14.3.26
Svätá Lujza de Marillac
Svätá Lujza de Marillac, ktorej sviatok slávi Cirkev 15. marca, podriadená zámerom Prozreteľnosti zanechala svojim duchovným dcéram odkaz bezpodmienečnej poddajnosti Otcovej vôli, aby nasledovali kroky nášho Pána a svoje životy venovali konaním dobra pre duše a telá tých najnúdznejších.
"Ľudia lásky poznajú šťastie z tohto vzťahu s naším Pánom, z toho, že sú s Ním, nech sú kdekoľvek, kam idú, aby pomohli svojmu blížnemu," povedala svätica, zapálená oddanosťou Božej vôli. Táto cnostná oddanosť sa zakorenila v jej srdci, keď v deň svätého Sebastiána bola v kostole na Montmartri. Vtedy pocítila silné volanie odovzdať sa Bohu, "aby som po celý svoj život plnila jeho najsvätejšiu vôľu."
Lujza sa narodila v Paríži 12. augusta 1519 do šľachtickej, hlboko kresťanskej rodiny. Meno Marillac sa vo Francúzsku spája a prelátmi, opátmi, kňazmi ale tiež s abatišami a rehoľníkmi.
Svoju matku si novonarodené dievčatko dlho neužilo. Lujza mala len niekoľko dní, keď jej zomrela matka a jej výchova tak zostala na pleciach otca, pána z Ferrière a de Villiers. Týmto sa začali jej skúšky a utrpenia, ktorými ju Prozreteľnosť chcela spojiť so sebou, ako vravela Lujza: "Už od útleho veku mi Boh oznámil svoju vôľu, aby som išla k Nemu skrze kríž."
Jej otec sa znovu oženil a svoju dcéru umiestnil do penziónu v kráľovskom kláštore svätého Ľudovíta v Poissy. Dievčina tu získala vynikajúce vzdelanie, bola zbehlá v literatúre, filozofii, latinčine, mala umelecký zmysel a venovala sa maľovaniu. Jedno z jej diel, ktoré namaľovala už ako dospelá, je dnes uchovávané ako relikvia v materskom dome Dcér lásky. Na obraze je Náš Pán Ježiš Kristus takmer v životnej veľkosti, s horiacim Srdcom na hrudi, s prebodnutými rukami a s výrazom láskavosti. Zaujímavé na tomto diele je, že sa tento "Boží model" zjavil svätej Margite Alacoque presne týmto spôsobom, ale až o päťdesiat rokov neskôr!
V pätnástich rokoch sa po smrti otca stala síce úplnou sirotou, ale ani tak nezostala sama. Ujal sa jej strýko Michel de Marillac, radný kráľovského parlamentu a horlivý katolík. Pretože bol dobrodincom niekoľkých rehoľných kongregácií. Vplyvom prostredia, v ktorom Lujza vyrastala, prejavila sa v nej túžba vstúpiť do kapucínskeho kláštora Dcér Svätého kríža, ale mala krehké zdravie a tak ju jej spovedník, Honoratus de Champagny, cítiac, že sa má vydať inou cestou, ju od toho odhovoril: "Dcéra moja, verím, že Boh má iné plány."
Keď sa teda nemôžem stať rehoľníčkou, budem manželkou, pomyslela si a 5. februára 1613 sa vydala za sekretára kráľovnej Márie Medicejskej, zbožného, bezúhonného Antonia Le Grasa, ktorému porodila syna Michela, predmet jej nesmiernej náklonnosti.
Lujzu poznali na dvore ako príkladnú manželku a matku, a tiež ako pokornú, rozvážnu, silnú a nesebeckú ženu. Často ju bolo vidieť pristupovať k svätému prijímaniu, čo bolo v tých časoch, tak veľmi ovplyvnených jansenizmom, veľmi nezvyčajné. Jedným z jej duchovných vodcov bol blízky priateľ jej strýka Michela, svätý František Saleský, po ktorého smrti sa jej ujal biskup z Belley Ján Peter Le Camusa.
Pre sväticu bol rok 1623 takmer posiaty skúškami. Lujza cítila, ako jej dušu pohlcuje túžba odovzdať sa viac službe Bohu a blížnemu, zároveň sa jej však taká túžba zdala nezlučiteľná s jej povinnosťami manželky a matky. Do tohto zmätku prenikli ďalšie úzkosti, ktoré trápili jej dušu, obávala sa, že je priveľmi pripútaná k svojmu duchovnému vodcovi. Zašlo to až tak ďaleko, že ju dokonca začali prepadať pochybnosti o viere.
Sviatok Turíc jej vrátil pokoj duše a bola odhalená jej budúcnosť a povolanie, ako opísala milosť, ktorú prijala, keď bola na svätej omši v kostole Saint-Nicholas-de-Champs: "V okamihu mi vnútorný hlas povedal, že čoskoro budem môcť zložiť sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti spolu s ostatnými, ktorí urobia to isté. Chápala som, že budem na mieste, kde budem môcť pomôcť svojmu blížnemu; ale nechápala som, ako je to možné, pretože som z tohto miesta videla ľudí prichádzať a odchádzať. Pokiaľ ide o vodcu, mohla som si byť istá, že Boh mi ho poskytne." Lujza si bola v tejto chvíli istá, že zjavenie prišlo od samotného Boha, takže nemala dôvod pochybovať.
Biskup Le Camus nemohol nasledujúcu zimu opustiť Paríž a tak zveril svoju duchovnú zverenkyňu svojmu priateľovi, svätému kňazovi Vincentovi de Paul, ktorý založil Misijnú kongregáciu pre kňazov, venujúcich sa evanjelizácii chudobných a núdznych ľudí z vidieka.
Svätý kňaz bežne neprijímal urodzené ženy na duchovné vedenie, ale urobil niekoľko výnimiek. Preto na prosbu svojho blízkeho priateľa svätého Františka Saleského, ktorý vyhlásil, že nepozná vhodnejšieho kňaza, mu zveril vedenie svojich duchovných dcér, prijal zodpovednosť za vedenie mníšok rádu v Paríži, ktorý viedla svätá Jana de Chantal.
21. decembra 1625 zomrel po mnohých utrpeniach Lujzin manžel Le Gras. Mladá tridsaťštyriročná vdova sa teraz celkom mohla venovať službe Bohu a blížnemu. Bez ťažkostí opustila spoločenský život a zverila sa do rúk svätého Vincenta de Paul.
Prvé štyri roky sa jej "svätý dirigent" snažil pripraviť jej povahu na výzvy, ktoré ju čakali. Lujze vštepoval, aby sa riadila trojakou zásadou: "Milovať Boha silou svojich rúk a potom svojej tváre; vidieť Ježiša Krista v našom blížnom, milovať a slúžiť nášmu Pánovi v každom z nich a každého v našom Pánovi; neutekať pred Božou prozreteľnosťou, ale pokojne očakávať jeho slovo."
Medzi Lujzou a Vincentom sa pôsobením milosti vytvorilo hlboké duchovné puto. Vždy prívetiví a bdelí si vymieňali návštevy a korešpondenciu až do vysokého veku, zanechávajú po sebe odkaz pravého priateľstva so vzájomnou náklonnosťou a úctou, založeného na Božej láske.
Lujzinou jednou starosťou, spomedzi mnohých iných, bol jej syn. Sila jej materskej lásky svedčila o ľudskej náklonnosti. Mladý Michel, polosirota, a teraz už aj zbavený materského príbuzenstva, sa ťažko prispôsoboval životu v seminári, kde si mal dokončiť vzdelanie. Správanie mladíka tiež ovplyvňovali politické problémy vo Francúzsku, týkajúce sa rodiny Marillac, pre ich vplyv a prítomnosť na dvore. Nie je teda čudné, že tieto okolnosti spôsobovali Lujze veľkú úzkosť.
Ale bol tu Vincent de Paul, ktorý obom v týchto trápeniach pomohol. Matku napomenul za jej nadmernú náklonnosť: "Ó, aká radosť byť Božím dieťaťom! Lebo tento Pán miluje svojich s ešte väčšou láskou, ako je tá tvoja k tvojmu synovi, hoci táto láska je taká veľká, že som nič podobné nevidel u žiadnej inej matky." Lujza prijala toto napomenutie s úplnou poddajnosťou. Voči Michelovi sa svätý kňaz správal s pochopením a privítal ho vo svojej komunite. Ale u Michela sa neprejavilo povolanie ku kňazstvu a tak mu pomohol uzavrieť manželstvo.
Svätý Vincent vykonával svoj apoštolát medzi vidiečanmi kazateľskými misiami a založil malé združenie lásky k blížnemu, ktorého členkami boli bohaté ženy z regiónu, ktoré sa starali o núdznych, najmä o chorých. Združenie však neobišli nemúdre rozhodnutia, spory o autoritu a osobné konflikty, preto bolo potrebné, aby sa v týchto združeniach obnovili poriadok a harmónia.
Bolo to svetlo Prozreteľnosti, ktoré ukázalo cestu Lujzinmu povolaniu, keď sa stretla so svätým kňazom, ktorému pomáhala organizovať a dávať tvar apoštolským plodom neúnavných misijných kňazov. Ale bola tu aj naliehavejšia potreba. Ženy zo združenia nepreberali priamu a osobnú starostlivosť o chorých, preto bolo potrebné založiť skupinu, ktorej členky by boli "služobníčkami lásky". Svätý Vincent sa počas svojej práce stretol s niekoľkými mladými ženami s takými sklonmi a posielal ich k Lujze, aby ich formovala podľa svojho ducha. Čoskoro sa tieto členky komunity začali nazývať "sestrami lásky" a zrodila sa nová kongregácia Spoločnosť Dcér lásky.
V materskom inštitúte týchto mladých rehoľníčok sa z lásky k Bohu zamerali na starostlivosť o chorých a núdznych. Mníšky sa stali matkami chudobných a znevýhodnených najprv na vidieku, ale zanedlho aj v mestách, nevynímajúc Paríž. Slúžili chorým v nemocniciach, alebo ich vyhľadávali v ich vlastných domovoch a chránili opustené deti v sirotincoch. Ich dobročinné dielo bolo čoskoro žiadané v nebezpečných situáciách, ako napríklad na miestach zničených krvavými bojmi, kde sa starali o zranených a umierajúcich.
Sestry boli pripravené na akúkoľvek obeť a uvedomovali si, že nie sú "klasickými rehoľníčkami". Nie sú inštitútom klauzúrnych mníšok, ako im svätý de Paul jasne povedal: "Vy nie ste mníšky," a snažil sa utvrdiť ich v povolaní: "Uisťujem vás, že nepoznám rehoľníčku užitočnejšiu pre Cirkev ako Sestry lásky kvôli službe, ktorú preukazujú svojim blížnym."
Nová inštitúcia spojila vnútorného ducha - robiť všetko z lásky k Bohu, vidieť Pána v každom chudobnom a chorom človeku, s aktívnym životom, čo bola pre vtedajšiu dobu inovácia. Dcéry lásky mali nemocnicu ako kláštor, prenajatú izbu ako celu, ulice mesta, alebo nemocnice ako svoju klauzúru, poslušnosť ako svoj priestor, bázeň pred Bohom ako svoju mriežku a svätú skromnosť ako svoj závoj.
Samozrejme, v tejto činnosti nebola núdza o boje, neúspechy a materiálne i duchovné skúšky. Ale obaja svätí, Vincent i Lujza, im čelili s odvahou, bystrou predstavou a istotou naplnenia Otcovej vôle.
Svätica, verná v každej skúške, viedla nový inštitút v bezpodmienečnej poslušnosti jeho zakladateľovi. Vedela, že sa v jeho vôli nachádza Božia vôľa. Svätý kňaz vedel rozlišovať mladé ženy so skutočným povolaním a Lujze pomáhal formovať rastúci počet týchto dcér. Spoločne vypracovali pravidlá a dali kongregácii kánonickú formu, ktorú v roku 1655 schválil parížsky biskup.
Svätý Vincent, pohnutý otcovskou starostlivosťou a súhlasiac s túžbami svätej Lujzy, sa snažil upevniť toto novovzniknuté dielo. Robil to najmä prostredníctvom "sedení", na ktorých povzbudzoval svoje duchovné dcéry k svätosti podľa charizmy nadácie: "Moje drahé sestry, veľmi sa pokorte, a pracujte na tom, aby ste sa stali dokonalé a sväté." Lujza si zapisovala jeho slová a starostlivo ich uchovávala. Tieto poznámky a listy napokon tvorili tri zväzky s počtom 1500 strán a táto rukopisná zbierka sa dodnes uchováva v archíve Spoločnosti.
O tom, že si svätá Lujza de Marillac zachovala svoju krstnú nevinnosť neporušenú, podal svedectvo samotný svätý Vincent de Paul: "Čo som na nej videl počas 38 rokov, čo som ju poznal? Napadajú mi nejaké malé komáre nedokonalosti, ale ťažký hriech, nikdy! Nikdy!"
Ježiš Kristus žiadal od tejto nevinnej duše najvyššie utrpenie - aby bola zbavená kontaktu so svojím uctievaným zakladateľom, keď vážne ochorela a už ho nemohla navštevovať. A svätec, v tom čase 85-ročný, tiež nemohol vstať z postele, ani písať. Posledný kontakt, ktorý medzi nimi bol, bol odkaz svätého kňaza Lujze. "Kráčaj ďalej, čoskoro sa uvidíme v nebi."
Svätá Lujza de Marillac prijala sviatosti a potom 15. marca 1660 odovzdala vo veku šesťdesiatosem rokov svoju dušu Bohu. O šesť mesiacov neskôr ju svätý Vincent de Paul nasledoval do večnosti.
Svätica bola najskôr pochovaná v kostole svätého Vavrinca v Paríži (vo farnosti, kde bol ich materský dom); teraz sa jej telesné pozostatky uchovávajú v súčasnom materskom dome dcér kresťanskej lásky v Paríži na ulici du Bac č. 140.
Lujzu de Marillac 9. mája 1920 blahorečil pápež Benedikt XV., 11. marca 1934 ju pápež Pius XI. kanonizoval a svätý Ján XXIII. ju 10. februára 1960 vyhlásil za nebeskú patrónku všetkých kresťanských sociálnych diel.
Žiadne komentáre: