Svätý Peregrín Laziosi

30.4.26

Svätý Peregrín Laziosi

Svätý Peregrín Laziosi, ktorého si Cirkev každoročne pripomína 1. mája, je najmä chorými ľuďmi vzývaný ako mocný príhovorca u Boha. Tento taliansky svätý z rádu servitov je patrónom ľudí trpiacich rakovinou a iných, životne ohrozujúcimi chorobami. 

Taliansko sa v druhej polovici trinásteho storočia stalo javiskom divokých rozbrojov. Šľachtická a občianska strana zápasili o vládu, čo neraz prebiehalo aj za cenu krvi. Aj mesto Forli, ležiace medzi Bolognou a Rimini sa nechalo uniesť zúrivými vášňami zápasiacich strán. Preto tam bol okolo roku 1280 vyslaný ako sprostredkovateľ mieru generálny predstaviteľ servitov svätý Filip Benicius.

Hlásaním Božieho slova sa snažil uzmieriť rozvadené strany a udusiť plameň ich bojových vášní, no jeho slová prehlušili rinčanie zbraní, hluk, výkriky, zvady. Navyše sa mu od vodcov buričov dostalo potupovanie. Raz tohto hlásateľa mieru napadol mladý šľachtic, päsťou zaútočil na tvár svätého Filipa a ohavne mu nadával.

Svätý servita znášal toto príkorie mlčky. Namiesto toho, aby mu to vrátil, modlil sa zaňho a pokojne odišiel z mesta, kde jeho slová padali "ako hrach na stenu". Ale mladého šľachtica jeho miernosť a tichosť tak hlboko dojala, že pociťujúc náhlu ľútosť utekal za generálnym servitov. Keď ho dobehol, kľakol pred ním a s plačom prosil o odpustenie a požehnanie.   

Tým šľachticom bol Peregrín Laziosi, syn zo zámožnej rodiny vo Forli, ktorý sa narodil okolo roku 1260. Jeho mladosť prebiehala vo víre občianskych rozbrojov a pretože bol ohnivej povahy, horlivo sa zúčastňoval všetkých "búrok". Táto bojovnosť v ňom udusila zmysel pre vznešenejšie veci.   

Božia milosť, ktorá nemá nikdy privreté oči, ani nespí, ho však hľadala, až ho našla a stretnutie mladého búrliváka so svätým Filipom ho zasiahlo. Peregrín odvtedy nemohol zabudnúť na svätca. Neustále bol v jeho myšlienkach a jeho obraz a konanie sa mu vrylo nielen do srdca, ale i do duše a začal premýšľať o svojom doterajšom búrlivom a neužitočnom živote. Porovnával ho so svätým životom tých, ktorí opustili svet a v kláštornom zátiší v pokoji a mieri slúžia Bohu a pracujú na svojej spáse. 

"Skrotený" Peregrín sa potom častejšie uťahoval do chrámu k modlitbe. Keď sa raz modlil pred obrazom Božej Rodičky, započul jej hlas: "Choď do Sieny, tam nájdeš mojich služobníkov, pridaj sa k nim." Peregrín, osvietený Božou milosťou poslúchol túto radu, rozlúčil sa so všetkým, čo ho pútalo k svetu a plný pokory a pokánia zaklopal v roku 1292 na kláštornú bránu sienských servitov. 

Z veľkých hriešnikov sa zvyčajne stávajú ešte väčší horlitelia a ani v Peregrínovom prípade to nebolo inak. Veľmi rýchlo napredoval v kresťanskom vzdelávaní a čoskoro si vyslúžil obdiv ostatných rehoľníkov, ktorí ho neraz nazvali "ozdobou kláštora". 

Serviti už dlhšie zamýšľali založiť kláštor vo Forli, preto sa v roku 1295 rozhodli poslať tam Peregrína dúfajúc, že sa mu podarí získať dobrodincov pre nový rehoľný dom. Bola to naozaj dobrá voľba, šľachtický rehoľník našiel vo svojom rodisku mnoho priaznivcov, vďaka ktorým čoskoro vznikol nový kláštor a Peregrín si svojou nábožnosťou, vľúdnosťou a činorodou láskou vyslúžil v meste veľkú úctu. 

Hoci Peregrín nebol kňaz, predsa mnohých obyvateľov mesta poúčal a napomínal, dohováral im a utešoval ich a využil každú príležitosť, aby šíril vieru a v ľuďoch tak utvrdzoval Božiu bázeň. A ľudia ho pre jeho múdre rady, ktoré im ochotne dával, začali z vďačnosti čoskoro nazývať "Anjelom dobrej rady".

Sám im išiel príkladom. aby v sebe zaprel všetky nezriadené žiadosti, žil nadmieru prísnym životom. Jedným prvkom z jeho špeciálneho pokánia bolo aj to, že sa vyše tridsať rokov neposadil, dokonca aj počas spánku kľačal, či sa opieral o skalu. Dlho do noci sa modlil, predlžoval čas rozjímania, denne si spytoval svedomie a často prijímal sväté sviatosti. 

Pre svoju príkladnú trpezlivosť si vyslúžil od ľudí aj ďalší titul - "druhý Jób", keď mu Božím dopustením šesťdesiatročnému opuchla noha a vytvoril sa na nej rakovinový nádor, z ktorého vychádzal nepekný zápach, kvôli ktorému nikto pri ňom dlho nevydržal. 

Neraz teda ležal úbožiak osamotený v hrozných bolestiach, pričom mu rana hnila až na kosť. Ale aj v tomto nepríjemnom súžení zostal príkladne trpezlivý; nikdy sa nesťažoval a z jeho pier neustále vychádzala modlitba. Napokon sa jeho stav tak zhoršil, že lekári vyhlásili, že mu boľavú nohu musia amputovať. Peregrín sa po ich slovách odovzdal do Božej vôle a bol prichystaný na všetko.  

V noci pred zamýšľanou operáciou sa v najväčších bolestiach doplazil do chrámu k svojmu obľúbenému obrazu ukrižovaného Spasiteľa, pred ktorým sa vrúcne modlil. Prosil o zmiernenie bolesti a o dar sily, aby ich mohol zniesť, a tiež o uzdravenie, ak je to Božia vôľa. Potom, vyčerpaný bolesťami, po modlitbe zaspal.

A kým Peregrín spal, jeho modlitba bola v nebesiach vypočutá. Keď sa prebudil, cítil, že je celkom zdravý a keď prišli lekári, aby vykonali operáciu, povedal im: "Dobrotivý Boh vám ušetril robotu. Moja noha je celkom zdravá; vyliečil ju mocnejší lekár!"

Užasnutí lekári videli, že Peregrín neklame. Bol skutočne celkom vyliečený a jeho noha bola čistučká, bez jediného vredu. Chýr o tomto zázračnom uzdravení sa bleskovo rozšíril po meste i jeho okolí a ľudia k nemu pocítili ešte väčšiu úctu. 

Svätý Peregrín potom pomáhal slovami, skutkami a radami obyvateľom mesta, pokým ho vo veku osemdesiatštyri rokov "neobjala" vysoká horúčka a 1. mája 1345 odovzdal svoju dušu Pánovi. 

Forličania a ľudia z celého okolia si prišlo uctiť jeho smrť. Niektorí chorí, ktorí tiež prišli, boli uzdravení, čo sa pripisovalo jeho príhovoru. Odvtedy sa naňho obracajú chorí na rakovinu a bolesti nôh.

Veľká úcta k svätému Peregrínovi, ktorá prepukla po jeho smrti, viedla k jeho blahorečeniu pápežom Pavlom V. v roku 1609, pápež Benedikt XIII. ho v roku 1726 blahorečil. 

Svätý Peregrín, teba nazývajú Mocný Divotvorca, pretože si sa pričinil u Boha o mnoho zázrakov pre tých, ktorí sa v núdzi na teba obrátili. Mnohé roky si na sebe znášal utrpenie chorého na rakovinu, ktorá nás tak ohrozuje. Ty si sa obrátil na Boha, keď už ľudské schopnosti nemohli nič urobiť, a bol si obdarený víziou – videl si Ježiša, ktorý sa sklonil z kríža, aby tvoje utrpenie vyliečil. Prosíme teraz Boha, aby vyliečil chorých, ktorých ti zverujeme. S pomocou tvojho príhovoru, nechaj nás spolu s Pannou Máriou spievať Bohu ďakovnú pieseň, za jeho dobrotu a milosrdenstvo. Amen.

Masima - Príbehy svätých