13.5.26
Najkrvavejší svedok rozdeleného kresťanstva, svätý Andrej Bobola
Svätý Andrej Bobola, ktorého si Cirkev pripomína 16. mája, podstúpil nesmierne bolestivú, mučenícku smrť. Ešte počas svojho života však tento jezuita a misionár predpovedal, že sa stane patrónom Poľska.
Na zaprášenej ceste hrkotali naložené vozy s kusmi nábytku, perinami, zviazanými vo veľkých plachtách, a potrebnými riadmi. Na kozlíkoch sedeli matky s deťmi a otcovia držali v rukách opraty, poháňajúcimi kone a voly.
Písal sa rok 1300, v krajine vládol Václav II., ktorý spravoval Čechy a Poľsko. Práve tam smerovali mnohé rodiny, medzi ktorými bola tiež starobylá rytierska rodina Bobolová z Lelivy, teraz smerujúca do Strachonice v sandomerskom vojvodstve, kde sa o dve storočia neskôr 30. novembra 1591 narodil bohabojnému Krištofovi a jeho manželke syn Andrej Bobola.
V tej dobe sa začali pokusy úsilia o zjednotenie pravoslávia s rímskokatolíckou cirkvou. Bobolovci boli hlboko nábožensky založená rodina, aj preto Andrej študoval v jezuitskom internáte, kde sa sa vynikajúco vzdelal v gréčtine, ktorú neskôr zúročil vo svojich dišputáciách s pravoslávnymi.
Po škole, v ktorej si veľmi obľúbil Mariánsku družinu, vstúpil 10. augusta 1611 dvadsaťročný Andrej do Tovarišstva Ježišovho. Noviciát začal v litovskom Vilne, kde sa preukázal takou kresťanskou horlivosťou, že bol o dva roky neskôr pripustený k rehoľným sľubom, ktoré zložil na sviatok svätého Ignáca z Loyoly v roku 1613. V tomto meste zostal ešte dva roky, ktoré venoval štúdiu filozofie. Svoje znalosti, nadobudnuté usilovným štúdiom, zúročil, keď nejaký čas pôsobil ako učiteľ v jezuitských školách v Kráľovci a ukrajinskej Povltave.
Potom sa stal v roku 1618 seminaristom a 11. decembra 1622 ho biskup Eustach Wollovič vysvätil za kňaza. Netrvalo dlho a stal sa kazateľom a spovedníkom vo vilniuskom chráme svätého Kazimíra a venoval sa tiež seminaristom v Mariánskej družine. Andrej mal v tom období práce vyše hlavy, svoje povinnosti však vykonával tak svedomito, že už vtedy ho obyvatelia mesta považovali za svätého.
Boh zoslal v tom čase na Vilno trikrát morovú ranu. Andrej chodil so svojimi rehoľnými bratmi z domu do domu, aby pomáhal tým chorým, ktorých príbuzní zo strachu z nákazy celkom opustili. Obetoval sa, ošetroval úbožiakov a poskytoval im aj duchovnú útechu. Osem jezuitov, ktorí s Andrejom posluhovali chorým z kresťanskej lásky, sa však nakazilo a zomreli. Andreja s Božou pomocou nákaza obišla, hoci si prial zomrieť takou smrťou, ako jezuitskí spolubratia.
V roku 1631 bol vymenovaný za predstaveného nového rádového domu v Bobrujsku. Rehoľníkov držal v prísnej kázni, no popritom im vychádzal v ústrety s takou láskou a pokorou, že ho všetci milovali ako starostlivého otca, ktorý by pre nich neváhal položiť život.
Pochvalný chýr o jeho vysokých cnostiach sa zakrátko rozšíril do všetkých provincií Tovarišstva Ježišovho a vďaka tomu sa jeho dvere pre časté návštevy takmer nezatvorili. Veľmi rád hostil zvlášť jezuitov, ktorí boli v tej dobe vypovedaní z tureckých misií a uchýlil sa k Andrejovi, aby pri ňom pookriali na tele i na duši.
V roku 1655 sa vo Varšave konalo zhromaždenie poľských jezuitov, na ktorom bol prítomný aj Andrej Bobola. Malo sa tam rokovať o tom, ako by mali čeliť proti pravosláviu, ktoré v tých časoch s neobyčajnou vytrvalosťou šíril po Rusku a v Litve Theofan, pričom sa sám nazval jeruzalemským patriarchom.
Po skončení zhromaždenia bol Andrej poslaný do jezuitského kláštora v Pinsku. V novom pôsobisku si zapálený Božou láskou počínal ako pravý apoštol. Ale v kláštore sa veľmi nezdržiaval, jeho srdce, uchvátené neodolateľnou túžbou pracovať na záchrane duší pred pravoslávím, ho hnala medzi ľudí. Každé ráno, za akéhokoľvek počasia, vychádzal z kláštora do okolia, ktoré neskôr prešiel krížom-krážom, aby prebudil ľud z náboženskej otupenosti.
Neskôr si dal úlohu, že ako misionár chce navštíviť celé Polesie a tak chodil aj na ďaleké cesty. Bola to síce ťažká práca, ale Andrej dokázal všade, kam prišiel, strhnúť na seba pozornosť každého, s kým sa začal zhovárať. Bolo aj preto, lebo mal vrodenú jemnú pozornosť voči ľuďom bez rozdielu stavu, a tiež ako kazateľ dokázal zapôsobiť na srdcia svojich poslucháčov, a mnohí z nich celkom podľahli jeho vplyvu.
Andrej svoj úspech pripisoval Prozreteľnosti, ktorá ho skutočne neobyčajne zahŕňala svojou milosťou. Ale zároveň cítil väčší záväzok, každú voľnú chvíľu venoval horlivej príprave na ďalšiu misionársku činnosť a zvlášť sa modlil ku Kráľovnej apoštolov, s pevnou vierou, že mu dopomôže obrátiť čo najviac rozvracačov.
Jeho misionárske sa nezaobišli bez ťažkostí, pretože ho zadržiavali vojnami spustošené regióny. Neraz nocoval pod šírym nebom a bol vďačný, že vo vaku našiel suchú kôrku chleba. V týchto nevľúdnych obciach žili ľudia, oddaní pravosláviu, ktorý nemal potuchy o katolíckej viere. Andrej im pripomínal, že ich predkovia boli kedysi katolíci a vyvracal bludy s takým presvedčením, že sa poslucháči rozhoreli nadšením.
Andrejova apoštolská práca nebola márna, jeho slová padali na úrodnú pôdu všade - v mestách, dedinách, na majeroch i samotách. Všade, kam prišiel, získaval prívržencov, ktorí vrúcne prilipli k Cirkvi. Dokonca neďaleko mesta Polocka sa celá jedna dedina prihlásila ku katolíckej viere. Sem-tam našiel aj osamotené katolícke rodiny, ktorých potom utvrdzoval vo viere a nabádal ich, aby dávali dobrý príklad rozkolníkom.
Tiež sa ale stávalo, že narazil veľký odpor nepriateľov, ktorí mu nevedeli prísť na meno, a posmešne ho nazývali "lovcom duší". Zvlášť boli naňho rozzúrení ruskí popi, ktorí navádzali výrastkov, aby sa mu posmievali a hádzali po ňom blato. Andrej Bobola znášal toto utrpenie s myšlienkou na nášho Pána, ktorý umierajúc na kríži sa modlil za svojich nepriateľov.
Jeho požehnanej činnosti dosť veľa škodilo, že Poľsko, podriadené vláde neschopného a nedbalého kráľa Kazimíra, bolo vtedy ohrozené takmer zo všetkých strán. Pri Vilnuse a Grodne už stál moskovský cár Alexej, pripravený k boju, na Krakov sa hnali Švédi a Bohdan Chmelnický medzitým vpadol do krajiny so svojimi kozákmi, ktorí plienili dediny a týrali katolíkov.
Keď sa od rozvracačov dozvedeli, že v okolí Pinska pôsobí ako misionár Andrej Bobola, začali ho hľadať. Apoštola na to upozornili katolíci v osade Peredina, keď tam prišiel slúžiť svätú omšu. Aby unikol nebezpečenstvu, nasadol aj s rehoľným bratom, ktorý ho sprevádzal na voz, čo mu katolíci narýchlo zohnali. Pred Mogilnom zbadal pohonič blížiacich sa kozákov; vystrašený zoskočil z voza a utiekol do lesa. Andrej chcel tiež utiecť, ale to už sa k nemu blížili kozáci. Odovzdal sa do Božej vôle a podarilo sa ešte uprosiť kozákov, aby nechali odísť rehoľného brata. Oni ho však zbičovali do krvi a potom ho priviazali ku koňom, ktoré ho potom vliekli po zemi.
Svätého Bobolu čakalo mučenie, prekračujúce ľudské chápanie. Kozáci mu najprv strhli sutanu a zbičovali ho krátkymi, silnými bičmi, pričom počas celého bičovania ho vyzývali, aby sa zriekol katolíckej viery. Keď odmietol, uplietli z vŕbového prútia korunu a dali mu ju na hlavu. Aby viac trpel, päsťou ho bili do tváre takou silou, že mu vyrazili zuby.
Kozáci sa stále nemohli nasýtiť jeho utrpením a tak mu vytrhali nechty a z ramena mu stiahli kus kože. Potom ho dvaja mučitelia priviazali za krk k sedlám svojich koní a za bodania pík ho nútili bežať do Janowa.
Tam predviedli svätca pred vodcu kozákov Jána Lichého, na ktorého otázku, či je kňaz, odpovedal: "Áno. Moja viera vedie k spáse. Obráťte sa." Lichy ho začal sekať šabľou, Andrej zdvihol na obranu ruku a bol do nej niekoľkokrát zasiahnutý.
Takto, so zranenou rukou, ale ešte stále živý, ho položili na stôl a pálili pochodňami, potom ho prevrátili na brucho a pokračovali vo svojom zverskom mučení. Na mieste, kde mal tonzúru, mu nožom vyrezali do kože obrázok tela, na chrbte zasa obraz ornátu a otvorené rany popritom posypávali plevami. Mučenie pokračovalo tým, že mu odrezali nos, uši, pery a vyrazili mu oko.
Mučeník vo výkrikoch strašnej bolesti volal meno Ježiš, a preto mu rozzúrení nožom otvorili hrdlo a vyrvali mu jazyk. Potom ho zavesili za nohy na trám hlavou dole a Lichý úderom šable ukončil jeho trápenie. Toto martýrium sa udialo 16. mája 1657.
Keď potom kozáci kvôli oveľa početnejšiemu poľskému vojsku odtiahli, bolo zmasakrované telo Andreja Bobolu prenesené do farského chrámu a jezuiti ho neskôr preniesli do svojho rehoľného kostola v Pinsku.
Na mučenícku smrť Andreja Bobolu sa vo víre nasledujúcich udalostí pozabudlo, až sa 16. apríla 1702 sám pripomenul, keď sa zjavil vtedajšiemu rektorovi kolégia v Pinsku, otcovi Marcinovi Godebskému, ktorého trápilo blížiace sa nebezpečenstvo v podobe útočiacich saských, ruských a švédskych vojsk. Apoštol viery mu povedal, že kláštor bude uchránený, pokiaľ jeho telo oddelia od ostatných tiel.
V množstve rakiev však dva dni nemohli nájsť truhlu s jeho ostatkami. V noci z 18. na 19. apríla sa mučeník zjavil svetskému sakristiánovi Prokopovi Łukaszewiczovi: "Moje telo sa nachádza v zemi, v rohu pivnice naľavo, tam hľadajte a nájdete," prezradil mu.
Keď potom otvorili rakvu, zostali prekvapení. Telo Andreja Bobolu bolo napriek veľkej vlhkosti nepoškodené a vláčne, akoby zomrel len pred krátkou chvíľou. Exhumácia tela svätého jezuitu započala celú sériu zázrakov, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe.
Kláštor bol skutočne uchránený, ruský generál, ktorý obsadil mesto, vystavil rektorovi ochranný list, ktorým sa zaručovala nedotknuteľnosť kláštora a jeho majetkov.
Urobili sa aj prvé kroky, vedúce k beatifikácii otca Bobolu, ale pre početné vojny a zrušenie Tovarišstva Ježišovho boli pozastavené. V roku 1819 sa svätec zjavil kňazovi Korzenieckému a vyzval ho, aby otvoril okno cely a pozrel sa von. Dominikán uvidel pred sebou oddiely Rusov, Turkov, Francúzov, Rakúšanov, Prusov, Angličanov a ďalších vojakov v neznámych uniformách a začul slová Andreja Bobolu: "Keď bude vojna, ktorú vidíš pred sebou vidíš, ukončená mierom, vtedy bude Poľsko obnovené a ja sa stanem jeho patrónom."
Napokon bol jeho beatifikačný proces obnovený a 30. októbra 1853 do pápež Pius IX. dokončil. Po vyhnaní jezuitov sa o mučeníkove relikvie starali piaristi, po nich dominikáni a nakoniec diecézni kňazi. Po boľševickej revolúcii boli prenesené do medicínskeho centra v Moskve a na žiadosť Vatikánu boli v roku 1923 prevezené do tamojšej kaplnky svätej Matildy a nasledujúci rok do rímskeho chrámu Il Gesù.
Pius XI. prehlásil 17. apríla 1938 blahoslavenca za svätého a preto relikvie svätého Andreja Bobolu putovali vlakom späť do vlasti.
Bože, náš Otče, ty si skrze smrť svojho milovaného Syna chcel zjednotiť svoje roztrúsené deti. Daj nám horlivo spolupracovať na tvojom diele, za ktoré svätý Andrej Bobola, mučeník, obetoval svoj život. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.Masima - Príbehy svätých
Žiadne komentáre: