18.7.26
Svedok lásky, svätý Šimon z Lipnice
Svätý Šimon z Lipnice, ktorého si Cirkev pripomína 18. júla, obdivuhodne zosúladil svoje úsilie o evanjelizáciu so svedectvom lásky, ktoré pramenilo z jeho veľkej lásky k Božiemu slovu a k najchudobnejším a najviac trpiacim bratom a sestrám.
V lete roku 1453, keď svätý Ján Kapistránsky navštívil Krakov na pozvanie poľského kráľa Kazimíra, spôsobili jeho kázne skutočné zázraky obrátenia. Aj mnohí mladí ľudia, medzi nimi i študenti Krakovskej univerzity, sa rozhodli zriecť sa sveta a prosili svätého kazateľa o habit františkánskeho rádu. Jedným z nich bol Šimon.
Svätý Šimon sa narodil medzi rokmi 1435 až 1440 v Lipnici Murowanej, v južnom Poľsku, rodičom Gregorovi a Anne, ktorí ho vychovávali v kresťanskej viere. Šimon tak vyrastal so zbožnou a zodpovednou povahou, prirodzeným sklonom k modlitbe a nežnou láskou k Božej Matke.
V roku 1454 odišiel do Krakova, aby sa stal študentom slávnej Jagelovskej akadémie. Bolo to v čase, keď toto mesto inšpiroval svätý Ján Kapistránsky svätosťou svojho života a horlivosťou svojho kázania, čím prilákal veľkú skupinu mladých mužov k františkánskemu povolaniu.
O tri roky neskôr sa mladý Šimon, uchvátený františkánskym ideálom, rozhodol získať vzácnu perlu, keď spolu s desiatimi ďalšími spolužiakmi požiadal o prijatie do kláštora v Krakove.
Tam, pod múdrym vedením novicmajstra, otca Krištofa z Varese, prijal Šimon pokorný a chudobný život menších bratov. Žil životom veľkého pokánia, dodržiaval dlhé pôsty, bičoval si telo a vždy nosil kajúcny opasok. Na sviatky Panny Márie si pridal druhý opasok, aby si získal jej zvláštnu priazeň.
Okolo roku 1460 bol vysvätený za kňaza a svoju prvú službu vykonával v kláštore v Tarnove, kde pôsobil ako gvardián. Neskôr bol preložený do Krakova, kde ho poverili úradom kazateľa v kláštornom kostole. Slová jeho kázania niesli v sebe takú horlivosť a výrečnosť, že sa nespočetné množstvo hriešnikov odvrátilo od ciest neprávosti a Šimon ich potom s láskou a nehou viedol po ceste kresťanskej morálky. Mnohí z nich zatúžili po vyššej dokonalosti.
Podobne, ako svätý Bernardín Sienský a svätý Ján Kapistránsky, aj Šimon mal vrúcnu úctu k svätému menu Ježiš, ktorý horlivo šíril a dosiahol obrátenie mnohých hriešnikov. V roku 1463 sa stal prvým kazateľom medzi menšími bratmi vo Wawelskej katedrále.
S túžbou vzdať úctu svätému Bernardínovi, prišiel 17. mája 1472 spolu s ďalšími poľskými mníchmi do L‘Aquily, kde sa zúčastnil slávnostného prenesenia svätcovho tela do nového kostola, postavenom na jeho počesť.
Do Talianska sa vrátil aj v roku 1478, aby bol prítomný na generálnej kapitule, ktorá sa konala v Pavii. Šimon túto cestu využil a konečne si splnil svoju veľkú túžbu navštíviť hroby apoštolov v Ríme a odtiaľ pokračoval v púti do Svätej zeme.
V duchu pokánia, ako skutočný milovník Kristovho umučenia túžil preliať vlastnú krv za spásu dušu, ak by to bola Božia vôľa. Vrúcne dúfal, že bude poslaný do Palestíny, aby tam pracoval medzi Saracénmi. To sa mu však nesplnilo. Síce pretrpel mnohé útrapy, ale po zbožnej návšteve svätých miest sa vrátil do Krakova, kde mal prijať večný veniec iným druhom mučeníctva.
Spočiatku sa s obnovenou horlivosťou vrátil k svojej úlohe kázať. Svätý Šimon z Lipnice bol tiež nútený prijať rôzne pozície v ráde, vrátane provinciálneho. Bol vždy aktívny pre blaho svojich bratov a všetkých ľudí a doprial si len najnutnejší odpočinok. Hovorieval, že dúfa, že si užije skutočný odpočinok, keď mu Boh dá večný odpočinok. Jeho mottom bolo: "Modlite sa, pracujte a dúfajte."
Šimonova láska k bratom sa mimoriadnym spôsobom prejavila v poslednom roku jeho života, keď Krakov napadla morová epidémia, ktorá od júla v roku 1482 až do 6. júna 1483 neľútostne pustošila mesto a vyberala si daň v podobe smrti mnohých.
Uprostred tejto všeobecnej skazy sa františkánski mnísi neúnavne starali o chorých, ako skutoční anjeli útechy. Brat Šimon vnímal túto situáciu ako "vhodný čas" na prejavovanie lásky a obetovanie vlastného života.
Všade chodil, utešoval, pomáhal, vysluhoval sviatosti a umierajúcim hlásal utešujúce Božie slovo. Netrvalo dlho a čoskoro aj sám ochorel. Utrpenie choroby znášal s mimoriadnou trpezlivosťou a tesne pred smrťou vyjadril želanie byť pochovaný na prahu kostola, aby ho všetci mohli pošliapať.
Na šiesty deň svojej choroby, bez strachu zo smrti a s pohľadom upretým na kríž, odovzdal 18. júla 1482 svoju dušu Bohu.
Pri jeho hrobe sa udialo množstvo zázrakov, načo Svätá stolica schválila jeho úctu, ktorú 24. februára 1685 potvrdil pápež Inocent 3. júna 2007 ho pápež Benedikt XVI. kanonizoval.
Svätý Šimon, pomôž mi byť milosrdným skrze úctu k ľudskému telu. Nech ku mne príde Duch Svätý skrze tvoju modlitbu a posvätí ma, aby som nikdy nezabudol na chorých, slabých, mrzákov a umierajúcich. Duch lásky, nech sa každého človeka v núdzi dotkne nežnosť. Amen.
Masima - Svätí Boží služobníci
Žiadne komentáre: