25.4.26
Učeník v spoznaní kríža Rafael Arnaiz Baron
Najväčším životným skutkom svätého Rafaela Arnaiza Barona, ktorého si Cirkev pripomína 26. apríla, bolo prijať zdanlivý pád svojich túžob a celkom sa prispôsobiť Božej vôli. Svätý rehoľník bol v očiach ľudí ničím, ale v Božom zraku, ktorý súdi srdce a nie zovňajšok, bol veľkým svätcom.
Rafael Arnaiz Baron sa narodil v španielskom Burgose 9. apríla 1911 v aristokratickej rodine ako prvý zo štyroch synov katolíckych manželov inžiniera Rafaela Arnaiza a novinárky Mercedes Baronovej. Pokrstený bol 21. apríla ako Rafael Arturo Alvaro José de la Immaculada Concepción i San Luis Gonzaga. O osem rokov neskôr prijal 25. októbra 1919 prvé sväté prijímanie.
Raz, keď desaťročný nemohol ísť kvôli chorobe na svätú omšu s ostatnými deťmi, poprosil kňaza, aby mu priniesol Najsvätejšiu sviatosť. Kňaz, ohromený zbožnosťou malého chlapca, súhlasil a Rafael odvtedy nikdy nevynechal nedeľné prijímanie.
Hlboký pohľad, bystrá inteligencia, živá konverzácia, umelecké nadanie a láskavé vystupovanie zvyšovali príťažlivosť, ktorá k nemu priťahovala ľudí a tak bol obklopený množstvom priateľov. On však viac inklinoval k rozjímaniu o nebeských veciach než k banalitám pozemského života a hoci žil podobne ako jeho rovesníci, pohľad upieral k Bohu. Túžby, ktoré mu Prozreteľnosť vštepila, nemuseli na seba dlho čakať.
Devätnásťročný mladík býval v dome svojho strýka v Avile a vtedy ho požiadali, aby doručil list opátovi cisteriánskeho kláštora svätého Isidora de Dueñas. Táto návšteva bola pre Rafaela zvukom, oznamujúcim jeho povolanie.
Neskôr napísal, že to, čo videl a zažil v trapistickom kláštore, dojmy, ktoré naňho kláštor spravil, "sa nedajú opísať; aspoň neviem, ako ich opísať, to vie len Boh. Najviac na mňa zapôsobil spev Salve Regina za súmraku pred spaním. To bolo skutočne vznešené." Keď Rafael sledoval mníchov v bielych rúchach pri speve tejto dojímavej hymny, pocítil túžbu napodobniť ich a v jeho duši sa začala rodiť myšlienka zasvätiť sa mníšskemu životu.
Ale ešte stále žil v rovnakom rytme života, venoval sa svojmu talentu na kreslenie a dva roky študoval architektúru v Madride. Milosť však v ňom vykonala skutočný zázrak, ako povedal: "Tam (v trapistickom kláštore), osamote s Bohom a vlastným svedomím, sa zmenil môj spôsob myslenia, cítenia a predovšetkým konania v pozemských záležitostiach."
V roku 1933 prekvapil svojho strýka správou, že sa rozhodol opustiť svet a vstúpiť k cisteriánom bez toho, aby sa o tom zmienil svojim rodičom, žijúcim v Oviede. Rozhodnutie synovca vyvolalo v strýkovi dojem, ktorý takto opísal: "Rafael bol fyzicky slabý, ale chýbajúcu telesnú silu vynahrádzala sila jeho duše. Mal železnú vôľu; bol som presvedčený, že jeho rozhodnutie prišlo od Boha; nebol to rozmar, ani dojem, ani chyba, bolo to božské ovocie zodpovedajúce milosti, ktoré Duch Svätý ráčil podporiť jedným zo svojich najvzácnejších darov, statočnosťou."
Rafael sa rozhodol, že nepôjde do Ovieda, preto sa strýko, aby ho od tohto rozhodnutia odvrátil, obrátil na apoštolského nuncia, ktorý bol v Avile. A Rafael zoči-voči príkazu náboženskej autority z lásky k poslušnosti ustúpil a v tomto príkaze rozpoznal prvý krok ku krížu, ktorý tak túžil prijať. Odišiel teda do Ovieda a keď tam oslávil Vianoce, oznámil rodičom svoje rozhodnutie. Tí, ako dobrí kresťania, prijali ho s úprimnou radosťou a ďakujúc Bohu za dar, ktorý im dal.
V živote mladého Rafaela sa začala nová etapa - opustil pohodlie, rodinné city, svetské zábavy a prísľub žiarivej budúcnosti. Ale predovšetkým sa zriekol toho, k čomu je ľudská bytosť najhlbšie pripútaná - svojej vlastnej vôle. Odteraz sa chcel celkom podriadiť Božej vôli.
Do cisteriánskeho rádu vstúpil 15. januára 1934 so srdcom plným dobrých predsavzatí, ako napísal niekoľko dní pred vstupom do kláštora: "Chcem byť svätý pred Bohom, a nie pred ľuďmi. Svätosť, ktorá sa rozvíja v chóre, v práci a predovšetkým v tichu. Svätosť známa iba Bohu a ktorej si ani ja sám nie som vedomý, pretože by inak nebola skutočnou svätosťou."
Prvé obdobie rehoľného života bolo preňho skutočným rajom. Pôsty a umŕtvovania síce niekedy vytláčali slzy z jeho zdrvenej bytosti, ale duša sa cítila zaplavená útechou. Jeho pokora, ktorú prejavoval, keď sa obviňoval zo svojich chýb a jeho pozornosť pred svätostánkom boli dobrým príkladom pre komunitu a čoskoro si získal veľkú obľubu.
Jeho rozlúčka so svetom bolo niečo, čo mal pevne za sebou, ale to nebolo Božím plánom. Keď Rafael pocítil v máji prvé príznaky choroby, ktorá mala viesť k jeho smrti, pociťoval nesmiernu duchovnú blaženosť. Slabosť tela ho prinútila ísť na ošetrovňu, kde mu lekár diagnostikoval cukrovku. Tá bleskovo postupovala a vyžadovala si vhodnú liečbu mimo kláštora.
Týmto začal jeho výstup na Kalváriu a začala chvíľa pokorného prijatia kalicha, ktorý mu bol predložený. Rafael bol nútený vrátiť sa do sveta, ktorého sa s takou veľkorysosťou zriekol. Keď odchádzal z kláštora, jeho vzdychy a slzy ukazovali, že vo svojom vnútri prežíva veľkú duchovnú krízu, ktorá ťažko doliehala na jeho srdce.
"Keď som opúšťal svet," povedal svojmu spovedníkovi otcovi Teofilovi Sandovalovi, "rozlúčil som sa so všetkými až do večnosti a z celej astúrskej tlače som vedel, že vo mne zvíťazila milosť, ktorá premohla prírodu. Teraz sa tam vraciam schátraný a nepoužiteľný, s pohrebnou perinou v kufri. Čo povie svet, ktorý sa tak ľahko dá pohoršiť? Chcem tu zomrieť; kiežby toto bola posledná noc môjho života!" Jeho slová naznačili, že Rafael vstúpil do strašnej temnej noci zmyslov, srdca.
Rafael sa vrátil domov a o niekoľko týždňov sa jeho zdravie výrazne zlepšilo, takže sa mohol vrátiť k normálnemu životu. Hoci navonok vyzeral rovnakým ako predtým, v jeho duši sa však udiala hlboká zmena - Rafael zažil radosť, akú poznajú len duše, ktoré milujú kríž.
Niekoľko dní po jeho odchode z kláštora napísal: "Keď som išiel do trapistického kláštora, dal som Bohu všetko, čo som mal a všetko, čo som vlastnil: svoju dušu i svoje telo. Moja obeta bola absolútna a úplná. Preto je správne, aby Boh teraz so mnou urobil to, čo uzná za vhodné a čo sa mu páči, bez akejkoľvek sťažnosti z mojej strany alebo akéhokoľvek náznaku vzbury. Boh nielenže prijal moju obetu, keď som opustil svet, ale žiadal odo mňa ešte väčšiu obetu, a to návrat doň. Na ako dlho? Boh má posledné slovo. On dáva zdravie a On ho aj berie."
Z týchto jeho slov vidieť ducha poslušnosti, s akým prijal skúšku, ktorú mu zoslala Prozreteľnosť. Osemnásť mesiacov musel znášať toto vyhnanstvo a počas tohto obdobia jeho láska k Bohu ešte viac narástla. A stále túžil byť dobrým trapistom, stať sa kňazom. Hľadal vlastnú cestu a Boh, ako láskavý Otec ho naučil ako očistiť dušu od tejto strnulosti.
V januári 1936 sa znovu ocitol v nemocnici, kde ho čakali nové skúšky. Izolovaný a podrobený diétnemu režimu trpel nepochopením niektorých svojich nadriadených a preto sa cítil veľmi osamelý. Fyzicky krehkému mu nebolo dovolené zúčastniť sa spevu svätého ofícia v kostole a k tomu sa ešte pridali hrozné pokušenia, ktoré ho viedli k myšlienke, že si pomýlil svoje povolanie. Ale všetkému čelil s úsmevom na perách.
Choroba ho prinútila opustiť svoje opátstvo ešte dvakrát, ale vždy sa vrátil v presvedčení, že toto je miesto, ktoré mu určila tá istá Božia vôľa, ktorá mu akoby aj kládla prekážky v ceste.
Jeho posledné mesiace života boli poslednými krokmi na vrchol Kalvárie, na ktorú sa rozhodol vystúpiť. Jeho duša dosiahla tú ľahostajnosť, ktorú radil svätý Ignác, vďaka ktorej si človek nič nepraje pre seba, a celkom sa oddáva Božej vôli. Aj v Rafaelovom srdci bola iba jediná vášeň - Boh.
"Všetko, čo robím, je pre Boha. Je to On, kto posiela radosti; On, kto dáva slzy; pre neho sa živím a keď spím, robím to pre neho. Mojou vládou je jeho vôľa a jeho túžba je mojím zákonom; žijem, pretože sa mu to páči, zomriem, keď si to On želá. Netúžim po ničom inom ako po Bohu. Prajem si, aby celý vesmír – so všetkými planétami, nebeskými telesami a nespočetnými galaxiami bol jednou obrovskou plochou, na ktorú by som mohol napísať Božie meno. Prajem si, aby môj hlas bol mocnejší ako tisíc hromov, silnejší ako sila mora a hroznejší ako erupcia sopiek len preto, aby som povedal "Boh". Prajem si, aby moje srdce bolo také veľké ako nebo, také čisté ako srdce anjelov a také tiché ako holubica, aby tam Boh prebýval."
Cukrovka medzitým postupovala a Rafael trpel hladom, lebo bratský ošetrovateľ mu nedával jedlo, ktoré si choroba vyžadovala a tiež smädom - neuhasiteľným a stravujúcim, ktorý ho sprevádzal až do jeho posledných chvíľ. Nič však na sebe nedal znať a ostatní mali dojem, že sa cíti lepšie.
Svoj zhoršený stav však už v apríli nedokázal skrývať. Horúčky mu spôsobovali blúznenie, ktoré striedali chvíle jasnosti, počas ktorých bol pokojný a odovzdaný. 25. apríla 1938 prijal pomazanie chorých, a vyriekol, že je presvedčený, že čoskoro odíde do neba. Ráno 26. apríla 1938 zomrel na následky diabetickej kómy s pokojnou tvárou a úsmevom, odrážajúcimi slávu, ktorá si jeho duša už užívala v nebeskej blaženosti.
Bože, náš Otče, ty si urobil zo svätého Rafaela Arnáiza vynikajúceho učeníka v poznaní Kristovho kríža. Jeho príkladom a príhovorom daj, aby sme ťa nadovšetko milovali a so srdcami naplnenými láskou sa ponáhľali po ceste kríža, aby sme tak dosiahli veľkonočnú radosť. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Žiadne komentáre: