13.7.26
Zahodil milovaný hazard, aby sa stal svätcom nemocníc, Kamil de Lellis
Sviatok svätého Kamila de Lellisa, zakladateľa rádu Kamiliánov, sa každoročne slávi 14. júla. Tento patrón chorých, nemocníc a zdravotného personálu je tiež vzývaný proti nerestiam hazardu.
Keď sa v kláštornej bráne objavil šesťdesiatštyriročný kňaz, bratia ho razom obklopili. Zároveň si všimli, že ich milovaný otec Kamil je vyčerpaný a vychudnutý. "Áno, prišiel som sem na dlhý odpočinok," povedal im svätec, keď zbadal na ich tvárach zármutok. Ponáhľali sa ho uložiť do postele, ale on si najprv prial stretnúť sa s prefektom kvôli dôležitej záležitosti.
Zavalitý prefekt s námahou vybehol po schodoch tak rýchlo, ako vládal, ponorený do myšlienky, čo za dôležitú záležitosť by to mohlo byť. "Nechcel som strácať ani chvíľu,“ povedal mu Kamil, keď vošiel do izby, "aby som ti povedal, že mám v kufri nejaké peniaze, ktoré mi dali v Janove na moje výdavky."
"A vy ste ma zavolali, aby ste mi to povedali?" začudoval sa prefekt s iskričkou v očiach. "Otec, som príliš unavený, aby som sa o to ešte dnes večer postaral, potrebujem tvoje dovolenie, aby som to mohol spraviť ráno."
Len čo ráno prebudil, hneď sa ponáhľal vybaviť odloženú záležitosť akoby tušil, že nasledujúce dni budú náročné. Mal pocit, že jeho život sa prevrátil naruby. Veci, ktoré miloval, mu boli zakázané a tie, čo nerobil, zasa prikázané. Nemôže sa oddávať offíciu, zato musí jesť mäso! V poslušnosti však všetky lekárove príkazy plnil.
Natiahol sa za šálkou s hovädzím vývarom, vypil ho a o hodinu mal pocit, že sa mu znovu, i keď po troške, vracajú stratené sily. "Odveďte ma baziliky svätých Petra a Pavla," požiadal rehoľníka, ktorý potichu vošiel do izby, aby otcovi Kamilovi napravil vankúš.
Opierajúc sa o dvoch rehoľníkov pomalými krokmi prechádzal cez Anjelský most a len čo mu padol zrak na milované San Spirito, okamžite pookrial. "Poďme do nemocnice, rád by som navštívil chorých," povedal. A len čo sa objavil vo dverách, zbehnutí úradníci a zdravotníčky radostne volali: "Otec Kamil sa vrátil!"
"Otec Kamil sa vrátil!" šírilo sa po nemocničných chodbách. Jeho návšteva bola v ten deň krátka, takú námahu jeho sily nezvládali, ale o niekoľko dní si ju zopakoval znovu. Išiel sám, cítiac, že je to jeho posledná návšteva. Súcitné oči personálu pozorovali svätého starca, snažiaceho sa plniť povinnosti, ktoré tak vrúcne miloval. Neprešiel okolo žiadnej postele bez toho, aby nepohladil pacienta, či mu zašepkal milé slovo alebo zbožnú myšlienku.
Po niekoľkých dňoch ťažkého utrpenia si sám vypočul diagnózu. "Otče, je to nevyliečiteľná choroba," predstavený sa mu snažil tú správu nežne oznámiť. Prekvapil sa, keď videl, že chorobou vyčerpaná tvár sa hneď rozžiarila. Netušil, že Kamilove srdce sa v tej chvíli roztrepotalo radosťou a spievalo slová zo žalmu pôjdeme do domu Pánovho!
"Zdá sa, že ťa táto správa teší, drahý otec."
"A prečo by som sa nemal tešiť," odpovedal Kamil "veď je to najlepšia správa, akú som kedy počul. Človek musí raz zaplatiť smrťou a ja si tento život necením ani za groš, keby mi Pán dal malý kútik v raji; ani si už nerobím starosti o Rád, lebo Boh pozdvihne mužov, ktorí ho budú pomáhať a brániť!"
Len čo ho predstavený opustil, s námahou vstal z postele, ešte namáhavejšie sa prišuchtal k stolíku a posadil sa na drevenú stoličku. Pritiahol si bližšie papier a husacie brko namočil do kalamára.
"Pretože nepochybne o niekoľko dní odídem do iného života, keďže som na tom veľmi vážne kvôli svojim dlhým chorobám, zdá sa mi, že by som zlyhal vo svojej povinnosti, keby som vám pred koncom tohto života s celou jednoduchosťou a spravodlivosťou nepovedal, čo som počul a počujem v sebe o našom svätom ráde, aby každý mohol kráčať s takou spravodlivosťou a vernosťou, akú od nás Boh chce. Žiada nás, aby sme nepochovali veľmi cenný talent, ktorý nám Boh vložil do rúk, aby sme mohli dosiahnuť svätosť v živote a potom vo večnej sláve. Existuje aj ďalší dôvod: hovoriac svedomito a pravdivo, možno takmer povedať, že tento základ bol položený zázračným spôsobom s ohľadom na slávu jeho Božskej Velebnosti a na také veľké dobro pre duše a telá našich blížnych..." písal svojim bratom kamiliánom svoj duchovný závet.
Matka svätého Kamila, zakladateľa rádu "Otcov dobrej smrti", mala niekoľko dní pred pôrodom zvláštny sen, v ktorom videla, že porodí chlapca s červeným krížom vyrazeným na hrudi a za ním kráčalo množstvo ďalších detí s rovnakým znamením. Hovorí sa, že pani Camilla sa tomu snu netešila, naopak, znepokojila sa, či to nie je náhodou predzvesť nešťastia. Jeden jej syn sa už vrátil do nebeskej vlasti, nenarodí sa jej dieťa, ktoré by zneuctilo jej meno?
Vznešená rímska dáma Camilla Compellie sa vydala za muža, ktorý síce zdedil slávne meno po dlhej línii vojenských predkov, ale to bolo všetko, za čo by iní mohli chváliť. Giovanni de Lellis si totiž osvojil všetky neresti vojenského života, čo sa jeho manželke nepáčilo a len vďaka jeho častej neprítomnosti doma boli dni jej života znesiteľné. Preto sa obávala, že ktorýkoľvek syn, narodený z tohto zväzku, by mohol zdediť nepekné vlastnosti zhýralého otca.
Okrem toho bola už príliš stará na to, aby dúfala v narodenie ďalšieho dieťaťa, no zdalo sa, že Božím zámerom je, aby sa opäť stala matkou. Nemusela sa ani pozerať do zrkadla, vedela, že jej takmer šesťdesiatročná tvár má vrásky a vlasy hrajú žiarivou striebornou farbou. Susedia ju volali "svätá Alžbeta" a keď o nej vraveli, stlmili hlas, akoby vraveli o niekom, koho si Boh vyvolil zvláštnou milosťou.
O niekoľko dní neskôr sa v mestečku Bacchiano v Neapolskom kráľovstve narodil 25. mája 1550 chlapček, budúci svätec, ktorý mal učiť čo myslel Kristus, keď povedal: "Bol som chorý a navštívili ste ma." Camilla sa starala o syna dvanásť rokov a predsa nikdy nestratila úzkosť zo sna červeného kríža a detí. Preto sa neustále modlila a konala pokánie za jeho blaho.
Malý Kamil nepatril medzi deti s jemnými sklonmi. Naopak, zdalo sa, že nepokojná, tulácka a bojovná povaha je jeho dedičstvom, veď od útleho veku netúžil po ničom, len kedy sa bude môcť vydať s otcom na cestu a stane sa vojakom.
Chlapec len nedávno oslávil dvanáste narodeniny, keď ho jeho zbožná matka opustila a vrátila sa k Stvoriteľovi. Kamila čakali roky strávené učením v školách, v ktorých napriek jeho netrpezlivosti dosiahol dobré výsledky a keď dovŕšil osemnásť rokov, konečne sa mohol pridať k svojmu otcovi.
Bolo to však obdobie, počas ktorého anjeli plakali. Kamil, už ako zdatný znalec nerestí vojenského tábora, kráčal zhýralou cestou a jeho spoločníci patrili medzi najbezohľadnejších a najroztopašnejších mladíkov tej doby. Kamila opantala nezvládnuteľná vášeň pre hazard a keďže mu v tom nikto, ani vlastný otec, nebránil, čoskoro sa stal po vzore otca, aj on "vojakom šťastia". Nešťastná dvojica spolu kráčala z krajiny do krajiny a ponúkala či už priateľom, alebo nepriateľom, svoje služby.
Neviazaný život si začal pýtať svoju daň. Giovanni de Lellis sa ocitol v nebezpečnej chorobe, a ochorel aj Kamil, i keď nie tak vážne. Keď sa po niekoľkých týždňoch dostatočne zotavili, rozhodli sa vrátiť domov do Abruzzo. Kamil však už v počiatkoch zbadal, že jeho otec nie je schopný takej cesty, pochopil, že umiera, preto s ním hneď zabočil do dvora domu priateľa, ktorý stál náhodou neďaleko.
Domáci sa o nich štedro postarali a Giovanni Lellis mal šťastie stretnúť sa s kňazom a dobrou smrťou napraviť zlý život, ktorý viedol. Kamil teraz videl svojho otca v celkom inom obraze, už to nebol roztopašný suverénny vojak, ale kajúci hriešnik. Hlboko ho to zasiahlo a začal sa zamýšľať nad stavom svojej duše. Keď otca pochoval, pokračoval v ceste domov, i keď stále nebol fit. Obyčajný škrabanec na pravej nohe sa totiž stal ložiskom infekcie.
Napriek tomu sa snažil dôjsť do cieľa, ale horúčka ho prinútila odpočívať. Zastavil sa vo Ferme, kde ho znovu začali prenasledovať myšlienky na otcovu smrť. Vedel, že by mal rázne zmeniť svoj doterajší život a stretnutie s dvomi františkáni ho v tom viac podnietilo. Spomenul si na strýka Paola Lauretanu, o ktorom počul, že bol veľkým a svätým mužom s veľkým vplyvom vo františkánskom ráde. Rozhodol sa, že pôjde za ním, určite ho neodmietne!
Otec Paolo bol síce skutočne svätý muž, ale tiež mužom bystrosti. Svojho synovca prijal láskavo, ale zároveň si všimol u neho znaky, ktoré ho prinútili prv chlapca trochu preskúmať, než ho prijme do rádu. Napokon došiel k záveru, že Kamilovo slabé zdravie a veľmi neurčité povolanie nie sú dostatočné znaky, aby sa stal synom svätého Františka a musel ho prepustiť. Kamila tento "rozsudok" zranil a zapovedal sa, že hoci dal otcovi na smrteľnej posteli sľub, že sa stane františkánom, viac na rehoľný život nebude myslieť.
Zdrvený a zatrpknutý mladý vojak, navyše osamelý, vyhľadal svojich niekdajších spoločníkov a naplno sa oddal hazardu. Každému, kto sa naňho pozrel, sa naskytol žalostný obraz. Vojak s obviazanou nohou. Keby to bola rana utrpená v boji, mal by sa aspoň čím chváliť, ale má sa chváliť škrabancom? Navyše, infekcia neustupovala a zdalo sa, že následok bude trvalý. Kamil sa stal veľmi citlivý na svoju slabosť, preto sa potuloval kade-tade, aby sa vyhol spoznaniu, že nie je vojak hrdina.
Jeho túlanie ho zaviedlo až do Ríma, kde sa dopočul o nemocnici San Giacomo so skúsenými chirurgmi. Zašiel tam, aby ho hospitalizovali a aby si zabezpečil ošetrenie svojej rany, ponúkol sa pracovať ako sluha.
Časom sa ukázalo, že Kamil nie je len usilovný pracovník, ale tiež nezabúdajúci hazardér. Staré pokušenie sa uňho nanovo ohlásilo a ostatných sluhov, ktorí nemali potuchy o hazarde, veľmi rýchlo zaučil a vďaka nemu začali zanedbávať svoje povinnosti. Keď potom nespokojní nadriadení našli pod Kamilovým vankúšom ošúchané karty, došlo im, kto spôsobil túto neplechu a rýchlo sa s ním rozlúčili.
Znovu bol na začiatku - prepustený z armády, s napoly zahojenou ranou. Nič iné mu nenapadlo, iba to, že sa vráti k tomu, čo mu ide najlepšie - znovu sa stal vojakom šťastia. S benátskou armádou zvíťazil na niekoľkých významných miestach, ale i tak bola jeho sláva zvyčajne krátka. Zakúsil mnohé nebezpečenstvá a neraz sa ocitol v strete so smrťou. Vtedy ho zvyčajne prepadli výčitky svedomia a sľuboval, že sa zriekne takého spôsobu života. Dá sa však veriť sľubom impulzívneho mladíka? Sľub, ktorý dal otcovi, podľa závanu počasia raz obnovil, inokedy naňho rýchlo zabudol.
Raz sa zdalo, že cíti impulz Božej milosti, volajúcej ho medzi kapucínov. Ale potom, hoci nemal oblečenie, neprijal kus látky, ktorú dostal darom od kapucínskeho mnícha, aby si z nej nemusel zhotoviť habit, ktorý by bol nútený nosiť.
K jednému zo svojich spoločníkov cítil zvláštnu náklonnosť. Ten mal na Kamila taký veľký vplyv, že neurobil nič bez jeho súhlasu. Hladná a zle oblečená dvojica sa túlala a často bola nútená žobrať. Raz žobrali pri bráne kostola. Okolo prechádzal urodzený muž, ktorý veľkú časť svojho majetku venoval na charitu a práve vtedy si prezeral budovu, ktorú dal postaviť pre neďaleký kapucínsky kláštor. Niečo ho na Kamilovi zaujalo a prihovoril sa mu. Jeho ponuka na prácu Kamila zaujala, ale musel sa spýtať svojho priateľa. Bolo by možné zamestnať aj jeho?
Sľúbil, že sa čoskoro vráti a vydal sa hľadať svojho spoločníka, ktorý sa medzitým kdesi vytratil. Opäť sa ukázalo, že má na Kamila veľký vplyv, odhovoril ho od myšlienky stať sa robotníkom a tak sa nevrátil k mužovi, ktorého mu Boh poslal na pomoc. Zostal tulákom s vášňou pre hazardné hry.
Milosť sa však nedala odradiť. Kamil počas cesty do iného kraja zrazu pocítil štípanie ľútosti a silné nutkanie vrátiť sa na miesto, kde si bol istý, že k nemu prehovoril Boh v podobe urodzeného muža. Snažil sa prehovoriť svojho spoločníka, ale keď zaťato trval na svojom, Kamil sa zvrtol a sám sa vydal naspäť. Prešiel dvanásť míľ, aby vyhľadal svojho dobrodinca. Čoskoro bol ubytovaný a nakŕmený ako prijatý robotník.
V prvých dňoch sa nevyhol skúškam a pokušeniam, aby sa vrátil k predošlému životu. Diabol mu našepkával, že je to veľmi ponižujúce, aby on, niekdajší urodzenec, hnal somára nosiť kameň, vápno a iný materiál na stavbu. Kamil totiž skutočne nebol milovník práce, ale snažil sa vytrvať. Jedného dňa sa na stavbe zjavil jeho bývalý priateľ Tiberio, a tvrdil, že je odhodlaný stať sa remeselníkom. Kamil sa už ale nenechal oklamať; spoznal pokušiteľa a pomaličky sa začal priateľovi vyhýbať. Že koná správne sa potvrdilo, keď Tiberio po niekoľkých dňoch z práce zdupkal.
Jeho skúška ale ešte neskončila. Kamil bol odhodlaný zarobiť dosť peňazí, aby sa mohol vrátiť k vojakom a získať späť slávu mena svojej rodiny, ktorú veľmi ponížil. Ponorený do plánov budúcnosti si nevšimol, že si ho kolegovia zvedavo obzerajú, Kamil sa totiž s nimi veľmi nerozprával, iba občas prehodil niekoľko slov s mníchmi, ktorí sa oňho začali zaujímať a občas mu zverili úlohu pre kláštor.
Raz ho vyslali do iného, vzdialeného domu rádu a musel tam prenocovať. Otca Angela, gvardiána, zvláštne priťahoval vysoký, hanblivý mládenec, ktorého k nemu poslali. Snažil sa s ním čo najviac porozprávať a keď sedeli v jednom z altánkov v záhrade, zvrtol reč na Kamilovu ranu na zápästí, zrejme poranenú šabľou. Kamil sa uvoľnil a kňazovi postupne do detailov vyrozprával celú svoju minulosť.
Jasný, jemný pohľad otca Angela bol ako magnet, zdalo sa mu nemožné čosi zatajiť a odmenou mu bol záujem a vrúcny, láskyplný súcit. Slová, ktoré mu gvardián povedal pri rozlúčke, ho tak silne dojali, že nevedel zaspať, iba stál pri okne a čakal na svitanie, aby sa mohol vrátiť do Manfredonie a tam uskutočňovať dobré predsavzatia.
Ráno, keď sa vracal domov, zrazu začul hovoriť vnútorný hlas tak zreteľne, že zosadol z koňa a kľakol si na okraj cesty, volajúc k Bohu, aby mu oznámil svoju vôľu. Celá úbohá minulosť sa pred ním akoby odvíjala ako zvitok a pery mu pálili slová ľútosti, zatiaľ čo si s akousi zúrivou ľútosťou búšil do hrude.
Zrazu mu do uší prenikol zvuk zvonov z veže neďalekého kostola. Spomenul si, že je sviatok Očisťovania Panny Márie a vrúcne ju prosil, aby mu pomohla v novom živote, ktorý ho čaká. Potom nasadol na koňa a popchol ho, aby cválal najrýchlejšie, ako dokáže.
V kláštore pokorne kľakol k nohám otca gvardiána a vyrozprával mu všetko, čo sa mu stalo na ceste a tiež dodal dostatok informácií z minulosti, aby ho presvedčil o skutočnom povolaní. Kamil bol v súlade s Božím zjavením uistený, že sa urobí všetko pre to, aby si mohol obliecť habit, až príde do kláštora provinciál.
Dvadsaťpäťročný Kamil, spokojný s daným sľubom, začal svoj život nápravy a okamžite začal praktizovať najprísnejšie cnosti. Keď sa potom provinciál, otec Montefero presvedčil o vážnosti postulanta, dovolil mu vstúpiť do noviciátu. Kamil si spomenul na minulé výstrednosti a preto sa snažil prinášať oveľa väčšie obete než ostatní novici, ktorí ho nazvali "pokorným bratom" a žasli nad štedrosťou Boha.
Vrásky mu akurát spôsobovala nezahojená rana na nohe, pretože vedel, že kapucínska regula zakazuje prijímať adeptov s nevyliečiteľnými chorobami, ale otec Montefero ho uistil, že sa sám uzdravil z podobnej choroby už len samotným prijatím habitu.
Utešeného Kamila však čakalo sklamanie. Nielenže sa nevyliečil, ale rana, podráždená trením rúcha sa zhoršovala a tak si musel vypočuť nevyhnutný rozsudok - prepustenie z rádu. Statočne čelil tejto nutnosti opustiť noviciát, ktorý považoval za bezpečné útočisko pred pokušeniami a utešený prísľubom, že ak sa mu rana zahojí, môže sa vrátiť späť, rozhodol sa vyhľadať potrebnú pomoc v špitáli San Giacomo, kde sa jeho rana takmer zahojila a Kamil si bol istý, že sa celkom uzdraví.
Opäť sa horlivo vrhol do služby chorým, čoskoro si získal rešpekt a dôveru vedenia nemocnice, ako aj lásku pacientov. Z niekdajšieho divokého a nedisciplinovaného milovníka kariet sa stal nežný a zbožný ošetrovateľ.
V tom čase si vybral za svojho spovedníka svätého Filipa Neri, ktorý mal s kajúcnikom plné ruky práce. Kamila mohol ľahko usmerniť, ale nebol poslušný. Bol totiž presvedčený, že jeho povinnosťou je čo najskôr sa vrátiť ku kapucínom a držal sa toho s takou tvrdohlavosťou, že maril všetky snahy svojho spovedníka viesť ho. Svätý sa ho snažil od jeho názoru odradiť, vravel mu, že nevytrvá a dokonca prorokoval, že jeho takmer zahojená rana ho bude znovu trápiť.
Všetko dopadlo tak, ako svätý Filip Neri predpovedal. Kamilova rana bola prehlásená za vyliečenú a bol opäť prijatý medzi kapucínov, no po štyroch mesiacoch bol prepustený, tentoraz s verdiktom: "Camillus de Lellis z Bacchianica je vylúčený z nášho rádu pre nevyliečiteľné ochorenie jednej z nôh... atď. dňa 26. novembra 1550 v našom kláštore v Ríme" a podpísané "Fra Giovanni Maria ut supra manu propria".
"Boh ťa žehnaj, Kamil, nepovedal som ti, aby si sa vzdal myšlienky stať sa kapucínom?" veselo ho privítal svätec radosti. Kamil pokorne odpovedal, že už nepochybuje o Božej vôli v tejto veci. Potom sa vrátil do San Giacoma, kde bol prijatý do svojej predošlej funkcie a svoje povinnosti si plnil tak dokonale, že sa zmenil celý poriadok v nemocnici a tam, kde predtým vládol chaos, zavládla dokonalá disciplína.
Superintendent Kamil najprv začal robiť poriadky medzi ošetrovateľmi, k čomu ho viedlo spoznanie špinavého stavu oddelení a lôžok, malá starostlivosť tomu, aby sa predišlo nákaze, hladní a smädní pacienti. Najhoršie bolo, že chorí mohli zomrieť bez sviatostí, či dokonca modlitieb za umierajúcich, dokonca existovalo podozrenie, že viackrát boli živí pochovaní s mŕtvymi.
Jednej takej hrôze zabránil sám Kamil. V špeciálnej miestnosti, kde boli prevezení zomrelí, našiel medzi telami muža, ktorý stále dýchal. Preniesol ho na riadnu posteľ, kde pacient žil ešte päť dní. Zmätený a zdrvený Kamil stál zoči-voči veľkému problému. Vedel, že treba s týmto zlom skoncovať a napraviť to, ale bol neschopný bojovať sám. Poznal, že je to úloha pre kňazov, no on kňazom nebol. Hneď sa pustil do hľadania dobrých mužov, ochotných venovať sa pre Krista starostlivosti o úbohých trpiacich.
Päť rovnako zmýšľajúcich, odhodlaných mužov, ochotných bojovať proti tomuto zlu, našiel medzi sluhami v nemocnici. Kamil ich uistil, že modlitba im otvorí cestu, no nepriznal sa im o svojich dlhých nočných bdeniach, keď modlitby a slzy prerušil len preto, aby krutým povrazom mohol neúprosne bičovať svoje vychudnuté telo, ani im nepovedal o plechovom páse, vyzerajúcim ako strúhadlo, ktorý nosil okolo pása.
V tichej odľahlej miestnosti rušnej nemocnice San Giacomo vznikla tajná spoločnosť a zahájila sa kampaň za duše. Vlastnoručne postavili skromnú svätyňu, kde pred obrazom Ukrižovaného hľadali silu pre svoje dielo. Niekoľkokrát denne sa zhromaždili vo svojom oratóriu, recitovali litánie a iné modlitby, pričom Kamil ich povzbudzoval k skutkom horlivosti a zbožnosti.
Hoci sa to dialo bez vedomia a súhlasu vedenia nemocnice, netrvalo dlho a správa o dianí v odľahlej modlitebni sa dostala do uší vedenia, ktorí toto konanie rázne ukončili. Kamil musel zrušiť svätyňu a rozpustiť svojich nasledovníkov. Nepáčilo sa mu to, a svojim spoločníkom povedal, že ak im nie je dovolené konať Božie dielo v tejto nemocnici, musia si nájsť iné pôsobisko. Jeho spovedník svätý Filip Neri prišiel za ním, aby ho od jeho plánu odhovoril, ale Kamil ho ubezpečil, že jeho poslanie je od Boha a nesmie ho opustiť. Držal sa toho s takou vytrvalosťou, že sa kňaz Neri musel vzdať vedenia jeho svedomia a poslal ho za iným vodcom.
O niekoľko rokov neskôr už celé Taliansko ohlasovalo hrdinské dielo duchovných chorých a najmä ich oddaného zakladateľa Kamila de Lellis. Svätý Filip Neri bol jedným z tých, ktorý sa ponáhľal za svojím bývalým kajúcnikom, aby mu zablahoželal, požehnal ho a povzbudil. Kamil sa v službe chorým, pre ktorú nebolo nutné byť vysvätený, doslova našiel. Ale pripravený vynaložiť všetko úsilie na Božie volanie, odvážne sa pustil do štúdia.
Tridsaťdvaročný Kamil sa po skončení práce v nemocnici premiestnil do triedy jezuitského kolégia, kde sa venoval štúdiu. Keď sa toto náročné obdobie skončilo, jedného dňa stál Kamil ako Boží pomazaný pri oltári Panny Márie v malom kostole San Giacomo degli Incurabili.
Z niekdajšej malej skupiny zostali pri ňom len dvaja - Bernardino a Curzio, ktorých neúspech rovnako neodradil. Nemali však kde bývať, preto Kamil odviedol svojich spoločníkov do malej zadnej miestnosti kostola, v ktorom bol kaplánom, a tam sa ubytovali. Bernardino a Curzio odložili svetské šaty a obliekli si sutanu. Takto bol položený základ rehoľnej kongregácie, na ktorú sa Kamil pripravoval.
Chodili z jednej nemocnice do druhej a všetkým slúžili rovnako. Kamil vykonával kňazské úrady, ktoré boli jeho výsadou a jeho spoločníci navštevovali umierajúcich a pripravovali ich na stretnutie s milosrdným Sudcom. Hneď sa rozchýrilo, že svätý Boží muž zavádza nový poriadok; o chorých v nemocnici sa patrične starajú a pomáhajú im pripraviť sa na dobrú smrť. Ak to ide v nemocnici, prečo by to nešlo aj v domovoch, kde sú chorí? Začali sa hrnúť žiadosti o ich služby.
S nadľudskou odvahou a sebaobetovaním sa snažili splniť požiadavky, až kým Kamil a Curzio nepodľahli záchvatom horúčky, ktoré dostali v zamorenom vzduchu na oddeleniach pre chorých. Vtedy nastal nový problém, ich obydlie sa nachádzalo v malarickej oblasti blízko Tiberu, a museli uznať, že "polochorí" by boli málo užitoční konať prácu. Musia zmeniť prostredie. Kamil im prikázal, aby vložili svoju dôveru do Prozreteľnosti, ktorá ich nesklame.
Pomoc na vyriešenie problému sa našla v podobe bohatého Rimana signora Pompea, ktorý prejavil záujem o ich prácu a venoval im štedré almužny, vďaka ktorým si mohli zaobstarať vhodné bývanie a Kamil mal konečne čas venovať sa založeniu kongregácie.
Po úprimnej modlitbe sa vybral za kardinálom Mondovim z Posvätného kolégia a oboznámil ho svojím plánom. Kardinál, ohromený Kamilovou úprimnosťou a pokorou mu sľúbil pomoc. Takto sa Kamil zakrátko ocitol v prítomnosti pápeža Sixta V., ku ktorému sa už dostali chýry o jeho práci. Keď mu do detailov vysvetlil plány novej kongregácie, pápež v nej hneď videl výhody. Kamil, vidiac nezvyčajný záujem Svätého Otca, prosil o dovolenie, aby jeho kongregácia bola odlíšená červeným krížom. Pápež ho potom uistil, že jeho kongregácia by mala čoskoro získať schválenie Svätej stolice a tiež povolenie nosenia červeného kríža.
Hoci Kamil získal pre svoju kongregáciu povolenie žiť spolu v chudobe, čistote a poslušnosti a slúžiť chorým postihnutým morom, stále mal pred očami nádej, že sa kongregácia stane rádom.
Počet členov kongregácie sa vo veľmi krátkom čase zvýšil, čo bolo skutočne potrebné, lebo žiadosti o ich služby prichádzali zo všetkých strán. Nositelia čierneho rúcha a plášťa s červenými krížmi na hrudi a ramenách sa nachádzali pri každej nemocničnej posteli v Ríme. Vykonávali pre chorých tie najpodradnejšie služby; umývali a ošetrovali najodpornejšie vredy, stlali postele, čistili jazyky úbohých trpiacich a nevyhýbali sa žiadnym službám, nech by boli akokoľvek hnusné. Kamil často hovoril svojim pomocníkom o tom, aké je užitočné včas oznámiť umierajúcim fakt ich blížiaceho sa konca, aby mali čas sa naň pripraviť a aby sa podriadili Božej vôli.
Pápež Sixtus V., ktorý bol veľmi horlivým patrónom umenia a vied, priviedol do Ríma veľké množstvo tkáčov zamatu, aby v meste predstavili svoje umenie. Krátko po ich príchode vypukla v mieste, kde sa usadili, smrteľná choroba a medzi prvými, ktoré sa stali jej obeťami, boli remeselníci. Nákaza bola taká zhubná, že v krátkom čase postihla takmer každú rodinu malej kolónie. Cudzinci, ktorí nemali nikoho, na koho by sa mohli obrátiť o pomoc, sa rýchlo ocitli v najväčšej tiesni.
Kamilovi sa doniesla správa o ich stave a spolu s jedným bratom sa im ponáhľal sa na pomoc. Zaklopal na dvere prvej chatrče, ktorú mu ukázali, ale nedostal žiadnu odpoveď, no celkom jasne počul žalostné stonanie niekoľkých hlasov. Bez váhania vošli dvaja muži dnu oknom a s hrôzou našli dve celé rodiny zničené odpornou chorobou.
Keď Kamil zistil, aké lieky sú potrebné, poslal po nich brata do kláštora a do nemocnice, zatiaľ čo sa sám staral o úbohých trpiacich. Kroniky "otcov dobrej smrti" opisujú túto udalosť takto: "Každý, kto videl dobrého otca Kamila, ako prevaľuje a rozmotáva deti v plienkach, by bol ohromený a nemohol by si pomôcť, aby chválil Boha lásky, keď si uvedomil, ako sa muž vychovaný v škole zbraní mohol v škole lásky naučiť s takou zručnosťou a starostlivosťou vykonávať úlohu opatrovateľky a matky."
Vzápätí sa rozšíril aj hladomor, sprevádzaný chorobami, chudobou a smrťou. Nasledovníci Kamila sa veľkoryso venovali dielu a nebočili od žiadnej obety i keď päť z nich ochorelo a odovzdali svoju dušu Bohu. Zároveň sa začali hrnúť sťažnosti, že celému Rímu hrozí nákaza a Kamil bol nútený znovu navštíviť pápeža. Bolo rozhodnuté, že chudobní, postihnutí touto chorobou sa premiestnia do veľkej sýpky v odľahlej časti mesta, kde sa o nich budú starať výhradne oddaní služobníci.
Krátko po vypuknutí hladomoru zomrel Sixtus V. a nahradil ho pomerne neznámy Urban VII., ktorý po desiatich dňoch rezignoval a kresťania dostali nového námestníka Krista, pápeža Gregora XIV., od ktorého Kamil očakával konečný podpis zmluvy o povýšení jeho kongregácie na rehoľu.
Konečne držal v rukách túžobne očakávanú bulu. Mal iba strach, aby ho nezvolili za generálneho, preto bratom pripomínal svoj vek, únavu a sužovanie nevyliečiteľnou chorobou. Pred sviatkom Nepoškvrneného počatia zložili slávnostné sľuby a potom, ešte v ten istý večer zhromaždil Kamil dvadsaťpäť rehoľníkov, ktorých nežne objal a v kľaku slávnostne vyhlásil, že sa chce vzdať všetkého, čo má na tomto svete, alebo by mohol mať. Dojatí rehoľníci a inšpirovaní jeho príkladom vykonali rovnaký akt zrieknutia sa. Aby sa táto udalosť stala navždy nezabudnuteľnou, Kamil podnikol so svojou malou skupinou púť vďakyvzdania, návštevou siedmich rímskych kostolov.
Dovtedy založil Kamil iba dva rehoľné domy, jeden v Ríme a druhý v Neapole, žiadosti o ich služby sa však natoľko rozšírili, že to považoval za Božie znamenie, aby sa rád šíril. Založil kláštory v Miláne aj Janove a potom dostal od pápeža poverenie vyslať niekoľkých rehoľníkov, aby sa starali o chorých a umierajúcich vojakov, ktorí s armádou smerovali do Uhorska. Kamil vybral ôsmich bratov a na časti cesty ich sprevádzal, aby ich mohol poučiť a pripraviť na ich povinnosti. Nikto nemohol lepšie poznať ťažkosti a útrapy, ktoré prinesie život medzi vojakmi. Nebezpečenstvá a pokušenia, ktorým musia byť vystavení, budú nekonečné. Preto im pripomenul, aby žili medzi sebou v mieri a šli dobrým príkladom, a sľúbil im, že napíše ďalšie pokyny.
O kostole svätej Ninfy, ktorý mal byť kostolom Rádu a ktorého základný kameň bol položený v čase jeho návštevy Palerma, sa rozpráva zvláštny príbeh. Pri stavbe kostola svätej Ninfy došlo k chybe v rozmeroch, čo malo za následok, že o niekoľko rokov neskôr bolo potrebné zmeniť stavbu. Hrobky s pozostatkami rehoľníkov, ktorí tam boli pochovaní, museli byť odstránené. Telá a oblečenie, ktoré ich zakrývalo, boli úplne rozložené; všetko bolo len prachom okrem červených krížov, ktoré boli prišité na ich habitoch. Tie boli neporušené. Množstvo ľudí bolo svedkami tohto zázraku a uctievalo červený kríž, prostredníctvom ktorého sa zdalo, že Boh koná také úžasné plány.
Vyčerpaného Kamila ľahko dostala choroba, ktorá sa vliekla niekoľko týždňov. Pripútaný na lôžko sa cítil ako väzeň. Aspoň, že mal privilégium vypočuť si tam omšu. Vtedy zabúdal na bolesti a slabosť, každé ráno vstal a s nadľudskou silou kľačal, kým sa neskončila svätá obeta. Potom mu bratia pomohli vrátiť sa do postele, kde sa dlho a osamote modlil vďaky, pretože nikomu nedovolil vstúpiť do izby počas vzácnych chvíľ, keď si pred Najvyšším vylieval svoje srdce vďakyvzdaním za všetky milosti, ktoré mu Boh dal v jeho bezstarostnej mladosti; za svetlo, ktoré mu umožnilo zistiť, v akom šialenstve žije a silu to prekonať.
Potom sa modlil za svoj rád a ďakoval dobrému Bohu za všetko, čo rád dosiahol a prosil, aby sa vždy zachoval v pôvodnom duchu horlivosti a aby sa mohol rozmnožovať a šíriť všade, kde budú duše, ktoré treba zachrániť, a telá, ktoré treba uzdraviť.
2. júla 1614 cítil, že jeho posledná hodina sa rýchlo blíži, preto požiadal o posilnenie poslednými sviatosťami, ktoré mu bolo udelené kardinálom Ginnasi, ktorý sám požiadal o túto výsadu. Potom, obklopený otcami a bratmi sa pripravoval na svoju poslednú cestu a pritom sa čo najúprimnejšie a najsrdečnejšie vyznával, že je len biednym hriešnikom, ktorý vo svojom živote neurobil nič dobré a ktorý nemôže dúfať v nič iné, len v Božie milosrdenstvo a zásluhy Drahocennej Krvi.
Jeho najznámejším výrokom je pravdepodobne "Chudobní a chorí sú srdcom Boha. Slúžiac im slúžime Pánovi Ježišovi." Pápež Benedikt XIV. ho v roku 1746 kanonizoval a pápež Lev XIII. ho v roku 1886 vymenoval spolu so svätým Jánom z Boha za patrónov nemocníc a chorých.
Svätý Kamil de Lellis, ako mladý muž si trpel závislosťou od hazardných hier a žil si v chudobe. Boh ťa povolal z tejto temnoty a ty si odpovedal. Prosím, modli sa za mňa, aby Kristovo svetlo vstúpilo do mojej vlastnej temnoty a hriechu a z tohto miesta utrpenia ma premenilo na živého svätca, plne oddaného službe Bohu a blížnym. Svätý Kamil, oroduj za mňa. Ježišu, dôverujem ti.
Masima - Svätí Boží služobníci
Žiadne komentáre: