11.5.26
Odvážny svätý tínedžer Pankrác
Kresťanský mladík, svätý Pankrác z Ríma, ktorého sviatok si každoročne pripomíname 12. mája, sa s ohromujúcou silou ducha postavil proti mužovi, ktorý mal vo vtedajšej dobe najväčšiu svetskú moc. Nebolo to však stretnutie dvoch mužských protivníkov, ale skôr dvoch vier. Mystické telo Kristovo v konflikte s pohanstvom.
"Je pravda, že som mladý, ale pre duše, narodené urodzene, statočnosť nečaká na uplynutie rokov." Nie sú to slová svätého Pankráca, ale Dona Rodriga, hlavnej postavy tragikomédie Cid, ktorú napísal francúzsky dramatik zo sedemnásteho storočia Pierre Corneille. Skvele však vystihujú stav ducha svätého Pankráca, ktorý v mladosti spečatil vieru, ktorú prijal, vlastnou krvou. Napokon, aj jeho meno znamená v gréčtine "neporaziteľný, víťazný, ten, ktorý všetko premôže".
Pankrác sa narodil vo Frýgii v Malej Ázii okolo roku 289. Dnes sa naňho spomína pomenej, ale existujú dostatočné dôkazy o jeho oddanosti, pretože jeho meno a dátum jeho mučeníctva boli riadne zapísané v martyrológiu od svätého Hieronyma, tiež v Gelasovom svätorečení, spomína sa aj v Zlatej legende.
Pochádzal z urodzenej, i keď pohanskej rodiny. Jeho matka Cyriada zomrela pri pôrode, a tak jeho výchova zostala na pleciach jeho otca Cleoniusa, no krátko pred svojou smrťou zveril osemročného Pankráca do starostlivosti svojho brata Dionýza, ktorý sa svojmu synovcovi snažil dať dobré vzdelanie.
Aby Pankrác nemyslel stále na bolestnú stratu rodičov, vzal ho okolo roku 299 do Ríma, aby sa tam zoznámil s ostatnými príbuznými. Rím bol vtedy centrum kultúry a vedy, a chlapec sa tam mohol pripraviť na vojenskú, alebo politickú kariéru. Prozreteľnosť tam však mala pre Pankráca pripravené väčšie veci - pravdu evanjelia, krst a korunu mučeníctva.
Z Frýgie sa vydali do Ríma loďou, ktorá zakotvila v niekoľkých prístavoch v Grécku a na Talianskom polostrove, takže Pankrácove obzory sa rozšírili. Ohromene zistil, že svet je oveľa väčší, ako si predstavoval.
Cesta mala aj tienisté stránky - chlapec rozčarovane pozeral na skupinku mladých dievčat a chlapcov v reťaziach, ktorých predávali ako otrokov. Ich tváre prezrádzali utrpenie, no zdalo sa, že nespravili nič zlé. Pankrác smutne sledoval, ako ktosi prichádza k mladučkým väzňom, aby im dal jedlo a oblečenie a jeho strýko mu vysvetlil, že dobrodincom musel byť kresťan, lebo ich náboženstvo považuje otroctvo za nespravodlivosť.
Pankrác pozoroval aj ostatných cestujúcich na lodi a všimol si, že niektorí spoločne večerali, potom počúvali čítanie, modlili sa, prežehnávali sa, prejavovali si vzájomnú náklonnosť a slúžili iným núdznym pasažierom. Strýko Dionýz ich označil za učeníkov Ježiša Krista, ktorý zomrel v Jeruzaleme a podľa nich vstal z mŕtvych a vystúpil do neba a odvtedy sa skrze Ducha Svätého sprítomňuje vo svojich učeníkoch.
V chlapcovi sa prebudila zvedavosť dozvedieť sa o týchto ľuďoch viac. Videl, že strýko ich obdivuje a tak ho poprosil, aby mu porozprával o Ježišovi, jeho živote a jeho učení. Dionýz mu však iba vyhýbavo povedal, že v mladosti žil v Ríme, kde mal kresťanských priateľov a niektorých z nich, spolu s vtedajším pápežom Sixtom II., odsúdil cisár Valerián na smrť. "Keď som sa vrátil do Frýgie, stratil som s nimi akýkoľvek kontakt, ale keď prídeme do Ríma, budeš mať príležitosť sa s nimi stretnúť," uistil Pankráca.
V prístave v Ostii vystúpili z lode a vydali sa do južnej časti Večného mesta, kde sa v elegantnej štvrti Caelian Hill, jedného zo siedmich kopcov, na ktorých bolo založené mesto, nachádzalo rodinné sídlo.
Rím bol jedným z najatraktívnejších miest starovekého sveta. Nachádzali sa v ňom školy rétoriky, filozofie, medicíny, umenia a remesiel. Pretože rímska mytológia nemala núdzu o bohov, mesto bolo posiate chrámami. Pohanskí kňazi sa však nespokojne prizerali, ako klesá počet ich veriacich, ktorí odchádzali v rovnakom pomere, ako pribúdali kresťania.
Dionýz videl, že Pankráca tuho objala túžba spoznať Ježišových učeníkov, preto sa povypytoval, kto z nich má teraz najvyššie postavenie a potom si dohodol čas a miesto stretnutia. V tom čase bol pápežom asketický, zbožný a cudný Marcelin, ktorý rozšíril najdôležitejší kresťanský cintorín v Ríme - katakomby svätého Kalixta a v tomto pokojnom prostredí, v ktorom žili Ježišovi nasledovníci, postavil hrobky pre seba a svoju rodinu. Tento stav však dlho netrval.
Keď k nemu priviedli Dionýza a jeho synovca Pankráca, pápež ich milo privítal a zapísal do katechumenátu. Pankrác, ohromený informáciami, ktoré sa každý deň dozvedal o Ježišovi a jeho evanjeliu, cítil, že sa mu napĺňajú jeho najhlbšie túžby. Úmerne tomu sa v ňom zároveň stupňovala hrôza z modlárstva Rimanov.
Pápež nešetril úsilím, aby im poskytol náboženské vzdelanie a učil ich využívať svoje bohaté materiálne statky na šírenie skutkov milosrdenstva. Dionýz a Pankrác sa takto naučili kresťanskej láske a pomoci núdznym. Po skončení prípravy obaja prijali pravdepodobne na Veľkú noc v roku 301 krst s obdivuhodnou oddanosťou a horlivosťou. Mystické Kristove telo bolo teraz obohatené o týchto dvoch hrdinov, ktorí čoskoro odhalili odvahu svojich duší a dosiahli veľké víťazstvo pre bojujúcu Cirkev.
Dioklecián rozdelil v roku 285 Rímsku ríšu na dve časti. Východnú časť, s hlavným mestom Nikomédia si nechal pre seba a západnú časť s hlavným centrom v Miláne ponechal Maximianovi. Obaja títo správcovia sa titulovali "Augustus" a navzájom sa podporovali vo svojich úradoch, hoci Dioklecián bol vždy prvoradý.
O niekoľko rokov neskôr vymenoval Maximian okolo roku 293 Konštantína Chlora za "Cézara" a Dioklecián tak spravil s Galeriom. Toto rozdelenie ríše na štyri časti im uľahčilo vojenské operácie. Galerius mal na zodpovednosti Balkánsky región a ako neústupný pohan bol veľkým nepriateľom voči všetkým monoistickým náboženstvám, najmä však voči kresťanstvu a podarilo sa mu presvedčiť svojho nadriadeného Diokleciána, aby vykorenil Kristove náboženstvo.
Ten následne vyhlásil 23. februára 303 cisársky edikt, v ktorom ukladal prísne tresty tým kresťanom, ktorí sa nezriekli svojej viery. Dekrétom boli zakázané zhromaždenia, zaviedlo sa ničenie miest bohoslužieb a pálenie svätých kníh. Tresty tiež zahŕňali konfiškáciu majetku, stratu pozícií a privilégií a väznenie správcov štátu. Aby to neboli iba slová na papieri, hneď na druhý deň bol jeden z kostolov, nachádzajúci sa vedľa cisárskeho paláca, vypálený a tak sa spustilo krvavé prenasledovanie na celom Východe.
Povstanie v Sýrii o niekoľko mesiacov neskôr a tiež dva pokusy o zbúranie cisárskeho paláca v Nikomédii, poskytli pre Galeria zámienku, aby zopakoval obvinenie proti Cirkvi a tiež na to, aby prinútil Diokleciána, aby vydal druhý, ešte prísnejší edikt.
Väznice však boli preplnené a tak Dioklecián vydal aj tretí edikt, v ktorom udelil slobodu tým, ktorí sa zriekli vernosti Kristovi a zároveň uložil trest tým, ktorí Mu zostali verní. Diokleciánove rozkazy, ako najvyššej autority, mali vplyv v celej ríši a teda aj v Ríme, kde sa čoskoro začali konať odsúdenia kresťanov.
V roku 303 prijal Dioklecián pozvanie od Maximiana, aby prišiel do Ríma a prevzal si poctu za dvadsaťročnú vládu. Pankrác so strýkom boli svedkami triumfálneho sprievodu dvoch cisárov, sediacich na veľkolepých trónoch na nosidlách, ktoré ťahali štyri slony. Za nimi nasledoval sprievod porazených nepriateľov, vojnových trofejí, vlajkonosičov, dôstojníkov víťazných légií a magistrátov. Diváci, oslnení exkluzívnou pompou jasali a zároveň sa rozpútalo zúrivé prenasledovanie kresťanov.
Hoci Dionýz a Pankrác nepatrili k duchovenstvu, ani nemali žiadny zvláštny význam ako laici, napriek tomu sa v roku 304 objavil v sídle na Caelian Hill exekútor s ozbrojeným sprievodom a vydal príkaz na ich zadržanie. Boli odsúdení ako nasledovníci Krista a dobrodinci jeho Cirkvi.
Obaja predstúpili pred súd ako dôstojní Boží synovia. Súdne pojednávanie bolo verejné. Keď sa ich sudca opýtal, či sa obžaloba proti nim zakladá na pravde, hrdo odpovedali: "Sme kresťania." Dionýz však, dobre oboznámený s obsahom cisárskych ediktov, stanovujúcich tresty pre tých, ktorí odmietali páliť kadidlo bohom, ich vyhlásil za nespravodlivé, čím znovu potvrdil svoju vieru a okamžite si vypočul rozsudok - mal byť sťatý za bezbožnosť a nepriateľstvo voči cisárovi.
Potom sa sudca obrátil na Pankráca, no pri pohľade na jeho nízky vek a spoločenské postavenie, váhal s vynesením rozsudku a navyše, skrslo v ňom podozrenie, že mládenec vyjadril kresťanské presvedčenie pod vplyvom svojho strýka. Preto sa rozhodol prerušiť pojednávanie a predložiť tento prípad samotnému Diokleciánovi.
Pankráca priviedli pred cisára ráno 12. mája. Diokleciána zaujal chlapcov vznešený a mladistvý vzhľad, a pocítil k nemu priazeň. V rozhovore mu pripomenul, že jeho rodičia uctievali bohov. "Tvoji rodičia uctievali bohov," pripomenul mu cisár v rozhovore. "Kresťania tvoria nepriateľskú sektu voči ríši. Využi radšej svoju šľachtu a bohatstvo na získanie váženého úradu," nabádal ho. "Mohol by si tak získať úctu, užívať si šťastný život... stačí iba jedno, vzdaj sa svojej viery."
Odvážny Pankrác to hneď zavrhol a "trpezlivý" Dioklecián prešiel k zastrašovaniu. "Potom ti bude skonfiškovaný majetok, budeš odsúdený na nútené práce, alebo aj na trest smrti." Mladík napriek tomu, pod vplyvom nadprirodzenej sily znovu prehlásil: "Zostanem kresťanom!"
Určite to bola úžasná scéna - dospievajúci chlapec sa s ohromujúcou silou ducha vzpiera mužovi, ktorý mal v tej dobe najväčšiu svetskú moc a ktorého ešte včera videl prichádzať s pompou do Ríma. Ich rozhovor nebol konfrontáciou dvoch mužov, ale skôr dvoch vierovyznaní.
Bolo to Mystické Kristove telo, ktoré čelilo pohanstvu a Pankrác, unesený silou, ktorú náš Pán odovzdáva svojej Cirkvi, sa správal akoby bol Cirkvou - jeho ústami hovorila Baránkova nevesta, ktorú brány pekla nikdy nepremôžu.
Podobne, ako v Ježišovej prítomnosti zaváhal Pilát Pontský, aj Dioklecián bol zasiahnutý Pankrácovým neochvejným prejavom, pýcha mu však bránila, aby si to uvedomil. Ponížený a urazený cisár vo svojom pokuse zlomiť vieru a radosť iba štrnásťročného mladíka, vyniesol rozsudok. V podvečer bol Pankrác sťatý na Via Aurelia.
Svedkom jeho popravy bol aj slávny kresťanský patricij Ottavilla, ktorý potom dal preniesť hlavu a telo tínedžerského mučeníka do neďalekých katakomb. Tam boli pomazané balzamom a zabalené do vzácneho ľanu. Pankrác bol v nebi korunovaný slávou nevinnosti a mučeníctva a od toho okamihu bol považovaný na zemi za svätého. Na mieste jeho popravy je latinský nápis: Hic decollatus est Sanctum Pancratius - Tu bol sťatý svätý Pankrác.
Čoskoro sa pri jeho hrobe, ako aj pri kontakte s jeho relikviami začali diať úžasné zázraky. Pápež Symachus dal o necelé dve storočia neskôr postaviť na mieste jeho hrobu kostol, súčasnú Baziliku San Pancrazio Minor.
Úcta k svätému mladíkovi sa rozšírila po celom svete, najmä v Taliansku, Francúzsku, Španielsku a Anglicku, kde koncom šiesteho storočia svätý Augustín z Canterbury premenil pohanský chrám na kláštor, ktorého patrónom bol vymenovaný svätý Pankrác.
Svätý Pankrác, odvážny mladík, ktorý si dal svoj život za Krista, prosíme ťa, aby si nás viedol k rovnakej neochvejnej viere. Pomôž nám odolať všetkým pokušením sveta a zostať verní Bohu vo všetkých skúškach, ktoré nás stretnú. Chráň nás svojou príhovornou mocou, najmä naše deti, aby rástli v láske k Bohu a v pevnej viere, tak ako ty. Prosíme ťa, aby si nám vyprosil milosť žiť v pravde, aby sme aj my mohli nájsť odvahu a silu, keď budeme čeliť našim vlastným skúškam. Amen.
Žiadne komentáre: