Útly chlapec prejavoval neobyčajné dary ducha. Len čo pochopil, že na rozdiel od svojich rovesníkov nemá matku, s detskou dôverou sa obrátil k Panne Márii. Neskôr, keď začal chodiť do školy, ukázalo sa, že je nadaný žiak a preto mal otec so svojím synom plán - kariéra na kráľovskom dvore a bohaté manželstvo, ktorým sa rodu zabezpečí blahobyt a šťastie. Ale práve to šťastie vnímal Rajmund inak - túžba žiť v kláštore. Aby otec tomu predišiel, vybral syna zo školy a zveril mu správu majetku. 

Poslušný chlapec splnil otcove želanie, dúfal, že Bohu môže slúžiť všade. A zdá sa, že z toho vyťažil, samota v prírode ho oveľa viac uspokojovala než hlučné ulice mesta a mohol sa cvičiť vo svojej nábožnosti. Každý deň vyháňal otcove stáda na pašu, kde potom rozjímal o Bohu a nasledoval tak život starodávnych pustovníkov. 

V hore, kde vyháňal statok na pašu, stála kaplnka zasvätená svätému Mikulášovi. Rajmund sa v nej celé hodiny modlil pred obrazom Panny Márie, ktorej sa obetoval a prosil ju o pomoc a radu, akou cestou sa má vydať, aby došiel k spáse. Raz mu bolo pri modlitbe zjavené, že má vstúpiť do nedávno novozaloženého rádu, ktorý si vytýčil svoju úlohu vo vykupovaní zajatých do otroctva.

Jedného dňa ho v kaplnke prekvapil otec, hoci bol asi sám viac prekvapený, keď počul svojho syna predkladať svoju túžbu blahoslavenej Panne. a to pohlo jeho srdcom a synovi už v ničom nebránil. Rajmund potom odišiel do Barcelony a zaklopal na dvere rádu, ktorý vykupoval zajatých. Zakladateľ rádu svätý Peter Nolasco ho s radosťou prijal medzi svojich učeníkov. O rok neskôr zložil rehoľné sľuby a obetoval sa láske k blížnym. Pre svoju kajúcnu zbožnosť a kresťanskú dokonalosť sa stal vzorom ostatným spolubratom.

Rajmund trikrát vycestoval do Afriky a vyslobodil veľa veriacich spútaných okovami v žalároch a v otroctve. Jeho tretia návšteva bola v Alžíri, kde vykúpil oslobodených kresťanov, no mnohí ešte zostali v otroctve. Nonnatus dlho neváhal a dal sa sám ako záloha za tých, ktorí najviac trpeli a už začali uvažovať, že sa pre muky zrieknu kresťanskej viery. 

Jeho láskavá obetavosť priviedla surových moslimov do zúrivosti, preto ho trápili hladom a smädom, potupovaním a bolestivým mučením. Všetko trpel odovzdaný do Božej vôle. Zúrivci by ho aj zabili, keby nedostali príkaz, že Rajmund musí zostať nažive, lebo čakali zaňho veľké výkupné zo Španielska. Prepustili ho teda zo žalára a mohol slobodne chodiť po meste.

Nonnatus využil svoju slobodu naplno. Navštevoval kresťanov a žaláre, otrokov, aby ich utešoval a tiež napomínal k vytrvalosti a zbožnosti. Dokonca nebojácne ohlasoval Božie slovo aj moslimom a tešil sa, keď sa niektorí dali pokrstiť. Vrchnosti sa jeho počiny samozrejme nepáčili, a začali pomýšľať, že ho usmrtia, ale "bol tu háčik", prišli by tak o sľúbené výkupné. Ako zadosťučinenie ho aspoň dali ukrutne biť palicami. Rajmund sa však ani týmto mučením nedal odstrašiť.

Len čo ho znovu prepustili na slobodu verejne ohlasoval evanjelium a veľa moslimov prijalo krst. Vrchnosť teda nanovo prikázalo zajať Rajmunda, vodiť ho ulicami mesta, verejne palicovať, obe pery mu poranili žeravým železom, a aby už nemohol viac hovoriť, dali mu na pery zámku, ktorú otvárali, iba keď mu dávali jesť či piť. 

 

Keď sa to dozvedel svätý Peter Nolasco, poslal veľké výkupné, aby ho vyslobodil zo žalára, v ktorom Rajmund strávil osem mesiacov a tak sa mohol vrátiť domov. Medzitým sa pápež Gregor IX. dozvedel o jeho veľkej službe Cirkvi a mukách, ktoré pre ňu vytrpel a vymenoval ho za kardinála. K tejto dôstojnosti dostal aj palác v Barcelone, no pokorný Boží sluha zostal žiť ako predtým, v kláštore. 

Skromnosť bola vlastnosť, ktorá ho všade sprevádzala. Raz, v jeden upršaný deň stretol žobráka, ktorý nemal žiadnu pokrývku hlavy, sňal svoj klobúk a prikryl ním starcovu hlavu. Vrátil sa domov, začal sa modliť a ocitol sa vo vytržení. Videl krásnu záhradu a v nej Pannu Máriu uprostred panien v bielych rúchach. Zbierali kvetiny a vili z nich veniec. "Tento veniec zasluhuje ten, ktorý daroval svoj klobúk chudobnému starcovi," počul hovoriť a rýchlo zvolal: "Nie, nežiadam si za odmenu veniec, ale Ježiša Krista!" Sotva to dopovedal, zjavil sa mu Pán Ježiš s klobúkom, ktorý daroval starcovi a v ruke držal aj kvetinový veniec a tŕňovú korunu. Obe ponúkal Rajmundovi, no on si prosil iba tŕňovú korunu. Keď mu ju Spasiteľ podal, položil si ju na hlavu. Keď precitol, pocítil veľké bolesti hlavy, ktoré mu zostali až do smrti.  

V Barcelone žil jeden šľachtic, ktorý podozrieval svoju manželku z nevery, lebo veril závistlivcom, ktorí ju takto očiernili. Veľmi sa kvôli tomu trápil a keď mu napadlo, že ju možno nespravodlivo podozrieva, išiel za Rajmundom po radu. Svätý ho hneď poslal domov so slovami: "Aká nepodstatná je obžaloba z nevery, také sú i rany bez krvi. Tvoja manželka ti vždy zachovala vernosť a tí, ktorí ju u teba nespravodlivo obžalovali, zakrátko dostanú pokutu." Nemýlil sa, nespravodliví žalobníci sa dopustili zločinov, za ktoré odvisli na šibenici. Tento Boží trest, ktorí postihol ohováračov, vystrašil mnohých kresťanov, hneď začali konať pokánie a začali si viac vážiť Rajmunda.

Nonnatusa vytrhol z kláštornej samoty pápež Gregor IX., keď ho povolal k sebe do Ríma, aby mu svojimi radami pomohol pri správe Cirkvi. Rajmund opustil kláštor iba z poslušnosti a v chudobnom rúchu, bosý sa vybral na cestu. Došiel iba do Cardony, kde smrteľne ochorel. Cítil, že hodiny jeho pozemského života sa krátia a prosil o zaopatrenie zomierajúcich. Lenže miestny farár nebol doma a nemal ho kto zaopatriť. 

Vtedy sa grófovi z Cardony zjavil nebeský sprievod, na ktorého čele kráčal ako kňaz sám Spasiteľ a udelil zomierajúcemu Oltárnu sviatosť. Hneď sa pobral k Rajmundovi a keď vošiel do jeho izby, našiel ho kľačať s pozdvihnutými rukami vo vytržení a hovoriť: "Aký dobrý je Boh Izraela voči tým, čo sú pravého a nevinného srdca!" A len čo precitol, opäť žiadal o prijatie sviatosti zomierajúcich. Keď mu bolo vyhovené, 31. augusta 1240 zvolal: "Bože môj, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!"

Rajmund Nonnatus zomrel vo veku 36 rokov. Už počas života ho považovali za svätého a teraz po jeho smrti nastala hádka o jeho mŕtve telo. Jeho pokrvní príbuzní z Cardony žiadali, aby bol pochovaný u nich, kde Nonnatus zomrel, no kňazi z Barcelony chceli, aby bol pochovaný u nich, pretože sa tam stal kardinálom a bratia rádu, ku ktorému Rajmund patril, žiadali, aby bol pochovaný v ich kláštore. Nijako sa nevedeli dohodnúť a tak prostý človek, ktorého si predtým nikto nevšímal navrhol, aby naložili rakvu s telom na voz a zapriahli doňho slepú mulicu. Kam ona zavezie truhlu, tam svätca pochovajú. Návrh bol prijatý.  

Zapriahnutá mulica kráčala von z mesta k horám, kde Rajmund kedysi pásol otcove stádo a kde sa nachádzala kaplnka svätého Mikuláša, v ktorej sa tak často modlil. Mulica trikrát obišla kaplnku a napokon padla pred jej bránkou akoby bola mŕtva. Telo svätého Nonnatusa hneď pochovali v tejto kaplnke.

V roku 1255 svätý Peter Nolasco postavil na tomto mieste kláštor svojho rádu a kostol, v ktorom sa až dodnes nachádzajú jeho ostatky. Na jeho hrobe a na jeho príhovor sa stali mnohé zázraky a pápež Alexander VII. ho v roku 1657 vyhlásil za svätého.

Tagasta, malé mesto v Numídii v Afrike, sa dnes volá Souk Ahras a nachádza sa na ďalekom východe Alžírska, neďaleko hraníc s Tuniskom. Tam sa 13. novembra 354 narodil Augustín, ktorý po svojom otcovi Patriciovi zdedil niečo z rímskej kultúry a po matke Monike zárodok katolíckej viery a kresťanského života. Ale podľa vtedajších zvykov neprijal v detstve krst.

Patricius veľmi túžil aby bol jeho syn vzdelaný a poskytoval mu všetko, čo mu mohlo pomôcť, aby uspel vo svete. Nestaral sa však o to, "aby rástol láskou k Bohu, ani o to, aby bol cudný, stačilo mu, že je zručný v rečníckom umení." 

Počas štúdií v Madaure a Kartágu, ako aj počas "prázdnin" v Tagaste, sa mladík oddával nerestiam. Niekedy z márnivosti, niekedy aj zo zlomyseľnosti, hoci ho matka varovala. 

Asi rok po Augustínovom príchode do Kartága sa mu v roku 370 narodil syn Adeodatus, plod hriešneho zväzku, v ktorom zostal mnoho rokov. Napriek tomu, a možno už vďaka modlitbám jeho matky Moniky sa v jeho duši prebudila túžba po hľadaní múdrosti, ktorá ho priviedla aj k Svätému písmu, ktoré však čoskoro zavrhol.

Hľadal doktrínu, ktorá by ospravedlnila jeho život vydaný na milosť a nemilosť nespútaným vášňam. Neskôr sa pridal k heréze manichejcov a bol jej taký oddaný, že stiahol so sebou svojho dobrodinca Romania a spoločníka Alypia, ktorý ho nasledoval v omyle aj v obrátení.

Augustín sa tak na deväť rokov vzdialil od viery, čo znásobilo slzy a modlitby jeho matky. Keď sa vo svojom žiali obrátila na biskupa s prosbou, aby priviedol jej syna späť na správnu cestu, dostala odpoveď, aby bola pokojná, lebo nie je možné, aby syn týchto sĺz zahynul.

Keď doštudoval, neuspokojilo ho ako nového učiteľa, ktorý okolo seba zhromaždil učeníkov, ani Tagaste, ani Kartágo, rozhodol sa "preraziť" v Ríme a tam získať slávu. Jeho matka týmto rozhodnutím ešte viac trpela, predvídala jeho morálnu katastrofu a rozhodla sa ho sprevádzať. On mal však svoj plán, preto matku oklamal a tajne utiekol.

V Ríme bol prefektom Symmachom vymenovaný na katedru rétoriky v Miláne, kam sa presťahoval so svojimi učeníkmi. Do Milána prišiel celkom sklamaný z manicheizmu, čosi ho v tichosti nútilo uprednostniť katolícku doktrínu.

V Miláne bol biskupom svätý muž Ambróz, ktorého múdrosť prúdila k veriacim. Svätá Monika, ktorá pri prenasledovaní svojho utečeného syna sa tiež preplavila cez Stredozemné more, sa s biskupom veľmi rýchlo spriatelila a prostredníctvom modlitieb a svätosti oboch sa v Augustínovej zatvrdnutej duši začala presadzovať milosť. 

Augustín, ktorý chodil do tamojšej katedrály na bohoslužby a pozoroval svätého Ambróza, cítil, že konečne našiel múdrosť, nie abstraktnú, ale priamo v živote a s ešte väčšou radosťou pozoroval biskupovu prácu. Nebolo to však ešte jeho definitívne obrátenie. 

Ak mu čítanie Plotína pomohlo vyvrátiť manichejské omyly, práve v listoch svätého Pavla našiel odhalenú pravdu a jeho doktrinálne ťažkosti zmizli. Potom vyhľadal Simpliciana, ctihodného staršieho, ktorého sám Ambróz považoval za otca. Stal sa svedkom obrátenia prekladateľa Plotínových diel Mariusa Victorinusa a spolu s celým Rímom sa zúčastnil jeho slávnostného vyznania viery a následného zrieknutia sa rétorickej katedry, čo podrobne opísal. Keď Augustín počul tieto rozprávania, premohla ho intenzívna túžba napodobňovať ho, ale jeho vôľa, oslabená vášňami, ešte nebola na to dosť slobodná.

Inokedy ho navštívil kráľovský hodnostár Ponticianus a keď videl na jeho stole Pavlove listy, vyrozprával mu jeden príbeh: Jeho dvaja blízki priatelia sa po návšteve jednej z komunít nového spôsobu života, ktorý inicioval istý Anton a rozšírili sa už po Európe, vrátane Milána, rozhodli všetko opustiť a nasledovať ich. Ich snúbenice tiež prijali panenstvo.

Odvaha týchto mladých ľudí prebudila v Augustínovi hlboký pocit hanby za vlastnú zbabelosť voči telesným vášňam. Zmocnil sa ho veľký vnútorný boj, lebo slabosť jeho vôle sa stretávala s jeho rozumom a odmietala ho poslúchať, rovnako, ako aj jeho učeníci.

Napriek tomuto boju okamžite prerušil svoju kariéru a zásnuby, ktoré uzavrel pred niekoľkými rokmi, zapísal sa medzi katechumenov a na Veľkú noc v roku 387 začal skrze svätý krst nový život, v ktorom ho sprevádzali verný priateľ Alypius a jeho syn Adeodatus. Augustín sa s rodinou utiahol do Cassiciacum, kde sa venoval štúdiu a spoločenskému životu. Keď sa stal kresťanom, rozhodol sa vrátiť do Afriky a žiť tam v súlade s vierou, ktorú prijal.

V prístave Ostia, kde s matkou Monikou čakali na loď, jeho milovaná matka zomrela pokojnou smrťou.

Po príchode do Tagaste premenil svoj rodný dom na náboženskú komunitu, do ktorej sa pridalo mnoho jeho učeníkov. Augustín mal v úmysle žiť až do konca svojho života v ústraní, ale jeho cnosť a múdrosť upútali Valeria, biskupa z Hippo, a hoci sa Augustín zdráhal, bol v roku 391 vysvätený za kňaza a v roku 395 za biskupa koadjutora.

Vtedy nastal problém, kláštorný život sa dovtedy zdal nezlučiteľný s pastoráciou. Augustínovi sa však podarilo zjednotiť život klerika so životom mnícha. Za týmto účelom zorganizoval kláštorný seminár, kde boli vyberaní pre kňazstvo tí najpripravenejší. V krátkom čase malo niekoľko diecéz v Afrike na čele klerikov, vyškolených v tomto prostredí.

Augustín sa staral o týchto kňazov tak starostlivo, že ho veľmi zarmútilo, keď jeden z nich zanechal závet, v ktorom po svojej smrti odkázal svoj majetok. Sedemdesiatjedenročný biskup, zarmútený, že takto zanedbáva záväzok k evanjeliovej chudobe, ktorý dal pred Bohom, zhromaždil svojich duchovných, oboznámil ich s prípadom a vyhlásil zmenu svojho rozhodnutia, bude vysväcovať iba duchovných komunitného života, aby neskladali sľub a potom ho nemohli splniť. 

Tento zlý príklad ich povzbudil v ich odhodlaní a Augustín v nasledujúcej kázni ešte ohnivejšie hovoril: "Tak, ako som vyhlásil, že nezbavím statusu duchovného nikoho, kto by chcel zostať oddelene a žiť z vlastného majetku, tak teraz vyhlasujem, že hoci sa im s Božou pomocou páčilo žiť spoločne, ktokoľvek žije v pokrytectve a vlastní niečo vlastného, ​​nedovolím mu to odkázať vo svojom závete, ale vymažem ho zo zoznamu duchovných. Nech sa proti mne odvolávajú na sto konciloch, nech sa proti mne plavia, kamkoľvek chcú, nech sú, kdekoľvek môžu byť, Pán mi pomôže, aby nemohli byť z duchovných tam, kde som ja biskupom."

Biskup z Hippo sa tiež venoval vytvoreniu ženskej komunity, ktorú viedla jeho vlastná sestra Perpetua. Pravidlá im napísal v roku 423, pričom mu predchádzali múdre slová napomenutia proti duchu vzbury. Definujú sa tam zásady mníšskeho života: chudoba, modlitba, pôst, poslušnosť a čistota a obsahuje aj túto múdru radu: "Keď vychádzate, kráčajte spolu; keď sa vraciate, zostaňte spolu. Vo svojom správaní, vo svojom držaní tela, vo všetkých svojich pohyboch nech nič vo vás neurazí pohľad nikoho, ale nech je všetko v súlade s náboženskou svätosťou."

V tomto dodržiavaní pravidiel žil tridsaťpäť rokov ako biskup-opát, prednášal kázne a viedol početné kontroverzie a debaty proti donatistickým a pelagiánskym heretikom; zúčastnil sa niekoľkých koncilov; napísal početné diela, spolu deväťdesiatšesť titulov, ktoré všetky pred svojou smrťou revidoval.

Vandali obliehali Hippo tri mesiace, keď svätý biskup v roku 430 odovzdal svoju dušu Bohu. Barbari zničili všetko v rímskej Afrike, ale príklad života svätého Augustína, jeho spisov a jeho vlády pretrval stáročia. Aj dnes ukazuje duchovenstvu a ľuďom všetkých čias ideál dokonalosti, oddanosti, svätosti a skutočnú hĺbku jeho múdrosti. 

Monika, vychovaná v tejto cnosti, sa vydala za pohana Patricia, dobromyseľného muža, ale prchkého. Monika sa však naučila mu neodporovať, počkala, až sa Patricius vybúril a keď bolo treba, ospravedlnila sa, hoci na jeho hneve nemala podiel. Keď sa iné ženy sťažovali na svojich manželov, Monika ich neraz pokarhala a vážne im dohovárala. Napokon museli uznať, že Monikine názory majú čosi do seba, ani raz na sebe neniesla znaky po bitke, či hádke, na rozdiel od susediek. 

Svojou poslušnosťou a vytrvalou trpezlivosťou premohla aj svoju svokru, ktorú proti nej spočiatku zlým našeptávaním podpichovali slúžky, až sa svokra napokon priznala svojmu synovi, že jej na jeho manželku donášali. Potom išla aj za Monikou a žiadala od nej potrestanie. To však namiesto nej vykonal Patricius a v dome odvtedy zavládol pokoj.

Monika mala tri deti, z ktorých je najznámejší svätý Augustín. Okrem neho mala aj syna Navigia a dcéru Perpetuu. Dvadsaťdvaročná Monika porodila 13. novembra 354 syna Augustína, ktorý zdedil po otcovi hnevlivú, roztopašnú povahu. Neskôr na svoju matku takto spomínal: "Dvakrát za deň chodievala do chrámu, udeľovala štedré almužny, a všade preukazovala lásku."

Ale hoci odmala rozprávala o Ježišovi, učila ho modlitby, vodila ho do chrámu, predsa sa "jej vymkol z rúk". Patricius chcel mať zo syna vzdelaného muža, ktorý by sa preslávil vo svete. Monika sa v kútiku svojho prostého srdca zasa domnievala, že učenosť neodvráti jej milovaného synčeka od Boha. Augustín bol tak poslaný do školy v Madaure.

Augustín sa ukázal ako nadaný žiak, v ktorom sa ale prebudila ctižiadostivosť a pýcha. Nebol pod dozorom kresťanskej matky a srdce mu obostrela nemravnosť, ako neskôr sám napísal. "Dali mi knihy, písané krásnymi a lahodnými slovami, ale bol v nich jed a ja som ich hltal, čo bolo sladké, netušiac, že si tým otravujem srdce i dušu."  

Z Madaury sa Monike vrátil syn síce vzdelaný, ale už bez perly nevinnosti. Patricius, hrdý na svojho šikovného syna sa rozhodol, že Augustín pôjde študovať ďalej, teraz do Kartága. Bol však iba nezámožný mešťan a preto trvalo rok, kým nazhromaždil peniaze na synove výdaje so vzdelaním. Augustín tak prežil rok prázdnin, počas ktorého uňho prerástli žiadostivosti, ktoré nikto nedokázal vytrhať s koreňmi.   

Patricius síce vynaložil všetko úsilie, aby sa postaral o syna, ale zabudol na jedno - dohliadnuť, aby Augustín žil kresťanským životom. Celkom mu postačilo, že Augustín vyniká vedomosťami a tak ho nedržal nakrátko. Monika, poslušná manželka, toho veľa nezmohla. Hoci varovala svojho syna pred telesnými hriechmi, on to púšťal jedným uchom dnu, druhým von. A pretože sa jeho kamaráti chválili nehanebnosťami a on sa popritom červenal, začal ich tiež páchať nielen zo žiadostivosti, ale aj z túžby po chvále.

V Kartágu zhasla Augustínovi posledná iskrička hanblivosti, keď vstúpil do spolku, ktorého členovia sa sami nazývali "kazisveti". V tom období zomrel Patricius, iba rok po tom, čo prijal svätý krst a Monika tak ovdovela.  

Na východe sa rozmáhalo manichejské škodlivé učenie, ktorému Augustín prepadol na celých deväť rokov. Keď sa dvadsaťročný vrátil domov a zriadil si školu rečníctva, vdova iba so smútkom v očiach aj v srdci pozerala na syna neverca. Denne sa modlila k Bohu za jeho obrátenie, a by ho "prebudila", odmietla s ním bývať pod jednou strechou a tiež s ním jesť za jedným stolom.

V jednu noc mala zvláštny sen, v ktorom sa videla stáť na drevenej lávke. Bola smutná a zarmútená. Oproti jej prichádzal krásny, veselý a usmievajúci sa mládenec, ktorý sa jej pýtal, prečo je zarmútená. "Oplakávam skazu svojho syna," povedala mu. "Neboj sa," hovoril mládenec, "obráť sa a pozri sa." Keď obrátila, uvidela Augustína stáť vedľa nej na lávke. 

Sen potom vyrozprávala synovi, a on sa jej ho snažil vyložiť takto - vyplní sa to až sa aj ona stane manichejkou, čiže bludárkou. "Nikdy, lebo mi nebolo povedané, kde Augustín stojí, tam budeš stáť aj ty, ale kde stojíš ty, Monika, stojí aj tvoj syn," príkro mu odvetila.    

Monika sa v boji o Augustínovi zablúdenú dušu neutiekala iba k modlitbe a karhaniu. Zašla za jedným veľmi múdrym biskupom, a s plačom ho prosila, aby navštívil jej syna, porozprával sa s ním, vyvrátil jeho bludy a priviedol ho späť na dobrú cestu. "Nechaj ho," povedal biskup, "a len zaňho pros u Pána; on sám potom pozná, aký je to blud a veľká bezbožnosť." Monika sa ešte viac rozplakala a popritom ho neprestávala prosiť a tak jej prorocky odvetil: "Odíď odo mňa, a maj nádej, lebo sa nemôže stať, aby syn takýchto sĺz zahynul." Vtedy sa Monika upokojila, biskupovu odpoveď brala, akoby jej bola zoslaná z neba.

Kým sa Monika trpezlivo modlila za spásu svojho syna, ním otriasla smrť jeho blízkeho priateľa, s ktorým rástol odmala, chodili spolu do školy a stali sa nerozlučnou dvojicou. Keď jeho priateľ ťažko ochorel a ocitol sa na prahu smrti, nevedomky ho pokrstili, pretože hoci bol rovnako ako Augustín pohanom, trochu sa nakláňal ku kresťanstvu. Po krste trochu vyzdravel a zotavil sa. Augustín ho navštívil a hovoril o krste s posmechom s úmyslom, že aj on obráti tento krst, ktorý prijal v bezvedomí, na smiech. Nečakal, že priateľ "otočí" a prísne ho napomenie, že ak chce naďalej zostať jeho priateľom, aby prestal viesť také reči. Prekvapený Augustín si "kusol do jazyka" a odišiel s úmyslom, že až sa priateľ celkom uzdraví, zasa mu všetko vyhovorí. Priateľ však po jeho odchode znovu zomrel a o niekoľko dní neskôr zomrel.

V tom čase prišiel do styku s Faustusom, veľkým Manichejcom, od ktorého očakával, že mu zodpovie všetky otázky a zmárni všetky jeho pochybnosti. On ho však sklamal, keď mu úprimne odvetil, že mu nedokáže odpovedať. A tak sa Augustín rozhodol opustiť Afriku a hľadať šťastie v Ríme. Monika ho odprevadila až k moru, chcela ho buď obrátiť, alebo ísť s ním. "Trpko som ju oklamal," vyznal sa neskôr Augustín, "keď ma zdržiavala, oklamal som ju, že chcem ísť iba na loď s priateľom, ktorá odpláva, ak bude priaznivý vietor." Monika sa však zdráhala vrátiť sa domov bez syna a tak ju prehovoril, aby v kaplnke svätého Cypriána, ktorá stála na brehu, prečkala noc. Monika sa v kaplnke modlila a Augustín medzitým tajne odplával. 

V Ríme však ťažko ochorel a hoci Monika o tom nevedela, denne sa za syna modlila. Keď vyzdravel, zavolali ho do Milána, aby učil rétoriku a tam sa zoznámil s biskupom Ambrózom. To už za ním prišla aj jeho matka Monika aj s druhým synom Navigiusom. 

Keď sa potom od Augustína dozvedela, že už nie je Manichejcom, ale ani kresťanom, zaradovala sa. Jej nádej dostala konkrétnu podobu a ešte viac sa v nej umocnila viera v Boha, že prv, než opustí tento svet, uvidí svojho syna ako veriaceho katolíka. Za týmto účelom sa ešte horlivejšie modlila a dúfala aj v pomoc biskupa Ambróza, ktorého milovala ako Božieho anjela, lebo poznala, že má na jej syna veľký vplyv. 

S napraveným Augustínom a Navigiusom sa Monika vracali do Afriky, aby mohli byť prospešnejší v službe Bohu. Cestou odpočívali v Ostii nad Tiberou a pripravovali sa na plavbu. Samotní stáli pri otvorenom okne, odkiaľ mali pohľad na záhradu a otvorené more, rozprávali sa o minulosti a tiež o tom, čo ich čaká. Hovorili o radostiach, ktoré Boh pripravil tým, ktorí ho milujú a tie potom porovnávali s rozkošami telesných zmyslov, dovolenou pozemskou blaženosťou, so vzkriesením tela a večnou odplatou.

"Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete," rozprávala Monika. "Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. Boh mi to doprial v omnoho hojnejšej miere, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale si sa stal Božím sluhom. Čo tu mám ešte robiť?"

Po piatich dňoch od vyslovenia týchto slov Monika stratila vedomie a ochorela. Augustín s bratom boli zarmútení, že ich matku prekvapila choroba tak ďaleko od domova, v neznámej cudzine. Vedeli, že mala zabezpečený hrob vedľa svojho muža. Keď Monika na chvíľu precitla, zvolala: "Kde som bola?" Pozrela na syna a povedala mu: "Tu pochovaj svoju matku." 

Navigius si však prial, aby mama Monika nezomrela v cudzine, ale vo vlasti. Keď to Monika počula, so zarmútenou tvárou ho pokarhala: "Pochovajte telo kdekoľvek, nech vás nezarmucujte starosť o mňa; iba o jediné vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete." Len čo dopovedala, choroba sa zhoršila a na deviaty deň bola Monikina päťdesiatšesťročná duša v roku 387 zbavená tela. Augustín je zatlačil oči a pochoval ju na morskom brehu v Ostii.

Jozef poslúchol, pričom dúfajúc v Prozreteľnosť, stále odkladal sobáš s odôvodnením, že sa mu vraj žiadna nevesta nepáči. Vtedy zasiahlo nebo. Jozef ťažko ochorel a to otca prinútilo zaviazať sa sľubom, že ak sa Jozef uzdraví, stane sa kňazom. Boží služobník sa potom skutočne uzdravil a 17. decembra 1583 ho urgelský biskup Hugo Ambrosio de Moncada vysvätil za kňaza.

Jeho prvým pôsobiskom sa stal Albarazin, odkiaľ bol zavolaný k zomierajúcemu otcovi, ktorého ošetroval a pripravoval ho na kresťanskú smrť. Keď otca pochovali, mladý kňaz Jozef odišiel do Ríma, kde sa každý deň presviedčal, že hlavným prameňom mravnej skazy je zanedbaná výchova najmä chudobnej mládeže, ktorú si nikto nevšímal. 

Tu videl potĺkať sa chudobné, opustené deti bez dohľadu po uliciach, dotieravo žobrať a robiť rôzne neplechy. V nevedomosti a záhaľke dorastali do zločincov a trosiek. Jozefovi pri pohľade na tieto deti zvieralo srdce, až raz počul v duši silný hlas: "Ujmi sa týchto nešťastných detí a buď ich ochranca!" 

V jeseni 1597 potom otvoril školu pre chudobných chlapcov a hneď sa mu prihlásilo vyše sto žiakov, čím začalo krásne dielo "zbožných škôl", ktoré sa neskôr rozšírili po celom svete. 

V roku 1617 schválil pápež Pavol V. na opätovnú Jozefovu žiadosť "Spoločnosť zbožných škôl", ktorú pápež Gregor XV. povýšil v roku 1621 na cirkevný rád a dal mu názov "Spoločnosť rehoľných duchovných pod ochranou Matky Božej pre zbožné školy", ľudom nazývaný piaristi.

Prvým hlavným predstaveným nového rádu sa stal Jozef Kalazanský. Prísne zachovával pravidlá a ostatným dával dokonalý príklad zbožného kňaza a učiteľa, ako aj pokorného rehoľníka. "Kto sa chce stať cnostným, tomu predovšetkým treba, aby sa umŕtvoval a dusil svoje žiadostivosti. Aký učiteľ, taký žiak. Učiteľ bude zodpovedať nie iba za seba, ale aj za žiaka. Kto sa modlí za blížneho, dobre robí, kto mu pomáha, robí ešte lepšie," hovorieval.

Ale hoci školy rozkvitali, Jozefova radosť z toho bola strpčovaná protivenstvami od vlastných druhov. Niekoľko ctižiadostivých bratov sa chceli stať kňazmi bez náležitej prípravy, preto ich Jozef musel vylúčiť z rádu.

Ešte horšiu mrzutosť mu spôsobil neposlušný rádový kňaz Marius Sazzi, ktorý si dokázal zabezpečiť miesto na inkvizičnom súde vo Florencii, kde hanil Jozefa, nazýval ho pokrytcom a hlupákom a roztrhal denník, do ktorého Kalazanský roky písal. Keď bol Marius prepustený pre svoju neschopnosť zo svojho úradu, považoval Jozefa za pôvodcu svojho prepustenia, nadával mu do slabomyseľných, hromžil, že je neschopný viesť rád a žaloval, že svätec vraj odsudzoval inkvizičný úrad. Na základe tejto žaloby bol osemdesiatšesťročný Jozef vzatý do väzenie ako zločinec. 

Vyšetrovanie však ukázalo jeho úplnú nevinu, no nespokojný Marius Sazzi sa spojil s inými nespokojencami Stefanom a pápežským dozorcom Augustinom Ubaldim a spoločnými silami sa im podarilo zosadiť Jozefa Kalazanského z úradu hlavného predstaveného, údajne pre vysokú starobu a neschopnosť.

Za nového rádového generálneho bol ustanovený Stefano, ale v ráde sa čoskoro začali prejavovať následky vzbury nehodných živlov. Rád začal upadať, rovnako aj morálka a školy prestali prospievať. Pápež Inocent X. preto 16. marca 1646 odňal rádu udelené cirkevné výsady a znížil ho na kongregáciu bez sľubov. Jozef toto všetko, ako sa vinou niekoľkých zaslepených bratov ničí jeho s námahou vybudované dielo, pozoroval s ľútosťou.

Keď potom Stefano ťažko ochorel a uznal svoju chybu, odkázal Jozefovi, aby mu odpustil. Starý Jozef prišiel k nemu na návštevu a povedal: "Nemal som radostnejšieho dňa, než tento. Vždy som sa modlil za tvoju spásu." Aj Marius Sazzi zomrel, ale v nekajúcnosti.

V roku 1648 ťažko ochorel aj Jozef Kalazanský. Cítil, že sa blíži koniec jeho životnej púte, pripravoval sa, denne prijímal Oltárnu sviatosť a pri rozlúčke s rehoľnými bratmi im povedal: "Bratia, nestrácajte na mysli, lebo Boh, ktorý raní, dokáže aj liečiť. Sami sme si zavinili, čo sa stalo s naším rádom, ale Boh mu nedá zahynúť. Verte mi! Rád znovu povstane a bude taký, aký bol. Zotrvajte v poslušnosti k pápežovi, vo vzájomnej láske a v svedomitom plnení svojich povinností."

Potom poprosil, aby mu prečítali úryvok zo Svätého písma o Pánovom utrpení a s menami Ježiš a Mária na perách skonal 25. augusta 1648 vo veku deväťdesiatdva rokov.

Príchodom malého Giuseppeho, ktorého volali Beppo, sa ich rodina rozrástla o syna Angela, a dcéry Teresu, Antoniu, Luciu, Rosu, Mariu, Luciu a Annu. Pre všetky deti platil rovnaký meter - museli pomáhať pri domácich prácach a iných potrebách. Aj Beppo pomáhal v práci na poli, či pásol kravu, neskôr aj oslíka. Žil životom chudobného mládenca, ako všetci jeho rovesníci v talianskych dedinách. Popritom sa naňho prenášali dobré vlastnosti rodičov - zbožné zmýšľanie, zdravá povaha, vytrvalosť a radosť v práci, veselá myseľ. 

Hoci ho tieto vlastnosti formovali, neskôr sa k nim pridali zvláštne prednosti ducha, ktoré boli viditeľné už keď začal navštevovať národnú školu, kde bol jeho prvým učiteľom Francesco Gechcerle. Beppo bol nielen vtipný chlapec, ale tiež veľmi horlivý a usilovný žiak.  

Jedenásťročný Beppo prijal v roku 1846 sviatosť birmovania a po roku pristúpil 6. apríla 1847 prvýkrát k stolu Pána. Možno sa práve toto prvé sväté prijímanie stalo bohatým semenom, z ktorého vyrástla jeho vrúcna úcta k Najsvätejšej sviatosti, akou sa neskôr vyznamenával po celý svoj život a ku ktorej zvlášť ako pápež Pius X. vyzýval kňazov a veriacich a odporúčal časté, aj denné sväté prijímanie. 

Jeho pokroky v škole ukazovali, že mladý Beppo je zrejme narodený k štúdiu než k práci v pote tváre a tak sa ho ujal tamojší farár Titus Fusarini a začal ho vyučovať latinčinu a iné predmety, ako prípravu na gymnázium v blízkom Castelfranco. Obojstranná usilovnosť priniesla výsledky, jedenásťročný Giuseppe už v novembri 1846 zložil prijímacie skúšky a až do augusta 1850 bol najmilším žiakom ústavu. 

Začal preňho celkom nový život, keď sa malej dediny zrazu ocitol v meste s dvanásťtisíc obyvateľmi. Zároveň vstúpil do drsnej školy života. Do Castelfranco, vzdialeného sedem kilometrov od Riese, musel chodiť pešky tam aj späť a to za každého počasia. Jeho spolužiak, gróf Quirini, ho takto charakterizoval: "Ja som bol internista v internáte v Castelfranco, Sarto navštevoval ústav ako externista. Bol oblečený do chudobných šiat z polovičného súkna a mnohokrát mu z kapsy trčal kus chleba, ktorý si vzal so sebou na obed. Ale aký bol predsa dobrý! Bol veselý, ku všetkým milý a veľmi usilovný. V škole bol medzi svojimi spolužiakmi vždy prvý. Každý mesiac sa zostavil zoznam žiakov podľa prospechu, bol vystavený za rámčekom a na konci školského roku sme skladali skúšku v Trevise, najlepší bol vždy Sarto." Gymnázium bolo totiž súkromné a preto sa skúšky skladali na verejnom gymnáziu, alebo v seminári v Trevise.

Niekedy, keď bolo veľmi zlé počasie, strávil Giuseppe čas v rodine známych, ktorí si dlho pamätali, ako sa Beppo rád hrával na kňaza, čítajúc omšu pri oltáriku, ktorý si sám vyrobil. Doma v Riese však už dávnejšie prisluhoval pri svätej omši ako miništrant.

Po ukončení gymnázia v roku 1850 chcel pokračovať v štúdiu, no domáca pokladnička zívala prázdnotou. Domáci duchovní a profesori treviského seminára mu vrelo odporúčali ďalšie štúdium, a tak benátsky patriarcha, kardinál Monico vyhovel 22. augusta 1850 jeho žiadosti o prijatie do padovského seminára. Pätnásťročné srdce bolo ešte radostnejšie, keď sa už doma obliekol do duchovného rúcha, ako bolo zvykom talianskych študijných cirkevných ústavov. Ten deň, 19. september 1850 bol radostným pre celé Riese. Jednoduchí dedinčania obdivovali rodičov, ktorých syn odchádzal z domu v odeve seminaristu a súrodenci od tejto chvíle mu už netykali, ale vraveli mu "Vy". 

Mladý Giuseppe predsa len trochu posmutnel. Prvýkrát mal na mnoho mesiacov opustiť svoju domovinu so všetkými najdrahšími. Predsa však v to novembrové skoré ráno nasadol na zvláštny povoz, ktorý riadil otec Sarto. Na vozíku bola naložená jednoduchá posteľ a kufor s oblečením a knihami.

S kňazským seminárom v Padove bol spojený internát Tornacense Campion, kde Sarto opäť dosahol výborné výsledky a na konci školského roku dostal 21. septembra tonzúru. Ešte aj ako pápež s úsmevom rozprával, ako prišiel celkom nečakane k tomuto vyznamenaniu. Treviský biskup chcel udeľovať všetky rozličné svätenia a v seminári sa skutočne našli kandidáti pre všetky svätenia, okrem tonzúry. Aby práve táto nechýbala, určil mladého Sarta, aby ju prijal a ten k tomu radostne zvolil.

"Ó, prijatie tonzúry," rozprával raz pápež, " mi vtedy spôsobilo viac radosti, než neskoršie posvätenie na biskupa. A vidíte, biskup, ktorý ma udelením tonzúry posvätil na klerika, bol tiež prítomný na mojom biskupskom svätení. ‚Ach Monsignor,‘ vravel som mu vtedy, ‚ak sa mne úbohému dnes toto dostáva, potom vám musím ďakovať, že ste ma pred rokmi tak náhle a neočakávane vohnal do klerického stavu.‘"

V roku 1852 ho postihla bolestná strata. Koncom apríla dostal správu, že jeho otec ťažko ochorel. Sarto dostal od predstaveného seminára dovolenie navštíviť chorého otca. Stihol to takmer na poslednú chvíľu. Naposledy sa s otcom potešil a 4. mája 1852 už spolu s matkou a súrodencami oplakával zomrelého otca. Otcova smrť bola veľká rana pre chudobnú rodinu, úbohá vdova zostala s nezaopatrenými deťmi sama. Však dôverujúc v Božiu pomoc poslala Giuseppeho späť do seminára, vzala celú domácnosť do vlastných rúk a usilovným šitím sa snažila nahradiť mzdu, o ktorú prišli úmrtím svojho živiteľa. Beppo síce nemohol prispieť na chod domácnosti finančne, ale o to vrúcnejšie sa za nich modlil a matke robil radosť vzorným správaním a vynikajúcimi známkami na vysvedčení.

Seminarista Sarto nebol iba zahrabaný v knihách, vždy si našiel voľný čas, aby sa cvičil v hudbe. Dosiahol v tom také dobré výsledky, že mu neskôr v seminári zverili vyučovanie spevu.

Každé prázdniny trávil doma v Riese, kde na konci prázdnin pripravil príbuzným a rodákom prekvapenie. Na prosbu domáceho kňaza mal na sviatok Všetkých verných zomrelých takzvané "dušičkové kázanie". Kázal tak zaujímavo, že sa poslucháči nielen poučili, ale mali pocit, že je "ostrieľaný kazateľ". 

V Padove študoval teológiu štyri roky, ktoré mu plynuli v pokoji a vnútornej spokojnosti. Až na jednu smutnú udalosť, ktorá spôsobila náhle ukončenie prvého roku štúdia. V roku 1855 zúrila v Taliansku cholera a všetky ústavy, vrátane padovského, boli zatvorené a študenti prepustení domov. Beppo sa tak tiež ocitol doma, kde súrodencom robil spoločnosť od apríla do novembra. Cholera si aj v Riese vzala veľkú daň, úmrtnosť sa dvojnásobne zvýšila. Nebolo to teda radostné voľno, ale plné smútku nad stratami. 

Po návrate do Padovy uprostred novembra 1855 začalo preňho šťastnejšie obdobie. Prefekt mu po celé štúdium zveril skupiny seminaristov, nad ktorým bdel pri štúdiu, na prechádzkach a tiež vo voľnom čase. Rád sa im venoval, ale tiež bol rád, keď mu toto bremeno bolo vzaté, lebo ho zdržiavalo v jeho samotnom štúdiu.

Svojmu dobrodincovi, donovi Pietrovi Jacuzzimu, niekdajšiemu rieskému kaplánovi raz napísal: "Strávil som v tomto seminári šesť rokov, a to vždy dobre, predsa však dúfam, že novou disciplínou, ktorá bola zavedená, bude tento rok ešte lepší. Dobrí predstavení vyhoveli mojim prosbám a po štyroch rokoch prefektstva mi dali odpočinok a slobodu. Oslobodený od nepríjemností, predsa však požívam výhody; dali mi izbičku, ktorá je tak osamote, že v nej nič nepočuť iba zvon a hodiny. Čo môže byť lepšie? Ani na prechádzku už nechodím v tých dlhých radoch, ktoré každého, kto ich vidí, zarmucuje, ale chodím s jedným spolužiakom; prosto, neviem, čo by som si ešte mal priať. Môžem študovať v nerušenom pokoji a tak dúfam, že mi zostane ešte dosť času, aby som niekedy mohol potešiť svojich drahých priateľov nejakým lístkom, ako si želajú. Posúďte, či nemám byť spokojný. Takto sa môžem pomaly pripraviť na to, aby mi raz, až budem kaplánom, nebol život v osamelej študijnej izbe nudný. Predstavení ma tu volajú jubilár a majú na to všetky dôvody, ak mi dajú niekedy nejaký malý rozkaz, rád ho prijímam, aby som takto odplatil ich dobrotu."

Toto šťastie však nemalo dlho trvať. V novembri 1856 prijal v seminári dve nižšie svätenia, v júni 1857 tretie a štvrté svätenie a tak sa dostal do kléru, pričom bol menovaný prefektom jednej skupiny klerikov. V septembri 1857 bol v Trevise diecéznym biskupom, barónom Antoniom z Fariny vysvätený na subdiakona a 27. februára 1585 na diakona.   

Ako diakon potom navštívil rodné Riese, kde mal v tamojšom farskom kostole slávnostné kázanie o Najsvätejšom Srdci Ježišovom. Táto návšteva bolo o to radostnejšia, že sa Don Giuseppe mohol podeliť s matkou a súrodencami o radosť, že sa jeho bohoslovecké štúdium chýli ku koncu a oznámiť im šťastný dátum jeho posvätenia na kňaza. 

Začiatkom augusta 1858 sa mladý Sarto rozlúčil so seminárom a Padovou. Nemal však ešte dvadsaťštyri rokov - predpísaný vek k prijatiu sviatosti svätenia kňazstva a tak mu diecézny biskup, barón z Fariny, vymohol z Ríma dišpenz od povinného veku a ustanovil 18. september 1858 k jeho sväteniu. Pretože práve vtedy konal kanonickú vizitáciu v Castelfranco, chcel mu v tomto meste udeliť svätenie.  

Po desiatich dňoch prípravy duchovnými cvičeniami nastal vytúžený deň. Giuseppe sa ako kedysi, aj v ten septembrový deň vydal na cestu do Castelfranco, ale predsa s rozdielom - teraz nemal ísť do školy, ale má dostať odmenu za všetky trápenia, námahy a práce. Má sa vyplniť vrelá túžba a modlitba jeho srdca, ale tiež vrúcne želanie a modlitba jeho matky, ktorá so svojimi deťmi dojato hľadela na biskupa, ako vkladá ruky na jej najstaršieho syna a svätí ho na kňaza.

Nasledujúci deň, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie bol ešte viac slávnostnejší, pred očami všetkých rodákov v Riese slávil syn niekdajšieho obecného sluhu svoju prvú svätú omšu. Pre kňaza Sarta bolo veľkou radosťou denne pristupovať k oltáru a sláviť najsvätejšiu obetu. Zanedlho však dostal svoje prvé umiestnenie, v obci Tombola mal slúžiť ako kaplán.

Tu sa mladý kaplán stretol s celkom inými povahami, ako v Riese. Problémy mu nerobili jednoduchí vidiečania, ale dohadzovači a obchodníci s dobytkom, ktorí nezriedka prešli ďaleké kraje a domov prinieslo čosi, čo by duchovný správca radšej nevidel. Popritom sa však obyvatelia vyznačovali dobrotou srdca a nábožnosťou.

Príjmy kaplána boli skromné, počas žatvy si musel sám nazbierať pšenicu a kukuricu, inak bol odkázaný na almužny za sväté omše. Nemal farára, ani bývanie či stravu, všetko bolo na jeho pleciach. Kaplán Sarto preto štyri roky býval v domčeku v nájme u stolára, ďalších päť rokov za v inom, od kostola dosť vzdialenom príbytku. Stravu si najprv vyprosil u farára namiesto mesačného platu, až neskôr si zariadil pomoc svojich dvoch sestier, ktoré mu viedli domácnosť.

S farárom Antoniom Constantinim si od prvého dňa dobre rozumel. Jeden z jeho neskorších žiakov to takto zhrnul: "Študovali, aby mohli kázať a spovedali; kázali a spovedali, aby mohli konať dobro veriacim, kdekoľvek je to možné, pomáhať v duchovných a telesných potrebách; prispievať k pomoci chorým a chudobným; učiť nevedomých a predovšetkým kresťansky vychovávať mládež; toto všetko v podriadenosti voči farárovi."

V týchto slovách je možno ukryté "tajomstvo" ich vychádzania. Ale aj v čomsi inom. Obaja boli veľkí milovníci hudby a rečníctva, obaja nachádzali svoju radosť v štúdiu Písma a cirkevných otcov; obaja mali prianie byť všetkým pre všetkých. Niet divu, že medzi nimi vzniklo otcovské správanie na jednej strane a verná synovská láska na druhej strane a zostalo to tak, až do smrti šľachetného farára.

Farár, skúsený a zdatný kazateľ si dal záležať, aby vycvičil Sarta v posvätnej rétorike, učil ho hovoriť tak, aby mu všetci porozumeli, bez pompéznosti, so zreteľom na úžitok veriacich. Vďaka farárovým poučeniam sa kaplán Sarto čoskoro stal hľadaným a obľúbeným kazateľom. Ale popri horlivom vzdelávaní nezanedbával ani jemu zverené duše. "Napraviť všetky veci v Kristovi" sa stalo jeho heslom kňazského pôsobenia.

Jeho ovečky sa často uchyľovali ku kľaniu a rúhaniu, beda však, keď ich pri tom Sarto pristihol! Neváhal verejne prísne pokarhať kľajúceho a stalo sa, že nejeden mládenec pocítil na svojom líci kaplánovu dlaň. Ale aby odstránil túto neresť, neľakal sa osobných obetí. Raz počul nariekať mladíkov, že sa nenaučili čítať ani počítať a preto sú škodní ohľadom zamestnania. Hneď si zaumienil, že založí večernú školu. Pokročilejších žiakov odkázal učiteľovi všeobecnej školy, analfabetov si ponechal. Na otázku chlapcov, ako mu to odplatia, odvetil: "Iba jedno od vás žiadam a keď mi ju dáte, budem bohato odškodnený - už nekľajte!" 

V roku 1859 zomrel vo vojne medzi Talianskom a Rakúskom jeho brat Angelo a matka sa musela starať o šesť dcér sama, bez Angelovej podpory. Musela preto predať svoje tri malé políčka a Giuseppe si potom, aby matke pomohol, vzal dve sestry k sebe, túto podporu považoval za synovskú povinnosť. Mnohým Tombolčanom neraz napadlo, že kaplán preto robí kázne v cudzích kostoloch, či vyučuje v rodinách, aby mohol lepšie podporovať svoju chudobnú matku. Sestra jeho vtedajšieho farára podotkla: "Ale jeho najbližším príbuzným sa musela podpora poslať ihneď, inak sa čoskoro minula na almužny. Raz dostal odmenu za slávnostnú kázeň dvadsať lír, keď prišiel domov, nemal z toho ani centesimo." 

Raz, aby mal z čoho obdarovať núdznych, dal do záložne strieborný príbor, ktorý dostal darom od jednej rodiny a tiež aj svoje jednoduché hodinky. Raz potreboval jeden starec desať lír na lístok na vlak, aby si našiel kdesi prácu. Sarto však nemal žiadne peniaze. "Ale možno máte kukuricu," naliehal chudák vo svojej núdzi. "Kukuricu áno, choď a prines vrece!" Keď sa starec vrátil, Sarto ho zaviedol do obilnice, kde mal asi hektoliter kukurice, rozdelil ho na dva rovnaké diely a povedal: "Jeden diel tebe a jeden mne, si s tým spokojný?"

Don Sarto sa skutočne delil so svojimi chudobnými o všetko. Bolo to vidieť aj na jeho odeve, ktorý bol vždy z lacnej látky a dosť často značne obnosený. Viac však než telesné skutky, boli jeho skutky duchovného milosrdenstva. Okrem večernej školy, ktorú zriadil, bol znamenitým katechétom pre deti. Farárova sestra ho nazvala perpetuum mobile, lebo stále činný. Vo svojom dome zriadil prípravný kurz pre gymnázium, ktorého sa mohli zúčastniť chlapci, ktorí sa chceli stať kňazmi a to nielen z Tomboly, ale aj z iných obcí. Týmto sa kaplán Sarto zaoberal deväť rokov, ktoré strávil v Tombole.

V prvých mesiacoch roku 1867 nadišiel čas opustiť Tombolu. Tridsaťdvaročného kaplána vyzval biskup k tomu, aby si 4. mája 1867 zažiadal o udelenie uprázdnenej fary a dostal sa do Salzano. Jeho prvý dojem na nových farníkov bol žalostný. Upracovaný, chudý a bledý stál pred pohodlnými, mocnými vidiečanmi a nemal na sebe nič, čo by mohlo imponovať ľuďom, ktorí lipli na vonkajších veciach. ani jeho príchod nebol veľkolepý, 13. júla 1867 prišiel na biednom vozíku do svojej fary. Ale keď  v nedeľu predstúpil pred osadníkov svojou prvou kázňou, pochopili, aké bohaté poklady lásky a obetavosti sú ukryté v ich novom farárovi. Hneď si získal ich úctu, lásku a srdcia. 

Aj v tejto farnosti bolo nutné obnovenie morálky, ktorú znemravnil vplyv, ktorý sem kedysi prišiel s francúzskou revolúciou a ktorej zásady a snahy smerovali k tomu, aby zľahčili v očiach ľudu náboženstvo a celkom im znechutili nábožné cvičenia. Preto ležalo mladému farárovi na srdci náboženské poučovanie starých a mladých.

V roku 1873 znovu pustošila Taliansko cholera a dôsledkom jej vyčíňania zostávali mnohé deti ako siroty. Farár Sarto znásobil svoju prácu. Všade a všetkým bol na pomoci, navštevoval chorých, utešoval pozostalých, otcovsky sa ujímal vdov a sirôt, pochovával zomrelých. Nedbal, že sa môže sám nakaziť, ale pritom sa úzkostlivo staral, aby sa nenakazili jeho dvaja kapláni. Raz bol zavolaný k chorému, ktorý ho takto privítal: "Pán farár, som synom smrti."

"Ale ešte nie," pokojne mu odvetil. "Ale, raz musím zomrieť, predsa ma hneď vyspovedajte." Sarto prikývol, ale pritom sa obrátil na jedného príbuzného s príkazom, aby preňho vyprosil u Sogarosových dva litre dobrého vína. Keď priniesol víno, na začudovanie všetkých odlial z fľaše víno a dal ho ho vypiť chorému. Ten sa však bál, že mu podáva nápoj na urýchlenie jeho smrti a začal sa zdráhať: "Nemôžem, to by bola moja smrť." Sarto pochopil, že chorý sa asi bojí otrávenia, preto vypil pred jeho očami víno. Potom mu podal nový pohár: "Teraz si na rade ty." Chorý poslúchol a vypil aj tretí a štvrtý pohár. "A teraz zostaň pokojne ležať, aby si sa vypotil a zajtra ťa znovu navštívim," uzavrel Sarto svoju návštevu. Chorý bol zachránený. Stávalo sa však, že nejeden z obyvateľov zomrel v jeho náručí.

Láska k jeho farníkom pretrvala aj po ich smrti. Vzhľadom k nákazlivosti museli byť mŕtvoly odnesené na cintorín v noci a bez smútočného sprievodu. Hoci tento zákon platil pre všetkých, pre farára Sarta nie; v jeho očiach mal totiž aj zomrelý ešte nárok na starostlivosť svojho farára, preto v noci sprevádzal nebožtíka na cintorín, kde mu preukázal poslednú česť. 

Aj tu sa prejavovala jeho veľká štedrosť a preto sa uňho peniaze neohriali. Neraz kvôli tomu nemohol zaplatiť poplatky a dane a musel dať svoj farársky prsteň do záložne, ako vyplýva z jeho slov: "Schody záložne v Benátkach samozrejme poznám, lebo keď som bol farárom v Salzane, musel som tam odniesť svoj farársky prsteň." Keď už v dome nebolo nič, čo by mohol odniesť do záložne, začalo sa predávať. Pre Sartovu veľkú dobročinnosť a z nej plynúcej núdze o peniaze trpela najviac jeho sestra Rosa, ktorá sa mu starala o domácnosť. Vo farskom dome bol všeobecný nedostatok. Jeho šaty boli v zlom stave, niektoré oblečenie sa rozdalo a v skrini nebolo žiadne plátno. Rosa sa neraz musela uchýliť k ľsti, keď videla, že brat má nejaké peniaze, aby mohla zakúpiť najpotrebnejšie veci. Horúce chvíle jej pripravoval aj svojou pohostinnosťou, otec Giuseppe pozval k stolu každého duchovného, ktorý ho navštívil, či sa s ním stretol. "On je stále rovnaký," vravela raz jeho sestra Rosa, "dnes máme iba kúsok baranej pečene, sotva stačí pre nás a on nie je spokojný, že okrem vás nemohol pozvať ešte nejakého iného hosťa, takto nás privádza don Beppo do rozpakov."

Keď v jednom roku bola veľmi slabá žatva a bol hladomor, vyberali sa almužny pre chudobných. Vyberač, ktorý mal nariadené vyberať tieto almužny v lepších rodinách, navštívil aj farára Sarta a ten mu dal dvadsať vriec kukurice. Jemu nezostalo nič. Na otázku, z čoho chce byť teraz živý, keď všetko rozdal, odpovedal: "Prozreteľnosť ma ešte nikdy neopustila." A tieto slová, plynúce zo skalopevnej dôvery v Boha, zostalo Sartovým heslom až do konca života.

Staral sa nielen o zlepšenie hospodárskych a sociálnych pomerov jeho farníkov, ale tiež sa staral o vysťahovalcov, pre ktorých zriadil na svojej fare kanceláriu.

Na jar 1875 bol po deviatich rokoch pôsobenia v Salzane menovaný za kanonika pri biskupskej katedrále v Trevise, kam nastúpil 27. novembra. Bola to prvá adventná nedeľa, keď zaujal svoje miesto v chóre pri svätej omši, kam na počudovanie ostatných kanonikov prišiel v skromnom odeve, bez kanonických ozdôb. Najprv sa nad tým pohoršili, ale potom ho mnohí kanonici v jeho prísnom liturgickom odeve nasledovali. 

Ani tu sa nenudil. Biskup mu zveril dva najdôležitejšie úrady v diecéze - úrad kancelára a spirituála v seminári, kde sa opäť prejavovala jeho láska k tým, ktorí sa v budúcnu mali stať kňazmi. Bol pre nich dobrotivým otcom vo všetkých potrebách. A ani teraz sa neľakal robiť dlhy, aby pomohol z biedy svojim chovancom, či ich rodičom.

Medzitým nastúpil na pápežský trón Lev XIII., ktorý vymenoval kanonika Giuseppeho Sarta za biskupa v Mantove. Toto mesto a diecéza nutne potrebovali neúnavného robotníka na vinici Pána. Sarto oznámil 13. augusta duchovenstvu aj ľudu svoju prvú vizitáciu. A trval na tom, aby sa táto návšteva, ako aj ďalšie nasledujúce, konali skromne, bez slávnostného uvítania a bohatých hostín. "Každý farár nech vie, že ak mi podá z jeho skromného obedu svoj denný chlieb, odídem z jeho fary spokojný. Budem sa však radovať, ak pri svojom príchode nájdem zhromaždených veriacich v kostole, pripravovať sa na prijatie sviatostí. To bude najkrajšie privítanie, ktoré môžem dostať."  

 

Na tieto cesty chodil so sprievodcom kňazom zavčasu ráno, za šera sa vo voze modlil breviár a rozjímal. Keď došli ku kostolu, hneď vošiel dnu, posadil sa do najbližšej spovednice a spovedal. Takto chodil od fary k fare a všade videl duchovnú biedu, nedostatok kňazov, zosvetštené duchovenstvo, katechézy bez vážnosti a energie, nedeľné a sviatočné kázne sa iba prečkali, alebo sa vôbec nekonali, čím u ľudí vznikla malá vážnosť k nim, cirkevný majetok bol zaťažený veľkými daňami, mníšky a mnísi boli vypudení z kláštorov. Veľké množstvo ľudí sa odcudzilo cirkvi a náboženstvu, tisícky z nich si ani neplnili veľkonočné povinnosti, veľká časť z nich nesvätila nedeľu, pracovalo sa počas nej ako vo všedný deň, na pôst sa nedbalo, snúbenci sa uspokojili s uzatvorením sobáša pred svetským úradom, z úst všetkých vychádzalo kľanie a rúhanie.

Preto všetky jeho ustanovenia smerovali k jednému cieľu - k zmene a náprave, pričom sám išiel príkladom. Biskup Sarto na všetky väčšie sviatky kázal v chráme či iných kostoloch tri až štyrikrát denne. Nabádal zlepšovať chyby a zlozvyky dobrotou a láskavosťou. Zvlášť vytýkal váhavosť farárov v kázaní a vyučovaní katechizmu.  

Ani mantovský seminár nebol na tom oveľa lepšie, mal problémy s financiami a nedostatkom chovancov. Preto sa obrátil na farníkov diecézy: "Vy, chudobní ľudia, ste určite tí, ktorí sa delia so žobrákom o kus chleba, ktorý vám zostal na zahnanie hladu; ste to vy, ktorí svojimi darmi najviac prispievate na okrasu božieho domu a dôstojnosti jeho služieb." Ale nezabudol ani na bohatých, ktorých tiež nabádal k štedrosti. A hoci on sám nemal peniaze ani majetok, ktorý by dal semináru, dal mu svoje srdce; denne tam chodil a staral sa o všetky potreby. 

Od 10. do 12. septembra 1888 otvoril synodu, na ktorej sa zúčastnili všetci kňazi z diecézy a hovorili napríklad o zhube zlej tlače, o škole a židovskej otázke, tajných spoločnostiach, o vyučovaní náboženstva, o zanedbaných cvičeniach v nedeľu a počas sviatkov. Vydali sa prísne nariadenia ohľadom vyučovania, spovede a prijímania a ustanovilo sa, že sa má v spovednici odoprieť právo rozhrešenia rodičom, pestúnom, alebo majstrom, ktorí zdržiavajú svoje deti alebo podriadených od kresťanského cvičenia.

Okrem toho založil biskup Sarto školu pre opustené dievčatá. Aby mohli veriaci viac počúvať Božie slovo, zariadil v seminári verejné prednášky a benátskych rehoľníkov priviedol do pútnického kostola Milostnej Panny Márie, odkiaľ ich kedysi vypudila vláda.

Kňazom opätovne pripomínal povinnosť duchovného kontaktu, preto sa mali aspoň raz za tri roky konať exercície. Seminaristom tiež vyučoval spev a liturgickú hudbu.

12. júna 1893 ho pápež Lev XIII. menoval kardinálom. 14. júna dostal červený kardinálsky biret a 15. júna zložil v Sixtínskej kaplnke prísahu vernosti a pápež ho v tajnom konzistóriu menoval za benátskeho patriarchu. Povýšil monsignora Sarta na arcibiskupa a výslovne si prial, aby sa okrem diecézy v Mantove staral aj o diecézu v Benátkach.  

Mantovčania prijali svojho pastiera s veľkou slávou, ale napriek tomu, že bol ozdobený purpurom a požíval vysokú dôstojnosť, nezmenil sa - naďalej pomáhal na kazateľnici a spovedal. Radosť mali aj jeho rodáci v Riese, kde ho pri jeho októbrovej návšteve privítali s jasotom. V nedeľu bol kostol naplnený do posledného miesta, všetci chceli byť prítomní na svätej omši a jeho kázni. Keď sa po omši dopočul, že majú byť krstené tri deti, sám k tomu úkonu ponúkol. Pre Riese a okolie boli dni jeho pobytu dňami radosti, k chudobnému domu matky Sartovej prúdili návštevy. Keď potom nadišiel deň rozlúčky, matka naposledy objala svojho milovaného Beppa, dala mu posledný bozk na čelo... nemali sa tu na zemi, už vidieť. 

V Mantove ho začiatkom roku 1894 postihol veľký zármutok, keď sa 21. januára ktosi dopustil v Rovere hroznej svätokrádeže. V tamojšom kostole boli ukradnuté posvätné nádoby s ich obsahom a nikto nevedel, čo sa stalo so svätými hostiami. Len čo sa to Sarto dozvedel, hneď išiel do seminára, kde pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou vykonal s bohoslovcami zmiernu pobožnosť. 

2. februára 1894 skonala o 14,00 hod. po krátkej chorobe jeho dobrá matka. Na mnohých miestach sa konali zádušné sväté omše, najmä však v Benátkach. Kardinál Sarto, ktorý nemohol odprevadiť svoju matku k hrobu, dal na cintorínskom múre v Riese osadiť pamätnú tabuľu s náhrobným nápisom: "Margherita Sartová, vzorná manželka, múdra žena a matka, stratila 4. mája 1852 milovaného manžela Giovanniho Battistu Sarta, v bolesti i radosti pokojná, odvážna a oddaná, vychovala kresťansky deväť svojich detí a dňa 2. februára 1894 vo veku 81 rokov korunovala smrťou spravodlivých život plný obetí a námah. Milým rodičom vyprosuje večný pokoj kardinál Giuseppe Sarto s bratom a sestrami."

Kardinál Sarto potom ustanovil 24. november ako deň svojho príchodu do Benátok, do svojho nového biskupského sídla, pričom 5. septembra 1894 napísal svoj prvý pastiersky list pre benátsku diecézu, v ktorom odkryl chyby moderného sveta, opísal povahu ťažkých časov "v storočí bludu, rúhania sa a odpadu", ako to pomenoval a tak naznačil najhlbšie pramene vtedajšej sociálnej biedy. "Z toho pramení všetko zlo našej doby, najmä v Taliansku. Chcú olúpiť kresťanstvo o korunu jeho víťazstva a znovu zatlačiť do temných katakomb. S diabolským nepriateľstvom vystupujú proti sviatkom a sprievodom, proti bratstvám, kostolom a oltárom..." Obsiahly list je ukončený heslom budúceho pápeža: "Napraviť všetky veci v Kristovi".

Aj preto sa s napätím očakávalo, ako prebehne prvé stretnutie patriarchu Sarta s benátskym starostom. Sarto sa taktne ani slovom nezmienil o rozdielnych bodoch oboch mocí. V Benátkach bol srdečne a vrelo privítaný, na jeho ceste k palácu ho sprevádzalo množstvo gondol a z oboch strán kanálu sa prevolávalo na jeho slávu. Hlboko dojatý kardinál stál v lesklom purpurovom odeve na palube lode, žehnajúc všetky strany.  

Palác patriarchu patrí medzi najkrajšie stavby v meste. Kardinál ho rozdelil - prvé poschodie vyhradil pre kuchyňu, jedáleň a izby jeho troch sestier a netere, na druhom poschodí bola takzvaná banketová sála s oltárom vzadu, kde kardinál udeľoval počas nedieľ a sviatkov svätú birmovku. Svoj skromný príbytok, zložený zo spálne a pracovne a jednoduchej domácej kaplnky mal na treťom poschodí.

Začalo sa konkláve a po niekoľkých hlasovaniach sa začalo ukazovať, že nástupcom Leva XIII. bude kardinál Sarto. Keď si to uvedomil, a pomyslel na obrovskú zodpovednosť tohto úradu, snažil sa odradiť Posvätné kolégium a so slzami v očiach tvrdil, že nie je hodný. Ale Duch Svätý rozhodol.

Vtedajší tajomník konkláve monsignor Merry del Val, bol poverený dekanom, aby získal od kardinála definitívnu odpoveď. Po dlhom hľadaní ho našiel kľačať pred oltárom Matky dobrej rady v Pavlovej kaplnke s tvárou zaliatou slzami. "Odvahu, eminencia!" boli slová, na ktoré sa v tejto dojímavej situácii zmohol tajomník.

Francúzsky katolícky kňaz svätý Ján Eudes, zakladateľ Rádu Panny Márie a neskôr aj Kongregácie Ježiša a Mária, bol tiež autorom spevov pre omšu a Božské ofícium k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Márie. Jeho liturgický sviatok slávi Katolícka cirkev 19. augusta. 

Z tohto úbožiačika sa neskôr stal svätec. Nemalú zásluhu majú na tom jeho rodičia chirurg Isaac Eudes a Martha Corbinová, ktorí svojmu synovi Jánovi, narodenému 14. novembra 1601 od útleho detstva vštepovali tieto ušľachtilé zásady. 

Ján vyrastal v dedinke Ri v severnom Francúzsku so štyrmi sestrami a dvomi bratmi, z ktorých jeden, François, sa preslávil ako historik a v roku 1649 ho francúzska Akadémia vymenovala za svojho člena. 

V tom čase boli náboženské pomery vo Francúzsku stiesnené, preto Ján pristúpil k prvému svätému prijímaniu až ako trinásťročný a veľmi ho mrzelo, že tento významný deň sa slávil v kostole potichu. Aj preto bol neskôr veľmi vďačný, že mohol dať podnet k tomu, aby prvé sväté prijímanie francúzskych detí bolo v celej krajine slávené veľkolepo. Ten krásny zvyk bol potom zavedený v celej cirkvi.

Martha viedla svoje deti zbožne, nečudo, že Ján sa už odmala vinul k Panne Márii nežnou láskou a ako študent jezuitskej školy v Caene bol horlivým členom Mariánskej družiny. Vo veľkej úcte mal tiež Najsvätejšiu sviatosť, preto si vypýtal dovolenie, aby ju mohol každý mesiac prijímať. V tých časoch panovala vo Francúzsku vlažnosť, preto bola Jánova prosba ojedinelá. 

Devätnásťročný Ján sa rozhodol stať kňazom. Jeho otec však mal preňho iný plán, chcel, aby sa oženil s bohatou dievčinou, ktorú mu nahováral. Hoci dievča bolo veľmi pekné, Ján sa rozhodol dať prednosť štúdiu v seminári a takto od seba odsunul všetky prekážky na ceste k jeho kňazstvu. V seminári zahorel túžbou pridať sa k oratoriánom, združeniu svetských kňazov, ktorí sa starali najmä o výchovu mládeže, zvlášť o chlapcov, ktorí sa chceli stať kňazmi. 

Jeho otec bol zasa proti tomuto úmyslu, ale Ján ho napokon zlomil a po citlivej rozlúčke s rodičmi a súrodencami odišiel do Paríža, kde ho páter Bérulle prijal medzi oratoriánov. Tam sa potom stal novicom a 20. decembra 1625 bol vysvätený na kňaza. 

Ján ako oratorián konal s apoštolskou horlivosťou vyše dvadsať rokov misie v celom Francúzsku. Časom si však s bolesťou všímal, že oratoriáni nezriaďujú semináre, čo bola jedna z ich hlavných úloh. Toto poznanie ho prinútilo vystúpiť z družiny oratoriánov a v roku 1643 založil rehoľu Ježiša a Márie, ktorej členovia sú dnes známi ako eudisti.

Úlohou tejto rehole bolo venovať zvláštnu starostlivosť seminárom a horlivo konať misie. Tiež založil ženskú rehoľu na záchranu padlých žien a dievčat, z ktorej neskôr vznikla družina Dobrého Pastiera, a ktorej Ján napísal pravidlá. 

Zvláštnosťou je, že svätec šíril úctu k Božskému Srdcu Pána a k Srdcu Panny Márie ešte skôr, ako tak robila svätá Margita Mária Alacoque. V roku 1641 nariadil členom svojej mužskej i ženskej rehole, aby k svojim modlitbám pripájali aj tieto slová: "Buď naveky pochválené Najsvätejšie Srdce Ježišovo a Máriino!"

Tiež o tom svedčí to, že v roku 1643 zaviedol v oboch rehoľných domoch sviatok Najsvätejšieho Srdca, ktorý sa v nich každý rok slávil 8. februára. Jeho pričinením bol v roku 1644 vybudovaný v Caene prekrásny chrám, ktorý je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu a presvätému Srdcu Panny Márie. Aj preto nazýva samotná Cirkev svätého Jána Eudesa pôvodcom, učiteľom a apoštolom úcty k Srdcu Pána a Srdcu Panny Márie.

Svätec napísal dvadsaťjeden spisov, z ktorých Misijný katechizmus bol vydaný dvadsaťkrát a veľmi obľúbenou knihou sa stalo aj dielo O Srdci najblahoslavenejšej Panny Márie. Okrem toho napísal tiež Život a učenie Kristove a mnoho ďalších užitočných kníh pre kňazov, rehoľníkov a veriaci ľud.

"Slúžiť Kristovi a jeho cirkvi", také bolo jeho heslo, na ktoré vždy pamätal, a preto bola jeho misionárska činnosť veľmi pestrá. Chytal sa všetkých prostriedkov, aby získal čo najviac duší. Nasledujúc príklad svätého Františka Xaverského, zvolával zvončekom na uliciach ľudí, aby prišli na kázanie, ktoré spravidla konal pod šírym nebom pri krížoch, alebo pri kaplnkách. Svojich poslucháčov vždy povzbudzoval, aby plnili Božiu vôľu, a rozhorčene bojoval proti hriešnosti, nehľadiac či je to pán, alebo chudák.

Ako vyhlásený kazateľ raz prijal pozvanie kázať v Paríži kráľovi Ľudovítovi XIV. a jeho dvoranom o večných pravdách. Hovoril k nim bez strachu o vladárskych povinnostiach, nešetriac kráľa ani jeho podriadených. Kráľ ho za tento prístup pochválil a potom slúžil svätú omšu, na ktorej bol prítomný iba kráľ. Po omši mal kázeň, na ktorej Ján bez zahanbenia dôrazne pripomenul, že mu je čudné, ako môžu dať dvorania prednosť iným veciam pred bohoslužbou, pričom vedia, že ich kráľ usilovne chodieva na omše.

Veľkú váhu kládol na to, aby boli čo najhorlivejšie a čo najčastejšie konané misie vo všetkých farnostiach po celom Francúzsku, považoval to za dôležitejšie, než misie v pohanských krajinách. Hovorieval: "Pohania prijímajú Božiu milosť ochotne, ale ľahostajní kresťania jej podliehajú až po dlhom váhaní."

A hoci jeho nadšenie pre misie bolo veľké, srdce ho bolelo nad nedostatkom hlásateľov Božieho slova. Neraz sa nad tým rozhorčil a odhodlane zvolal: "Prepadá ma chuť hneď odísť do Paríža. Tam je na vysokej škole mnoho doktorov teológie. Určite nebudú hluchí, keď im poviem: ‚Doktor, horí! Horí pekelný oheň! Poďte a pomôžte ho hasiť!‘"

Pohŕdajúc svetskými vecami, nedovolil svojim kňazom čítať dennú tlač, vravel: "Čo je nám do noviniek tohto sveta, ktorého sme sa zriekli! Mŕtvi sa nepýtajú, čo sa deje vo svete!" Preto svätec ani nepestoval priateľstvá s ľuďmi, žijúcimi vo svete. Ale keď sa s nimi stretol, bol voči nim láskavý. Spravidla čakal, až sa mu vyrozprávajú a potom vždy obrátil reč na duchovné veci. 

Medzi zaujímavosti patrí, že Ján Eudes nemal rád sťažovanie sa na zlé počasie. Keď počul také slová ponosy, hneď sa rozhorčil: "To je Božie počasie!" Jeho význačnou cnosťou bola skromnosť, uspokojil sa aj s najbiednejším pokrmom. Ani pri bohoslužbách nemiloval pompéznosť, riadil sa slovami svätého Bernarda: "Prepych nepatrí do kostolov, lebo na duše veriacich neodolateľne pôsobí prostota." Keď svätý Ján nabádal svojich bratov k skromnosti, neraz im hovoril: "Pán Ježiš žil prostým životom. Horlivo nasledujme jeho príklad!" 

Cnostný svätec, vynikajúci najmä pokorou, si zo všetkých cností najviac cenil lásku, držiac motta - Pravidlom všetkých pravidiel je láska. A hoci bol vždy spravodlivý a láskavý voči každému, predsa mal nepriateľov, ktorí ho osočili pred kráľom, u ktorého bol potom Ján šesť rokov v nemilosti. Niektorí dvorania zašli ďalej a trvali na tom, aby bol svätec odsúdený na šibenicu. Eudes sa proti týmto útokom ani slovkom nebránil, či neobhajoval, odvolávajúc sa na evanjelium: "Ježiš však mlčal." A svojich priateľov chlácholil v tejto situácii slovami: "Nezáleží na tom, či sme so svojím údelom spokojní, nám musí ísť predovšetkým o to, či je s nami spokojný Boh." 

Keď sedemdesiatdeväťročný Ján Eudes ochorel na zimnicu, ležiac na smrteľnej posteli vravel svojim priateľom: "Mám veľa dôvodov, aby som sa bál smrti, predsa však pevne dúfam v Božie milosrdenstvo a v príhovor Panny Márie."

19. augusta 1680 zbožne šepkal: "Najblahoslavenejšia Panna, dokáž, že si matkou," a stými slovami na perách potichu odovzdal svoju dušu Pánovi.