Cirkev si každoročne uctieva 29. apríla svätú mystičku, zbožnú laičku a diplomatku Katarínu di Jacopo di Benincasa, ktorú poznáme pod menom Katarína Sienská, ktorej svojím životom, preniknutým vzťahom s nadprirodzenom, poznačil beh dejín a zavŕšil sa vo vznešenom pute lásky k Bohu skrze jej obety za očistenie Cirkvi.
Katarína sa narodila v roku 1347 na Kvetnú nedeľu ako dvadsiate tretie dieťa váženého mešťana a farbiara Jacopa Benincasa a Lapy Piaganti. Už od jej od útleho detstva bolo viditeľné, že Boh má s ňou veľké plány. Keď sa šesťročná vracala z prechádzky so svojím bratom Stefanom, uvidela nášho Pána oblečeného v pápežskom rúchu, sediaceho na tróne na vrchole dominikánskeho kostola spolu so svätým Petrom, svätým Pavlom a svätým Jánom Evanjelistom. Pán Ježiš ju požehnal zvláštnou láskou, naplnil ju úžasom a takto sa začal dôverný vzťah s nadprirodzenom, ktorý ju sprevádzal po celý jej život.
Jej detstvo bolo poznačené túžbou nasledovať veľkých Božích svätých a slúžiť nášmu Pánovi. Už vtedy sa zriekala sveta a zaumienila si, že bude slúžiť Ježišovi Kristovi v ustavičnom panenstve. V siedmich rokoch však nechápala celkom túto cnosť a tak sa obrátila na Pannu Máriu jednoduchou detskou modlitbou, prosiacou o poučenie a radu a hneď potom zložila sľub panenstva.
O čosi neskôr sa v prítomnosti Božej Matky, svätého Pavla, svätého Jána Evanjelistu, svätého Dominika a kráľa Dávida mysticky zosobášila s naším Pánom Ježišom Kristom.
Keď dovŕšila dvanásť rokov, jej rodina sa - ako bolo vtedy zvykom - rozhodla pripraviť ju na vydaj. Matka jej preto radila, aby sa vkusne obliekala a ukazovala sa verejnosti, no Katarína sa aj naďalej vyhýbala svetu v jednoduchých šatách. Matka sa obrátila na dcéru Bonaventuru, aby svojej sestre dohovorila, presvedčila ju, aby si obliekla skvostné šaty a vodila ju do spoločnosti, čo sa jej na krátky čas aj podarilo. Keď však Bonaventura zakrátko zomrela v pôrodných bolestiach, Kataríny sa jej smrť hlboko dotkla, nadobro sa odvrátila od sveta a jeho márností, zdvojnásobila svoje modlitby a pôsty, a na znak toho, že odteraz bude slúžiť Pánovi, si ostrihala vlasy.
Keď ju matka zbadala, zhrozila sa a bratia jej nadávali. Aby ju "odstavili" od jej plánu, naložili na jej plecia toľko domácej práce, že sa takmer nezastavila, vždy mala nad sebou dozor a pre istotu jej vzali aj izbičku, aby sa v jej samote nemohla modliť. Katarína toto všetko prijala bez reptania, a s veselou mysľou usilovne pracovala.
Túžba po službe Bohu ju ani popri takom vyťažení neopúšťala, rozhodla sa prijať dominikánske rúcho, čo aj oznámila celej rodine a na počudovanie, ich odpor zlomila. Bolo jej povedané, aby si robila, ako sa jej páči. Katarína sa zriekla mäsa, víno si riedila vodou a neskôr už nejedla nič varené, iba zeleninu, ovocie a pila vodu. Opásala sa reťazou, jej posteľou sa stala tvrdá doska a denne sa bičovala.
Táto prísna životospráva docielila, že Katarína začala chradnúť. A hoci jej matka dohovárala, Katarína nepopustila. V tomto sebazapieraní totiž našla sladkú útechu. Matke stav jej dcéry nebol ľahostajný, rozhodla sa ju vziať do kúpeľov, ktoré mali Kataríne nielen pomôcť nadobudnúť zdravie, ale aj preto, aby ju uviedla do spoločnosti. Ale ani tento pokus nevyšiel, Katarína sa stránila sveta a matka Lapa sa nadobro uistila, že proti dcérinej túžbe nič nezmôže. Dokonca sa sama vybrala k sestrám tretieho rádu svätého Dominika s prosbou, aby prijali medzi seba Katarínu.
Tieto sestry však nežili v kláštore, ale vo svete, a do svojho zboru neprijímali mladé dievčatá, iba vdovy. Zanedlho Katarína ochorela na kiahne a horekujúcu matku upokojovala slovami, že až vstúpi do rehole, uzdraví sa. Lapa sa znovu vybrala za sestrami. Pretože Kataríne zostali jazvy po kiahňach, sestry jej odkázali, že až sa uzdraví, prijmú ju medzi seba.
Pätnásťročná dievčina si tak roku 1362 obliekla vysnívané rehoľné rúcho a neskôr sa stala nielen ozdobou rádu, ale mocným božím riadením zasahovala aj do verejných vecí, ktoré hýbali Cirkvou a spoločnosťou.
Katarína bola "konečne doma". Prísne dodržiavala pravidlá rádu, rozdávala bohatú almužnu a svoje modlitby a rozjímania predlžovala až do neskorej noci. Jej duša sa ponárala do Božích tajomstiev a jej zrak, zbystrený neustálym rozjímaním o nadprirodzených veciach jasne videl časné problémy a núdzu Cirkvi.
Vo svojich modlitbách a rozjímaniach mávala časté videnia a zjavenia. Spočiatku sa ich zľakla a neverila im, no keď sa zjavenia opakovali, uverila, ale ani rehoľný habit ju neochránil od duševných bojov. Aby v týchto zápasoch nepodľahla, prosila Boha o dar statočnosti a sily. Pokušiteľ na ňu dorážal nečistými myšlienkami a necudnými predstavami, vzbudzoval v nej myšlienky, že umŕtvovaním svojho tela koná pochabo a že by spravila múdrejšie, keby sa radšej vydala.
Tieto pokušenia sa snažila premáhať modlitbami a pôstom, ale pokušiteľ ju ani tak nenechal na pokoji a znovu a znovu v nej vzbudzoval hriešne predstavy a útočil na ňu úzkostlivosťou a smútkom. Keď všetky tieto útoky napokon premohla, zjavil sa jej Spasiteľ a povedal jej, že zvíťazila nad zlým duchom, takže určite pre ňu nebude ťažké trpieť z lásky k Nemu, ak bude rozjímať, čo z lásky k nej vytrpel On. Keď sa potom pýtala Pána, kde bol, keď na ňu dorážal pokušiteľ, odvetil: "Uprostred tvojho srdca." a oznámil jej, že bude povolaná k verejnému poslaniu v prospech Cirkvi, pre časné i večné blaho ľudí a napomenul ju, aby sa na toto poslanie dobre pripravila.
Aby sa na to skutočne pripravila, cvičila sa okrem iného aj v pokore a milosrdnej láske k blížnemu. Začala navštevovať chudobné rodiny, ktorým okrem stravy prinášala aj vlastnoručne zhotovené odevy. Tiež navštevovala chorých, nakazených odpornými chorobami a od týchto služieb ju neodstrašili ani nevďačnosti poniektorých pacientov. Poniektorí mali nákazlivé choroby a hoci ju matka Lapa varovala, aby sa nenakazila od nich aj ona, Katarína sa nedala od svojej služby odradiť.
Táto služba ju neraz stála zdravie, keď sa od chorých nakazila, ale skutočným zázrakom ju to nikdy tak nezlomilo, aby napriek extrémnej slabosti stratila potrebnú energiu na to, aby čelila ťažkostiam, ktoré jej boli poslané do cesty.
Katarína prežila svoj život ponorená do neustálych mystických zjavení, ktoré sprevádzali utrpenia. Bola obdarovaná stigmami a vymenila svoju vôľu za vôľu Pána Ježiša Krista. Táto milosť na nej zanechala fyzické stopy - po tom, čo jej Vykupiteľ vybral srdce, aby na jeho miesto vložil svoje, zostala jej na hrudi jazva.
Celé toto priame Božie pôsobenie na sväticu ju zdokonalilo a pozdvihlo jej dušu a už počas jej pozemského života sa vytvoril nadprirodzený vzťah, presiaknutý nebeskou intimitou. Tieto mystické stretnutia boli veľmi intenzívne a plodné, veľká časť učení, ktoré prijala počas rozhovorov s Najvyšším, sú prepísané v knihe Dialóg, ktorú Katarína poväčšine diktovala počas svojich extáz.
Boh jej okrem iného umožnil vykonávať apoštolát s pápežmi, kardinálmi, mníchmi a kráľmi, ale tiež s jednoduchými obchodníkmi. Jej živá viera a hlboká múdrosť, ako spôsob zaobchádzania s blížnym mali obrovskú hodnotu pre obranu Cirkvi v ťažkej situácii, v akej sa v tom čase nachádzala. Jej zachované listy dokazujú, do akej miery ju Boh použil ako nástroj, aby svojimi radami pomáhala najrôznejším ľuďom.
Keď počas moru v roku 1374 posluhovala nakazeným, vykonala množstvo uzdravení a s pomocou daru zázrakov vyliečila aj duchovne chorých, inšpirovaným slovom mnohých hriešnikov obrátila.
Sila jej osobnosti, posilnená pôsobením milosti, ju robila čoraz horlivejšou pre nebeské veci a účinky, ktoré v nej vyvolala Božia láska, boli mimoriadne. Dokonca bola aj exorcistkou - jediným znamením kríža oslobodila dušu, sužovanú diabolskými útokmi. Jej sväté gestá vyvolávali v pekle hrôzu a boli nástrojom k spáse veriacich.
Počas jedného videnia jej náš Pán ponúkol dve koruny - jednu z ruží a druhú z tŕnia. Ona si bez váhania vybrala korunu z tŕnia, ktorú považovala za znamenie cesty utrpenia na Kalvárii, ktorú jej vyznačil.
Niet divu, že jej život v spojení s Bohom prilákal mnohých učeníkov, ktorí ju potom sprevádzali na jej apoštolských cestách a mohli pozorovať jej extázy. Našli sa však aj takí, ktorí v zlomyseľnosti odmietali jej zbožnosť a kritizovali jej videnia, ktoré považovali za obyčajné sny. Jej svedomie ale bolo čisté a naďalej pokračovala v konaní dobra v súlade s vnuknutiami z neba.
Zdá sa, že jej doterajšia práca bola len "drobným poslaním", akousi prípravou na veľké poslanie, ktoré jej bolo vyhradené v kríze, ktorá trápila Cirkev a spôsobovala veľké súženie ako v duchovnej, tak i vo svetskej spoločnosti.
Štyridsať rokov pred narodením Kataríny vytlačili z Ríma Petrov stolec a takmer sedemdesiat rokov vládlo Cirkvi niekoľko pápežov z Avignonu vo Francúzsku. Až posledný z nich, Gregor XI., obnovil pápežskú stolicu v Ríme a to práve vďaka vplyvu neúnavnej Kataríny, ktorá, aby dosiahla jeho návrat do Večného mesta, napísala listy politikom a duchovným.
V nich ostro kritizovala adresátov za vzniknutú situáciu. Potom osobne odcestovala do Avignonu, aby oznámila Gregorovi XI. vôľu Najvyššieho, ktorá pozostávala z plánu reformy Cirkvi s cieľom obnoviť jej vnútorný pokoj. Preto bolo nevyhnutné, aby sa pápež vrátil do Ríma.
Zároveň pracovala v svetskej spoločnosti a snažila sa upokojiť spory, ktoré rozdeľovali mestá, hoci si za to vyslúžila nespravodlivosť a prenasledovanie.
Pápež Gregor XI. sa po nespočetných bojoch vrátil do Ríma až v roku 1377 a v nasledujúcom roku zomrel, čo spôsobilo novú vlnu v dejinách Cirkvi. Aby bol vymenovaný nový pápež, sporné konkláve dosadilo na pápežský trón Urbana VI., ktorého však krátko na to skupina kardinálov vyhlásila za neplatného pápeža a zvolili si Róberta Ženevského, ktorý už ako Klement VII. ustanovil svoj trón v Avignone.
Veľká západná schizma bola tak zavŕšená, Cirkev bola pre ambície a politické záujmy rozdelená a snažili sa ju poškvrniť. Niektorí veriaci boli poslušní Rímu, iní poslúchali Avignon. Katolíci si boli neistí svojou vierou. Katarína však sebavedome obhajovala legitimitu pápeža Urbana VI. a hoci sa snažila upokojiť jeho vrtkavú a cholerickú povahu, varovala ho pred vážnosťou situácie, ktorá otriasala Cirkvou.
Nemohla však zabrániť takejto katastrofe a keď videla hrozný stav mystickej Kristovej nevesty, obetovala sa Pánovi ako obeť. Tak bol obetovaný jej život, poznačený dobrými skutkami a pokáním. Telo jej síce postupne ovládali únava a slabosť, ale duch neustále silnel.
Katarína sa neustále modlila za Cirkev a zverovala ju do starostlivosti Panny Márie, predvídala totiž, že protivenstvá, ktorými v tom čase prechádzala, boli ničím v porovnaní s tragickými udalosťami, ktoré zažije v budúcnosti.
Prorocky ale videla aj to, že Cirkev bude po toľkých zlých stretoch oslávená a jej duchovní obnovení. "Keď pominú všetky tieto súženia a ťažkosti, Boh očistí Svätú cirkev spôsobom, ktorému ľudia nemôžu rozumieť, a prebudí ducha vyvolených. Čoskoro bude nasledovať taký veľký pokrok v Božej cirkvi a taká obnova svätých pastierov, že už len pri pomyslení na to, sa moja duša raduje v Pánovi," povedala svojmu spovedníkovi.
V týchto budúcich časoch sa udeje radikálna zmena: "Nevesta, dnes znetvorená a odetá v handrách, sa stane veľmi krásnou. Bude ozdobená drahými kameňmi a korunovaná diadémom všetkých cností. Všetci veriaci sa budú radovať z vedomia, že ich ctia takíto pastieri, a dokonca aj neveriaci, priťahovaní dobrou vôňou Ježiša Krista, sa vrátia do katolíckeho ovčinca a obrátia sa k pravému Pastierovi a biskupovi svojich duší. Vzdávajte vďaky Pánovi, lebo po tejto búrke dá svojej cirkvi veľký a krásny pokoj."
A Katarína Sienská svojím apoštolátom, napomenutiami cirkevným a občianskym autoritám, no predovšetkým obetovaním svojich nespočetných utrpení prispievala k tomu, aby Kristove ovce opäť zjednotila do jedného stáda pod záštitou jediného pastiera.
Nebolo to ľahké, bol to neúprosný boj, ktorý viedla počas celého svojho života a ktorý postupne narastal na intenzite, ale túžila po dni, keď bude Cirkev "korunovaná diadémom všetkých cností" a Božie kráľovstvo sa rozšíri po celom svete.
26. februára 1380 bola už veľmi slabá, a prinútená zotrvať na lôžku, ku ktorému si zvolala svoje duchovné sestry i bratov a rozlúčila sa s nimi posledným napomenutím a poučením. 29. apríla prijala posledné sviatosti, získala plnomocné odpustky, prítomným sa vyznala zo všetkých hriechov svojho celého života a nechala sa požehnať od svojej plačúcej matky Lapy.
Potom zanietene vyriekla: "Konečne ma voláš, môj Bože! S radosťou sa k tebe ponáhľam. Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha," a vo veku tridsaťtri rokov vydýchla.
Jej telo pochovali v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme, kde jej telesné pozostatky dodnes odpočívajú pod hlavným oltárom. Pápež Pius II. ju v roku 1461 kanonizoval a pápež Pavol VI. ju tituloval za Učiteľku Cirkvi. Tiež bola vyhlásená za patrónku Talianska a Európy.
Svätá Katarína, nevesta Kristova, ty, ktorá si už v detstve uvidela žiaru Jeho tváre, nauč aj nás hľadieť na Boha s čistým srdcom. Tvoja láska k trpiacim, tvoja horlivosť pre pravdu a odvaha pred mocnými sveta sú svetlom pre našu vieru aj dnes. Ty, ktorá si v tichu modlitby počula hlas Božej vôle, vypros nám milosť načúvať Bohu v každom dni. Vlej do našich duší túžbu po svätosti, po pokore, ktorá premieňa srdce, a po horlivosti, ktorá premieňa svet.
Svätá Katarína, patrónka Európy, oroduj za jednotu Cirkvi, za mier medzi národmi a za obrátenie zatvrdnutých sŕdc. Pomôž nám byť vernými svedkami Evanjelia, nebojácnymi v láske, pevnými v nádeji a neochvejnými v službe Božiemu kráľovstvu. Oroduj za nás u nášho Pána Ježiša Krista, ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen.
Masima - Príbehy svätých
obrázok sanctifiedsouls
