2.5.26
Blahoslavená Emília Bicchieri
Pre taliansku dominikánsku mníšku, blahoslavenú Emíliu Bicchieriovú, má Cirkev vo svojom kalendári vyhradený deň 3. máj.
Jej matka mala pred jej narodením živý sen - videla nádherný kostol, aký predtým nikdy nevidela a krásne mladé dievča v bielom rúchu a závoju s vencom bielych ruží. Okolo dievčiny boli zhromaždené ďalšie rovnako oblečené dievčatá, a kým jej matka bola uchvátená krásou scenérie, dievčatá sa zoskupili do procesie a za spevu sa prechádzali okolo kostola. Keď potom jej matka vyrozprávala svoj sen starému dominikánovi, vyložil jej slovami, že sa týka dieťaťa, ktoré očakáva a že toto dieťa, jej dcéra, bude svätá.
Blahoslavená Emília Bicchieri sa narodila okolo roku 1238 vo Vercelli ako štvrtá dcéra zo siedmich dievčat Pietrovi Bicchieri. Emília spolu so sestrami dostala najlepšie vzdelanie, aké vtedajšia doba ponúkala. Všetky sestry vedeli čítať a učili sa vyšívať. Emília si svoju prácu spríjemňovala spievaním žalmov a často využívala príležitosť byť osamote vo svojej izbe, kde sa venovala duchovným zamysleniam.
Vo veľmi mladom veku sa v nej rozvinul súcit s chudobnými a núdznymi a snažila sa zmierňovať ich biedu. Aj preto rozdávala s nežnou láskou bohatú almužnu. Vždy, keď dostala od otca nejakú mincu, hneď ju "posunula ďalej", takže sa neraz stalo, že sa peniaz nestačil v jej dlani ani ohriať. Bola však otcovou obľúbenkyňou a on jej zakaždým rád prispel.
Jej tri staršie sestry mali celkom iné starosti - zaoberali sa výhodnými sobášmi, zatiaľ čo Emília videla svoju budúcnosť v mníšskom habite, akurát nevedela, ktorého rehoľného rádu.
Keď mala sedemnásť rokov, zažila prvý a najväčší smútok vo svojom živote. Emília bola otcovou stálou spoločníčkou a keď mu oznámila, že chce vstúpiť do kláštora, najskôr sa tejto perspektíve svojho miláčika zhrozil, no nakoniec, obmäkčený podľahol jej tlaku a rozhodol sa dohliadať na stavbu kláštora, v ktorom by jeho dcéra trávila zvyšok života. Počas stavby však v roku 1255 zomrel. Pre Emíliu bol jej skon obrovská rana.
Napriek smútku však pokračovala v plnení svojej túžby založiť kláštor pre dominikánske sestry tretieho rádu. V roku 1256 bol jej plán odobrený listom od pápeža Alexandra IV. a tak vznikol kláštor svätej Margaréty. O čosi neskôr, 28. septembra 1257 sa Emília a jej spoločníčky, ktorých bolo vyše tridsať, obliekli do bielych šiat so závojmi a vencami z bielych ruží. Keď túto scénu videla jej matka, ktorá sa na zúčastnila tejto slávnosti, ohromene pozerala, ako sa skutočne splnili detaily z jej sna.
Mladé novicky automaticky považovali Emíliu za svoju predstavenú. Mala vodcovské schopnosti a navyše zakladateľkou kláštora, preto si ju v roku 1258 zvolili za abatišu. Emília, ktorá túto funkciu prijala proti svojej vôli, aj naďalej vykonávala tie najpodradnejšie práce v službe svojim spolusestrám a Matku Emíliu si zvolili za predstavenú aj v roku 1273.
Matka Emília zaviedla v kláštore pravidlá - rozvrh hodín, v ktorom bol určený čas na modlitbu, prácu, štúdium, odpočinok a komunitný život. Bohaté dary, ktoré kláštor dostával od priateľov či príbuzných, boli hneď rozdané tým, ktorí hľadali pomoc pri bráne almužny.
Ale hoci Emília zastávala vysoký úrad, nevyhla sa duchovným mukám. Snažila sa často prijímať Eucharistiu, i keď v tej dobe bolo zvykom pristúpiť k oltáru len zriedka. Bola veľmi svedomitá kvôli svojim malým chybám a bičovaná názormi menej horlivých ľudí, ako bola ona sama a tak vstúpila do dlhého obdobia starostí. Vtedy k nej prišiel náš Pán v extáze, aby ju od nich zbavil a uistil ju, že je mu oveľa príjemnejšie, keď ho prijíma z lásky, ako keď od neho zdržiava zo strachu z nehodnosti.
Veľmi si však užívala úlohu ošetrovateľky. Pomoc chorým a jej umŕtvovanie jej prinášali dvojitú radosť. Raz sa pred ňu postavilo ťažké rozhodnutie. Boli práve Vianoce a Emília celým srdcom túžila prijať sväté prijímanie. V ošetrovni však boli tri choré sestry, z ktorých jedna nemohla zostať sama. Emília musela pri nej byť aj počas slávenia svätej omše, takže len rýchlo vybehla z ošetrovne, aby prijala Pána a utekala späť bez toho, aby mohla vzdať náležitú vďaku, akú si táto príležitosť vyžadovala.
Len čo však vstúpila do ošetrovne a pozrela sa na tri choré sestry, inšpirovaná božským vnuknutím povedala: "Nie som sama, sestry moje, pozrite, prinášam vám Ježiša, aby vás požehnal." A náš Pán si skutočne vybral túto chvíľu, aby choré rehoľníčky uzdravil. Tie hneď vstali a pripojili sa k oslave sviatku.
Inokedy sa stalo, že Emília prišla do kaplnky príliš neskoro na sväté prijímanie. "Pane, meškala som na svätú omšu, nemala som čas prijať ťa do svojho srdca. Vieš, že to nebola moja chyba. Starala som sa o svoju chorú sestru," šepkala smutná v modlitbe, keď zrazu uvidela oslnivú žiaru. Anjel, Boží posol, jej dal sväté prijímanie, čím splnil jej túžbu pripútať sa k Ježišovi.
Blahoslavená Emília mala zvláštnu úctu aj k tŕňovej korune. Túto svätú relikviu priniesli zo Svätej zeme v roku, keď sa narodila a hoci ju sotva videla, veľa o nej počula. Často o nej rozjímala a premýšľala o hroznej bolesti, ktorú spôsobovala Ježišovi Kristovi.
Raz požiadala nášho Pána, aby jej dovolil zdieľať túto bolesť a bolo jej vyhovené. Do hlavy jej boli na tri dni vtlačené stigmy tŕňovej koruny, počas ktorých prežívala neznesiteľné utrpenie. Vtedy ju v mystickom videní navštívilo niekoľko svätých, spojených s Pánovým umučením. Bolesť po troch dňoch síce zmizla, ale Emília si svoju úctu k tŕňovej korune zachovala po celý život.
Ako predstavená bola prísna, ale milovaná Matka. Mnohokrát zachránila svoje sestry pred zármutkom, ktorý jej spôsobovali rodičia v ich mene, a jej napomenutia boli síce jemné, ale veľmi účinné.
Hovorí sa, že Emíliu prišla dvakrát navštíviť Panna Mária a počas týchto návštev ju naučila modlitbe. Blahoslavená potom svojimi modlitbami konala zázraky pri katastrofálnej povodni a tiež vtedy, keď kláštor uchvátil požiar. A hoci nimi uzdravila aj mnoho chorých, vždy sa hanbila, akoby sa čímsi previnila.
Okrem týchto zázrakov mala aj dar čítania v srdciach, vďaka ktorému s vynikajúcou výchovou viedla zverené rehoľníčky a posilňovala ich duchom umŕtvovania. Terciárky sa zdržiavali akéhokoľvek pitia medzi jedlom a túto malú obetu prinášali za duše v očistci. V jeden veľmi horúci deň prišla za matkou Emíliou sestra Cecília so žiadosťou o zbavenie sa tejto povinnosti.
"Sestra, nevieš, že nám pravidlo zakazuje piť v túto hodinu?" spýtala sa predstavená a uprene sa pozrela na spotenú mníšku. "Viem, matka, ale taká som smädná. Prosím aspoň o pohár vody," zastonala Cecília, horúčava si vyberala svoju daň. Ale na radu priorky sa rozhodla dať túžobne očakávaný pohár vody svojmu anjelovi strážcovi.
Keď potom o niekoľko týždňov neskôr sestra Cecília zomrela, zjavila sa matke Emílii a poďakovala jej za lekciu odriekania. Jej anjel strážny prišiel k nej s pohárom v ruke, a uhasil jej muky v očistci.
Blahoslavená Emília Bicchieri zomrela v roku 1314 a jej pozostatky uložili do skromného hrobu, odkiaľ boli v roku 1537 premiestnené do jej materského kláštora a napokon v roku 1811 prevezené do katedrály vo Vercelli.
Pápež Klement XIV. ju pre ľudovú a trvalú oddanosť, ktorá vznikla hneď po jej skone, 19. júla 1769 blahorečil.
Milosrdný Bože, ty si blahoslavenú Emíliu naučil hľadať a pred všetkým pozemským uprednostňovať jedine teba; pre jej zásluhy a podľa jej príkladu nám daj, aby sme sa zapierali a s vďačným srdcom ťa milovali. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Masima - Príbehy svätých
Žiadne komentáre: