12.3.26
Svätý kňaz Luigi Orione
Svätý taliansky kňaz Luigi Giovanni Orione, ktorého si Cirkev každoročne pripomína 12. marca, aktívne reagoval na sociálne potrebe svojich krajanov, čelil spoločenským otrasom koncom 19. storočia a založil mužský rehoľný inštitút.
Boh obdaril máloslovného dláždiča ciest Vittoria a jeho zbožnú, energickú a šetrnú manželku Carolinu, 23. júna 1872 synom, ktorého pomenovali Luigi Giovanni z úcty k svätému Alojzovi z Gonzagy a Jánovi Krstiteľovi. Novorodeniatko hneď na druhý deň pokrstil mestský farár Michele Cattaneo.
O jeho detstve v chudobnej rodine sa nevie takmer nič, je však isté, že ako trinásťročný vstúpil do františkánskeho kláštora vo Voghere v Pavii, ale pre zhoršený zdravotný stav odtiaľ po roku odišiel. O rok neskôr sa v roku 1886 stal študentom oratória Valdocco v Turíne, ktoré spravovali saleziáni dona Bosca.
V oratóriu, kde zotrval do roku 1889, sa stretol so samotným zakladateľom, donom Boscom a podarilo sa mu získať privilégium spovedať sa u tohto svätého, ktorý mu po tom, čo si Luigi pripravil tri celé knihy hriechov, okrem iného povedal: "Vždy budeme priatelia." Mladý oratorista dýchal v Turíne saleziánskeho ducha a tiež poznal neďalekú Opéru del Cottolengo.
Luigi začal trpieť zdravotnými problémami ako trinásťročný. Keď bol však v roku 1888 prítomný pri skone dona Bosca, jeho zdravotné neduhy sa zázračne vyliečili.
Veľmi túžil stať sa kňazom, preto vstúpil v roku 1889 do seminára v Tortone, kde sa ako mladý seminarista venoval starostlivosti o druhých tým, že sa stal členom Spoločnosti vzájomnej pomoci San Marziano a Spoločnosti svätého Vincenta de Paul.
Dvadsaťročný seminarista, inšpirovaný vzdelaním, ktoré získal od nasledovníkov dona Bosca, otvoril v roku 1892 vlastné oratórium na vzdelávanie chudobných chlapcov z mesta a v nasledujúcom roku 1893, otvoril 15. októbra internátnu školu pre chudobných chlapcov na panstve svätých Bernardínov.
O 13. apríli 1895 by Luigi určite povedal, že to bol jeho šťastný deň. Spolu so šiestimi ďalšími žiakmi seminára bol vysvätený za kňaza a nič mu nebránilo, aby ešte úspešnejšie a vernejšie pokračoval vo svojom diele. V krátkom čase otvoril nové domy v Mornico Losana v Pavii, v Noto na Sicílii, v San Remo a tiež v samotnom Ríme.
Prvú základnú skupinu Malého diela Božej prozreteľnosti tvorili seminaristi a kňazi, ktorí sa zhromaždili okolo mladého zakladateľa. Tortonský biskup Monsignor Igino Bandi vydal 21. marca 1903 kánonické schválenie pre rehoľnú kongregáciu s názvom Synovia Božej prozreteľnosti, ktorej cieľom je "spolupráca na privádzaní maličkých, chudobných a ľudí k Cirkvi a k pápežovi, prostredníctvom skutkov lásky", pričom sa skladal štvrtý sľub osobitnej "vernosti pápežovi". V prvých Stanovách rehole z roku 1904 sa medzi členmi novej kongregácie uvádza aj snaha o "dosiahnutie zjednotenia oddelených cirkví".
Jedným z kňazov v jeho najbližšom kruhu bol Lorenzo Perosi, ktorý sa neskôr stal stálym riaditeľom zboru Sixtínskej kaplnky a jedným z najslávnejších skladateľov sakrálnej hudby. Otec Perosi bol vrstovníkom dona Oriona, dokonca vyrastali v jednom regióne a stali sa celoživotnými priateľmi.
Svätec, inšpirovaný hlbokou láskou k Cirkvi a spáse duší, sa aktívne zaujímal o nové problémy svojej doby - o slobodu a jednotu Cirkvi, rímsku otázku, modernizmus, socializmus a kresťanskú evanjelizáciu priemyselných robotníkov.
Keď boli v roku 1908 kvôli zemetraseniu zničené mestá Messina na Sicílii a Reggio Calabria v Kalábrii, neváhal a hneď sa tam vybral. Tam sa venoval tri roky pomoci ľuďom v núdzi, najmä sa však staral o siroty. Pápež Pius X. ho vymenoval za generálneho vikára Messiny.
Podobné ničivé zemetrasenie postihlo v roku 1915 región Marsica, kde odišiel, aby pomohol núdznym a v tom istom roku založil 29. júna 1915 Kongregáciu Malých misijných sestier lásky, inšpirované rovnakou charizmou, ako u Synov Božej prozreteľnosti. Popri nich založil aj Slepé sestry, adorátorky Najsvätejšej sviatosti a neskôr aj Kontemplatívne sestry Ukrižovaného Ježiša.
Nadchnutý pre Ježiša a jeho "skalu" založil pre laikov združenia: Dámy Božej prozreteľnosti, Bývalé žiačky a Priatelia.
Don Luigi Orione na konci prvej svetovej vojny svoju prácu ešte viac rozšíril. Zakladal školy, internáty, poľnohospodárske kolónie, charitatívne organizácie a opatrovateľské domy, vždy s dôrazom na pomoc sirotám a chudobným. Medzi jeho najpodnikavejšie a najoriginálnejšie diela patrí založenie "Malých Cottolengos", ktoré boli zamerané na starostlivosť o trpiacich a opustených. Tie sa zvyčajne budovali na okraji veľkých miest, aby slúžili ako "nové kazateľnice", z ktorých sa hlásalo o Kristovi a Cirkvi, "skutočné majáky viery a civilizácie" .
Misijná horlivosť svätého kňaza, ktorá sa prejavila už v roku 1913, keď vyslal svojho prvého rehoľníka do Brazílie, sa následne rozšírila do Argentíny a Uruguaja (1921), Palestíny (1921), Poľska (1923), Rodosu (1925), USA (1934), Anglicka (1935) a Albánska (1936). V rokoch 1921 - 1922 a 1934 - 1937 sám podnikol dve misijné cesty do Argentíny, Brazílie a Uruguaja, pričom zašiel až do Čile.
Otec Orione bol obľúbený nielen u chudobných, ale tešil sa aj osobnej úcte pápežov a predstaviteľov Svätej stolice, ktorí mu zverovali dôverné úlohy riešenia problémov a hojenia rán v Cirkvi aj vo vzťahoch so spoločnosťou. Bol kazateľom, spovedníkom a neúnavným organizátorom pútí, misií, procesií, živých jasličiek a iných ľudových prejavov a osláv viery.
Hlboko miloval Pannu Máriu, ku ktorej pestoval úctu všemožnými prostriedkami a v roku 1931 postavil v Tortone s pomocou kňazov a akolytov svätyňu Madona della Guardia na znak vďačnosti Panne Márii za ukončenie nepriateľských akcií prvej svetovej vojny, ktorá je dodnes hlavným kostolom rádu Orioníncov a tiež centrom každoročných hudobných festivalov, na počesť jeho priateľa Perosiho.
V zime v roku 1940 začal otec Orione trpieť vážnymi ochoreniami srdca a pľúc. Preto odišiel do San Rema, aby sa tam zotavil. V podvečer svojho odchodu do San Remo povedal: "Nechcem zomrieť medzi palmami, ale medzi chudobnými, ktorými je Ježiš Kristus."
O štyri dni neskôr, obklopený spolubratmi z jeho rádu, 12. marca 1940 vzdychol: Ježiš, Ježiš! Idem!" a s týmto povzdychom odovzdal svoju dušu Pánovi. 19. marca 1940 pochovali jeho telo v krypte kostola Madona della Guardia a v roku 1965 bolo pre účely preskúmania exhumované.
Svätý kňaz Luigi Orione mal stále na pamäti slová dona Bosca: "Vždy budeme priateľmi." Až po dlhej modlitbe pri hrobe svätca sa presvedčil, že Pán ho medzi saleziánmi nechce. Nikdy však nezabudol na Valdoccovský vzor, ako niekoľkokrát povedal: "Kráčal by som po žeravom uhlí, aby som ešte raz uvidel Dona Bosca a poďakoval sa mu." Svätý Ján Pavol II. ho v roku 1980 blahorečil a v máji 2004 kanonizoval.
Svätý Luigi Orione, ktorý si od svojich najútlejších rokov cítil neodolateľnú príťažlivosť k Bohu a oduševnený synovskou oddanosťou Panne Márii, si obetoval celý svoj život ako obetu lásky Kristovi a Cirkvi, vo veľkorysej službe lásky svojim bratom, najmä tým, ktorí trpia, a chudobným, svojim obľúbencom: Daj nám milosť nasledovať tvoj príklad, slúžiť Bohu a blížnemu s tvojou rovnakou štedrosťou a šíriť posolstvo lásky, ktoré Boh skrze teba chcel odovzdať celému svetu. Amen.
Žiadne komentáre: