2.4.26
Svätý František z Paoly - maják, ktorý nikdy nezhasne
Počas jednej májovej noci sa v meste Paola stalo čosi nezvyčajné. Obyvatelia mesta s úzkosťou sledovali sedliacky dom. Majiteľ domu Giacomo si všimol rozruch na ulici a vyšiel von sa pozrieť, čo sa deje. Vtedy aj on s úžasom zistil, že sa nad jeho skromným domcom vznáša tajomný ohnivý jazyk, sprevádzaný anjelskými spevmi. Ani on, ani jeho susedia si nevedeli vysvetliť, čo tento úkaz, ktorý sa zdal ako znamenie, znamená. Ale o deväť mesiacov neskôr sa všetko vysvetlilo.
Keď si Giacomo Martolillo bral za manželku Viennu di Fuscaldo, ani jeden z nich netušil, že Boh pre ich manželstvo pripravil tvrdú skúšku. Od ich sobáša uplynulo pätnásť rokov a stále boli bezdetní. Túžba po dieťati ich pohla vybrať sa na púť do Assisi, kde svätý chudobný konal dve storočia zázraky. Tam prosili svätého Františka o dieťa. A keď sa vrátili domov, odpoveďou im bolo záhadné znamenie.
Po deviatich mesiacoch sa 27. marca 1416 stal ich dom opäť predmetov vzrušených debát. Hrnuli sa k nemu priatelia a príbuzní, aby pozdravili novonarodeného syna, ktorému Giacomo s Viennou dali meno František, na počesť svätca z Assisi. Keď si spomenuli na nezvyčajný jav, ktorý predznamenal jeho narodenie, obaja pochopili, že im Boh zveril nezvyčajného dediča.
Chlapec nemal ustlané na ružiach. Ako malému sa mu v oku vytvoril absces, ktorý ho oslepil a hrozila mu smrť. Zbožní rodičia sa znovu ponáhľali k nohám assiského stigmatika. Tentoraz, aby svoju modlitbu posilnili, zaviazali sa sľubom - pokiaľ sa maličký uzdraví, pôjde, až dosiahne vhodný vek, do nejakého františkánskeho kláštora a vstúpi na och rádu na jeden rok ako laický člen. Malý František sa od tej chvíle uzdravoval. Po chorobe mu zostala len malá jazva, ktorá do konca jeho života svedčila o tejto skutočnosti.
František dovŕšil trinásť rokov a jeho matka Vienna bola mienky, že je pripravený odovzdať sa Božej službe a tak ho zaviedla do františkánskeho kláštora v San Marco Argentano. František tam, už pokročilý v praxi modlitby a pokánia vďaka výchove, ktorú dostal od svojich zbožných rodičov, objavil prvé záblesky svojho mimoriadneho povolania. Ale hoci františkánski bratia verili, že sa stane vynikajúcim rehoľníkom ich rádu, Boh mal s ním iné plány.
Po roku sa František vrátil domov, ale zanedlho sa v sprievode rodičov vydal na dlhú púť, ktorá mala viesť cez Rím, Assisi, Loreto, Monte Luco a Monte Cassino. Počas tejto cesty si konečne uvedomil svoje zvláštne poslanie a keď sa vrátili domov do Paoly, František nevkročil do rodného domu, ale vybral si za svoj príbytok neďalekú jaskyňu, kde chcel žiť ako pustovník.
Svetské šaty vymenil za vrecovinu, opásanú hrubým povrazom a začal žiť v ústraní. Neprešlo veľa dní a jeho príklad prilákal ďalších askétov, takže po piatich rokoch vyrástlo okolo Paoly množstvo chatrčí s obyvateľmi, ktorí sa prispôsobovali pravidlám života cnostného Františka a riadili sa jeho radami.
Paolčania ich volali "pustovníci brata Františka" a vo vtedajšom Neapolskom kráľovstve zanedlho vznikali nové komunity. A hoci sa sláva pustovníka začala šíriť po celej Európe, napriek tomu sa založenie rádu Najmenších bratov neuskutočnilo bez prekážok.
V roku 1467 sa pápež Pavol II. dozvedel o zvláštnom životnom štýle týchto rehoľníkov a poslal monsignora Baldassare de Gutrossis do Kalábrie ako svojho legáta. Keď prišiel na miesto, kde svätec žil, požiadal ho o stretnutie. Po rozhovore so svätým mníchom mu povedal, že spôsob života, ktorý vnútil svojim učeníkom sa nezlučuje so slabosťou našej prirodzenosti a preto ho neschvaľujú ani tí najrozumnejší ľudia tej doby a svoj postreh ukončil návrhom, aby František zmenil praktizovanie svojich nasledovníkov.
František hneď neodpovedal, iba podišiel k ohnisku, pri ktorom sa obaja zahrievali a vzal do holých rúk dva žeravé uhlíky. "Pozrite monsignor, pre tých, ktorí milujú Boha, je všetko možné," povedal. Užasnutý prelát potom pri rozlúčke pobozkal zázračného tvorcu na jeho oblečenie. Ale prv než sa vrátil do Ríma, vyhľadal niekoľko ľudí, ktorí poznali svätého Františka a jeho spolubratov, aby sa popýtal na ich názor. Ich svedectvá priniesli množstvo dokumentov v prospech rehoľníkov, takže sa pápež uspokojil a prestal mať obavy. Keď Pavol II. v roku 1471 zomrel, kongregáciu schválil v roku 1474 jeho nástupca Sixtus IV. a pravidlá, ktoré svätý zakladateľ vypracoval definitívne schválil pápež Július II. v roku 1506.
František nežiaril iba cnosťami, ktoré lákali davy a preto si rád vyžadoval aj založenie ženskej a terciárnej vetvy, ale Boh ho obdaril aj darom konať zázraky. Jedinečná charizma, ktorú konal s jednoduchosťou, sa čoskoro stala známou. Svätec niekedy prešiel bez zranenia cez plamene, aby opravil pec, inokedy, keď potreboval zapáliť lampu, založil oheň, a keď mu raz robotníci ukradli jahňa a upiekli ho, vytiahol ho z pece bez známky zranenia. Inokedy mu zasa ponúkli ryby, ktoré boli zavesené na špagáte, ale on zdvorilo odpovedal, že ich nechce, a hodil ich do vody, čím ich priviedol späť k životu.
Táto jeho ohromná moc, ktorú však používal s pokorou, čoskoro vzbudila závisť. Kňaz Antoniou Scozzetta ho začal z kazateľnice hanobiť, ale pretože mu to nestačilo, išiel aj do Františkovej cely, aby vyvolal konfrontáciu. František si pokojne vypočul jeho nadávky, potom vzal z ohniska dva uhlíky a podišiel ku kňazovi so slovami: "Kvôli láske, môj dobrý otče, zohrejte sa, lebo vám musí byť zima. Vedzte však, že nič nebude môcť zabrániť naplneniu Božej vôle." Ohováračovi, ktorý bol zdesený ohňom, šľahajúcim z pustovníkových rúk došli všetky slová, iba si kľakol, pobozkal svätcovi nohy a prosil o odpustenie.
Svätý František uzdravoval ochrnutých, malomocných, hluchonemých i slepých, a jeho vzkriesenia a exorcizmy podnietili v mocných túžbu mať ho po svojom boku. Svätý mních teda pokračoval vo svojom apoštoláte na dvoroch. Svetská atmosféra palácov bola pre mnohých lákavá, nie však pre Františka, ktorý sa ňou nenechal poškvrniť, naopak, bol hlasom Boha, volajúcim do svedomia.
V roku 1482 prišiel na dvor kráľa Ferranta Neapolského. Ten sa hneď pokúsil zmierniť jeho výčitky darmi. Raz mu ponúkol strieborný podnos plný zlatých mincí, za ktoré mal postaviť kláštor. Svätec mu na to odpovedal: "Vaše veličenstvo, váš ľud je utláčaný; je rozšírená nespokojnosť; obdiv dvoranov bráni tomu, aby sa k vášmu vznešenému trónu dostali výkriky toľkých nešťastí. Pamätajte, vaše veličenstvo, že Boh vám vložil žezlo do ruky nie preto, aby uspokojil vašu nadmernú túžbu po pýche a márnivosti, ale aby ste sa snažili o šťastie a blaho svojich vazalov. Veríte, že pre tých, ktorí vládnu, neexistuje peklo?"
A potom ho prísne nabádal: "Zaprisahávam vás, veličenstvo, aby ste okamžite zmenili svoje správanie a zlepšili svoju vládu. Ak neobnovíte poriadok, mier a spravodlivosť medzi svojím ľudom, musím vám to odovzdať v mene Boha, váš trón sa zrúti a váš rod čoskoro vyhynie!" Potom vzal mincu, stlačil ju, nechal z nej vytekať krv a hovoril: "Hľa, vaše veličenstvo, krv vašich poddaných volá po pomste pred Bohom!" Ale táto skutočnosť zrejme nestačila na to, aby zmenila zlomyseľné kráľovo srdce, ktorého život vyhasol ešte za života svätého Františka.
Podobne reagoval aj francúzsky panovník Ľudovít XI., ktorého obrátenie súviselo riešenie sporov medzi ním a pápežom, ktorý mu v roku 1483 dal príkaz odísť do Francúzska. Keď tam došiel, čakal ho uvítací sprievod, no svätý vstúpil do krajiny so sklopenými očami a namiesto honosnej palácovej izby sa ubytoval v neďalekej chatrči.
Kráľ ho úpenlivo prosil, aby mu predĺžil život. "Vaše veličenstvo, život kráľov, rovnako ako život všetkých jeho poddaných, je v Božích rukách. Očistite svoje svedomie, napravte zlo, ktoré ste napáchal a vyriešte, pokiaľ máte čas, problémy, ktoré ste dosiaľ odkladal; a usporiadajte záležitosti svojho kráľovstva podľa spravodlivosti, pravdy a lásky." Odpovedal tak preto, lebo pochopil, že sa na dvore nachádza práve preto, aby kráľovi pomohol s premenou jeho duchovného života. Totiž hneď po svojom príchode do Tours sa počas modlitby ocitol v extáze a mal videnie.
V panovníkovom svedomí sa pomaličky začínala prebúdzať morálna citlivosť, ktoré ho viedla k prehodnocovaniu konaní a rozhodnutí, ktoré vykonal v minulosti. Svedomie ho napríklad začalo hrýzť za to, že už roky neodvádzal desiatky Cirkvi. Ale František sa snažil pripraviť kráľa aj na dobrú smrť, preto ho viedol na ceste k obráteniu: "Kráľ došiel k takej hlbokej ľútosti za svoje hriechy, že pred naším dobrým otcom padol na kolená a začal sa tvrdo a neúprosne bičovať."
25. augusta dostal kráľ silný záchvat a privolaný lekár konštatoval, že druhého dňa nedožije. Mýlil sa. Kráľ si veľmi prial zomrieť v sobotu, v deň, ktorý je zasvätený Panne Márii, ktorej sa stal veľkým ctiteľom. V sobotu, 30. augusta, pristúpil k sviatosti zmierenia a svätému prijímaniu, a večer vyrovnane a v pokoji spočinul v Pánovi: "Tento hrabivý vlk, akým kráľ kedysi bol, sa v takej krátkej dobe obrátil. Vďaka modlitbám dobrého otca sa premenil v mierneho baránka."
Pustovník z Paoly zostal vo Francúzsku, aby pomáhal kráľovej dcére Anne, pokým jej brat Karol nedosiahne plnoletosť a ujme sa vlády, ale tiež mal vykonať posledné slávne dielo v krajinách prvorodenej dcéry Cirkvi - udržiavať vernosť princeznej Jane z Valois, "nemilovanej dcéry Ľudovíta XI. a opovrhovanej manželky Ľudovíta XII., zakladateľky rádu Zvestovania Panny Márie." František sa pre jej dušu stal "osvieteným radcom, verným priateľom a anjelom útechy", ktorej zásluhy pred Bohom sa mali prejaviť na Turíce 1950, keď ju Pius XII. vyhlásil za svätú.
Svätec z Paoly mal aj dar proroctva. Asi najznámejšie z nich sa týka kongregácie Svätých nositeľov kríža Ježiša Krista, ktorá je, ako hovorí svätec, "nová rehoľná rada, veľmi potrebná, ktorá prinesie svetu viac dobra ako všetky ostatné dohromady".
Počas pôstu v roku 1507 cítil, že mu ubúdajú sily a tak povzbudzoval svojich synov, aby boli verní regule a dal im posledný prejav svojej pokory - trval na tom, aby im na Zelený štvrtok umyl nohy. Na Veľký piatok, 2. apríla, sa zveril Vykupiteľovi a jeho Preblahoslavenej Matke a o 10,00 im odovzdal svoju dušu. Zanechal po sebe deväťdesiatjeden rokov nespočetných príkladov cností a tridsaťtri kláštorov, založených v štyroch európskych krajinách.
František aj po svojej smrti pokračoval v konaní zázrakov. V roku 1562 vtrhli hugenoti do kláštora v Plessis, v ktorom ležalo jeho neporušené telo a bezbožne ho spálili. Našlo sa len niekoľko kostí. Ale ani čas, ani nenávisť neveriacich nedokážu uhasiť maják svetla, ktorý svätý zakladateľ Najmenších vrhol na budúcnosť.
Svätý František, čím bližšie si sa priblížil k Bohu, tým radikálnejší sa stával tvoj každodenný život. Avšak radikálny život, ktorý si žil, sa pre teba a tvoju bežnú cestu k svätosti nakoniec stal normálnym. Prosím, modli sa za mňa, aby som mohol žiť život tak úplne odovzdaný Bohu, že sa toto úplné sebadarovanie stane mojím bežným spôsobom života. Amen.
Žiadne komentáre: