Svätosť pátra Pia, ktorého sviatok si každoročne pripomíname 23. septembra, siahala ďaleko za zázraky. Bola predovšetkým výsledkom modlitby, pokánia, cnostného života a neochvejnej poslušnosti Božej vôli.
Napokon, sám povedal, že "modlitba je najlepšia zbraň, ktorú vlastníme. Je to kľúč, ktorý otvára Božie srdce. Musíte sa vždy s láskou pokoriť pred Bohom a pred ľuďmi, pretože Boh hovorí iba k tým, ktorí sú skutočne pokorní, a obohacuje ich svojimi darmi. Pokora a čistota sú krídla, ktoré nás nesú k Bohu a robia nás takmer božskými. Majme vždy pred očami fakt, že tu na zemi sme na bojisku a že v raji dostaneme korunu víťazstva; že toto je skúšobné pole a cena bude udelená hore; že teraz sme v krajine exilu, zatiaľ čo našou skutočnou vlasťou je Nebo, po ktorom musíme neustále túžiť".
Utrpenie, spôsobené stigmami, takmer nadľudské úsilie, ktoré vynaložil na svoju plodnú pastoračnú prácu, ale aj ohováranie a prenasledovanie, ktoré utrpel, urobil z neho jedného z najuznávanejších svätých dnešnej doby.
V centre Kampánie, niekoľko kilometrov od Benevento, sa nachádzal malé mestečko Pietrelcina, kde v jednoduchom dome s niekoľkými izbami žila rodina Grazia Forgione a Marie Giuseppiny Di Nunzio, ktorá 25. mája porodila syna Francesca.
Malý Francesco sa rád modlil a často miništroval v tamojšom farskom kostole. Už ako dieťa povedal rodičom o svojej túžbe stať sa kapucínskym mníchom a tí ho v tom podporili. Otec Grazio kvôli tomu odišiel za prácou ďaleko od domova, aby zarobil dosť peňazí, potrebných na Francescovo štúdium. Mama Giuseppina sa zasa za neho usilovne modlila.
Päťročný chlapček začal zakúšať mystické javy, ako napríklad extázy a zjavenia, ale nikomu to až do dospelosti neprezradil. Myslel si, že je to čosi celkom bežné, čo sa môže prihodiť komukoľvek. A hoci bol v mnohom typickým dieťaťom, predsa sa nie vždy chcel hrať s rovesníkmi, lebo mnohí z týchto chlapcov rozprávali vulgárne a to sa Francescovi nepáčilo, lebo hrubé slová nepoužíval.
Nemal ani šestnásť rokov, keď v roku 1903 vstúpil ako novic do kláštora v Morcone, kde prijal meno brat Pio z Pietrelciny. Keď sa pred odchodom do kláštora lúčil s matkou, povedala mu: "Syn môj, srdce mi puká od žiaľu. No teraz nemysli na smútok svojej matky, ak ťa povolal svätý František, choď v pokoji."
O štyri roky neskôr zložil 27. januára 1907 slávnostné sľuby. V máji toho istého roku ho však záhadná choroba prinútila vrátiť sa domov do Pietrelciny, lekári totiž verili, že domáci vzduch ho vylieči. Nakoniec toto obdobie choroby, počas ktorého trpel ťažkými duchovnými mukami, sa predĺžilo na celých sedem rokov. Vtedy ho chcel diabol vytrhnúť z Ježišových rúk, zatiaľ čo Pio horel túžbou stať sa kňazom.
Bola to veľmi slávnostná chvíľa, keď ho 10. augusta 1910 vysvätili v katedrále v Benevente, ale pre svoj chatrný zdravotný stav poväčšine žil so svojou rodinou a miestnemu farárovi pomáhal v pastorácii. V tom čase trpel obrovskými diabolskými útokmi, o ktorých sa vyjadril, že "diabol ma chce za každú cenu pre seba".
V roku 1916 sa vrátil do komunitného života, do kláštora San Giovanni Rotondo a zakrátko ho začalo vyhľadávať nespočetné množstvo duší, ktoré potrebovali duchovné vedenie. Jeho rada bola pre všetkých jednotná, jasná a jednoduchá: časté sväté prijímanie a spoveď.
Obdarený darom rozlišovania duchov videl, čo sa deje hlboko v dušiach a svedomiach, kvôli čomu sa rady pred jeho spovednicou predĺžili. Je známe, že svätý kňaz mal aj vštepenú znalosť jazykov a dar bilokácie.
Denný režim pátra Pia pozostával z modlitby, čítania a najmä zo spovedania. Kajúcnici, ktorí skrze neho prijali sviatosť zmierenia, znovu našli svoj pokoj a jeho omše prilákali množstvo ľudí. Vravelo sa, že kto ho raz vidí slúžiť omšu, nikdy na to nezabudne. Napriek tomu vždy s pokorou hovoril: "Veľmi dobre viem, že niet vo mne ničoho, čo by dokázalo upútať pozornosť tohto najláskavejšieho Ježiša. Len Jeho dobrá vôľa zahrnula moju dušu toľkými dobrodeniami."
V roku 1918 prijal milosť transverberácie. Dňa 5. augusta páter Pio v liste opisuje, ako pred sebou "očami ducha" uzrel nebeskú postavu, ktorá "držala v ruke akýsi nástroj, pripomínajúci veľmi dlhú železnú čepeľ s mimoriadne ostrým hrotom, z ktorého akoby šľahal oheň". Keď táto postava vrazila hrot do jeho duše, mal pocit, že zomrel. Neskôr uviedol, že bol "fyzicky zranený v boku".
Ale ešte predtým, sa mu v roku 1911 objavilo na dlaniach "niečo červené v tvare mince, sprevádzané ostrou bolesťou v strede karmínového kruhu". Podobný jav sa vyskytol aj na jeho chodidlách ale keď príznaky zmizli, utrpenie pokračovalo: "Zdá sa mi, že moje srdce, ruky a nohy sú prebodnuté mečom, takú bolesť cítim."
Po slávení svätej omše 20. septembra 1918, keď sa nachádzal na chóre, sa mu opäť zjavila tá istá tajomná postava, tentoraz krvácajúca z rúk, nôh a boku. Keď postava zmizla, páter Pio si uvedomil, že jeho "ruky, nohy a bok sú prebodnuté a vyteká z nich krv". Od tej chvíle začali kapucínove stigmy pravidelne krvácať; rany sa nehojili, no zároveň sa nikdy nezapálili.
Ale hoci úpenlivo prosil Božiu prozreteľnosť, aby od neho odstránila znamenia, ktoré mu spôsobovali toľko utrpenia a nedorozumení, nikdy neprosil o zbavenie bolesti, ktorú mu spôsobovali. Snažil sa to utajiť, ale správa o jeho stigmách sa bleskovo šírila a z celého sveta prichádzali prosby o modlitby a často aj vďakyvzdanie za prijaté milosti.
Tichý a pokojný kláštor zrazu obiehali davy ľudí, ktorí sa chceli vyspovedať stigmatizovanému otcovi, alebo ho chceli vidieť slúžiť svätú omšu. Počet obrátení a tisíce prijatí svätých prijímaní ohromili aj kapucínskeho provinciála, ktorý povedal: "Toto všetko pre mňa predstavuje skutočný zázrak a dokazuje, že Pán chcel zjaviť svojho vyvoleného pre dobro duší a slávu svojho mena."
Páter Pio spovedal šestnásť hodín denne, v liste svojmu duchovnému vodcovi napísal: "Nemám ani jednu voľnú minútu, všetok svoj čas venujem oslobodzovaniu svojich bratov zo satanových pút. Nech je zvelebený Boh." Neboli to však len duchovné neduhy, ktoré boli predmetom jeho obáv, preto sa o niekoľko rokov neskôr rozhodol postaviť Dom úľavy od utrpenia, ktorý sa podľa pápeža Pia XII. stal jednou z najlepšie vybavených nemocníc v Taliansku.
Ale kým Piova sláva rástla tak, že sa o ňom písalo v najvýznamnejších novinách tej doby, v kláštore ho namiesto obdivu začali ohovárať. Závisť nemala preňho pochopenie. Hoci ho vtedajší pápež Benedikt XV. považoval za skutočne mimoriadneho muža, akého Boh z času na čas posiela na zem, aby obrátil duše, členom svetského duchovenstva to nezabránilo, aby posielali pápežovi správy, aby konal voči tomuto "zvláštnemu" rehoľníkovi.
A tak manfrédonsky biskup Pasquale Gagliardi, pod ktorého právomoc spadal kláštor v San Giovanni Rotondo, začal v roku 1919 zhromažďovať dokumenty a svedectvá proti svätému rehoľníkovi. Svätému ofíciu potom poslal udanie, v ktorom prosil najvyššieho veľkňaza, aby "zastavil modlárstvo, ktorého sa dopúšťajú v kláštore v dôsledku konania Pátra Pia a rehoľníkov, ktorí sú s ním.
Aby sme boli v obraze, treba poznamenať, že biskup, monsignor Gagliardi, bol niektorými veriacimi obvinený zo svätokupectva a nemravného správania, čo boli skutočnosti, ktoré neskôr potvrdila apoštolská návšteva. Manfredonia sa pod vedením tohto biskupa ocitla v žalostnom stave.
Ale i tak sa jeho sťažnosti a ponosy niektorých kňazov stali nástrojom prenasledovania pátra Pia. Navyše sa k nim pridal aj františkánsky lekár a rehoľník Agostino Gemelli, ktorý síce pátrove stigmy nikdy osobne nevyšetril, ale tomu nezabránilo vyhlásiť, že "sú prejavom chorobného stavu, či už išlo o psychopatiu, alebo o simuláciu". Jeden z životopiscov svätého Pia dokonca opisuje otca Gemelliho ako "filozofa prenasledovania".
Tieto podnecovania voči kapucínovi Piovi naďalej rástli a v júni 1922, necelý polrok po smrti pápeža Benedikta XV. vydalo Sväté ofícium opatrenia na jeho izoláciu od jeho veriacich. Bolo mu zakázané ukazovať rany, hovoriť o nich, či dovoliť, aby ich niekto bozkával, vymenili mu duchovného vodcu a celú jeho korešpondenciu zastavili. Nesmel odpovedať na žiadny list, či komukoľvek udeliť radu a "keď to priaznivá nálada verejnosti dovolí", mali ho premiestniť zo San Giovanni Rotondo. K tomu sa však vhodná príležitosť nenaskytla.
Veriaci však odmietli poslúchnuť, naďalej ho vyhľadávali a tak Sväté ofícium vydalo v roku 1923 vyhlásenie, "že nadprirodzená povaha udalostí, pripisovaných pátrovi Piovi nie je potvrdená, a vyzvali veriacich, aby toto nariadenie rešpektovali".
Prenasledovanie svätého kapucína neprestávalo. Arcibiskup Gagliardi a nepriateľsky naladení kňazi zasypávali Sväté ofícium obvineniami, ale preloženie rehoľníka do iného kláštora stále nebolo možné pre obavy z verejného pobúrenia.
Prikročilo sa však k ďalším trestom, skvostne nazývanými "opatrenia". V roku 1931 bolo Pátrovi Piovi zakázané verejne slúžiť svätú omšu a tiež spovedať. Takto jeho ohováranie zo strany biskupa Gagliardiho a jeho spoločníkov aspoň čiastočne dosiahlo svoj cieľ.
Reakcia svätého rehoľníka na všetky zákazy bola úžasná - všetko prijal s pokorou a odovzdanosťou, i keď vedel, že tieto tresty sú nespravodlivé. A pretože už nemohol hovoriť ľudu o Bohu, zintenzívnil svoj rozhovor s Najvyšším a rozprával Bohu o ľuďoch. Tí, ktorí však s ním mohli byť v kontakte, odchádzali nadšení a s úľavou od svojich bolestí a problémov.
Sväté ofícium napokon 14. júla 1933 zmiernilo obmedzenia. Listom od jeho tajomníka, kardinála Donata Sbarretiho mu bolo udelené povolenie slúžiť svätú omšu v kláštornom kostole a vypočuť si spoveď bratov.
Na sviatok Panny Márie Karmelskej sa kláštorný kostol zaplnil veriacimi, ktorí ho chceli vidieť, do posledného miestečka. Takmer ho nespoznali - uvideli ho zostarnutého, zošediveného, s tápajúcim krokom. "Bol to muž bolesti, ktorý sa vrátil k veriacim."
Postupne mu bolo dovolené spovedať a hoci opatrenia neboli zrušené, ale ani potvrdené právnym konaním či rozsudkom, "pre pátra Pia sa začalo obdobie šťastia - v zmysle nerušeného a plodného apoštolátu -, ktoré trvalo až do roku 1960. Zahŕňalo takmer tridsať rokov, počas ktorých do San Giovanni Rotondo prúdili státisíce pútnikov, pribúdalo obrátení, uzdravení i prijatých milostí".
Nešťastne formulovaná tlačová správa Vatikánu priniesla 3. októbra 1960 informáciu o návrate monsignora Carla Maccariho do Ríma, ktorý pôsobil ako apoštolský vizitátor. Táto zle interpretovaná správa vyvolala mediálny rozruch, ktorého dôsledkom bolo, že počas jediného mesiaca sa po celom Taliansku objavilo viac než 800 článkov proti svätému kapucínovi. Útoky tentoraz nesmerovali len priamo proti nemu, ale aj proti financiám a správe Domu úľavy. Dokonca v jednom z článkov ho označili za "najbohatšieho kapucína na svete".
Fyzické utrpenie spôsobené stigmami, takmer nadľudské úsilie spojené s jeho mimoriadne plodnou pastoračnou prácou a ohováranie i prenasledovanie, ktoré ukrižovali jeho dušu, prispeli k jeho sláve už na tejto zemi.
V roku 1962 navštívili Pátra Pia desiatky biskupov a arcibiskupov, ktorí sa zúčastnili Druhého vatikánskeho koncilu, medzi ktorými bol pomocný biskup Krakova Karol Wojtyla. O dva roky neskôr, mu v roku 1964 prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál alfredo Ottaviani povedal, že želaním pápeža Pavla VI. je, aby sa Páter Pio vrátil k svojej službe v úplnej slobode a tak sa zástupy ľudí opäť zhromaždili v San Giovanni Rotondo, dychtiví ho vidieť, a dotknúť sa jeho rúk, alebo aspoň jeho habitu.
Bolo práve päťdesiate výročie jeho stigmatizácie, keď si 20. septembra 1968, svätý Páter uvedomil, že sa blíži jeho koniec. O dva dni neskôr ho ľudia po rannej omši 22. septembra oslavovali. O pol jedenástej, už bledý a trasúc sa, musel hľadať silu zdvihnúť studené ruky, aby dokázal požehnať početný dav z okna starého kostola. V ich radosti a potlesku a mávajúc vreckovkami v reakcii na jeho pozdrav, bolo niečo neopísateľné.
Popoludní, po poslednom požehnaní veriacich, ktorí sa zúčastnili na omši, sa utiahol do svojej izby. "V tej chvíli sa okno cely Pátra Pia navždy zatvorilo a zanechalo po sebe spomienku na muža, ktorý inšpiroval všetkých, ktorí sa k nemu priblížili."
Ráno 23. septembra o druhej hodine, po prijatia pomazania chorých, s ružencom v ruke a menami Ježiša a Márie na perách, sa jeho osemdesiatjedenročná duša vzniesla k nebu.
Svätý Pio, verný služobník Krista, svojím životom si ukázal silu viery, modlitby a obety. S nekonečnou láskou si prijal utrpenie, aby si bol bližšie k Pánovi a k tým, ktorí hľadajú útechu. Prosíme ťa, oroduj za nás u Boha, aby sme aj my dokázali niesť svoje kríže s pokorou a dôverou. Nauč nás modliť sa s horlivosťou, dúfať v Božiu prozreteľnosť a nevzdávať sa v skúškach. Vypros nám milosť čistého srdca, hlbokej viery a ochoty slúžiť druhým. Nech v našich životoch vždy víťazí láska a dobro. Amen.
0 Comments