28.4.26
Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort
Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort, čistý ako anjel, horlivý ako apoštol a trpezlivý ako kajúcnik bol neúnavným misionárom Ježišovej lásky skrze Máriu a predpovedal množstvo ohnivých duší, ktoré prídu v budúcich časoch. Cirkev si ho pripomína 28. apríla.
Písal sa rok 1716 a začiatkom apríla sa začala misia v Saint-Laurent-sur-Sèvre, ktorá mala byť posledná. Oddaný kazateľ, vyčerpaný prácou ochorel na akútny zápal pohrudnice, napriek tomu 22. apríla nezrušil kázeň, sľúbenú na popoludnie návštevy biskupa z La Rochelle Étienna de Champfloura. Hovoril o Ježišovej nežnosti a bol stiahnutý z kazateľnice na pokraji smrti.
Niekoľko dní predtým, keď predvídal, že v tomto roku zomrie, požiadal, aby pri uložení do rakvy zostali na jeho tele reťaze, ktoré nosil okolo krku, rúk a nôh ako symbol otroctva lásky k Panne Márii. 27. apríla chorý nadiktoval svoj závet a svoju misionársku prácu odkázal otcovi Renému Mulotovi.
Nasledujúce ráno viditeľne ukazovalo, že sa blíži posledná chvíľa. V pravej ruke držal kríž s odpustkami od pápeža Klementa XI. a v ľavej malú sošku Panny Márie, ktorá ho vždy sprevádzala. Obe cennosti pobozkal a s hlbokou zbožnosťou o nich premýšľal.
Popoludní sa zdalo, že umierajúci zvádza svoj posledný boj: "Márne na mňa útočíte. Som medzi Ježišom a Máriou. Deo gratias et Mariæ. Dosiahol som koniec svojej cesty, konečne už nebudem viac hrešiť!" A keď nastala noc, odovzdal svoju dušu Bohu vo veku štyridsaťtri rokov.
Tisíce ľudí si prišli uctiť telesné pozostatky svojho apoštola a biskup Champflour sa vyjadril, že stratil "najlepšieho kňaza diecézy". Takým bol svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort, kňaz, ktorý žil s čistotou anjela, pracoval s horlivosťou apoštola a trpel s prísnosťou kajúcnika.
Od útleho veku sa akoby inštinktívne obracal k Najsvätejšej Panne, ktorú nazýval svojou "Dobrou Matkou", a ktorú s detskou jednoduchosťou prosil o všetko, čo potreboval. K jej úcte viedol aj svojich súrodencov. Keď jeho malá sestra Lujza, ktorú si obzvlášť vážil, váhala, či má opustiť svoje hry a ísť sa s ním pomodliť ruženec, presvedčivo jej povedal: "Moja drahá sestrička, budeš veľmi krásna a všetci ťa budú milovať, ak budeš naozaj milovať Boha." Jeho slová mali účinok, Lujza sa jedného dňa pod jeho vedením stala mníškou v Benediktínskej sviatosti.
Ale v skutočnosti bola Panna Mária prvá, ktorá si ho vybrala a zvolila za jedného zo svojich veľkých obľúbencov. Do jeho mladej duše vryla mimoriadnu náklonnosť, ktorú k nej vždy prechovával.
Dvanásťročný Ľudovít vstúpil do jezuitskej školy v Rennes, kde bolo vzdelanie bezplatné a tak malo množstvo študentov, pre ktorých však chýbalo ubytovanie. Ľudovít preto býval u svojho strýka, opáta Alaina Roberta de la Vizuele.
Pod vedením zbožného kňaza chodil spolu s ostatnými študentmi navštevovať chorých a prinášal im to najlepšie, čo mu jeho srdce mohlo ponúknuť. Čítal im úryvok z evanjelia a komentoval ho, potom sa s nimi rozprával o Panne Márii. V škole v Rennes si našiel dvoch dobrých priateľov, Jeana-Baptista Blaina, ktorý neskôr napísal jeho životopis, a Clauda Poullarda des Places, budúceho zakladateľa Kongregácie Otcov Ducha Svätého.
Okrem toho vypĺňal voľný čas návštevami kostolov v meste, kde sa uctievali podmanivé sochy Panny Márie. Táto jeho láskyplná a úprimná oddanosť bola nepochybne ochranou jeho čistoty a útočiskom pred lákadlami sveta.
Bol členom školskej Mariánskej kongregácie a spolu s Poullartom des Places založil združenie na počesť Preblahoslavenej Panny Márie, aby zvýšili jej oddanosť a podnietili svojich spolužiakov k väčšej horlivosti. A hoci mal veľa povinností, našiel si čas aj na rozvíjanie svojho umeleckého talentu - modeloval sochy Panny Márie, maľoval a skladal hudbu aj básne.
V Rennes pocítil aj volanie do klerického stavu. Stalo sa to, keď bol v kostole karmelitánov a tam, pri nohách Panny Márie Pokoja si uvedomil, že sa chce stať kňazom. Preto sa v roku 1693 vydal do Paríža a štúdium začal v seminári otca Clauda de la Barmondière, založeného na prijímanie chudobných seminaristov.
Počas voľna sa živo zapájal do rozhovorov zo spolubratmi, ktorých sa vždy snažil rozveseliť. So súhlasom svojho predstaveného sa venoval všetkým druhom pokánia, ktoré však jeho zdravie nezvládlo a ťažko ochorel. Jeho stav bol taký vážny, že si mysleli, že zomrie. Ale on nepochyboval o svojom uzdravení, pretože cítil, že jeho čas ešte neprišiel.
Keď sa skutočne uzdravil, dokončil štúdium v seminári Saint-Sulpice, ktorého riaditeľ si bol vedomý Ľudovítovej povesti o svätosti a vstup tohto mladíka do seminára videl ako veľkú Božiu milosť. Preto na znak vďaky nariadil modliť sa Te Deum. Aby preveril cnosti mladého seminaristu, zaobchádzal s ním prísne a to podnietilo v Ľudovítovi poníženosť, cestu, ktorou potom kráčal po celý život.
Dvadsaťsedemročný Ľudovít Mária bol 5. júna 1700, na sviatok Zoslania Ducha Svätého vysvätený za kňaza a svoju prvú omšu slúžil pri oltári Panny Márie v kostole Saint-Sulpice. Potom odišiel s kňazom z Nantes, ktorý zhromaždil niekoľko spolubratov, kázať misie z dediny do dediny. Neskôr sa dal k dispozícii biskupovi z Potiers a prijali ho do nemocnice, aby tam slúžil chudobným, ktorých ohromil hlbokou zbožnosťou. Vidiac jeho lásku k nim, požiadali biskupa, aby vymenoval ich dobrodinca za nemocničného kaplána.
"Nemocnica, do ktorej som pridelený, je domom zmätku, v ktorom nikdy nevládne pokoj, a domom chudoby, v ktorom chýbajú statky, duchovné aj svetské," napísal svätec. Za niekoľko mesiacov oddanosti, napriek nepriaznivej situácii a odporu vplyvných jedincov a poniektorých chudobných v nemocnici, ktorí nechceli žiadne reformy, nastolil poriadok a svoju činnosť rozšíril na materiálne potreby svojich zverencov organizovaním zbierok v meste a nezabúdal ani na ich dušu.
"Odkedy som tu, som na nepretržitej misii. Spovedám takmer každý deň od rána do večera a dávam rady nekonečnému počtu ľudí... Dobrý Pán, môj Otec, ktorému slúžim – hoci niekedy neverne – mi dal dary, ktoré som predtým nemal, veľkú ľahkosť vo vyjadrovaní sa a hovorení okamžite bez prípravy, dokonalé zdravie a veľkú otvorenosť srdca voči všetkým."
Zhromaždil niekoľko chorých žien dobrej vôle, ktorým dal životné pravidlo kladúce dôraz na pokoru a pokánie a zveril ich Božiemu Synovi, Večnej Múdrosti. Zanedlho za ním prišla na spoveď mladá žena Maria Lujza Trichetová, ktorá sa chcela stať mníškou. Priviedol ju do novozaloženej skupiny chudobných žien a 2. februára 1703 jej dal rehoľný habit, kvôli ktorému sa jej ostatní posmievali. Ona ho však desať rokov nosila s odvahou, kým sa stala prvou predstavenou kongregácie Dcér Múdrosti, venujúcej sa starostlivosti o chorých, chudobných a deti.
Krátko pred Veľkou nocou v roku 1703 odišiel svätý Ľudovít do Paríža, kde sa niekoľko mesiacov staral o pacientov v nemocnici La Salpêtrière. Keď ho potom vedenie nemocnice prepustilo, využil samotu v meste na prehĺbenie svojho spojenia s Bohom a svoje srdce si vylial na vrúcnych stránkach, ktoré poznáme pod názvom Láska večnej Múdrosti.
V roku 1704 prišiel z Poitiers list predstavenému seminára Saint-Sulpice v Paríži, začínajúci slovami: "My, štyristo chudobných, vás veľmi pokorne prosíme, skrze väčšiu lásku a slávu Božiu, aby ste nám priviedli späť nášho ctihodného pastora, ktorý tak vrúcne miluje chudobných, otca Grignona..." Neostávalo iné, ako si Ľudovíta predvolať a presvedčiť ho, aby sa vrátil do Poitiers a nanovo sa zhostil povinností nemocničného kaplána.
Lenže jeho horlivosť a poriadok, ktorý opäť nastolil, sa nepáčil všetkým a tak po roku odišiel z nemocnice a ponúkol svoju službu biskupovi v evanjelizácii Poitiers a okolia. Takto sa Ľudovít Mária stal všetkým pre všetkých. Túlal sa uličkami predmestia Montbernage, vchádzal do domov, pýtal sa zdravie obyvateľov a žehnal deťom.
Jeho jemnosť, chudoba a pokora mu otvorili srdcia mnohých, čo mu umožnilo začať misiu. Premenil stodolu na kaplnku, uprostred ktorej bol umiestnený veľký kríž. Steny zdobilo pätnásť transparentov predstavujúcich tajomstvá ruženca. Procesie, hymny, ktoré sám zložil, a verejné recitovanie ruženca postupne premieňali srdcia. Po skončení misie dokončil svoje dielo zasadením kríža. Potom v stodole, ktorá sa stala kaplnkou Panny Márie Srdcovej, umiestnil sochu Najsvätejšej Panny Márie a požiadal niekoho, kto by sa zaviazal, že sa bude každú nedeľu a sviatok chodiť pred ňou modliť ruženec. Okamžite sa o to prihlásil robotník zo susedstva. Svoj sľub dodržal štyridsať rokov.
Keď jedného dňa spovedal, uvidel mladého muža, ktorý sa dlho modlil. Pohnutý inšpiráciou ho pozval, aby mu pomohol v jeho apoštolskej práci a tak tento mladý muž pod menom brat Mathurin zasvätil svoj život výuke detí katechizmu a vyučovaniu hymnov, ktoré zložil svätý de Montford počas misií. Jeho misijná činnosť však bola tŕňom v niektorých očiach, pričom to zašlo tak ďaleko, že sa stal podozrivým aj v biskupovom zraku, ktorý nakoniec zrušil jeho poverenie kazateľa.
Pre Ľudovíta bola veľká rana, ale prijal ju s pokorou a videl v nej plán Prozreteľnosti. Pravosť jeho slov a jeho príklad sa stretli s toľkými nesprávnymi interpretáciami a ohováraním, že sa misionár rozhodol podniknúť pešo púť do Ríma, aby od pápeža získal osvietenie o tom, akým smerom by sa mal v živote uberať. Pápež Klement XI. ho prijal na audiencii na jar v roku 1706 a povedal mu: "Vo Francúzsku máte dostatočne široké pole pre apoštolát, aby ste v ňom prejavili svoju horlivosť. Vo svojich misiách dôrazne učte náuku ľuďom a deťom. Nech si obnovia krstné sľuby." Potom mu Svätý Otec udelil titul "Apoštolský misionár". Ľudovít Mária si na palicu položil kríž požehnaný pápežom a odišiel do opátstva Saint-Martin de Ligugé v diecéze Poitiers, kde si myslel, že si tam môže chvíľu oddýchnuť.
Jeho bývalí nepriatelia ho však sledovali a on tam nemohol zostať, preto sa koncom roku 1706 pridal ku kňazovi Leudugerovi, ktorý organizoval farské misie v Bretónsku. De Montfort vynikal vo vyučovaní katechizmu, ktorý oživil krátkymi príbehmi, aby si viac získal pozornosť detí a aby sa lepšie naučili kresťanskú náuku, zveršoval ju a nechal ju spievať deti podľa známych melódií. Ruženec však zostal jeho obľúbenou modlitbou.
Vo svojich kázňach učil veľké pravdy viery - smrť, súd, nebo, peklo, odsudzoval neresti a hriech a veriacich nabádal k ľútosti a dôvere v Božie milosrdenstvo. S otcom Leudugerom však mali rozdielne názory, preto sa Montfort presťahoval do malej pustovne neďaleko jeho rodného mesta.
O dva roky neskôr bol opäť misionárom v diecéze v Nantes, kde ho zavolal generálny vikár otec Barrin. Svätec tam kázal na mnohých miestach a bol na pomoci chudobným, ktorých utešoval a povzbudzoval k svätému životu a tvrdej práci. Bol presvedčený o hodnote utrpenia, ktoré rodí duše, a raz sa spolubratovi vyjadril: "Cítime sa tu príliš pohodlne. Sme veľmi zlí a naša misia bude márna, pretože nebola založená na kríži ani ním nepodporovaná. Sme tu príliš milovaní. Takže toto ma núti trpieť - žiadny kríž! Aká to je moja bolesť!"
Jeho viera v tajomstvo kríža ho inšpirovala v pláne postaviť Kalváriu neďaleko Pont-Château, kopci, na ktorom by boli umiestnené tri kríže, presne ako na Golgote. Niekoľko dobrovoľníkov sa hneď dalo do práce a otec Ľudovít pre nich zbieral potraviny z okolitých fariem. Keď však bola stavba Kalvárie dokončená, nantský biskup zakázal jej požehnanie. Skutočnosť bola taká, že pod zámienkou, že by sa tento kopec mohol stať nebezpečnou pevnosťou v rukách útočiacich nepriateľov, zle informovaný kráľ Ľudovít XIV. nariadil jej zbúranie.
V roku 1712 napísal "Traktát o pravej úcte k Panne Márii", aby - ako sa sám vyjadril - "som zapísal to, čo som plodne učil na verejnosti a najmä na svojich misiách v priebehu mnohých rokov." Jansenistický odpor mu však zabránil v publikovaní tohto traktátu, ktorý uzrel svetlo sveta až v roku 1843, viac ako storočie po jeho smrti.
Svätcovmu srdcu boli veľmi drahé deti, o ktorých výchovu sa mimoriadne staral a v dedinách zakladal malé bezplatné školy. V roku 1715 dokončil Regulu pre kongregáciu Dcéry Múdrosti a v misiách mu pomáhali štyria bratia, pričom žiadny kňaz sa k nim nepridal. Raz stretol čiastočne ochrnutého kňaza Reného Mulota a vyzval ho, aby ho nasledoval.
On sa najprv odmietol k nemu pripojiť v jeho misionárskej práci. "Nemôžem sa stať misionárom, pretože som už roky ochrnutý na jednej strane; mám ochorenie pľúc, ktoré mi sotva dovoľuje dýchať, a som taký chorý, že nemám pokoj vo dne ani v noci," povedal. Ale svätý muž mu odpovedal: "Hneď ako začneš kázať, budeš úplne uzdravený." Jeho predpoveď sa potvrdila a neskôr sa po smrti otca de Monfort stal prvým generálnym predstaveným rehoľnej rodiny.
Veľký apoštol a syn Panny Márie, svätý Ľudovít Mária de Montfort, tvojou jedinou túžbou bolo zapáliť svet Ježišovou láskou skrze Máriu. Úpenlivo ťa prosíme, vypros nám dokonalú a stálu oddanosť Márii, aby sme sa mohli podieľať na viere, nádeji a láske Panny Márie a aby sme mohli dostať milosť, o ktorú ťa prosíme (vymenovať).Otče náš, Zdravas Mária, Sláva BohuSvätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort... oroduj za nás (3x)
obrázok: maryvalepress
Žiadne komentáre: