16.4.26
Svätý žobrák Benedikt Jozef Labre
Svätý Augustín sa zvykol modliť: "Pane, daj mi poznať ťa a poznať seba samého. Poznať ťa, aby som ťa miloval, poznať seba samého, aby som sám sebou opovrhoval." Tieto slová často hovoril Benedikt Josef Labre a Boh mu odpovedal inšpiráciou, ktorá ho priviedla k životu v chudobe a pokání ako prostriedku na ukrižovanie všetkej lásky k svetskej úcte.
Benedikt Jozef Labre sa narodil 26. marca 1748 v Amèttes, do rodiny s pätnástimi deťmi. A hoci bolo doma dosť krkov, ktoré bolo treba nasýtiť, rozhodne netrpeli biedou, jeho otec obchodník dokázal svoju početnú rodinu pohodlne uživiť.
Na druhý deň, 27. marca, bol malý Benedikt Jozef pokrstený vo farskom kostole a už od detstva sa zdalo, že ho Boh zvlášť miluje. Bol trpezlivej, milej a poslušnej povahy, preto ho bolo ľahké vychovávať v katolíckej viere. Nielenže pozorne počúval, čo mu rodičia vštepovali, ale svojím detským spôsobom sa snažil hneď praktizovať, čo sa naučil. Aj preto ho ako päťročného zverili do starostlivosti miestneho kňaza.
Chlapča sa čoskoro naučilo čítať, písať a pretože bol veľmi dychtivý po vedomostiach, kňaz ho musel často brzdiť. Spolu s ním sa učili aj iné deti, ku ktorým bol Benedikt vždy láskavý a pokorne znášal aj zranenie, ktoré mu občas spôsobili. A keď došlo "na lámanie chleba" a vinník sa mal potrestať, Benedikt sa snažil jeho priestupok ospravedlniť slovami, že sa to muselo stať náhodou.
A hoci bol v kolektíve obľúbený, predsa bol iný než ostatní chlapci. Desil sa už aj malých prejavov neposlušnosti, hádok či klamstva. Pre Benedikta to totiž neboli "malé hriechy", ako ich mnohí nazývajú, ale priestupky, ktoré spôsobujú Pánovi bolesť a preto boli pre neho hrozné. Nikto vtedy netušil, že šesťročný chlapec už začal pokánie, ktoré sa usiloval utajiť pred všetkými, okrem Boha, keď napríklad potichu vykĺzol z pohodlnej postele a spal tak, že si hlavu oprel o kus tvrdého dreva, či si z ponuky jedál vybral také, ktoré mu najmenej chutilo.
Osemročný si zriadil malé oratórium a ako miništranta si bral mladšieho brata, pričom sa snažil napodobniť svätú omšu s úplnou vážnosťou. To dotvára jeho obraz, pretože vždy rád chodil do kostola, buď sa potichu modliť v nejakom odľahlom kúte, alebo slúžiť rannú omšu so zloženými rukami na hrudi, sklopenými očami a srdcom upretým na Boha.
Od svojich piatich rokov sa pravidelne spovedal, pretože každý priestupok ho tak skoro naplnil ľútosťou, že nemohol odpočívať bez toho, aby dostal Ježišove odpustenie. Rád chodil na katechizmus, zúčastňoval sa procesií a iných obradov a takto plynul jeho život až do jeho dvanásteho roku, keď ho rodičia zverili starostlivosti jeho strýka - kňaza.
Benedikt sa štyri roky učil latinčinu a iné predmety vyššieho vzdelávania. Jeho dychtivosť po vzdelaní sa však v šestnástich rokoch zmenila na odpor. Nie preto, že by bol "premotivovaný", ale preto, že z hĺbky svojho srdca túžil poznávať duchovné veci, čítať pobožné knihy a životopisy svätých, no najviac miloval Sväté písmo, ktoré až do konca svojho života mal neustále pri sebe. Poslušne sa však snažil "ulahodiť" strýkovi, no keď jeho znechutenie narastalo, povedal mu, že cíti, že Boh nechce, aby sa venoval štúdiu, ktoré by mu bolo užitočné vo svete - chce ísť do kláštora La Trappe. Tento kláštor bol veľmi prísny, ale Benedikta to neodradilo a s touto silnou túžbou a nádejou v srdci si pod strýkovým vedením plnil svoje povinnosti.
Osemnásťročný Benedikt sa po strýkovej smrti vrátil domov, kde pokračoval v prísnom životnom poriadku, ako si ho osvojil, no túžba vstúpiť do La Trappe bola veľmi silná. Rodičia však nesúhlasili, no Benedikt ich dovtedy "lámal", pokým neustúpili. A hoci vonku panovalo nepriaznivé počasie, vydal sa cestu, dlhú takmer šesťdesiat kilometrov. Lenže keď konečne došiel do cieľa, mnísi ho pre jeho krehkú postavu neprijali. Zarmúteného Benedikta napadlo, že je to isto pre jeho duchovné dobro a tak sa vrátil k rodičom.
Svojej túžby sa však nevzdal. O necelý rok napísal opátovi kláštora novú žiadosť o prijatie, ale zasa bol odmietnutý. Rodičia mu však dovolili vstúpiť ku kartuziánom a Benedikt sa tak v roku 1767 presťahoval do ich kláštora neďaleko Montreville. Tam mu bolo povedané, že musí pokračovať v štúdiu, preto sa zveril do starostlivosti kňaza z Auctri a potom sa vrátil do kláštora, kde zostal šesť týždňov ako postulant, ale Boh ho volal do iného stavu, nebol pokojný, až mu nakoniec prior povedal: "Syn môj, Všemohúci ťa nepredurčil pre rúcho kartuziána. Nasleduj jeho vnuknutia a opusť nás."
Benedikt odišiel z kláštora a celkom si istý, že Božia vôľa je v jeho ohľade jasne prejavená, opäť požiadal o prijatie do La Trappe, no znovu nadarmo. Opát ho považoval za slabého pre taký prísny rád. Benedikt prijal odmietnutie s pokorou a zaklopal na bránu cisteriánskeho kláštora Sept Fontaines, kde ho hneď prijali. Ale len čo vstúpil do rádu, ťažko ochorel a navyše sa k tomu pridalo duševné trápenie, takže predstavení po šiestich mesiacoch usúdili, že bude lepšie, ako odíde. Boh mu totiž jasne ukázal, že sa pre takýto život nehodí.
Benedikt, ktorý sa od detstva modlil: "Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane," sa musel vzdať svojej túžby po tichom a prísnom kláštornom živote a s ešte vrúcnejšou modlitbou sa obrátil k Bohu prosiac o jasnejšie svetlo jeho budúcej cesty. Boh ho všetkými týmito skúškami priviedol k zvláštnemu, takmer opovrhovanému životu chudobného, špinavého žobráka, ktorý bol síce v očiach sveta odporný, ale v zraku neba veľmi vzácny.
Benedikt sa nevrátil domov, ale vydal sa na púť na sväté miesta. V otrhanom oblečení kráčal v drsnej zime, či spaľujúcom lete osamelý, odkázaný iba na Božiu útechu. Ale všade kam prišiel, napodobňoval svojho Majstra konaním dobra chorým, chudobným a zarmúteným, až si napokon jeho zbožnosť získala takú úctu a obdiv, že sa začal obávať, aby mu do srdca nevstúpila pýcha a márnivosť, preto začal vyhľadávať osamelejšie miesta.
Svätý domček v Lorete si tak obľúbil, že ho jedenásťkrát navštívil, s láskou bozkával sväté múry a cítil, ako sa mu srdce rozpaľuje väčšou láskou k Ježišovi a jeho Matke. Kňazi, ktorí si všimli jeho oddanosť, si boli istý, že Benedikt je veľmi svätý muž, preto mu dovolili vstúpiť dnu kedykoľvek chcel. A Benedikt tak vždy nehybne kľačal v modlitbe, roniac slzy radosti a vďačnosti, že mu Boh dovolil zostať na mieste, kde prebývala Matka jeho Pána.
Stravoval sa biedne, poväčšine to bol chlieb, ktorý mu niekto dal, alebo jedol listy kapusty, šupky z ovocia či hocičo iné, čo našiel na ulici. Jeho oblečením boli také špinavé handry, že aj ľudia, ktorí k nemu cítili láskavosť a štedrosť, váhali sa k nemu priblížiť. Niektorí spovedníci mu dokonca zakázali vstupovať do ich spovedníc, pretože ostatní kajúcnici sa zdráhali vojsť tam, kde videli kľačať takého špinavého žobráka.
V tomto nachádzal Benedikt svoje najprísnejšie pokánie. Chudoba bola jeho voľbou, veď v rodnom dome by mal všetok komfort, špinavé handry, ktoré odmietal vymeniť nosil nie preto, že by nedbal na čistotu, ale preto, že v nich nachádzal krajné poníženie a prostriedok na odlúčenie sa od spoločnosti a lásky tých, ktorí by mu možno mohli vziať časť jeho lásky k Bohu.
V roku 1782 sa poslednýkrát vydal do Loreta a bolo vidieť, že zamyslenejší než zvyčajne, akoby mal v srdci sladkosť, ktorá ho celkom pohltila. Tou sladkosťou bola jeho vedomosť, že čoskoro zomrie a to ho robilo takým šťastným, že na to neustále myslel. Benediktova túžba po Bohu bola každým dňom intenzívnejšia, často šepkal: "Zavolaj ma, aby som ťa mohol vidieť." Ale smútok nad tým, čo vo svojej pokore považoval za mnohé hriechy, bol silnejší než kedykoľvek predtým, preto ešte častejšie pristupoval k sviatostiam, aby sa pripravil na smrť.
Začiatkom pôstu v roku 1788 dojímal pohľad naňho k súcitu. Vo Veľkom týždni sa ledva udržal na nohách a predsa ťahal svoje slabé telo do kostola, kde hodiny kľačal pred Najsvätejšou sviatosťou. Jedného dňa ho však mdloby prinútili odísť a chvíľu si oddýchnuť na schodoch kostola. Hneď sa okolo neho zhromaždili ľudia.
Jeden muž Taccarelli pocítil k nemu veľkú ľútosť a povedal mu, že jeho dom je pripravený ho prijať. Pôvodcom tohto súcitu bol nepochybne Boh, pretože Taccarelli prehliadol biedny stav umierajúceho Benedikta a v náručí ho odniesol do svojho domu, kde ho v jeho otrhanom odeve uložili do postele. Privolaný kňaz sa sklonil nad svätým žobrákom a spýtal sa: "Chcete sa vyspovedať? Je niečo, čo potrebujete?" Benedikt s veľkou námahou slabým hlasom zamrmlal: "Nič, nič."
Bolo známe, že Benedikt Jozef prijal pred niekoľkými dňami sväté prijímanie, ale kňaz mu chcel udeliť viatikum, smrť však bola priveľmi blízko, aby túto milosť dostal. Zuby mal zaťaté, oči zatvorené a keď mu kňaz udeľoval sviatosť posledného pomazania, Benedikt bol apatický. Prítomní sa potom začali o ôsmej hodine večer modliť litánie k Panne Márii, počas ktorých Benediktova duša ticho odišla do Božej prítomnosti práve v okamihu, keď všetky zvony v Ríme dali signál na "Salve Regina".
Svätý Benedikt Jozef Labre mal tridsaťpäť rokov, keď zomrel a počas týchto rokov bola jeho jedinou starosťou jeho duša. Preto sa vzdal sveta so všetkými pôžitkami a potešeniami a zanedbal svoje úbohé trpiace telo. Teraz, ako odmenu, si Boh vzal túto čistú dušu do svojej starostlivosti, zatiaľ čo Benediktova schátraná ľudská podoba mala byť uctievaná na zemi.
Ľudia, ktorí sa predtým zdráhali priblížiť k žobrákovi Ríma, teraz dychtivo prichádzali, aby sa pozreli na jeho pokojnú sladkú tvár; šaty, ktorých sa predtým nikto ani nedotkol, boli teraz vyprosované ako vzácne relikvie; miestnosť, v ktorej ležal na posteli boli s úctou navštevované osobami najvyššieho postavenia. Benedikt bol napokon známy ako jeden z pravých Božích služobníkov, jeden z tých, ktorých pokora pritiahla Krista, milujúceho pokoru, aby prebýval v ich srdciach a naplnil ich svojou sladkou prítomnosťou, každou cnosťou a milosťou.
Svätý Benedikt Jozef Labre, ty si sa vzdal cti, peňazí a domova z lásky k Ježišovi. Pomôž nám, aby sme upriamili svoje srdcia na Ježiša a nie na veci tohto sveta. Žil si v ústraní medzi chudobnými na uliciach. Umožni nám vidieť Ježiša v našich chudobných bratoch a sestrách a nesúdiť ich podľa zovňajšku. Daj nám uvedomiť si, že keď im pomáhame, pomáhame Ježišovi. Ukáž nám, ako sa s nimi spriateliť a neprehliadať ich.Svätý Benedikt Jozef Labre, mal si veľkú lásku k modlitbe. Vypros nám milosť vytrvalej modlitby, najmä adorácie Ježiša v Najsvätejšej sviatosti.Svätý Benedikt Jozef Labre, chudobný v očiach ľudí, ale bohatý v očiach Boha, oroduj za nás. Amen!
Žiadne komentáre: