19.6.26
Vyvolená duša, svätý Alojz Gonzaga
Svätý Alojz Gonzaga, ktorého sviatok slávime 21. júna, dosiahol cestou nevinnosti vysoký stupeň svätosti. Anjelského chlapca nepriťahovalo nič pozemské, žil v kontemplácii a všetky jeho skutky boli v úplnom súlade s Božou vôľou.
"Ako sa máš, brat Alojz," spýtal sa otec provinciál, keď vošiel do izby chorého.
"Otče, už som na ceste."
"Kam na ceste?"
"Do neba. Ak mi moje hriechy nezabránia, dúfam, že sa tam z Božieho milosrdenstva dostanem." V takom duševnom stave sa nachádzal mladý jezuitský novic, ktorého štúdium teológie prerušila ťažká choroba. Už tri mesiace bol pripútaný na lôžko. A len pred týždňom dospeli predstavení k záveru, že na svete už dlho nepobudne.
"Dnes večer zomriem," povedal ráno a vypýtal si viatikum. Priniesli mu ho však až popoludní, pretože jeho smrť nepovažovali za bezprostrednú. Alojz strávil deň prejavmi viery, prosbami a adoráciou. Kým však on radostne očakával svoj odchod, otcovia jezuiti sa pri pomyslení na stratu svojho svätého brata hlboko zarmucovali. Aj preto sa ho snažili presvedčiť, že jeho čas ešte neprišiel. Alojz však neochvejne tvrdil: "Dnes v noci zomriem. Dnes v noci zomriem."
Keď sa otcovia a novici dopočuli o jeho predtuche smrti, ponáhľali sa s ním rozlúčiť, ale aj sa zveriť do jeho modlitieb a požiadať o poslednú radu. Choroba Alojzovi vyčerpala fyzické sily, no jeho duša každou chvíľou rástla vo svätosti. S láskou prijímal každého a sľuboval, že si na nich spomenie v nebi.
Za oknom sa už rozprestieral súmrak a otec rektor si všimol, že Alojz stále dokáže pomerne ľahko hovoriť, preto usúdil, že noc vydrží a nariadil všetkým bratom, aby odišli. V ošetrovni zostali iba dvaja bratia, aby pomohli chorému novicovi a jeho spovedník svätý Róbert Bellarmin.
Alojz nedokázal skryť svoju veľkú radosť. Túžba po nebi a navždy sa spojiť s Bohom boli jeho najvrúcnejšie želania jeho krátkeho života. Zakrátko povedal svojmu spovedníkovi: "Otče, môžete začať s modlitbami za umierajúcich."
Kňaz sa začal s veľkou zbožnosťou a pozornosťou modliť. Sústredený a pokojný Alojz očakával najvyšší okamih, ktorý mal čoskoro nastať. Okolo ôsmej hodiny večer uprel pohľad na kríž, držiaci vo svojich rukách a pokojne vstúpil do agónie. Nevyšiel z neho ani ston, oči mal zaborené na trpiaceho na kríži. A potom, opakovaním svätého mena Ježiš odovzdal svoju dušu Bohu.
Alojz Gonzaga bol jednou z tých vyvolených duší, ktoré Boh chráni na ceste nevinnosti zvláštnymi milosťami a darmi.
Narodil sa 9. marca 1568 na hrade Castiglione v Taliansku ako prvý syn Ferranteho Gonzagu, markíza z Castiglione a kniežaťa Svätej rímskej ríše a Marty Tany zo Santeny, šľchtičnej z dvora kráľovnej Izabely z Valois.
Markíza Marta s potešením sledovala, ako ju jej malý syn nasleduje v zbožnosti. Jej manžel však toto potešenie nezdieľal, obával sa, že Alojzova oddanosť ho odchýli od vojenskej kariéry, ktorú mali v tom čase "takmer prikázané" nasledovať prvorodení synovia.
Keď markíz Ferrante dostal rozkaz viesť trojtisícovú pechotu do Tuniska, vzal so sebou päťročného Alojza na prehliadku vojsk v Casalmaiore, aby mu dal príležitosť prvýkrát ovoňať vojenský život. Lenže dosiaľ slušný synček sa medzi vojakmi naučil hrubé slová, i keď ich význam nepoznal. Keď ich počul jeho tútor v Castiglione, mladého markíza pokarhal.
Alojz okamžite prestal používať tieto výrazy a odvtedy sa mu nepáčilo, ani keď ich počul hovoriť iných. Za tento svoj poklesok sa veľmi hanbil a neskôr to už ako rehoľník, často označoval za "dôkaz" zloby svojho detstva.
Deväťročného Alojza vzal jeho otec spolu s jeho bratom Rodolfom na dvor veľkovojvodu Toskánska. Tieto dva roky, strávené vo Florencii, využila Prozreteľnosť, aby Alojzovi pomohla napredovať na ceste svätosti. Vtedy sa mu dostala do rúk kniha o tajomstvách ruženca, a v jeho duši začala rozkvitať úcta k Márii. Patrónka mesta Panna Mária Zvestovania, bola zvláštnym predmetom jeho vrúcnosti. Jeho srdce sa tak rozhorelo láskou k Panne Márii, že sa jej rozhodol dať sľub panenstva.
V jeho duši sa hlboko zakorenila cnosť, získal ovládanie svojich zmyslov, úplnú poslušnosť nadriadeným, hlbokú sústredenosť duše a povznesenie ducha. S detskou prostotou sa nechal viesť nebeským Otcom.
Keď sa presťahoval do Mantovy, svoj modlitebný život obohatil o umŕtvovanie. Pokánie si tak obľúbil, že keď mu lekári nariadili držať jednoduchú diétu, aby sa zotavil z choroby, považoval sa za bohato sýteho, keď zjedol celé vajce. Keď sa z Mantovy vrátil domov, bol to už "iný" chlapec. Počas každého rozjímania o božských vlastnostiach sa tak dojal, že ronil slzy.
V roku 1580 prišiel do Castiglione kardinál Karol Boromejský, bol ohromený z rozhovoru s Alojzom. Vidiac, ako tento "anjel" rozpráva o náboženských témach, sa mu rozhodol udeliť prvé sväté prijímanie.
V trinásťročnom anjelskom mládencovi sa rozhorela túžba stať sa rehoľníkom a zväčšil svoje pokánie. Prestal používať krb vo svojej izbe a to dokonca aj počas tuhých zím. Vstával pred brieždením a hodiny sa kľačiac na studenej podlahe modlil.
Markíz Ferrante videl, ako sa jeho syn rozhodne vydáva na cestu svätosti a znepokojil sa. Aby Alojza rozptýlil, presťahoval celú rodinu do Madridu, kde sa Alojz stal pážaťom syna kráľa Filipa II. Ale hoci bol dvor plný pôžitkov, Alojz zostal dušou ukotvený v Bohu.
Čoraz častejšie sa zamýšľal, do ktorého rádu je povolaný. Napokon sa, po dlhom uvažovaní, rozhodol pre jezuitskú rehoľu aj preto, že ich pravidlo zakazovalo zaujať akýkoľvek úrad, s výnimkou priameho príkazu pápeža. Takto sa navždy vzdal svetského majetku a cirkevných pôct.
Keď vyslovil svoju žiadosť oddať sa Bohu v ráde, založenom svätým Ignácom, odpoveďou mu boli krik a vyhrážky od otca. Ten dokonca využil svoj vplyv, najal niekoľkých cirkevných hodnostárov, aby odradili Alojza od jeho povolania, alebo ho aspoň presvedčili, aby si vybral takú cestu, ktorá by mu priniesla kardinálsku hodnosť. Ich pokusy boli ako hádzanie hrachu na stenu a otec sa zdráhal vzdať svojho nadaného syna, ktorý bol pýchou rodiny, preto požiadal Alojza, aby vyčkal na jeho rozhodnutie do ich návratu do Talianska.
Tento namáhavý boj o otcov súhlas trval dva roky. Bolo to najťažšie Alojzovo obdobie. Napokon boj vyhral dojímavou príhodou. Keď ho markíza raz špehoval kľúčovou dierkou, uvidel svojho syna kľačať a bičovať sa. Táto scéna stačila na to, aby Alojzovi dal tak dlho očakávaný svoj súhlas.
Potom, čo ho cisár splnomocnil verejne sa zriecť svojho dedičstva ako prvorodeného syna, Alojz vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ríme. Hneď po vstupe sa zriekol všetkého, čo pripomínalo jeho predošlé postavenie a hľadal len poníženie a najnižšie postavenie. Keď niekto chválil jeho slávnu rodinu, červenal sa.
Novici si ho veľmi rýchlo obľúbili a počas voľna, určeného na oddych, sa pretekali o miesto po jeho boku, aby mohli byť účastní rozhovorov s ním. Už vtedy ho považovali za svätého a jeho osobné veci považovali za skutočné relikvie.
Predstavení otcovia jezuiti si boli vedomí Alojzovej veľkej hodnoty a obávali sa oňho pre jeho chatrné zdravie, preto ho viac sledovali. Pokúsili sa aj o zmenu prostredia v nádeji, že sa jeho stav zlepší, ale keď sa im to nepodarilo, rektor mu nariadil, aby sa na istý čas zdržal vznešených myšlienok, lebo si myslel, že možno tieto myšlienky ohrozujú Alojzove zdravie.
V roku 1591 sa v Taliansku rozšíril mor a a hladomor a Alojz sa vrhol do starostlivosti o obete moru. Žobral almužnu pre chorých a tých, ktorých našiel na uliciach, fyzicky odniesol do nemocnice, kde ich umyl, nakŕmil a pripravil na sviatosti.
Vtedy ochorelo veľmi veľa mladých jezuitov, takže predstavený zakázal Alojzovi vrátiť sa do nemocnice svätého Sixta, mohol pracovať iba v nemocnici Panny Márie Útechy, kde sa neliečili ľudia s nákazlivými chorobami.
Alojz však cestou do nového pôsobiska videl ležať na ulici muža, nakazeného morom, neváhal, vzal ho do náručia a doniesol do nemocnice, kde muža potom ošetroval; a od ktorého sa potom sám nakazil.
3. marca 1591 si mladý jezuita musel ľahnúť do postele a jeho stav sa striedavo zhoršoval i zlepšoval, ale už sa nemohol celkom uzdraviť. Stále mal orosené čelo od vysokej horúčky a dráždil ho kašeľ. Alojz vedel, že zomiera, ale Boh mu doprial ešte tri mesiace, aby sa jeho cnosti dokonale "vyšperkovali".
Túžba dvadsaťtriročného Alojza Gonzagu po nebi sa naplnila vo štvrtok večer 20. júna 1591 medzi desiatou a jedenástou hodinou večer.
Svätý Alojz, vzor čistoty a obetavej lásky, vypros nám u Boha milosť pevnej vôle odolávať pokušeniam sveta. Pomáhaj mladým pri hľadaní povolania a všetkým študentom pri štúdiu. Nauč nás vidieť Krista v trpiacich a slúžiť im s takou odvahou a láskou, s akou si ty slúžil chorým až do krajnosti. Ochraňuj nás od nákazy tela i duše. Amen.
Žiadne komentáre: