20.3.26
Svätý Ján Nepomucký
Svätec, ktorého si Cirkev každoročne pripomína 20. marca, Ján Nepomucký, je patrónom proti ohováraniam a ochrancom pred povodňami a utopením.
Svätý Ján sa narodil medzi rokmi 1340 až 1350 v Nepomuku rodičom v pokročilom veku. Ján ako malé dieťa ťažko ochorel, hrozilo nebezpečenstvo smrti a tak sa zbožný otec s manželkou dôvernou modlitbou obrátili k Panne Márii, aby vyprosila ich synčekovi uzdravenie. Keď sa potom malý Ján skutočne uzdravil, rodičia ho s veľkou starostlivosťou vychovávali a do srdca mu vštepovali predovšetkým vrúcnu zbožnosť.
Ich dielo sa s Božou pomocou darilo. Neďaleko Nepomuku stál veľkolepý kláštor cisteriánov, starajúcich sa o výchovu mládeže a pri svojich kláštorov zriaďovali školy. Tam nadobudol Ján svoje prvé vzdelanie. Bezúhonný mládenec vynikal usilovnosťou a najväčšiu radosť mu robilo miništrovanie pri svätej omši. Vrúcna zbožnosť ho zdobila po celý život.
V štúdiu potom pokračoval v Prahe, kam prišiel, keď ešte žil Karel IV. a po skončení vzdelávania na vysokom učení Pražskom dosiahol nižšie svätenie na kňaza. V roku 1372 sa stal verejným cisárskym notárom v Českom kráľovstve. Svoj úrad zastával s najväčšou horlivosťou a svedomitosťou a po dvoch rokoch sa v roku 1374 stal notárom arcibiskupskej diecézy. V roku 1379 bol Ján vysvätený za kňaza a stal sa oltárníkom pri kaplnke svätého Erharda a svätej Otílie v chráme svätého Víta.
Arcibiskup Ján Očko v roku 1380 zomrel a jeho nástupcom sa stal jeho synovec Ján z Jenštýna, ktorý si vybral Jána za svojho tajomníka. Ján bol však ešte v tom istom roku menovaný za farára u svätého Havla v Starom meste a tak sa po vtedajšom zvyku nechával zastupovať, ale i tak sa horlivo staral o jemu zverený chrám.
Túžba byť čo najviac prospešný Cirkvi ho doviedla na vysokú školu do Padovy. Po vykonaní prísnych skúšok bol povýšený, a potom aj v roku 1387 v Prahe, za doktora cirkevného práva. V tom istom roku bol zvolený za kanonika u svätého Jiljí a v roku 1388 za kanonika Vyšehradskej kapituly.
Ako tamojší kanonik mal časté kázne v chráme Panny Márie Týnskej, kam prichádzalo mnoho veriacich a Jánove slová boli také pôsobivé, že mnohí opustili cestu hriechu, a početní boháči venovali svoje majetky v prospech chudobných. O svätom Jánovi je známe, že bol štedrým podporovateľom a zástancom chudobných, najmä vdov a sirôt.
Arcibiskup ho v roku 1389 povýšil na generálneho vikára, pretože mal na túto funkciu všetky predpoklady - bol zbožný, spravodlivý a vzdelaný.
Svätý Ján žil za panovania kráľa Václava IV. Ten však nenasledoval svojho slávneho otca Karla IV., od ktorého prebral žezlo a trón. Pokiaľ sa riadil otcovými múdrymi radcami, dokázal krotiť svoje vášne, ale keď prišiel o tieto múdre rady, oddával sa nezriadenému životu, opilstvu a nočnými potulkami. Ten, kto napriek jeho pošramotenej povesti mu lichotil, stal sa jeho miláčikom a keď sa našiel taký, ktorý dokázal využiť jeho slabosti, Václav sa stal hračkou v jeho rukách. Takým bol aj podkomorník Huler, bezbožný muž, ktorý popudzoval mladého, popudlivého kráľa, ktorého popudlivosť sa zvyšovala nemiernym pitím, proti arcibiskupovi a kňazstvu.
Krátko pred tým, ako sa Ján stal generálnym vikárom, Václav sa po druhý raz oženil. Jeho prvá manželka Johanna bola v noci 31. decembra 1386 zahrdúsená kráľovým loveckým psom na Karlštejne. Druhou jeho manželkou sa stala dcéra mníchovsko-bavorského vojvodu Žofia, ktorá bola veľmi zbožná a svätého Jána si zvolila za svojho spovedníka.
Kráľovná Žofia nemala pri Václavovi ľahký život aj pre jeho časté nevery. Jeho pomer s kúpeľnou zamestnankyňou Zuzanou veľmi pohoršil celý ľud. Nebolo teda čudné, že kráľovná v tomto smutnom rozpoložení hľadala útechu a posilu v pobožnostiach, častých spovediach a vo svätom prijímaní. Ale ľahkomyseľný Václav, vediac, že jeho pohoršlivé správanie je všeobecne známe a nemôže tak nič zaprieť, začal svoju manželku podozrievať, že potajomky rovnako hreší ako on a je mu neverná. Keď videl, že kráľovná častejšie prijíma sviatosti, považoval to za dôkaz jej viny.
Dal si zavolať jej spovedníka a žiadal ho, aby mu povedal, z čoho sa kráľovná tak často spovedá. Václav, naučený slepej poslušnosti všetkých ľudí, s ktorými prichádzal do styku, nezniesol žiadny odpor. To o ňom však vedel aj Ján Nepomucký, ale ako verný kňaz konal, ako mu to nakazuje jeho posvätný úrad a kráľovi odpovedal síce mierne, ale rozhodne, že žiadny kňaz nesmie vyzradiť spovedné tajomstvo. A odvážil sa napomenúť aj kráľa, aby skoncoval so svojím doterajším životom.
Václavovi k dopočutiu sa spovedného tajomstva nepomohli ani lichôtky, ani sľuby, a tak sa začal Jánovi vyhrážať, ale nadarmo. Svedomitý spovedník sa nenechal zastrašiť, hoci predvídal, že ho pre toto čaká prenasledovanie.
Kráľ vedel, že ako čakateľ cisárskej koruny a podľa vtedajšieho práva tiež prvý obhajca Katolíckej cirkvi si nemôže dovoliť kňaza hneď mučiť a usmrtiť len preto, že mu odmietol vyzradiť spovedné tajomstvo a rozhodol sa vyčkať na nejakú zámienku a príležitosť, aby sa mu pomstil. Ján však, predvídajúc svoju mučenícku smrť sa radšej posilnil púťou do Starej Boleslavy, kde sa odporučil pod ochranu Božej Rodičky.
Príležitosť sa čoskoro naskytla. Na Václavovom dvore sa zdržiaval kňaz Hynek Pluh, jeden z jeho obľúbencov. Kráľ ho chcel dosadiť na nejaký vysoký úrad a tak si zaumienil, že v Kladruboch, kde bolo benediktínske opátstvo, zriadi po smrti staručkého opáta biskupstvo a Pluh sa stane tamojším biskupom. Akurát to nemohol vykonať svojvoľne, potreboval k tomu pápežské povolenie. Ale o toto povolenie sa neuchádzal, ani sa o nič nestaral. Keď začiatkom roku 1393 zomrel opát, mnísi zvolili nového opáta, ktorého Ján z Nepomuku, ako generálny vikár potvrdil 10. marca 1393 v úrade.
Týmto sa naskytla očakávaná príležitosť na pomstu. Kráľ sa o novom opátovi dozvedel počas svojho pobytu na hrade Žebrák. Okamžite sa vybral do Prahy a nakázal priviesť na hrad generálneho vikára aj prepošta. Z jeho zúrivosti bolo jasné, aký osud ich očakáva. Arcibiskupa a ostatných troch hodnostárov potom prikázal odviesť do mučiarne. Večer tam prišiel aj kráľ a nielenže sa pozeral na mučenie úbohých katovou rukou, ale vzal do ruky pochodeň, ktorou ich začal páliť, najmä však kňaza Jána, ktorého na jednom boku tak popálil, že bolo uškvarené a rozodraté.
Kráľ, vidiac, že mučenie neprináša želaný výsledok, nariadil, aby všetci štyria hodnostári boli utopení. Zrazu mu však docvaklo, že keby sa o tom dozvedeli na pápežskom dvore, mohlo by to mať preňho nemilé následky. Dal si teda zavolať notára a od stýraných úbožiakov žiadal, aby mu pod prísahou sľúbili, že o svojom mučení budú mlčať, a on im daruje život. Všetci okrem Jána, aby ušli ďalším mukám, túto listinu podpísali a boli prepustení na slobodu.
Zúrivý kráľ zostal v mučiarni s Jánom sám a stále nenasýtený pomstou ho polomŕtveho sotil na podlahu, šliapal po ňom a potom dal príkaz, aby kňaza utopili. Aby cestou nemohol nikomu povedať, čo sa s ním dialo, strčili mu do úst kúsok dreva, ruky mu nechali zviazané a s priviazanými nohami k hlave ho sotili na kozlík a vliekli ho na most.
Odtiaľ ho večer okolo 21,00 hod. zhodili 20. marca 1393 do rieky Vltavy. Jeho telo v hlbinách rozvodnenej Vltavy Boh oslávil žiariacimi divmi. Ukázali sa nad ním svetlá, ktoré ako hviezdy v noci plynuli po rieke a podľa týchto lúčov ho 18. apríla vylovili na Františku pražskí rybári. Hneď na druhý deň, 19. apríla telo dočasne pochovali v blízkom chráme svätého Kríža väčšieho, pri kláštore Križovníkov s červeným srdcom - Cyriakov.
Kráľ Václav medzitým odišiel z Prahy na hrad Žebrák a pretože sa kanonici zo svätého Víta nemuseli obávať jeho zúrivosti, vyzdvihli popoludní na sviatok Nanebovstúpenia Pána 15. mája mučeníkovo telo z dočasného hrobu a v slávnostnom sprievode ho odniesli do chrámu svätého Víta, kde bol 16. mája 1393 pochovaný práve pod tou kaplnkou, kde bol svätý Ján Nepomucký kedysi oltárnikom. Jeho hrob prikryli mramorovým kameňom, na ktorom vytesali kríž s latinským nápisom: Ján z Nepomuku.
Niektorí z tejto udalosti usúdili, že Ján Nepomuk bol utopený iba preto, že potvrdil proti kráľovej vôli novozvoleného kladrubského opáta. O pravej príčine kráľovho hnevu vedela iba hŕstka ľudí a tí sa v obave pred Václavovou zúrivosťou, neodvážili o tom hovoriť. Ale povesť o tom sa i tak šírila a udržiavala medzi ľuďmi aj po kráľovej smrti a svätý Ján bol hneď od svojej smrti nazývaný Božím mučeníkom.
Zanedlho po Jánovom utopení nastala v Čechách v lete 1393 veľká suchota. Rieka Vltava tak vyschla, že ľudia po nej chodili suchou nohou. V niektorých kronikách je poznamenané, že český ľud považoval toto sucho za Boží trest, zoslaný na Čechy kvôli utopeniu Jána Nepomuckého a keď pre nedostatok vody na mlyny nebolo dosť chleba, ľudia začali reptať na kráľa pre jeho ukrutný skutok, ktorý sa dopustil na svätcovi.
Svätý Ján Nepomucký, verný služobník Krista a neohrozený obhajca Cirkvi, ty, ktorý si radšej volil smrť než zradu spovedného tajomstva, vypros nám silu stáť za pravdou aj v časoch temna a strachu. Ty, ktorého ústa mlčali, keď sa od teba žiadala zrada, oroduj za nás, aby naše slová boli vždy pravdivé, naše srdcia čisté a naše svedomie neochvejné.
Mučeník dôvery a ticha, nauč nás chrániť dôveru iných, byť oporou slabým a svetlom pre hľadajúcich, ako si ty bol svetlom uprostred tmavej Vltavy, keď tvoje telo ležalo v jej hlbinách, no tvoje svedectvo vystúpilo až k nebu.
Patrón spovedníkov, lodníkov a všetkých ohrozených vodami, ochraňuj nás pred povodňami tela i duše, a priveď nás bezpečne do prístavu Božej milosti.
Svätý Ján, patrón Čiech a obhajca práva Cirkvi, daj, aby sme si aj my vážili posvätné veci, a nikdy nezradili dôveru, ktorú nám Boh alebo ľudia zverili. Nech tvoje ticho hovorí hlasnejšie než výkriky sveta a nech tvoja vernosť prežiari aj naše rozhodnutia.
Oroduj za nás, svätý Ján, aby sme raz mohli stáť pred Božím trónom s takou istou odvahou a čistotou, s akou si ty zveril svoju dušu Pánovi. Amen.
Žiadne komentáre: