6.5.26
Mučeník spovedného tajomstva svätý Ján Sarkander
Rok 1620 bol pre českých katolíkov smutným obdobím. Cirkev bola v Čechách zmietaná nenávisťou zatvrdnutých nevercov a vášnivých vyznávačov Viklefových bludov ako loďka na rozbúrenom mori. Bola to doba hrozných protivenstiev, v ktorej holešovský farár Ján Sarkander podstúpil mučenícku smrť. Tohto svätého mučeníka spovede a viery si katolíci pripomínajú 6. mája.
Boh obdaril sliezskeho šľachtica zo Skočova, Gregora Sarkandera a jeho manželku Helenu, štyrmi synmi. Ten posledný sa narodil 20. decembra 1576 a pomenovali ho Ján. Trinásťročný Ján sa v roku 1589 stal polosirotou a matka Helena sa po skone manžela rozhodla odsťahovať aj s najmladším synom do Příbora na Morave, kde sa ubytovali u príbuzných.
Tam chodil Ján tri roky do školy a potom pokračoval v štúdiu v latinskej jezuitskej škole v Olomouci, kde nasledujúcich šesť rokov usilovne študoval, vstúpil do Mariánskej družiny, a svojou nábožnosťou bol pre svojich spolužiakov vzorom nepoškvrnenej čistoty srdca.
Z Olomouca odišiel v roku 1600 do Prahy, aby svoje štúdium zavŕšil na vysokej katolíckej škole, kde v roku 1603 dosiahol titul doktora filozofie. Ako chovanec seminára svätého Václava, ktorý v roku 1559 založili jezuiti, sa utvrdil v katolíckych zásadách a ušľachtilých kresťanských cnostiach.
Keď prišiel do Prahy, nebola veľmi priaznivá doba, slabomyseľný cisár Rudolf II. umožnil protestantom nemilosrdne utláčať katolíkov, pričom ich krutosti každým novým dňom narastali. Na obranu proti sektárstvu vznikla skupina, zhromaždená z verných katolíkov a nadšencov obrancov viery. Pevnou baštou na obhájenie katolíckej viery v Čechách sa stala zvlášť Mariánska družina, ktorú v roku 1575 založil kňaz Tovarišstva Ježišovho, profesor Edmund Kampián pri Klementínskom internáte v Prahe.
Táto Mariánska družina vychovala množstvo znamenitých mužov, ktorí potom, žijúci v rôznych povolaniach, sa radostne hlásili k svojej viere, statočne ju hájili a neváhali o ňu zápasiť s útočnými bludármi.
Aj Ján vstúpil do tejto družiny a zoznámil sa v nej s mnohými mladíkmi a mužmi, ktorí mali neskôr rozhodujúcu úlohu v udalostiach, ktorými česká katolícka viera zvíťazila nad sektárstvom. Prítomnosťou v tejto komunite zatúžil Ján po kňazskom stave a nedbal o to, že bludári najviac zúrivo prenasledujú katolíckych duchovných.
"Žatva na Pánovej vinici je hojná, ale robotníkov málo," povzdychol si Ján, "Čechy aj Morava sú plné dravých vlkov, ktorým je vydané napospas malé stádo katolíkov." A tak sa po príprave modlitbou a rozjímaním rozhodol v roku 1604 odísť študovať teológiu k jezuitom do Grazu, kde tiež vstúpil do tamojšej mariánskej družiny a po dosiahnutí doktorátu v teológii bol v roku 1608 vysvätený za kňaza.
Najskôr slúžil ako kaplán v Opave, kde bol vtedy jeho starší brat Mikuláš dekanom. Ján si získal farníkov svojou dobrotou a tiež horlivosťou. V roku 1610 sa stal farárom v Zdounkách, kde mal ťažkú pozíciu, pretože miestni obyvatelia boli nasiaknutí sektárstvom. Ján si teda "vykasal rukávy" a snažil sa katolíkov najprv utvrdiť vo viere neúnavným hlásaním božieho slova, pomocou chudobným, zmieroval rozhádaných, bdel nad morálkou a každý pondelok chodieval do priľahlých obcí, aby tam vysluhoval sväté sviatosti.
V roku 1613 sa ako farár premiestnil do mesta Boskovice, v ktorom musel bojovať proti kalvínskym Moravským Bratom, ktorí tu boli v prevahe. Aby na tento boj nebol sám, privolal si na pomoc troch kňazov z olomouckého Tovarišstva Ježišovho, a vďaka ich misiám Ján obrátil päťdesiat mešťanov na katolícku vieru.
O tri roky neskôr bol v máji 1616 preložený do Holešova. Tam ho na Pánovej vinici čakala nadmieru ťažká a nebezpečná práca, pretože kalvínski Bratia sa tam tak rozmohli, že katolícka obec skoro zanikla. Keď však Ladislav z Lobkovic vrátil katolíkom chrám v meste, bludári ešte viac znenávideli horlivého Sarkandera; poznali v ňom totiž neohrozeného obhajcu katolíckej viery. Ján si aj tam pozval kolegov jezuitov na misie a neskôr zriadil v Holešově mariánsku družinu mužov a vďaka tomuto dielu a horlivej práci sa mu do konca roku 1617 podarilo obrátiť na pravú vieru 250 duší.
K Holešovu patrili aj dediny niektorých nekatolíckych pánov, z ktorých bol najmä Václav Bitovský zarytý luterán a obrovský nepriateľ katolíckeho duchovenstva. A hoci Ján dostal ponuku od pôsobiť v Kroměříži, pokorne sa rozhodol zostať v Holešově.
V tej dobe sa diali na území Čiech a Moravy veľké prevraty. Spupní protestantskí páni vzbúrili proti cisárovi, zvolili si vlastných správcov zeme, vypovedali arcibiskupa aj jezuitov z celého kráľovstva, odnímali katolíkom chrámy a všemožne ich prenasledovali.
Mračná búrky sa zjavili aj nad holešovským farárom Sarkanderom, keď sa jeho úhlavný nepriateľ Bitovský sa stal komisárom buričskej vlády a popudzoval proti nemu protestantov, ktorí sa podľa jeho návodu vyhrážali katolíkom zhabaním majetkov, keď nevypudia svojho farára.
Ján, zo všetkých strán obkľúčený nebezpečenstvom, sa rozhodol vykonať púť k Matke Božej v Čenstochovej. Odslúžil vo svojom farskom kostole poslednú svätú omšu, napomenul farníkov k vytrvalosti, sľúbil im, že sa v Čenstochovej bude za nich modliť a v júni 1619 sa vydal na cestu.
Ján sa na Jasnej Hore zdržal v kláštore pavlínov celý mesiac. Prísne sa postil, často sa spovedal, slúžil sväté omše a vrúcne sa modlil za utláčaných katolíkov vo svojej domovine, konal s rehoľníkmi cirkevné hodinky, rozjímal pred milostným obrazom Matky Božej a pútnikov i vyhnancov z Moravy a Sliezska posilňoval almužnou a dôverou v Boha.
Po mesiaci sa vydal na cestu späť do vlasti, no keď prišiel k príbuzným do sliezskeho mesta Rybniky, dopočul sa smutnú správu, že protestanti odobrali katolíkom v Holešově farský kostol. Napísal teda pánovi z Lobkovic list, v ktorom mu oznámil, že sa vzdáva holešovskej fary. Lobkovický pán ho však uprosil, a tak sa Ján v roku 1619 vrátil na svoju faru.
Cisár Ferdinand II., zo všetkých strán utláčaný vzbúrenými protestantmi, hľadal spojencov. Poľský kráľ Žigmund III. mu poslal na pomoc niekoľko poľských a kozáckych plukov. Vpadli do Moravy a ohňom i mečom pustošili majetky protestantských pánov a 5. februára 1620 vyplienili aj majetok pána Bitovského a potom sa vydali smerom k Holešovu.
Keď sa o tom dopočul Ján, zvolal zvonom svojich katolíkov na slávnostný sprievod, kráčal v jeho čele nesúc v ruke monštranciu s Najsvätejšou sviatosťou a takto vyšli v ústrety blížiacemu sa vojsku, ku ktorému najskôr vyslal posla s prosbou, aby neublížili mestu.
Len čo Poliaci a Kozáci uvideli kňaza s monštranciou, zišli z koní, poklonili sa Najsvätejšej sviatosti, prijali požehnanie a bez toho, aby sa dotkli Holešova, pokračovali ďalej. Jánovi sa takto podarilo zachrániť mesto od drancovania. Ale nepriatelia mu za toto rozhodne neboli vďační. Zlomyseľný Bitovský ho z pomsty, že bol jeho majetok spustošený, obžaloval u vzdorokráľa Falckého slovami, že Sarkander bol vyslaný do Poľska Ladislavom z Lobkovic s úmyslom priviesť odtiaľ Kozákov, aby plienili majetky tých, ktorí sú verní vzdorokráľovi. Samozrejme, že vedeli, že ani pán z Lobkovic, ani jeho spovedník Sarkander nemajú s vojenskou výpravou nič spoločné, ale poštvaní Bitovským prehlásili Sarkandera za zradcu vlasti a vydali naňho zatykač.
Ján sa o tom dozvedel a 6. februára utiekol na Tovačovský hrad, ale keď ho tam vysliedili, ukryl sa v blízkych lesoch, kde ho nepriatelia dolapili a spútaného priviedli do Olomouca. Sotili ho do žalára a jeho prvý výsluch sa konal 13. februára 1620.
Sudcovia, medzi ktorými bol aj jeho úhlavný nepriateľ Bitovský, vytýkali Jánovi, že ako spovedník pána z Lobkovic dobre vie, ako bolo poľské vojsko zavolané do Moravy, veď napokon, sám bol v Poľsku, aby vraj zosnoval vpád vojska. "Áno, išiel som tam, aby som v Čenstochovej vykonal svoju pobožnosť," odvetil Ján Sarkander, ale sudcovia na jeho obhajobu nedbali, iba mu pohrozili katom a dali ho odviesť späť do žalára.
Výsluch na ďalší deň pokračoval, teraz ho vypočúval zúrivec Bitovský, ktorý prikázal, aby Jána mučili. Ten po vypočutí rozsudku kľakol a začal sa modliť: "Ďakujem Bohu, že na mňa zvolal toto súženie. Slávne pred ním vyznávam, že nie som vinný z ničoho, z čoho som obžalovaný. Pane, Bože, ráč mi v tomto trápení ochrániť jazyk, aby som nevyslovil nič, čo by zvrátilo pravdu." Kat ho po týchto slovách vyzliekol a natiahol na škripec silou, až Jánovi vykĺbil ruky aj nohy.
Pomedzi toto hrozné mučenie dorážali sudcovia do Jána otázkami. Jeden zo sudcov od Jána vyzvedal, z čoho sa mu spovedal pán z Lobkovic. Farár z Holešova ani za nič neporušil spovedné tajomstvo, iba počas krutého mučenia vyslovoval sväté mená Ježiš, Mária, Anna.
Druhýkrát ho mučili 17. februára. Vyšetrujúci sudca Ctibor Žernovský hanil Sarkandera pre horlivosť v šírení katolíckej viery, nadával mu do zradcov a vyzvedačov a potom ho dal opäť natiahnuť na škripec a prikázal, aby mu pálili boky pochodňami.
Mučeník opäť svedčil o svojej nevine a počas dvojhodinového trápenia ustavične vzýval Ježiša Krista, Pannu Máriu a svätú Annu.
Výsluchy a mučenie pokračovali aj 18. februára. Sudcovia sa dostavili podnapití a jeden z nich, Beneš Pražma zrúkol: "Povedz, čo si počul v spovedi Lobkovica! Hovor, aj tak to z teba vyrazíme plameňom!" Ján nebojácne odpovedal: "Aj keby som vedel, že ma rozsekáte na tisíc kúskov, že ma zabijete železom, ohňom a všetkými mukami, predsa by som volil radšej toto všetko znášať s Božou milosťou, než by som sa prehrešil proti tejto sviatosti, ktorej pečať kňaz nesmie porušiť."
Sudcovia, mysliac si, že Jána zlomia, ho dali opätovne natiahnuť na škripec a páliť. Keď pochodne a sviece hasli mučeníkovou krvou, podnapití sudcovia sa začali posmievať katovi, že je fušer a nerozumie svojmu remeslu. Kat na ich podpichovačný popud ešte viac pritvrdil Jánovo mučenie: pálil ho smolou s pridaním síry a natiahol ho na škripec tak prudko, že sa svätému Sarkanderovi pretrhli svaly, praskali mu kosti, tvár sa mu skrútila bolesťou a z hrdla mu vychádzal smrteľný chrapot s povzdychmi: "Ježiš, Mária, Anna!"
Keď vyšetrovatelia badali, že mučenícky kňaz sa ani týmto strašným trápením nedal zviesť k vyzradeniu spovedného tajomstva, prikázali katovi rozpustiť smolu, živicu, síru, loj a olej. Kat do tejto zmesi namáčal perie, nahádzal ho Jánovi na celé telo a zapálil, takže Ján začal horieť. Toto trápenie, ktoré trvalo tri hodiny mu spôsobilo silné krvácanie, spálené mäso a cez odkryté kosti sa ukazovali jeho vnútorné orgány. Aj vtedy stále vyslovoval mená - Ježiš, Mária, Anna.
Takto zúboženého a polomŕtveho ho odviazali zo škripca, odniesli do žalára a položili ho na slamu. Tam za ním začali prichádzať verní farníci s jedlom, liekmi a oblečením. Žalárnik, surový opilec, hoci si nechal za tieto návštevy platiť, choval sa voči mučeníkovi veľmi hrubo, až nemilosrdne. Svätý kňaz bol vďačný za služby svojich dobrodincov, modlil sa za nich a keď nad ním ľútostivo plakali, hovoril im: "Vo všetkých svojich mukách mám preveľkú útechu a oplývam radosťou."
Svätý kňaz ani v tomto trápení nezabudol na modlitbu cirkevných hodiniek a pretože nemohol hýbať zranenými rukami, obracal si listy breviára jazykom.
Tyrani, stále nenasýtení hroznými bolesťami blahoslaveného mučeníka, rozkázali katovi, aby mu položil na hlavu smolný veniec a zapálil ho. Vtedy sa katolíci a mestský sudca Seintilla, a notári Mandel a Slacký vzbúrili, dokonca aj samotný kat sa zdráhal tento rozkaz vykonať a tak k tomu nedošlo.
Pre Jána Sarkandera ale jeho trýznenie neskončilo. Celý mesiac strávil v žalári v ukrutných bolestiach, kde pripravený svätými sviatosťami očakával svoju smrť. Duša štyridsaťtriročného Jána Sarkandera sa 17. marca 1620 pred polnocou rozbehla v ústrety Pánovi.
Olomouckí katolíci chceli telo umučeného kňaza slávnostne pochovať, ale na tento akt dostali zákaz. Až na veľké prosby im protestantskí páni dovolili vykonať pohreb, ale v tichosti, bez slávnosti, a tak 24. marca uložili telo svätého kňaza v chráme Panny Márie v Olomouci, a keď bol potom tento kostol zrušený, prenieslo sa do kostola svätého Michala.
Osem mesiacov po mučeníckej smrti Jána Sarkandera postihla 8. decembra 1620 jeho protivníkov a tyranov Božia pomsta skrze bitku pri Bielej hore.
Veriaci začali uctievať svätého kňaza hneď po jeho smrti a vzývať ako Božieho mučeníka a Všemohúci ich úctu a svätosť Jána Sarkandera potvrdil mnohými zázrakmi. Pápež Pius IX. prehlásil 6. mája 1860 na základe troch potvrdených, zázračných uzdravení, Jána Sarkandera za blahoslaveného a za svätého ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1995.
Ó, svätý Ján Sarkander, verný kňaz a neporaziteľný mučeník, ty, ktorý si radšej podstúpil mučenie, než by si zradil posvätnú dôveru spovede, oroduj za nás, aby sme vždy s odvahou a bezúhonnosťou bránili pravdy našej viery. Prihováraj sa za nás, aby sme zostali pevní tvárou v tvár protivenstvám a nikdy neochabli v našej oddanosti Božej Cirkvi. Prosíme ťa tiež o tvoje modlitby za zmierenie a uzdravenie rán minulosti. Amen.
Žiadne komentáre: