Zaviedla syna na cestu viery a svätosti, svätá Monika

Monika, vychovaná v tejto cnosti, sa vydala za pohana Patricia, dobromyseľného muža, ale prchkého. Monika sa však naučila mu neodporovať, počkala, až sa Patricius vybúril a keď bolo treba, ospravedlnila sa, hoci na jeho hneve nemala podiel. Keď sa iné ženy sťažovali na svojich manželov, Monika ich neraz pokarhala a vážne im dohovárala. Napokon museli uznať, že Monikine názory majú čosi do seba, ani raz na sebe neniesla znaky po bitke, či hádke, na rozdiel od susediek. 

Svojou poslušnosťou a vytrvalou trpezlivosťou premohla aj svoju svokru, ktorú proti nej spočiatku zlým našeptávaním podpichovali slúžky, až sa svokra napokon priznala svojmu synovi, že jej na jeho manželku donášali. Potom išla aj za Monikou a žiadala od nej potrestanie. To však namiesto nej vykonal Patricius a v dome odvtedy zavládol pokoj.

Monika mala tri deti, z ktorých je najznámejší svätý Augustín. Okrem neho mala aj syna Navigia a dcéru Perpetuu. Dvadsaťdvaročná Monika porodila 13. novembra 354 syna Augustína, ktorý zdedil po otcovi hnevlivú, roztopašnú povahu. Neskôr na svoju matku takto spomínal: "Dvakrát za deň chodievala do chrámu, udeľovala štedré almužny, a všade preukazovala lásku."

Ale hoci odmala rozprávala o Ježišovi, učila ho modlitby, vodila ho do chrámu, predsa sa "jej vymkol z rúk". Patricius chcel mať zo syna vzdelaného muža, ktorý by sa preslávil vo svete. Monika sa v kútiku svojho prostého srdca zasa domnievala, že učenosť neodvráti jej milovaného synčeka od Boha. Augustín bol tak poslaný do školy v Madaure.

Augustín sa ukázal ako nadaný žiak, v ktorom sa ale prebudila ctižiadostivosť a pýcha. Nebol pod dozorom kresťanskej matky a srdce mu obostrela nemravnosť, ako neskôr sám napísal. "Dali mi knihy, písané krásnymi a lahodnými slovami, ale bol v nich jed a ja som ich hltal, čo bolo sladké, netušiac, že si tým otravujem srdce i dušu."  

Z Madaury sa Monike vrátil syn síce vzdelaný, ale už bez perly nevinnosti. Patricius, hrdý na svojho šikovného syna sa rozhodol, že Augustín pôjde študovať ďalej, teraz do Kartága. Bol však iba nezámožný mešťan a preto trvalo rok, kým nazhromaždil peniaze na synove výdaje so vzdelaním. Augustín tak prežil rok prázdnin, počas ktorého uňho prerástli žiadostivosti, ktoré nikto nedokázal vytrhať s koreňmi.   

Patricius síce vynaložil všetko úsilie, aby sa postaral o syna, ale zabudol na jedno - dohliadnuť, aby Augustín žil kresťanským životom. Celkom mu postačilo, že Augustín vyniká vedomosťami a tak ho nedržal nakrátko. Monika, poslušná manželka, toho veľa nezmohla. Hoci varovala svojho syna pred telesnými hriechmi, on to púšťal jedným uchom dnu, druhým von. A pretože sa jeho kamaráti chválili nehanebnosťami a on sa popritom červenal, začal ich tiež páchať nielen zo žiadostivosti, ale aj z túžby po chvále.

V Kartágu zhasla Augustínovi posledná iskrička hanblivosti, keď vstúpil do spolku, ktorého členovia sa sami nazývali "kazisveti". V tom období zomrel Patricius, iba rok po tom, čo prijal svätý krst a Monika tak ovdovela.  

Na východe sa rozmáhalo manichejské škodlivé učenie, ktorému Augustín prepadol na celých deväť rokov. Keď sa dvadsaťročný vrátil domov a zriadil si školu rečníctva, vdova iba so smútkom v očiach aj v srdci pozerala na syna neverca. Denne sa modlila k Bohu za jeho obrátenie, a by ho "prebudila", odmietla s ním bývať pod jednou strechou a tiež s ním jesť za jedným stolom.

V jednu noc mala zvláštny sen, v ktorom sa videla stáť na drevenej lávke. Bola smutná a zarmútená. Oproti jej prichádzal krásny, veselý a usmievajúci sa mládenec, ktorý sa jej pýtal, prečo je zarmútená. "Oplakávam skazu svojho syna," povedala mu. "Neboj sa," hovoril mládenec, "obráť sa a pozri sa." Keď obrátila, uvidela Augustína stáť vedľa nej na lávke. 

Sen potom vyrozprávala synovi, a on sa jej ho snažil vyložiť takto - vyplní sa to až sa aj ona stane manichejkou, čiže bludárkou. "Nikdy, lebo mi nebolo povedané, kde Augustín stojí, tam budeš stáť aj ty, ale kde stojíš ty, Monika, stojí aj tvoj syn," príkro mu odvetila.    

Monika sa v boji o Augustínovi zablúdenú dušu neutiekala iba k modlitbe a karhaniu. Zašla za jedným veľmi múdrym biskupom, a s plačom ho prosila, aby navštívil jej syna, porozprával sa s ním, vyvrátil jeho bludy a priviedol ho späť na dobrú cestu. "Nechaj ho," povedal biskup, "a len zaňho pros u Pána; on sám potom pozná, aký je to blud a veľká bezbožnosť." Monika sa ešte viac rozplakala a popritom ho neprestávala prosiť a tak jej prorocky odvetil: "Odíď odo mňa, a maj nádej, lebo sa nemôže stať, aby syn takýchto sĺz zahynul." Vtedy sa Monika upokojila, biskupovu odpoveď brala, akoby jej bola zoslaná z neba.

Kým sa Monika trpezlivo modlila za spásu svojho syna, ním otriasla smrť jeho blízkeho priateľa, s ktorým rástol odmala, chodili spolu do školy a stali sa nerozlučnou dvojicou. Keď jeho priateľ ťažko ochorel a ocitol sa na prahu smrti, nevedomky ho pokrstili, pretože hoci bol rovnako ako Augustín pohanom, trochu sa nakláňal ku kresťanstvu. Po krste trochu vyzdravel a zotavil sa. Augustín ho navštívil a hovoril o krste s posmechom s úmyslom, že aj on obráti tento krst, ktorý prijal v bezvedomí, na smiech. Nečakal, že priateľ "otočí" a prísne ho napomenie, že ak chce naďalej zostať jeho priateľom, aby prestal viesť také reči. Prekvapený Augustín si "kusol do jazyka" a odišiel s úmyslom, že až sa priateľ celkom uzdraví, zasa mu všetko vyhovorí. Priateľ však po jeho odchode znovu zomrel a o niekoľko dní neskôr zomrel.

V tom čase prišiel do styku s Faustusom, veľkým Manichejcom, od ktorého očakával, že mu zodpovie všetky otázky a zmárni všetky jeho pochybnosti. On ho však sklamal, keď mu úprimne odvetil, že mu nedokáže odpovedať. A tak sa Augustín rozhodol opustiť Afriku a hľadať šťastie v Ríme. Monika ho odprevadila až k moru, chcela ho buď obrátiť, alebo ísť s ním. "Trpko som ju oklamal," vyznal sa neskôr Augustín, "keď ma zdržiavala, oklamal som ju, že chcem ísť iba na loď s priateľom, ktorá odpláva, ak bude priaznivý vietor." Monika sa však zdráhala vrátiť sa domov bez syna a tak ju prehovoril, aby v kaplnke svätého Cypriána, ktorá stála na brehu, prečkala noc. Monika sa v kaplnke modlila a Augustín medzitým tajne odplával. 

V Ríme však ťažko ochorel a hoci Monika o tom nevedela, denne sa za syna modlila. Keď vyzdravel, zavolali ho do Milána, aby učil rétoriku a tam sa zoznámil s biskupom Ambrózom. To už za ním prišla aj jeho matka Monika aj s druhým synom Navigiusom. 

Keď sa potom od Augustína dozvedela, že už nie je Manichejcom, ale ani kresťanom, zaradovala sa. Jej nádej dostala konkrétnu podobu a ešte viac sa v nej umocnila viera v Boha, že prv, než opustí tento svet, uvidí svojho syna ako veriaceho katolíka. Za týmto účelom sa ešte horlivejšie modlila a dúfala aj v pomoc biskupa Ambróza, ktorého milovala ako Božieho anjela, lebo poznala, že má na jej syna veľký vplyv. 

S napraveným Augustínom a Navigiusom sa Monika vracali do Afriky, aby mohli byť prospešnejší v službe Bohu. Cestou odpočívali v Ostii nad Tiberou a pripravovali sa na plavbu. Samotní stáli pri otvorenom okne, odkiaľ mali pohľad na záhradu a otvorené more, rozprávali sa o minulosti a tiež o tom, čo ich čaká. Hovorili o radostiach, ktoré Boh pripravil tým, ktorí ho milujú a tie potom porovnávali s rozkošami telesných zmyslov, dovolenou pozemskou blaženosťou, so vzkriesením tela a večnou odplatou.

"Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete," rozprávala Monika. "Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. Boh mi to doprial v omnoho hojnejšej miere, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale si sa stal Božím sluhom. Čo tu mám ešte robiť?"

Po piatich dňoch od vyslovenia týchto slov Monika stratila vedomie a ochorela. Augustín s bratom boli zarmútení, že ich matku prekvapila choroba tak ďaleko od domova, v neznámej cudzine. Vedeli, že mala zabezpečený hrob vedľa svojho muža. Keď Monika na chvíľu precitla, zvolala: "Kde som bola?" Pozrela na syna a povedala mu: "Tu pochovaj svoju matku." 

Navigius si však prial, aby mama Monika nezomrela v cudzine, ale vo vlasti. Keď to Monika počula, so zarmútenou tvárou ho pokarhala: "Pochovajte telo kdekoľvek, nech vás nezarmucujte starosť o mňa; iba o jediné vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete." Len čo dopovedala, choroba sa zhoršila a na deviaty deň bola Monikina päťdesiatšesťročná duša v roku 387 zbavená tela. Augustín je zatlačil oči a pochoval ju na morskom brehu v Ostii.