30.6.26
Sľubnú kariéru vymenil za pustovnícky život, svätý Theobald
Patróna sedliakov, obuvníkov, uhliarov, či výrobcov opaskov, svätého pustovníka Theobalda, si pripomíname 1. júla. Tento pomerne málo známy svätec je veľkým pomocníkom proti horúčke, suchému kašľu, ale tiež neplodnosti a pocitom strachu.
Hoci bol gróf Arnulf zo Champagne mohutný telom, pre ktoré vyvolával v očiach iných rešpekt a aj strach, či úctu, teraz bol vo svojom vnútri maličký ako hrášok. Inokedy smelý a odvážny gróf mal teraz v duši nepokoj a sám sebe priznával, že aj obavy. Tak túžobne čakal na svojho prvého potomka, až sa nad ním a jeho manželkou Giselou Boh zľutoval.
Aby vyplnil dlhú chvíľu čakania, zasníval sa. Nepochyboval, že sa mu narodí potomok po meči. "Bude vojak, ako som ja," mumlal si a pretočil sa, aby odznovu odkrokoval niekoľkometrovú sálu zámku Brie v Provins. "Len čo sa postaví na nohy, kúpim mu malého koníka, na ňom sa naučí základy jazdenia a potom, až dorastie, dostane odo mňa darom riadneho žrebca," zopol si nervózne prsty za chrbtom, aby sa mu svižnejšie kráčalo.
Na chodbe sa ozýval klepot drevákov. Slúžka sa ponáhľala oznámiť pánovi, že sa mu narodilo dieťa. "Pane, je to chlapec!" vykríkla radostne, sotva prekročila prah obrovskej sály. Gróf na okamih zmeravel, potom sa rozosmial. "Mám syna! Mám syna! Bude sa volať Theobald!"
Theobald sa narodil v roku 1017 a hoci jeho otec mal preňho pripravenú skvelú kariéru, nezabúdal na Boha. S manželkou Gisellou vštepovali svojmu synovi od prvých chvíľ jeho života základy zbožnosti, bázeň a neskôr, keď chlapček podrástol, zverili jeho výchovu príbuznému, arcibiskupovi vo Vienne.
Theobald sa ukázal ako náruživý čitateľ, nebolo chvíle, aby nedržal v ruke nejakú knihu. Najviac ho však fascinovali životopisy svätých. Bol dojatý, keď čítal o prísnom živote svätého Jána Krstiteľa, obdivoval umŕtvovanie svätého pustovníka Antona, upútala ho duševná sila svätého Arsenia, akou dokázal opovrhovať pozemskosťou. Aj preto sa v ňom zrodila túžba byť ako oni - zabudnutý svetom, kdesi na púšti, v neustálej modlitbe a rozjímaní. Aby mohol celý život stráviť v spojení s Bohom.
V tom čase sa spoznal so zbožným pustovníkom Burchardom, ktorý žil v ústraní. Theobald ho často navštevoval a prinášal mu dary. Pustovníkova chudobná chyžka sa mu javila ako raj. V nej Burchard viedol mladého grófa k sebazapieraniu a opovrhovaniu svetskými márnosťami.
Hoci sa dvadsaťročný Theobald vymykal z bežného života rovesníkov, ktorí sa radi oddávali svetským radovánkam, otec sa postaral, aby jeho syn zaujal skvelé miesto na kráľovskom dvore a stal sa vojenským veliteľom. Aby mladý gróf nezostal sám, nahovoril preňho aj bohatú nevestu zo slávneho rodu. Chyba bola len tá, že všetko robil na vlastnú päsť, pričom Theobald mal celkom iné životné plány.
Cnostný syn zasvätil svoje srdce nie bohatej neveste, ale Bohu, pomyslenie na vojenskú hodnosť mu vyvolávalo husiu kožu. Zo všetkého si najviac prial schovať sa kdesi do samoty a tam slúžiť výlučne Bohu.
Jeho príbuzný z otcovej strany, Eudo II., gróf zo Champagne, Chartres, Blois a Tours sa chcel stať nástupcom Rudolfa III., svojho strýka. O Burgundské kráľovstvo mal však záujem aj cisár Konrád a začala sa vojna. Gróf Arnulf postavil svojho syna Theobalda do čela pomocného vojska, a vyslal ich na pomoc Eudovi.
Theobaldovi sa to nepáčilo, ale pamätal na štvrté prikázanie a podriadil sa otcovej vôli. Stal sa svedkom roztopašného života vo vojenskom tábore a tak sa mu zhnusil, že úpenlivo prosil otca, aby mu dovolil, až sa vojna skončí, odísť do kláštora svätého Remigia v Remeši. Otca jeho prianie znepokojilo, ale napokon mu prisľúbil, že keď sa stane dospelým, splní sa jeho vôľa.
Po čase sa mladý gróf zoznámil so šľachtickým rovesníkom Walterom, ktorému sa rovnako nepáčil svetácky život a spriatelili sa. Jeho otec Arnulf sa ale stále robil hluchý k jeho túžbe a vždy si našiel zámienku, aby mu nemohol splniť daný sľub. Preto sa Theobald v roku 1054 dohodol s Walterom, že mu pomôže uniknúť z hluku sveta.
Jedného dňa sa vybrali na koňoch na návštevu do blízkeho opátstva sv. Denis pri Remeši a zastavili sa prenocovať v hostinci. Keď nadišla noc, potichu sa vytratili z hostinca. Ráno stretli na ceste dvoch chudobných mužov, poprosili ich, aby si vymenili šaty a takto nepoznaní, v otrhaných handrách, došli až do mesta Trevír, odkiaľ prešli do Nemecka a Luxemburgu, kde si neďaleko dediny Peting postavili v hustých horách malú drevenicu s kaplnkou.
Aby si zaobstarali živobytie, pracovali v neďalekých dedinách u sedliakov - čistili stajne, starali sa o dobytok, či v horách pálili uhlie. Z pláce si kupovali chlieb, ktorý bol ich jediným pokrmom. Večer, keď sa vrátili z práce do svojej pustovne, niekoľko hodín si pospali a zvyšok noci až do rána trávili v modlitbe a spievaním žalmov.
Roľníci z okolitých dedín spoznali v pustovníkoch, že pochádzajú zo vznešeného rodu, a začali im prejavovať úctu, no keď to Walter s Theobaldom pobadali, nepáčilo sa im to, preto sa rozhodli odísť zo svojej pustovne a putovať po svete. Takto došli jedného dňa do Compostelly, kde sa zastavili pri hrobe svätého apoštola Jakuba, pri ktorom sa vrúcne modlili.
Odtiaľ sa vrátili cez Francúzsko zasa do Nemecka. Medzitým sa gróf Arnulf vybral hľadať strateného syna. Stretli sa na ulici v Trevíri. Theobald hneď spoznal svojho zarmúteného otca, ktorého však vychudnutý, bosý pútnik vôbec nezaujal. Mladému pútnikovi ho bolo ľúto, ale myšlienka, že keď sa prezradí, navodia sa nové prekážky, ktoré mu budú brániť v jeho živote, naplnenom Bohom, ho prinútila odtrhnúť sa od toho, ktorý mu daroval život.
Aby nebol znovu vystavený tejto skúške, hneď sa s Walterom pobrali do Ríma, kde navštívili hroby svätých apoštolov, odtiaľ putovali do iných miest, až sa napokon rozhodli preplaviť z Benátok do Jeruzalema. Mali smolu, práve vtedy sa začala vojna so Saracénmi a nemohli sa dostať na žiadnu loď. Neostávalo im iné, len putovať po Taliansku.
Keď došli na povestnú púšť Salanigo, neďaleko mesta Vicenza, kde našli v ležiacom rumovisku kaplnku svätého Hermagora a Fortunata. Pustý a tichý kraj sa im zapáčil a s dovolením majiteľa tejto púšte si tam postavili dva jednoduché domce, opravili kaplnku a začali žiť pustovnícky život. Popri modlitbách, rozjímaniu a spievaniu žalmov obrábali púšť.
Takto prešli dva roky. Walter však nečakane ochorel a po niekoľkých týždňoch, strávených na lôžku v horúčkach zomrel. Theobald oplákal smrť svojho verného priateľa a pretože si myslel, že ho čoskoro bude nasledovať, zdvojnásobil svoju snahu o dokonalosť, prísne sa umŕtvoval, prestal jesť chlieb a živil sa iba korienkami a vodou, sedávajúc v hrubom rúchu na lavici. Ľudia z neďalekého okolia ho začali mať v úcte a s láskavosťou chodili za ním s prosbou o radu a o požehnanie.
Neskôr sa okolo neho zhromaždili učeníci a keď sa vicenzský biskup Sindicherius presvedčil o Theobaldových cnostiach, prosil ho, aby sa dal vysvätiť za kňaza, aby mohol ešte požehnanejšie účinkovať. Po jeho vysvätení sa k nemu hrnulo ešte viac, spásu hľadajúcich kresťanov, aby pod jeho vedením a učením, povzbudzovaní jeho cnosťami, sa stali dokonalejšími.
To však neuniklo diablovi, ktorý začal svätého pustovníka prenasledovať pokušeniami, ale zbožný Theobald odvážne premohol jeho nástrahy. Boh ho potom omilostil nebeskými videniami. Zjavovali sa mu anjeli a keď raz trpko oplakával svoje hriechy, zjavil sa mu anjel a povedal: "Neplač viac, lebo tvoje hriechy sú odpustené."
Gróf Arnulf s manželkou Gisellou medzitým preliali mnoho sĺz nad strateným synom Theobaldom, keď sa k nim dostal chýr o svätom pustovníkovi zo Salanigo. Tak sa dozvedeli, že celým Talianskom obdivovaný Boží sluha je ich syn a rozhodli sa ho navštíviť.
Užasnutí manželia, navyknutí na hradný prepych vošli do biedneho domca a keď uvideli svojho syna v dobrovoľnej chudobe a ponížení, nezmohli sa na slov, v hlbokom dojatí iba padli k jeho nohám. Keď sa po chvíli spamätali z ohromenia, začali ďakovať Bohu, že im doprial takého syna. Až teraz sa im otvorili oči a spoznávali márnosť všetkých pozemských vecí a ničomnosť ľudských titulov, ktorými sa vyžaduje vážnosť. Zaumienili si, že sa tiež zrieknu sveta a budú sa starať o spásu svojej duše.
Gróf Arnulf sa potom vrátil domov, aby dal do poriadku rodinné záležitosti a jeho manželka Gisella zostala pri svojom synovi. Theobald jej vďačne postavil nový domec a stal sa jej duchovným vodcom.
Theobald po niekoľkých rokoch pokojného života ťažko ochorel a jeho telo sa pokrylo bolestivými vredmi, takže nemohol pohnúť ani rukou, ani nohou, ani žiadnym iným ľudským orgánom. Tieto nevýslovné bolesti a horkú skúšku znášal so svätou trpezlivosťou a ďakoval Prozreteľnosti, že mu je dopriane zaslúžiť si večný život utrpením.
Keď štyridsaťdeväťročný svätý Theobald cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, zložil sľuby priorovi kamadulskej komunity a z rúk opáta Petra prijal sviatosti umierajúcich, po ktorých mu zveril do opatery svoju matku a učeníkov, a 30. júna 1066 v pokoji odovzdal svoju dušu Pánovi.
Obyvatelia mesta Vicenze potom pochovali jeho ostatky s veľkou slávou v chráme Panny Márie. Neskôr tieto ostatky odniesla jeho zbožná matka do rodného Francúzska.
Sedem rokov po jeho smrti ho pápež Alexander II. kanonizoval na základe množstvo zázrakov, ktoré sa diali pred jeho smrťou, aj po nej.
Bože, ty si povolal svätého Theobalda, aby nasledoval tvojho Syna v jeho pokore i chudobe a ukazoval, ako žiť podľa evanjelia; pomáhaj aj nám, aby sme verní tvojmu volaniu kráčali cestou, smerujúcou k nebu. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Masima - Svätí Boží služobníci
Žiadne komentáre: