25.5.26
Svätec radosti Filip Neri
Svätý oratorián Filip Neri, známy nielen ako „Apoštol Ríma“, ale najmä pre svoju hlbokú spiritualitu, spojenú s obrovskou radosťou a humorom. Jeho sviatok je 26. mája.
Cirkev sa v šestnástom storočí zmietala v náboženských prevratoch. Vo Večnom meste sa pripravovali zasadnutia Tridentského koncilu a kresťanský svet sa ocitol na historickej križovatke, ktorej výsledok bol neistý.
Z oblohy sa predierali prvé jemné lúče nového dňa, a hoci mesto v roku 1544 ešte spalo, predsa sa na Via Appia, po ktorej kedysi chodili stráže Cézara a kresťania, hľadajúci útočisko v katakombách, ozývali tiché kroky 29-ročného Filipa Neriho.
Po približne trojkilometrovej chôdzi došiel na schodisko Katakomb svätého Šebastiána, jeho obľúbené modlitebné miesto, kde sa mohol nerušene sústrediť. Ani teraz tomu nebolo inak. Z hlbín vlhkých a tmavých chodieb vznášal k nebu modlitbu, ktorá akoby priam splývala s volaním mučeníkov: "Pane, pošli svojho Svätého Ducha, a obnov tvár zeme."
Keď sa modlil, cítil, ako sa mu srdce napĺňa veľkou, a nečakanou radosťou prameniacou z božskej lásky, teraz však silnejšou a vrúcnejšou než bolo čokoľvek, čo predtým zažil. V tej istej chvíli pred ním zažiarila ohnivá guľa - symbol Ducha Svätého - vošla mu do úst a usadila sa v jeho srdci. Zaraz ho zachvátila mimoriadna láska a nadšenie pre božské veci, ako aj jedinečná schopnosť ich prenášať.
Jeho telo, neschopné zadržať silu tohto nadprirodzeného činu, sa mu zázračne prispôsobilo. Filipove srdce sa zväčšilo, hľadalo si priestor medzi štvrtým a piatym rebrom. Tie sa mu poslušne podriadili a prehli sa, aby malo priestor.
Tento zázrak sa stal v predvečer Turíc a neskôr zľudovel ako "Turíce svätého Filipa Neriho". Jeho ovocie nedalo na seba dlho čakať a Filip, obdivuhodný muž pre svoju láskavosť, presvedčenie a vrúcnu lásku k Láske, začal túto svätú sociálnu obnovu, ktorá mala obnoviť taliansky ľud. Vznešené dielo pokory, trpezlivosti a oddanosti, ktoré vykonával počas svojho života malo pokračovateľa v jeho kongregácii.
Filip Romulus Neri sa narodil v chudobnej štvrti Florencii 21. júla 1515 ako najmladší syn nemajetného notára Francesca Neri a Lukrécie da Mosciano. Zbožní rodičia, dbajúci o vieru a pokoru, viedli rovnakým smerom aj svoje deti. Filip prišiel v piatich rokoch o matku, ktorú mu potom nahradila druhá manželka jeho otca. Nevlastnú matku mal Filip rád, naučil sa od nej pozitívnemu prístupu k životu. Jeho najmilšia sestra Elizabetta ho neskôr opísala ako veselého a vždy ochotného chlapca.
V osemnástich rokoch ho jeho otec Francesco Neri poslal k svojmu bratrancovi v San Germane, aby sa uňho naučil obchodnému remeslu. Filip sa vydal na cestu iba s pokladom náboženskej formácie, ktorú získal od dominikánov z kláštora svätého Marka: "Všetko dobré, čo mám, som dostal od otcov svätého Marka," opakoval počas celého života.
Filip sa učil obchodovať, ale veľmi spokojný nebol. Pomyslenie na zisk, ktorý dnes získa a zajtra stratí, ho nelákala, túžil po väčšom majetku, ktorý nezničí soľ, ani hrdza, taký, ktorý zlodeji nedokážu ukradnúť. A tak sa rozhodol odísť do Ríma.
Vo Večnom meste sa ubytoval u florentského šľachtica Galeotta Caccia a i keď v tom čase netúžil byť kňazom, ani rehoľníkom, predsa bolo ťažké nájsť medzi duchovenstvom či v kláštoroch zbožnejšieho muža. Možno aj preto, že od mladosti sa držal pravidla, že jediným dokonalým pravidlom je láska k blížnemu a jedinou hodnotnou disciplínou je poslušnosť Ježišovi Kristovi.
Filip bol vášnivým návštevníkom svätých miest starovekého Ríma a dlhé hodiny trávil v samote, modlitbe a prísnom pokání. Keď o niekoľko rokov neskôr pocítil túžbu študovať filozofiu a teológiu, učitelia Sapienzy žasli nad jeho intelektuálnymi schopnosťami.
Filipove plodné roky štúdia mu poslúžili po celý život a pasovali ho za rovnako múdreho, ako boli najväčší teológovia tej doby. Za svoj vzor si vybral svätého Tomáša Akvinského, na ktorého knihu Summa Theologica mal vždy pri posteli.
Neprešlo veľa času a celý Rím sa nadchýnal jeho svätosťou. Dlhé roky ústrania upevnili Filipa v cnostiach a cítil, že nastal vhodný čas začať s evanjelizáciou. Uprednostňoval najchudobnejšie časti mesta, kde - aj v tých najhorších - kázal na verejnom priestranstve a dosahoval mimoriadne obrátenia. Filip mal na to jednoduchý recept: kdekoľvek stretol hriešnika, položil mu ruku na plece a povedal: "Brat, začíname dnes konať dobro?"
Filipova radosť zo svätosti a osobná príťažlivosť boli ako magnet. Každý sa k nemu chcel priblížiť a podeliť sa o jeho prekypujúcu lásku k Bohu. Mladíci sa okolo neho tlačili, aby ho počuli hovoriť o nebeských veciach a neraz vo svojom nadšení hlučne kričali. Raz, keď jeden mrzutý divák namietal proti tomuto hluku, Filip mu odpovedal: "Nedopúšťajú sa žiadneho hriechu!", pretože jeho metódy evanjelizácie pripúšťali všetko okrem hriechu a smútku.
Vo svojom apoštoláte nezabúdal ani na chorých a mnohých umierajúcich viedol od zúfalstva k svätej smrti. Láska k chorým a zomierajúcim ho doviedla k Bratstvu Najsvätejšej Trojice pútnikov a rekovalenscentov, ktoré v roku 1548 založil so svojím profesorom Persianom Rosom.
Chýr o cnostiach Filipa Neri sa dostala aj do uší svätého Ignáca z Loyoly, ktorý ho viackrát pozýval, aby sa pridal k Tovarišstvu Ježišovmu, ale Filip zakaždým radšej zostal "pietoso lazzarone (zbožný žobrák)". Svätý Ignác, ohromený počtom ľudí, ktorí prijali zasvätený život prostredníctvom Filipových slov, ho prezýval "Zvon", pretože "tak, ako farský zvon volá všetkých do kostola, zatiaľ čo zostáva na svojom mieste, tento apoštolský muž privádza ostatných k rehoľnému životu, zatiaľ čo sám zostáva vonku".
Na oplátku, Filip, ktorý sa cítil povolaný inšpirovať rehoľné povolania, no sám žiadne neprijal, obdivoval konvertitu z Manresy. "Vždy, keď som sa pozrel na tvár svätého Ignáca, žiarila ako anjel svetla," vyhlásil. Také bolo priateľstvo dvoch svätých.
Hoci zakladateľ jezuitov nedokázal presvedčiť Filipa, aby sa pridal do jeho Spoločnosti, jeho duchovný syn František Xaverský, ktorého listy si získali nadšencov pre jeho nasledovanie, prebudili aj vo Filipovi túžbu ísť do Indie a získať viac duší pre Krista a naliehavo sa za túto možnosť misie modlil.
Odpoveď na jeho modlitby mu prišla prostredníctvom cisteriánskeho opáta z Tre Fontane, s ktorým sa rozhodol poradiť. "Rím bude tvojou Indiou," vypočul si odpoveď a pochopil, že jeho povolaním je byť misionárom vo Večnom meste, kde ho čakali možno ešte väčšie utrpenia, únava a obete, než by našiel v Indii.
Vždy dobre naladený svätec bol 23. mája 1552 vo veku tridsaťšesť rokov vysvätený za kňaza a začal pracovať na Pánovej vinici. Pri práci jeho kňazskej služby sa k nemu a jeho chudobným učeníkom pridávali aj šľachtici, mešťania, umelci i kardináli. Hlavnou metódou Filipa na získavanie nasledovníkov bola "púť do siedmich kostolov".
Tento "pútnický" itinerár sa začal v Bazilike svätého Petra, kde po duchovnom čítaní poskytol doktrinálny výklad, po ktorom nastala diskusia. Potom sa všetci presunuli do Baziliky svätého Pavla, kde si vypočuli prednášku o cirkevných dejinách, životoch svätých alebo Biblii. Program takto pokračoval až do poludnia, a v kostole svätého Šebastiána sa zavŕšil svätou omšou a svätým prijímaním.
Potom sa v okolitých záhradách podávalo jedlo a "púť" pokračovala hudobným sprievodom a zastávkami na ďalších posvätných miestach. Počet obrátení, ktoré sa z toho vyvinuli, prekonal všetky očakávania. Svätec však neprikladal veľký význam svojmu postaveniu a talentu, keď si uvedomoval, že škaredosť hriechu má v dušiach oporu. Držal sa svojho poslania - očistiť svojich nasledovníkov a urobiť ich pokornými, nech boli bohatí, či chudobní.
Filip mal hravý zmysel pre humor v kombinácii s bystrým vtipom. Veselú povahu považoval skôr za kresťanskú ako melancholickú a tohto ducha si niesol celým životom: "Radostné srdce sa ľahšie zdokonalí ako skleslé." To bolo tajomstvo jeho popularity a jeho miesta vo folklóre rímskej chudoby. Nebol komikom, ktorého zaujíma len vyčarovať úsmevy svojím humorom, jeho radosť a veselosť pramenila z jeho spojenia s Bohom. Z vnútorného pocitu utešujúcej prítomnosti Ducha Svätého a z moci odovzdať ju svetu.
Bol presvedčený, že byť v stave milosti je väčším požehnaním než akýkoľvek iný poklad. Rozjímanie nad božskými tajomstvami mu prinášalo nesmierne šťastie a z toho pramenila jedinečnosť jeho evanjelizačného diela.
Jeho atraktívne a živé metódy boli vždy používané s diskrétnosťou a včasnosťou a vždy boli zamerané na odhaľovanie a vykoreňovanie chýb, podporu cnosti a niekedy aj na skrývanie vlastnej svätosti a nadprirodzených darov. Ak napríklad kajúcnik vynechal v spovedi hriech, povedal: "Chýba ten a ten hriech." Ale keď sa ho opýtali: "Ako si vedel, že som sa toho hriechu dopustil aj ja?", jeho odpoveď znela: "Podľa farby tvojich vlasov!" Týmto spôsobom odvádzal pozornosť od daru rozlišovania duchov, ktorý mu udelila Prozreteľnosť.
Filip bol nesporným zázračným dielom a ľudia tieto zázraky ľahko spájali s účinnosťou jeho modlitieb. Aby sa vyhol chvále, používal veľké vrecko, o ktorom hovoril, že obsahuje vzácne relikvie. Dotýkal sa ním chorých a keď sa niekto uzdravil, pripisoval to moci relikvií. Tento argument presvedčil mnohých, až kým jedného dňa neprišlo k veľkému objavu: vrecko bolo prázdne!
Raz došlo medzi dvoma kňazmi z oratória k vážnemu nedorozumeniu a nechceli sa zmieriť. Filip ich zavolal a v mene svätej poslušnosti prikázal každému, aby tancoval a spieval ľudovú melódiu pre toho druhého. Počas tejto jedinečnej demonštrácie sa dosiahlo ich zmierenie.
Svätý Filip si počas jednej "púte do siedmich kostolov" všimol istú šľachtičnú, ktorá sa chválila okázalými šatami, šperkami a obrovským účesom. Keď si všimol, že dáma sa viac zaujíma o svoj vzhľad ako o Božie veci, nasadil jej na špičku nosa vlastné okuliare. Verejnosť sa rozosmiala. Žena si vzala toto ponaučenie k srdcu a zbožne dokončila duchovné cvičenie, ktoré začala ľahkovážne. Podobných epizód bolo veľmi veľa a všetky boli prekvapujúce, plné vtipu a úprimnosti.
25. mája 1595, na sviatok Božieho tela, svätec celý deň spovedal a prijímal návštevy. Okolo polnoci začal krvácať a po tom, čo požehnal svojich duchovných synov, odišiel vo veku osemdesiat rokov do nebeskej vlasti.
Jeho láska k Cirkvi, vrúcna oddanosť svätej omši a Panne Márii, spolu s jeho ochotou slúžiť blížnemu, priniesli hojnú úrodu. Znášal nespočetné utrpenie pre svoje slabé zdravie, prenasledovania a žiarlivosti, no vždy si zachoval úsmev: "Dovoľ mi dnes zvládnuť to a zajtra sa nebudem báť."
Kongregácia, ktorú založil, prijala poslanie pokračovať v jeho diele založenom na láske, oslobodenom od prísnych pravidiel, ktoré by mohli obmedzovať evanjelizačné dielo, ktoré sa má vykonávať vo svete, pre dobro duší ponorených do časných starostí.
Ako výrečné svedectvo o "Turícach" svätého Filipa sa dodnes zachovali jeho dve klenuté rebrá. Jedno je uložené v oratóriu v Ríme a druhé v Neapole. Tieto vzácne relikvie akoby ohlasovali jeho duchovným synom a všetkým dušiam povolaným k apoštolskej činnosti: Tí, ktorí nechajú svoje srdcia formovať pôsobením Ducha Svätého, budú skutočne spolupracovať na obnove tváre zeme.
Ó svätý Filip Neri, ty si svojou radosťou a láskou k blížnym privádzal ľudí bližšie k Bohu. Prosíme ťa, oroduj za nás, aby sme sa aj my dokázali s pokorou a radosťou venovať tým, ktorí to potrebujú. Pomôž nám šíriť Božiu lásku a nádej vo všetkom, čo robíme. Amen.
Masima - Svätí Boží služobníci
Žiadne komentáre: