3.7.26
Svätá šíriteľka pokoja, Alžbeta Portugalská
Svätá Alžbeta Portugalská, ktorej sviatok si Cirkev pripomína 4. júla, je patrónkou rôznych ženských spolkov a charitatívnych pracovníkov. Dokonalú nasledovníčku svätej Alžbety Uhorskej veriaci vzývajú pri ťažkostiach v manželstve, falošnom obvinení a je tiež pomocníčkou pri vojenských útrapách.
Keď sa tridsaťšesť rokov po vyhlásení Alžbety Uhorskej za svätú narodilo v roku 1271 aragónskemu kráľovskému páru Petrovi III. a jeho manželke Konstancii Sicílskej dievčatko, nikto netušil, že sa raz stane žiariacim drahokamom v korune tretieho františkánskeho rádu. Dievčatko, ktoré dostalo meno po svojej tete svätej Alžbete Uhorskej, sa už odmala vyznačovalo talentom pokoja a mieru.
Rok 1271 sa nezačal dobre. Medzi Petrom III. a jeho otcom Jakubom I. sa rozpútali prudké hádky a výmeny názorov, ktoré viedli do dlhodobej nevraživosti. Príchodom Alžbety na svet sa situácia prudko zvrtla a do kráľovského zámku zavítal mier. Dievčatko, ktoré sa len pred pár hodinami narodilo, si okamžite získalo srdce svojho starého otca, ktorý k nej od prvej chvíle pocítil takú silnú náklonnosť a lásku, že sa hneď zmieril so svojím synom a predpovedal, že Alžbeta bude oslavou a cťou Španielska. Neskôr si presadil, aby roztomilá vnučka žila na jeho dvore, kde dostala starostlivú výchovu.
Len čo Alžbeta dovŕšila šesť rokov, starý otec zomrel a tak sa vrátila k rodičom, kde už v tom čase z nej žiarili lúče svätosti. Mala priam nebeskú záľubu v modlitbe; a osemročná sa modlila breviár s takou pobožnosťou a dôkladnosťou, že by to lepšie nedokázal ani horlivý kňaz. Tiež sa vyznačovala láskou k chudobným, súcitila s núdznymi, a bola veľmi štedrá. Hoci bola princezná, brokáty ani hodváb ju veľmi neoslovovali, naopak, každého namiesto drahých rób priťahovala svojou skromnosťou a panenskou cudnosťou.
Keď Alžbeta došla do veku deväť rokov, zomrel v Portugalsku kráľ Alfonz. Jeho syn a nástupca Dionýz, vyslal k aragónskemu kráľovi Petrovi, vtedy preslávenému vojenskými úspechmi, poslov so žiadosťou o Alžbetinu ruku. S týmito poslami došli na kráľovský dvor zároveň poslovia iných dvoch kráľovských synov s rovnakou žiadosťou. Pretože svojím postavením jednoznačne vyhral Dionýz, prisľúbil mu dcérinu ruku a hneď sa aj slávili zásnuby a určil sa deň Alžbetinho odchodu do nového domova.
V sprievode, ktorý sprevádzal Alžbetu so skvostnou výbavou a bohatými darmi, bol okrem dvoranov a šľachtičien aj biskup z Valencie. Kráľ Peter sa ťažko lúčil so svojou dcérou, často hovorieval, že Boh udeľoval jeho domu mnoho dobrodení, pokiaľ v ňom žila Alžbeta. Ale odprevadil ju až k hraniciam svojej ríše, potom ju vyobjímal a zvolal: "Videli ste tak neprozreteľného človeka, ako som ja, ktorý prepúšťa najdrahší a najmilší poklad na celom svete?" Potom dcéru požehnal a povedal: "Dcérka, ideš do cudzej zemi, vychoval som ťa a už neviem, čo by som ti dal, lebo nepoznám lepšieho človeka než teba, čo sa týka nábožnosti a ušľachtilosti, ktorými si obdarená." Potom sa stretli až na svadbe, ktorá sa konala v auguste 1282.
Dvanásťročná Alžbeta získala sobášom kráľovský trón. Napriek tomu, že bola mladučká a aj kráľovná, nenechala sa oslepiť leskom svetskej moci, v srdci mala iba jednu túžbu, pripodobniť sa Spasiteľovi, a pokora sa stala jej najlepšou priateľkou. Hoci nezanedbávala žiadne manželské a kráľovské povinnosti, predsa sadala na trón ako prísna kajúcnica. Len čo ráno vstala, odobrala sa do dvornej kaplnky, kde dlho rozjímala a modlila sa cirkevné hodinky. Potom sa zúčastnila na dvoch svätých omšiach, po ktorých sa s ostatnými modlila breviár, hodinky za zosnulých, a podvečer vešpery. Mala aj zvláštnu modlitebňu, do ktorej sa uchyľovala s duchovnými knihami, alebo sa umŕtvovala.
Svätá kráľovná bola povestná láskou k chudobným a nešťastným. Chudobných štedro podporovala a vyhľadávala ich v núdznych príbytkoch. Zvlášť sa starala o chudobné panny, ktoré sa ocitli v nebezpečenstve hriechu a pomáhala im slušne sa vydať. Po celej krajine zakladala nemocnice, jedna z nich bola neďaleko paláca. V nej Alžbeta sama opatrovala chorých. Medzi chudobnými pacientkami bola jedna žena, ktorá mala na nohe ohyzdnú ranu. Kráľovná jej ju umyla, pobozkala a rana sa zahojila.
Inokedy niesla v zástere slušnú sumu peňazí, ktoré chcela rozdeliť medzi chudobných. Stretla sa s manželom Dionýzom a ten sa jej pýtal čo nesie v zástere. "Ruže," povedala Alžbeta. "Čože, ruže?" usmial sa kráľ, lebo bola zima. Alžbeta odhalila zásteru, v ktorej boli skutočne nádherné ruže.
Sedemnásťročná svätica sa stala matkou dcéry Konštancie, ktorá sa neskôr vydala za kastílskeho kráľa Ferdinanda, ale zomrela vo veľmi mladom veku. Alžbeta po jej smrti odcestovala s manželom Dionýzom zo Santaremu do Lisabonu. Každý, kto zočil mladú kráľovnú na portugalskom tróne, ju považoval za šťastnú. A predsa bolo i na tróne ostré tŕnie.
Dionýz Portugalský mal síce nejaké dobré vlastnosti, ale tiež bol opantaný vášňami, ku ktorým ho podnecovali ničomníci, aby tak mali naňho väčší vplyv. Alžbeta v ňom nemala nežného a dobrého manžela; zakúsila jeho surovosť a veľmi trpela jeho cudzoložstvom. Napriek tomu sa z nej nestala zatrpknutá žena, ale nepríjemnosti riešila modlitbou a nikdy nestratila svoju miernosť a láskavosť. Keď jej vyčítali jej zhovievavosť, odpovedala: "Mám sa pre kráľove hriechy zriecť cnosti, trpezlivosti a rozmnožiť jeho hriechy svojimi hriechmi? Radšej zverím svoju hanbu Bohu a jeho svätým; možno miernosťou obmäkčím manželove srdce."
Veľkodušná Alžbeta sa tak sebazaprela, že bola láskavá aj voči kráľovým konkubínam a sama vychovávala jeho nemanželské deti, pričom sa starala o ich blaho a spásu. O tom, že trpezlivosť prináša ruže, svedčí príhoda z tohto obdobia.
Kráľovná mala jedného sluhu, ktorého si vážila pre jeho cnosti a zverila mu rozdeľovanie tajných almužien. Lenže iný závistlivý sluha poštval kráľa Dionýza slovami, že Alžbeta má styk s jej sluhom. Kráľ tomu uveril a povedal dozorcovi pece na pálenie vápna: "Mladíka, ktorého pošlem za tebou a ktorý sa ťa opýta, či je vykonaný môj rozkaz, chytíš a hodíš do pece; je hoden smrti."
Alžbetinho sluhu poslali na druhý deň k peci. Cestou prechádzal okolo kostola svätého Františka a počul zvonenie na obetovanie, vošiel dnu a pretože sa mala konať ešte druhá svätá omša, zostal na nej a tak sa oneskoril. Medzitým sluha žalobník bol ako na tŕňoch, nevedel sa dočkať správy, preto sa rozbehol sám presvedčiť. Sotva sa opýtal, či je vykonaný kráľov rozkaz, chytili ho a hodili do rozžeravenej pece. Až potom prišiel kráľovnin sluha, pýtal sa či je vykonaný kráľov rozkaz a zaniesol odpoveď Dionýzovi. Vtedy poznal, že Boh zachránil nevinného a udavača potrestal; a od tej chvíle si začal svoju manželku pre jej cnosti a svätosť.
V starších vydaniach breviára sa v deň pripomienky svätej Alžbety Portugalskej Cirkev modlila: Alžbeta, matka pokoja a vlasti, oslávená v nebesiach, daruj nám pokoj. Bolo to plným právom, pretože svätá panovníčka sa podrobila nespočetným námahám, priniesla nesčíselné obete, len aby urovnala vznikajúce spory medzi španielskymi a portugalskými kniežatami. Aj preto poniektorí nazývajú túto sväticu anjelom pokoja.
Okrem zmienenej dcéry Konstancie porodila Dionýzovi princa Alfonza, jeho miláčika, ktorý sa mu neskôr za jeho nerozumnú lásku odplatil vzburou a medzi otcom a synom vzniklo nepriateľstvo. Zarmútená kráľovná sa snažila oboch zmieriť; vrúcne sa modlila a konala prísne kajúce cvičenia, no dlho sa neukázal ani tenučký lúč nádeje, že sa jej zmierovacie dielo podarí.
Dionýz opäť uveril podliakom, ohovárajúcim kráľovnú, že je na synovej strane a považoval ju za rebelku; zabavil jej majetok a zatvoril do pevnosti. Tam k nej prichádzali portugalskí šľachtici s ponukou svojich hradov pre jej útočisko a pomoc vojakov. Mierumilovná kráľovná každej návšteve odvetila, že je spokojná so všetkým, čo s ňou kráľ koná. "Radšej budem žiť v chudobe a znesiem hocijaké príkorie, než by som začala vojnu!" Keď sa o tom Dionýz dopočul, uvedomil si svoje pochybenie a zavolal Alžbetu späť na kráľovský dvor.
Oslobodená zo zajatia pokračovala s predošlou horlivosťou a láskou v zmierovacom diele, ale zdalo sa, že každá námaha je nadarmo. Dokonca prišlo aj k boju. Keď začali lietať smrteľné strely, Alžbeta nasadla na koňa a smelo išla v ústrety dažďu šípov zápasiacich strán zaprisahávajúc ich, aby prestali. Otec a syn boli dojatí jej obetavosťou, zložili zbrane a zmierili sa. Podobne zmierila aj spor medzi Dionýzom a jeho bratom tak, že sa vzdala väčšej časti svojich výnosov z majetku.
Spor mal aj jej brat Jakub, aragónsky kráľ s kastílskym kráľom Ferdinandom, Alžbetiným zaťom kvôli niekoľkým pohraničným mestám, ktoré Jakub odobral Maurom, pričom ležali na Ferdinandovom území. Už to vyzeralo, že sa schyľuje k vojne. Alžbeta sa dlho namáhala ich zmieriť, až si napokon obaja zvolili Dionýza za sudcu a zaviazali sa prijať jeho rozsudok. Spor bol na kráľovninu radosť urovnaný a králi sa spojili.
Jej mierumilovná činnosť pokračovala v rôznych prípadoch, ale nikdy sa nemiešala do vecí, ktoré sa týkali prechodu práva, či potrestanie vinníka. Pokiaľ mohol byť spor urovnaný len pokutou a vinník nemal potrebnú sumu, sama to zaplatila.
Jej manžel panoval štyridsať rokov, keď ťažko ochorel. Alžbeta ho dňom i nocou sama ošetrovala, starala sa najmä o to, aby ho pripravila na blaženú smrť. Rozdávala almužny a zbožných ľudí veľmi prosila, aby sa modlili. Kráľ Dionýz zomrel veľmi kajúcne 6. januára 1325. Keď naposledy vydýchol, odišla do svojej modlitebne, obliekla si chudobný habit tretieho rádu, ktorý mala už dávno pripravený pre prvý deň svojho vdovstva.
V tomto rúchu, opásaná povrazom, predstúpila pred dvoranov a telo svojho zosnulého manžela odprevadila do cisteriánskeho kláštora v Odeville, ktorý založil Dionýz, dala slávnostne slúžiť zádušné omše a chudobným rozdala mnoho peňazí za pokoj manželovej duše. Potom tajne putovala k hrobu svätého apoštola Jakuba do Compostelly, kde obetovala vzácnu korunu a nádherné omšové rúcha.
Vo výročný deň manželovej smrti dala všetky svoje hodvábne šaty prešiť na paramenty a rozdala ich do chrámov. Rovnako naložila so šperkami. Všetky zlaté a strieborné prstene, náhrdelníky a podobne nechala roztaviť a dala si z nich urobiť kalichy, svietniky, kríže a lampy. Keď sa o všetko postarala, rozhodla sa celkom opustiť svet a vstúpiť do kláštora svätej Kláry v Coimbre, ale keď si pomyslela, že môže konať viac dobra aj keď nebude žiť v kláštore a tiež pokračovať v milosrdných skutkoch, vzdala sa svojho úmyslu a zostala terciárkou.
Od pápeža si vymohla dovolenie vchádzať do kláštora, slúžiť mníškam a spoločne sa s nimi modliť a zdieľať kajúce cvičenia. Postavila vedľa kláštora dva chudobince pre mužov i ženy a v roku hladomoru rozdala mnoho pecňov chleba. Hladomor v roku 1333 bol skutočne hrozný, sluhovia upozorňovali sväticu, že čoskoro sama nebude mať čo dať do úst a ona im povedala: "Radšej zomriem od hladu, než by som v takej biede odoprela darček chudobným. Až nebudem mať nič, Boh sa o nich postará."
V roku 1335 vykonala svoju poslednú púť do Compostelly. Putovala pešky, v žobráckom odeve a od domu k domu prosila o almužnu, aby sa pokorila a nebola rušená v pobožnosti úctou ľudí. Kajúca cesta neuškodila šesťdesiatštyriročnej Alžbete, ale umŕtvovanie sa prejavilo na jej zdraví a jej posledný zmierovací čin jej priniesol smrť. Alžbeta skutočne zomrela pre pokoj.
Jej syn, teraz už portugalský kráľ, vypovedal v roku 1336 vojnu kastílskemu kráľovi, jej vnukovi. Svätá starenka pozbierla posledné sily a vydala sa na sedemdňovú cestu, aby zjednala mier. Sotva jej vnuk počul, že sa blíži stará mama, upustil od nepriateľských zámerov a tak bol zachovaný mier a Alžbeta zvíťazila. Útrapy cesty v najväčších horúčavách ju však po návrate domov uložili na lôžko, keď ochorela na prudkú zimnicu.
Na druhý deň, 8. júla 1336 sa jej zjavila nebeská Kráľovná, aby ju utešila. Z Alžbetinej spálne bolo počuť svätú omšu, ktorá sa konala vo vedľajšej kaplnke. Na štvrtý deň vstala, obliekla sa a s námahou sa po kolenách dovliekla k oltáru kaplnky, aby prijala posilu na cestu do večnosti. Potom sa znovu uložila na lôžko a žiadala posledné pomazanie. Potom sa dlho rozprávala so svojím synom a kládla mu na srdce, aby sa snažil zachovať mier a pokoj. Keď zomierala potichu sa modlila: "Mária, matka milosti, zo siete vraha ma vysloboď, v slabosti duše pri mne stoj, v hodinu smrti ma, Panna, chráň." Keď sa domodlila, jej duša odletela do neba.
Jej telo pochovali v kláštornom kostole klarisiek v Coimbre a na jej hrobe sa stali mnohé zázraky. Keď po takmer tristo rokoch otvorili v roku 1612 jej rakvu a jej telo našli neporušené a o trinásť rokov neskôr ju pápež Urban VIII. v roku 1625 kanonizoval.
Svätá Alžbeta Portugalská, vypros nám u Boha milosť a dar, aby sme podľa tvojho príkladu starali o pokoj a mier a šírili okolo seba svätý pokoj. Amen.
Žiadne komentáre: