútku", je najúčinnejším liekom.
Neďaleko mesta Alessandria v Piemontsku, sa manželom Luce a Anne Marii Massari Danei, žijúcim v Ovade, narodil 3. januára 1694 ich prvorodený syn, ktorému dali meno Paulo Francesco. Traduje sa, že ako dieťa spadol do rieky a bol zvláštnou ochranou Panny Márie zachránený pred utopením.
Zbožní katolíci Luca a Anna boli postupne obdarovaní šestnástimi deťmi, no iba šesť z nich prežilo. Všetkým však odmala vštepovali vieru. Otec rodiny, obchodník, sa viac zaujímal o Boha a životy svätých, než o svetské statky. Matka zasa učila deti pobožnosti k Panne Márii, rozprávala im o Kristovom umučení, životoch svätých, najmä o púštnych otcoch.
Matkino rozprávanie zapálilo v Pavlovi veľkú vieru a túžbu po modlitbe, ktorá ho nikdy neopustila. Už ako dospelý o svojej matke povedal: "Ak budem spasený, ako dúfam, že sa mi podarí skrze Božie milosrdenstvo, bude to vďaka výchove mojej matky." Jeho modlitebný život sa prehlboval už keď bol dieťa, umŕtvoval sa a zvlášť v piatok uctieval umučenie Ježiša Krista, pričom v ten deň pil víno zmiešané so žlčou.
Sedemročný Pavol sa s rodinou presťahoval do Cremolina, kde získal základné vzdelanie od karmelitánskych kňazov. Jeho školský deň prebiehal medzi štúdiom, modlitbou, dennej návštevy omše a svätého prijímania. Keď dovŕšil šestnásť rokov, rodina sa znovu presťahovala a Pavol odišiel do Janova, aby dokončil štúdium.
Mal okolo dvadsať rokov, keď si vypočul kázeň miestneho farára, a vtedy jeho dušu zaplavilo jasné svetlo, ktoré mu osvietilo hĺbku jeho biedy. Tento okamih neskôr nazval "svojím obrátením". Hlboko uvedomujúc si svoju hriešnosť vykonal spoveď a snažil sa žiť tak, aby neupadol do hriechu a bol očistený od každej pripútanosti a neusporiadanej túžby, ktorú mal. To ho viedlo k rastu v cnosti a túžbe po väčšej modlitbe a pokání, ktoré sa stalo prísne: bičoval sa, spal na tvrdej doske, postil sa a snažil sa viac vstúpiť do Kristovho umučenia. O tomto období svojho života povedal: "V tých prvých rokoch ma náš Pán naplnil hladom po svätom prijímaní a po utrpení."
Pavlov modlitebný život sa prehlboval a úmerne tomu sa prehlbovali aj pokušenia. Videl, ako v ňom prebieha boj, no vedel, že musí byť vojakom pre Krista. Keď v roku 1715 pápež Klement XI. povzbudil mladých mužov, aby pomohli Benátskej republike v boji proti Turkom, Pavol sa rozhodol k nim pridať v domnienke, že by to mohol byť spôsob, ako bojovať za Krista.
A hoci narukoval, stále bol horlivý v modlitbe a cnosti. Jedného dňa, keď čakal na odvelenie, vošiel do kostola v meste Crema. Tam mu Boh jasne a dôrazne dal najavo, že boj, do ktorého ho povoláva, má oveľa vyšší a ušľachtilejší cieľ. V dôsledku toho bol čestne prepustený zo služby a vydal sa na cestu domov. V meste Novello sa ubytoval u zámožného staršieho bezdetného manželského páru. Tí si ho natoľko obľúbili, že sa rozhodli urobiť ho svojím dedičom. Pavol to však odmietol, keďže netúžil po ničom z tohto sveta.
Po návrate domov sa zveril do duchovného vedenia svojho farára, ktorý v Pavlovi videl nezvyčajne zbožného mladíka, ale aj tak ho podrobil niekoľkým skúškam: pri spovedi bol k nemu prísny, občas ho verejne pokoril a správal sa k nemu ako k najhoršiemu hriešnikovi. Raz sa ho rozhodol vystaviť ešte ťažšej skúške tým, že mu prikázal, aby sa zúčastnil na miestnej tanečnej zábave. Hoci bol Pavol proti, predsa poslúchol, no len čo vstúpil na parket, všetky struny na nástrojoch sa pretrhli a zábava tak skončila. To farára presvedčilo, že Pavol má skutočne osobité Božie povolanie.
Pavlova rodina žila skromne, otec mal neustále ťažkosti so zabezpečovaním obživy a tak prišiel jeho strýko s plánom - so súhlasom Pavlových rodičov našiel pre mladíka zámožnú a cnostnú mladú dámu, s ktorou sa mal Pavol oženiť. A dodal, že celý svoj majetok odkáže Pavlovi, aby mu tak pomohol zabezpečiť rodinu. Všetkým sa ten nápad pozdával, okrem Pavla.
Strýko však trval na svojom a Pavol sa neochotne stretol "s budúcou manželkou" i keď vedel, že manželstvo nie preňho správna cesta. Do toho sa potom vložila celá rodina, keď ho prehovárali, aby sa v záujme rodiny oženil a ako najstarší syn zachoval rodové meno. Vtedy sa Pavol obrátil k modlitbe a strýko zakrátko nečakane zomrel. A hoci bol Pavol určený ako dedič, vzdal sa dedičstva, ponechal si len modlitebnú knižku a zvyšok prenechal príbuzným.
Dvadsaťštyriročného Pavla zvolili za vedúceho miestneho bratstva, kde pravidelne prednášal duchovné príhovory, ktoré mali veľký ohlas a čoskoro sa k nemu schádzalo množstvo obyvateľov mesta. Okrem toho vyučoval deti katechizmus, založil združenie mladých mužov, s ktorými sa počas prechádzok rozprával o viere, najmä však o umučení nášho Pána a mnohých z nich potom inšpiroval k vstupu do rehoľného života. Neboli mu ľahostajní ani chudobní a chorí, utešoval umierajúcich a staral sa o ich dôstojné pochovanie.
Boh ho obdaril veľkými charizmami - schopnosť čítať v dušiach a so súcitom hovoriť kajúcnikom o ich hriechoch, čo viedlo k obráteniam a pokorným vyznaniam. Zvlášť mu záležalo na obrátení mladých mužov, zatvrdnutých vo svojich hriechoch, a prorokoval im ich osud, ak nebudú konať pokánie. Jeho proroctvá sa vždy naplnili a to si získalo obdiv a svätú bázeň obyvateľov mesta, ktorí ho začali považovať za žijúceho svätca.
Okolo roku 1720 sa zoznámil s tromi novými duchovnými vodcami, ktorí mu boli veľkou oporou. Jeho modlitba dosahovala najvyššie úrovne kontemplácie a Boh sa neustále prihováral k jeho srdcu, postupne mu odhaľujúc svoj plán. Keď sa raz vracal z kostola, mal videnie: "Zrazu som sa videl odetý v tunike, na hrudi som mal biely kríž a pod ním bielymi písmenami Sväté meno Ježiš."
Inokedy mal videnie Panny Márie, ktorá mu podávala rehoľný habit s nápisom JESU XPI PASSIO - Umučenie Ježiša Krista. O čosi neskôr sa Panna Mária znovu zjavila Pavlovi, odetá v habite, ktorý mu predtým ukázala a povedala: "Dieťa moje! Vidíš, že som odetá v smútočnom rúchu. Je to pre bolestné umučenie môjho milovaného Syna Ježiša. Máš založiť rehoľné spoločenstvo, ktorého členovia budú nosiť čierny odev a neustále oplakávať umučenie a smrť môjho drahého Syna."
Pavol to na radu svojho duchovného vodcu vyrozprával biskupovi a ten po porade s inými uznal, že tieto vnuknutia a videnia pochádzajú od Boha. Pavol sa teda rozlúčil s rodinou a odišiel do biskupovej súkromnej kaplnky, kde ho biskup obliekol do čierneho habitu, ale bez znaku na hrudi, ktorý sa neskôr stal symbolom rehole passionistov a uložil mu spísať pravidlá nového spoločenstva. Pavol ich vypracoval počas štyridsaťdňových duchovných cvičení. Biskup tieto pravidlá potom schválil pre nové diecézne spoločenstvo "Chudobní Ježišovi".
Pavol odišiel na odľahlú pustovňu, aby tam začal nový život, ale biskup ho čoskoro preložil do kostola svätého Štefana, pretože si uvedomil, že Pavlov život má byť čímsi viac než len životom modlitby a osobnej svätosti, ale mal mať aj apoštolský rozmer. Pri kostole svätého Štefana sa k nemu okrem iných pridal jeho brat Ján Krstiteľ. Pavol tam začal vyučovať katechizmus a tiež mal kázne, ktoré priťahovali množstvo ľudí a dochádzalo k mnohým obráteniam. Tiež sa diali zázraky, mešťania sa začali odvracať od hriechu.
Necelý rok po tom, ako dopísal regulu svojej rehole, sa v septembri 1721 rozhodol vydať do Ríma za pápežom, aby získal povolenie založiť nové spoločenstvo. Keď sa ohlásil v pápežskom paláci, stráže ho nevpustili ani cez bránu a pre jeho chudobný odev sa k nemu správali hrubo: "Tuláci prichádzajú húfmi, odíď!" Zamieril teda k Bazilike Santa Maria Maggiore a cestou sa pri fontáne podelil so žobrákom o svoj posledný bochník chleba. V bazilike potom zložil sľub pred starobylou ikonou Preblahoslavenej Matky, že bude šíriť úctu k Ježišovmu umučeniu a udržiavať naň vďačnú pamiatku. Práve vďaka tejto skúsenosti odmietnutia, ktorú na príhovor Božej Matky spojil s Ježišom, sa mu jasnejšie vyjavila charizma passionistov.
Pavol potom odišiel do svojej pustovne, odkiaľ sa v roku 1725 zasa vrátil aj so svojím bratom do Ríma a v hospici sa starali o trpiacich a zomierajúcich. Táto skúsenosť s veľkým utrpením sa stala hlavným zdrojom inšpirácie pre ich ďalšie kroky. Kardinál, ktorý na hospic dohliadal, si Pavla i jeho brata veľmi obľúbil a jedného dňa im oznámil, že by mali prijať kňazskú vysviacku, a v duchu poslušnosti im nariadil, aby sa na ňu pripravili. Počas nasledujúcich mesiacov intenzívne študovali teológiu pod vedením františkána a 7. júna 1727 prijali v Bazilike svätého Petra kňazskú vysviacku z rúk pápeža Benedikta XIII.
Nasledujúcich pätnásť rokov sa otec Pavol staral o chorých, kázal misie, žil životom hlbokej modlitby a Boh skrze neho konal množstvo zázrakov. Pápež Benedikt XIV. definitívne schválil v roku 1741 ich regulu a ustanovil ich ako Kongregáciu bosých kňazov Najsvätejšieho Kríža a Umučenia nášho Pána Ježiša Krista (Passionisti).
Ján Krstiteľ zomrel 30. augusta 1765 po dlhej chorobe. Pavol plakal nad stratou svojho nerozlučného spoločníka, najmä nad tým, že už nemal nikoho, kto by napravil jeho nedostatky. "Bol som sirota a sám, bez otca. Aj keď som mal dôvod dôverovať, že bude naším zástancom v nebi," napísal.
Zlý nemohol nechať jeho dielo prebiehať v pokoji. Po početných pokusoch ublížiť mu v priebehu rokov, ho teraz napadol chorobou, o ktorej sám povedal: "Moja choroba nie je lekárska, pretože moju chorobu spôsobujú diabli." Práve keď sa jeho stav začal zlepšovať, opäť sa zhoršil a cítil sa ako nikdy predtým na pokraji smrti. Pápež mu však prikázal "musíš zostať na tejto zemi ešte nejaký čas" a on sa uzdravil.
V skutočnosti musel dokončiť ešte jeden bod - založiť ženskú vetvu svojho rádu. To sa podarilo po prekonaní mnohých prekážok, keď sa otvoril prvý kláštor s desiatimi horlivými mníškami.
Potom sa priblížil okamih jeho stretnutia s Pánom. Pavol cítil že sa blíži jeho koniec, preto naposledy navštívil všetky duchovné cvičenia, aby dal svojim deťom posledné pokyny a povzbudil ich k vernému dodržiavaniu pravidiel.
V máji 1775 predsedal svojej poslednej generálnej kapitule rádu, na ktorej prosil o odpustenie za všetky nedostatky svojho riadenia a žiadal o milosrdenstvo v podobe smrti v kongregácii, pričom bol pápežským rozhodnutím znovuzvolený za generálneho predstaveného.
Koncom júna sa jeho zdravie zhoršilo. Jeho utrpenie bolo hrozné a nebol schopný prijať žiadnu pevnú stravu. Napriek tomu si v duši zachoval úplný pokoj. Čím slabšie a nemohúce bolo jeho telo, tým silnejší a plný života bol jeho duch a zapálený túžbou po dokonalom spojení s Bohom. Po prijatí viatika opäť prosil o odpustenie za to, čo považoval za chyby, a požehnal všetkých passionistov. Jeho vážny stav trval niekoľko týždňov.
Keď sa ponáral do svojej agónie, s očami upretým na ukrižovaného Ježiša a Pannu Máriu, videl ich vchádzať do jeho izby v sprievode svätých, vrátane jeho brata Jána Krstiteľa a ďalších zosnulých passionistov, ktorí prišli, aby mu pomohli na šťastnom prechode a sprevádzali jeho ducha do neba. Pavol od Kríža dokončil svoj beh 18. októbra 1775, vo veku 81 rokov.
Svätý Pavol od Kríža, Boh ťa pozdvihol do výšin kontemplácie a v hĺbke tvojej duše ťa poučil o najhlbších pravdách. Ty si sa potom podelil so svetom o vzácne plody svojej kontemplácie. Prosím, prihováraj sa za mňa, aby som sa neustále usiloval prehlbovať svoju vieru skrze prehĺbenie modlitby a pokánia a nikdy sa neodvracal od najslávnejšieho daru umučenia Ježiša Krista. Svätý Pavol z Kríža, oroduj za mňa. Amen.
0 Comments