Mocná ochrankyňa pred epidémiou svätá Rozália

Niekedy na prelome 20. a 30. rokov 12. storočia mala Mária Guiscarda, manželka grófa Sinibalda sen, v ktorom sa jej snívalo, že čoskoro porodí dcéru, ktorá predbehne svojou krásou všetky ženy na Sicílii. V sne počula príkaz, aby ju pomenovala Rozália.

Ruža v mene budúcej svätice mala svojimi tŕňmi symbolizovať jej cestu pustovníčky a svojou krásou jej nádheru Baránkovej nevesty.  

Rozália vyrastala na panovníckom dvore, kam jej rodičia svojím pôvodom patrili a jej krstnými rodičmi boli samotný kráľ Roger II. Sicílsky so svojou manželkou Margitou Navarskou. V takomto prostredí sa Rozálii, ktorá sa priatelila s budúcou cisárovnou, o hlade či inom nedostatku, ani nesnilo.

V tej dobe sa v týchto vysokých kruhoch nepreháňalo s kresťanskou výchovou, dalo by sa povedať, "že stačilo sa vedieť prežehnať", aby človeka považovali za pravého kresťana. V dcére grófa Sinibalda však predsa len hlodal červík pochybnosti, či jej toto skutočne pravý život kresťana. Takými myšlienkami sa zaoberala až do svojich 14-tich rokov, keď sa rozhodla spraviť rázny koniec všetkému márnemu pozlátku a stráviť zvyšok života v čistote, samote a odriekaní.

Ľahko sa rozhoduje, ťažšie sa už koná. Aj Rozália narazila na otcov odpor, ktorý už mal pre ňu vyhliadnutého ženícha Balduina z kráľovskej rodiny. Dievčina, od ktorej sa automaticky očakával súhlas s otcovým rozhodnutím, sa s ním nehádala. Iba jedného dňa utiekla z domova.

Nové bývanie si našla v jaskyni v hlbokých lesoch a na stenu vyryla slová: "Ja, Rozália, Sinibaldova dcéra, som sa rozhodla žiť v tejto jaskyni z lásky k svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi."

Pôvodne sa síce zamýšľala pridať k sestrám baziliankám, ale otcove kontakty jej plán zmarili. Ale v ich kláštore aspoň súkromne zložila sľub čistoty a potom odišla do svojej pustovne a samoty, kde sa namiesto postele s baldachýnom pozerala na strop studenej jaskyne, namiesto lukulských hodov kráľovského dvora sa živila lesným ovocím a korienkami a rozmarné zábavy nahradila tichým rozjímaním a modlitbami.     

A v tomto novom prostredí začala táto "ruža" nádherne kvitnúť a jej vôňa prenikala k dedinčanom, ktorí si všimli príkladnú zbožnosť a uzobranosť mladučkej pustovníčky. Rozália duchovne rástlo, čo neušlo diablovmu oku a začal na ňu dorážať ľútosťou nad jej rozhodnutím odísť do samoty. Vnukal jej myšlienky, že by mohla urobiť pre Boha oveľa viac, keby zostala medzi svojimi najbližšími a bola by pre nich svojím čistým kresťanským životom príkladom. "A čo chudáci rodičia?" našeptával jej. "Si nevďačná dcéra," útočil do jej mysle. 

Rozália bojovala proti takým myšlienkam svojským spôsobom, ak sa dosiaľ modlila a kajala ako málokto, odteraz sa ešte viac modlila a kajala. A Boh ju nenechal bez pomoci. Poslal k nej anjela a Rozália sa na jeho pokyn odsťahovala na horu Monte Pellegrino. Bol najvyšší čas, pretože jej otec sa odmietal zmieriť s dcériným útekom a rozoslal po okolí špiónov, aby ju vypátrali a priviedli späť domov. 

Do jaskyne, ktorá bola taká úzka, že sa do nej sotva vmestila, si zaobstarala jediný doplnok - drevený kríž. Dary lesa využila na to, aby si ušila jednoduchý odev a potom sa už starala len o svoju dušu, ktorú osviežovala nesmierne prísnou askézou, čo sa podpísalo na jej zdraví. 

Bolo jej jasné, že takýto spôsob života nemôže dlho vydržať, ale veľmi sa tým nezaoberala, veď svoj život odovzdala Pánovi. Navyše jej anjel, ktorý sa jej zjavil, prezradil presný dátum smrti a tomu už venovala pozornosť. Nie však zo strachu zo smrti, ani z úľavy, že skončí jej trápenie, ale pre obrovský príval šťastia, že sa konečne bude na večnosti radovať so svojím nebeským Ženíchom. 

Krátko pred svojou smrťou prijala od mnícha Cyrila viatikum. Tento mních tak spravil na základe zvláštneho videnia, v ktorom mu bolo prikázané prísť k svätej pustovníčke so sviatostným Ježišom. Niekoľko minút po prijatí Pána odovzdala 4. septembra 1165 svoju dušu Pánovi. Svojou smrťou ale "nepovedala posledné slovo".

Zbožnú kajúcnicu uctievali veriaci už od stredoveku. Kresťania sa na ňu obracali s prosbou o príhovor o odvrátenie nebezpečenstva morovej epidémie. Stalo sa tak v roku 1348 v meste Bivona a tiež v roku 1474 v Palerme. Ale hoci ústne podanie vravelo, kde žila, aj tak sa nikdy nepodarilo nájsť žiadnu viditeľnú stopu, pokým neprišiel rok 1624. 

V tom roku vypukol na jar v okolí Palerma mor. Obyvateľ mesta, ktorý sa volal Vincent, mal sen, v ktorom mu bolo zjavené, že epidémia prestane, keď sa nájde telo pustovníčky Rozálie, ktorá kedysi dávno žila neďaleko a v slávnostnej procesii bude prenesené do chrámu. Palermčania sa dali do usilovného hľadania, ale bez úspechu. Až im napokon pomohla samotná svätica, keď sa zjavila jednej váženej žene v meste a opísala jej hľadané miesto. 

15. júla potom našli v zasypanej uzučkej jaskynke telo ženy ležiacej na boku, s jednou rukou pod hlavou a s druhou s krížom na hrudi. Vyzerala, akoby práve zaspala. Pri telesných pozostatkoch bol aj nápis, potvrdzujúci jej totožnosť, ale kardinál Giannettino Doria aj tak poveril jezuitu Girodana Casciniho úradnou obhliadkou ostatkov. 

Len čo otec Cascini potvrdil ich pravosť, boli v roku 1625 slávnostne prenesené vo veľkolepej procesii do katedrály a tam sa vystavili v striebornej schránke verejnej úcte. Čoskoro potom skončil mor a sláva sicílskej pustovníčky sa začala šíriť po celom svete. 

Svätá Rozália bola aj v ďalších rokoch vzývaná ako ochrankyňa pred morom, keď napríklad v roku 1734 sa táto epidémia na jej príhovor znovu zázračne vyhla Messine.