Štedrý almužník chudobných aj duší v očistci, svätý Mikuláš z Tolentina

Radostní rodičia pozorovali u svojho malého, poslušného syna, že je vyvolenou Božou nádobou, ktorého nebolo treba napomínať, aby sa učil. A hoci sa nehrával s vrstovníkmi, predsa mal "obľúbené hračky" - múdrych, cnostných ľudí a kňazov. Rozhovory s nimi boli pre toto zázračné dieťa najmilšou zábavou. 

Modlitba bol skutočne jeho každodenný chlieb, do ktorého sa vždy s chuťou zahryzol. Keď mu rodičia povedali, že jeho patrón svätý Mikuláš sa už ako dieťa v matkinom náručí postil, s radosťou ho od svojich siedmich rokov napodobňoval a každý pondelok, stredu a piatok jedol ich chlieb a pil vodu.

Tí, čo ho pozorovali v kostole, videli namiesto neho vteleného anjela, sústredeného na Božiu službu, takže ho počas omše nič nedokázalo vytrhnúť zo skrúšenej pobožnosti. Mikuláš však nebol iba zbožný, ale aj veľmi štedrý. Keď stretol na ulici chudobných, priviedol ich do rodičovského domu, kde sa s nimi podelil o svoj pokrm, alebo ich obdaroval inou almužnou. 

Voľný čas najradšej trávil čítaním nábožných kníh a v škole a na štúdiách sa prejavoval veľkými darmi ducha, takže niet divu, že keď mu biskup udelil uprázdnené miesto kanonika v tolentinskom chráme, pritiahol na seba pozornosť, hoci ešte nedokončil štúdium. V Mikulášovi nevzbudilo toto postavenie pýchu, ale radosť, že môže udeľovať chudobným štedré almužny. Srdcom však stále túžil po vyššej dokonalosti, najhlbšej pokore a najprísnejšej oddanosti Božej službe.  

V tom čase kázal v chráme v Tolentine eremita z rádu svätého Augustína a Mikuláš bol jeho usilovným poslucháčom. Keď tento bosý mních ohnivo opisoval vo svojej kázni márnosť sveta a lásku k Bohu a samote, zvolal: "Nemilujte svet, ani veci, ktoré sú vo svete, lebo svet pominie a aj jeho žiadosti!" Na Mikuláša tieto slová hlboko zapôsobili. Preto sa rozhodol zložiť funkciu kanonika a vstúpiť do rodiny bosých pustovníkov svätého Augustína, kde ho prior rádu vrelo privítal.

Mikuláš nastúpil noviciát a všetkých bratov ohúril svojou prísnosťou sebazapierania. Považoval sa za najmenšieho medzi bratmi, a každému vyhovel podľa jeho vôle, aby sa tak mohol zriecť svojej vlastnej. S radosťou vykonával aj tie najnižšie práce, prvé týždne sa prísne postil tri dni v týždni, neskôr to aplikoval už počas celého roku, keď sa jeho pokrmom stal kúsok suchého chleba a ako dezert niekoľko korienkov. 

Na miernom, tichom novicovi nikdy, či už v šťastí alebo v nešťastí, nebolo badať veselosť, či mrzutosť, prípadne nevôľu. V noci odpočíval na holej zemi, a ako vankúš mu poslúžil kameň. Lenže tento prísny život si časom vyžiadal svoju daň, Mikuláš veľmi zoslabol a prior mu pod poslušnosťou prikázal, aby jedol mäsitý pokrm a pil trochu vína. Hoci budúci svätec poslúchol, predsa s plačom prosil predstaveného, aby mu dovolil zdržiavať sa týchto pokrmov, pretože sa obával, že "týmto záživným menu" bude podporovať zmyselnú prírodu. 

V osemnástich rokoch zložil sľub a pokračoval v štúdiu, potrebnom pre duchovný stav a nezanedbával ani svoj prísny život: okolo pásu nosil uviazanú železnú reťaz, často sa bičoval tak kruto, až sa z neho liala krv tiež trávil celé noci pohrúžený v modlitbách. 

Jeho askéza samozrejme neušla ani zlému duchovi. Keď sa raz podľa svojho zvyku o polnoci pohrúžil do adorácie Najsvätejšej sviatosti oltárnej, spadla vedľa neho s veľkým rachotom lampa z chrámového stropu. Mikuláša roztrieskané črepiny z lampy však nevyrušili v modlitbe a tak sa zlý duch činil ďalej, zo strechy začali padať škridle práve na to miesto, kde svätec kľačal. Aby ho ešte viac pokúšal v zbožnosti, použil aj bitku, či údery a to v takej sile, že Mikuláš okrivel. Tento lomoz zlého ducha neraz prebudil mníšskych bratov a keď potom vošli do Mikulášovej izby, našli ho ležať na podlahe polomŕtveho, dobitého a skrvaveného. Pokorný a zbožný mních však zvíťazil nad pokušiteľom a pokračoval vo svojom zbožnom živote.     

Svätec si svojou prísnosťou opäť tak oslabil telo, že bol len kosť a koža a hoci bol mladý, podobal sa na šesťdesiatročného starca. Jeho príbuzný, prior kláštora svätej Márie neďaleko mesta Fermo bol pohoršený jeho askézou a nahováral ho, aby vstúpil do jeho kláštora, kde by mal pre život lepšie podmienky. "Nevstúpil som do tohto kláštora, aby som mal pohodlný život," odpovedal mu Mikuláš, poznal, že je to len ďalšie pokúšanie. 

Keď aj toto prešlo, vzniklo nové pokúšanie, oveľa ťažšie, lebo pochádzalo od neho samotného. Nadobudol pocit, že jeho kajúcnosť je hriešna, ničí si ňou zdravie a pomyslel si, že by bolo lepšie, keby žil ako ostatní bratia, lebo ani Boh nemá zaľúbenie v trýznení jeho tela. S dušou ponorenou do úzkosti uvidel v sne nášho Pána, ktorý, aby prekonal jeho nedôveru, mu pripomenul zázračné dôkazy lásky, ktoré mu Mikuláš prejavoval počas celého života, a uistil ho, že jeho pokánie sa mu páči, pričom mu odhalil, že strach, ktorý cítil, nebol ničím iným ako "satanovým výmyslom a že jeho meno je už zapísané v knihe života".

Mikuláš viedol - nehľadiac na prísnu askézu - skutočne zbožný život, preto ho provinciál z času na čas posielal do druhého kláštora rádu, aby povzbudil svojím príkladom ostatných mníchov k plneniu pravidiel rádu a svätého života. Takto žil striedavo v niekoľkých kláštoroch, v Recanati, Macerato, Valmente - kde sa odohrala epizóda s bratom Peregrinom a v Cingole, kde ho v roku 1269 biskup Benvenuto de Scotivoli z Osima vysvätil za kňaza.

Jeho zbožnosť dostala ďalší impulz, každý deň slúžil so slzami v očiach svätú omšu, najmä za duše v očistci, ktorými vyslobodil mnohé duše. Veriaci sa na jeho omša doslova hrnuli. Až prišiel deň, ktorý predpovedal anjel a otec Mikuláš bol poslaný do Tolentina, kde horlivo slúžil tridsať rokov.

Jeho horlivé kázne mali na veriacich požehnaný účinok. Hoci bol len kosť a koža, každý deň kázal Božie slovo takou silou, že aj zatvrdlivci vstupovali do seba, skoncovali s nemravnosťou, kajali sa, zmierovali sa s nepriateľmi a vynahrádzali spôsobené škody.

Svätého kňaza bolo často počuť hovoriť s plačom, že ukrižovanému Spasiteľovi nemôže dať nič iné, iba svoje slzy. Raz ťažko ochorel a vtedy sa preľakol, že bude musieť predstúpiť pred prísnu súdnu stolicu spravodlivého Boha. V týchto obavách začal vzývať preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorá sa mu neskôr zjavila v sne a povedala mu: "Neboj sa! Môj Syn ťa miluje, ja si ťa beriem pod ochranu a Augustín aj Monika sú tvoji mocní orodovníci." A potom mu Matka Božia poradila, aby si poslal po chlieb k žene, ktorá býva neďaleko kláštora, namočil ten chlieb do vody a zjedol ho, takto bude uzdravený. Keď tak Mikuláš spravil, skutočne jeho choroba zmizla.

Táto epizóda je pôvodom požehnania chleba svätého Mikuláša, ktoré sa konalo na jeho sviatok a ktoré prinavrátilo zdravie mnohým chorým ľuďom. Medzi najslávnejšie prípady patril prípad budúceho španielskeho kráľa Filipa II., ktorý sa vo veku ôsmich rokov vyliečil z vysokej horúčky po tom, čo zjedol "požehnané žemle, ktoré mu dal augustiniánsky otec Luís de Montoya, v tom čase prior kláštora Medina del Campo".

Povestná bola jeho veľká láska k chudobným. Nikto, kto prišiel k dverám kláštora a prosil o almužnu, neodišiel naprázdno. Mikuláš "si dal námahu", aby chodil prosiť o milodar do lepších mestských domov, a neraz sa s chudobnými podelil o svoj chlieb, ktorý mu zostal z obedu. Zbieral dokonca aj omrvinky čo zostali na stole a dával ich chudobným, i keď si za to vyslúžil pokarhanie predstaveného. 

Raz niesol odrobinky chleba žobrákovi - viac preňho totiž nemal - a stretol priora. "Brat Mikuláš, čo máš v tom obrúsku?" pýtal sa ho prior. "Kvety," sväto zaklamal kňaz. A keď obrúsok potom rozvinul, skutočne v ňom boli namiesto odrobiniek krásne ruže. Prior bol po tomto dôkaze presvedčený, že Mikulášove almužny sú Bohu milé a dovolil mu, aby rozdával chudobným, čo zvýšilo z pokrmov ostatných mníchov. 

Nasledujúca príhoda tiež rozpráva o Mikulášovom zázraku. Keď sa v jeden deň vybral zbierať almužnu pre kláštor, dala mu jedna chudobná žena chlieb so slovami, že už nemá toľko múky, aby mohla upiecť chlieb pre svoju rodinu. Mikuláš potom zabočil do chrámu, kde sa pred oltárom skrúšene modlil, aby Boh milostivo vzhliadol na biedu tejto ženy, požehnal múku, čo jej zostala a rozmnožil ju, aby mohla nasýtiť svoje deti. Bol vypočutý a prekvapená žena natešene pozerala na zázračne naplnené vrecia múky vo svojej komore. 

Šesť mesiacov pred svojou smrťou počul v noci nebeské spevy a v sne sa mu zjavila Panna Mária, ktorá mu povedala, že na tretí deň po slávnosti jej narodenia sa odoberie z tohto sveta do neba. "Prijmi viatikum a ponáhľaj sa so svojou prípravou." Boží sluha vzýval Svätú Pannu o pomoc v jeho poslednej hodine, aby mu zlý duch, s ktorým počas života musel ustavične bojovať, mu neuškodil.

Cítiac, že sa blíži okamih jeho odchodu, prijal od priora sviatosti zomierajúcich a potom poprosil priora, aby mu podal kríž, do ktorého bola vložená čiastočka zo skutočného kríža, na ktorom dokonal náš Pán. Zbožne ho pobozkal a hovoril: "Buď pozdravený svätý kríž, na ktorom trpel môj Spasiteľ a vycedil svoju krv, na ktorom sa zmiloval nad kajúcim lotrom a modlil sa k Otcovi v nebesiach za svojich nepriateľov. Milostivý Spasiteľ, zachráň aj moju dušu!" 

V noci potom počul hlas, ktorý sa zdal, prichádzať z tohto kríža: "Tvoja modlitba je vyslyšaná!" a 10. septembra okolo roku 1310 s radostným zvolaním: "Otče, do tvojich rúk porúčam svoju dušu!", blažene zomrel. Jeho telo bolo pochované v kláštornom chráme v Tolentine a jeho hrob bol ovenčený mnohými zázrakmi, preto ho pápež Eugen IV. vyhlásil v roku 1446 za svätého.